Planéta dvoch sĺnk: Šiesta kapitola

Keira

Domov sa vrátila už okolo obeda, pričom Dorian jej odniesol vrece plné levandúľ – nazbierala ich naozaj veľmi veľa, pretože mali v pláne usušiť ich a uskladniť, a neskôr z nich vyrábať levanduľový olej, cukor, džem, masť a v neposlednom rade kytičky a limonádu. Keďže jej ostávalo ešte dosť veľa času, pustila sa hneď do výroby levanduľového cukru: presypala obyčajný kryštálový cukor do zaváraninového pohára, zmiešala ho s rozdrvenými fialovými kvietkami a pevne uzavrela. Síce to potrvá nejakých šesť týždňov, ale výsledkom bude sladučký voňavý levanduľový cukor.

A následne ešte pripravila aj limonádu: ocukrenú vodu nechala zovrieť, pridala kvety levandule a aj stonky, citrónovú šťavu ako do bazového sirupu a nechala chladiť. Všetko to bol vcelku rýchly proces, no dlhšie trvalo porozkladať jednotlivé kvety na starý papier a uložiť ich v pivnici pod domom, aby sa tam mohli sušiť.

Napokon to však všetko zvládla a dopriala si kúpeľ voňajúci po ružiach a malinách, ktoré tvorili hlavné zložky jej šampónu. Pobyt v teplej vode, spojený s bezduchým relaxom, si dopriala skutočne zriedka, ale vždy si ho patrične užila, celkom sa prestala sústrediť na svet a bežné starosti či radosti, jednoducho existovala len príjemne sa vlniaca voda a jemné, no zároveň svieže vône, ktoré ju obklopovali.

Keď vyšla z kúpeľne, zistila, že medzičasom sa z polí vrátili aj jej rodičia. Dokonca takmer okamžite ucítila arómu syrovej omáčky, ktorou si zvykli na večeru poliať rôzne druhy cestovín – dnes sa podvedome tešila na makaróny. Akonáhle sa však ocitla pri stole, s vlasmi skrytými v uterákovom turbane, usúdila, že by nemala priveľa jesť.

„Mami, oci,“ vyžiadala si ich pozornosť, „dúfam, že vám nebude vadiť, ak dnes pôjdem von.“ Už pred časom sa naučila komunikovať s nimi takto – odkedy dosiahla osemnásť, nepýtala si vyslovene dovolenie, no stále dávala najavo, že ich rešpektuje.

„Kam sa chystáš?“ pozrel na ňu Loren.

Keira mimovoľne zablúdila očami k mame, pretože iba ona vedela o Dorianovi, otcovi sa o ňom nemala kedy (a ani prečo) zmieniť. „Jeden kamarát ma pozval,“ odpovedala po chvíľke neurčito.

„Ten zo včera?“ zaujímala sa Maya, ktorá si prisypala na svoju porciu trochu sušenej bazalky.

„Áno.“

„Kto zo včera? O čom zas neviem?“ preskočil Loren očami z jednej na druhú. Keira mu trochu neodvážne, akoby sa za čosi ospravedlňovala, oznámila a vyrozprávala, koho v deň svojich narodenín stretla. Snažila sa byť stručná, vecná, a napokon dodala, že dnes ju pozval na akýsi večierok priamo v centre Eldhamu. „Prosím?“ nadvihol obočie. „Nie je to nejako prirýchlo?“

„Do polnoci bude doma. Však?“ pousmiala sa na ňu Maya povzbudivo, načo Keira prikývla.

„Jasné.“

„Ale nepoznáme ho. Čo je vôbec zač? A ešte k tomu Tarienčan.“

„Oci...“ prosebne naňho pozrela. Nie kvôli tomu, že by očami žiadala o dovolenie ísť, ale preto, lebo nechcela, aby mal takéto či podobné nezmyselné predsudky. „On podobné veci vôbec nerieši. Keby áno, nepozval by mňa.“

„To nemôžeš vedieť. Možno to urobil práve preto.“

„Práve prečo? Lebo som zadubená sedliačka? Nie. Ver, že nie.“

„Ako mám veriť? Podľa čoho, keď som toho chlapca ani nevidel?“

Z nejakého dôvodu jej slovo „chlapec“ pripadalo pri predstave Doriana akési vtipné. Muž? Keby jestvovalo slovo, ktoré pomenúva prerod medzi jedným a druhým... „Oci, dnes mi priniesol vlčí mak. Je naozaj veľmi milý.“

„Nie je to také jednoduché, Keira. Až budeš mať deti, pocho...“

Vzdychla a on stíchol. „No určite. Ak ma budeš takto úzkostlivo držať doma, asi ich nikdy nebudem mať,“ podotkla, tvárila sa však milo. Skôr žartovne než vyčítavo – vedela, čo na Lorena platí.

Pokrútil hlavou, ale postrehla, že tiež sa mu pery trochu zvlnili. „Nie. Nie si vtáča väznené v klietke.“

„Tak ma nechaj lietať,“ požiadala, „a ak neveríš jemu, skús veriť mne.“

Ďalší povzdych. „Tebe som vždy dôveroval, Keira.“

„Ja viem. No málokedy si dovolíš prejaviť to. Som veľká. Je to len večierok. Neunesie ma do Tarienu ani nič podobné,“ zasmiala sa krátko.

„To dúfam, lebo si po teba sám pôjdem.“

„Takže smiem ísť?“

„Samozrejme,“ usmiala sa na ňu Maya a potom venovala úsmev aj svojmu mužovi. Loren nič nepovedal, no pre Keiru to už bolo dostatočným znamením, že súhlasil.

So spokojným poloúsmevom dojedla večeru a radšej už o Dorianovi nerozprávala, hoci si musela priznať, že sa teší. Tešila sa, že prišiel ráno, tešila sa z toho krásneho krvavočerveného vlčieho maku, z jeho pozvania, tešila sa na ten večierok... Až po dlhšej chvíli v kúpeľni si uvedomila, že sa na svoj odraz v zrkadle usmieva.

Namiesto typického rybieho chvosta sa rozhodla svoj účes trošku ozvláštniť, hoci netušila ako. Napokon sa pokúsila o priberaný vrkoč, čo sa jej vinul po celej zadnej časti hlavy, z pravej hornej strany šikmo smerom nadol, pričom cez ľavé plece jej padal už bežný voľný vrkoč, zviazaný na konci svetlomodrou mašľou. Ostala jej ako cenné dedičstvo po starej mame, po tej, ktorá im odkázala tento dom – bola to Mayina matka a okrem toho svojej dcére a vnučke zanechala aj vzácny zošit s mnohými vylepšeniami všedných i zložitejších receptov, či už na rôzne pokrmy, alebo nápoje.

Tým sa jej úpravy zovňajška skončili a zamierila do svojej izby, kde otvorila skriňu zo svetlého, stále voňavého bukového dreva. Nemienila si pokaziť večer zbytočnou nervozitou, nechcela z toho pozvania robiť vedu, a preto nepremýšľala dlho a siahla po ľahkých žltých šatách s rozviatou sukňou tesne nad kolená, posiatych jemnými drobnými nezábudkami. Obliekla si ich a skontrolovala sa v zrkadle, pričom vzápätí si uvedomila, že jej ostáva ešte stále dosť veľa času.

Sadla si teda do prúteného hojdacieho kresla vystlaného mäkkými vankúšmi a vzala si z nočného stolíka svoj zápisník, ktorý prezývala „občasník“, hoci Tara jej ho na minuloročné narodeniny darovala ako denník. Zriedka doň pribudlo niekoľko riadkov, najčastejšie to boli iba akési myšlienky, ktoré sama volala „čriepky“. Čriepky jej duše. Napríklad: Svitanie je najkrajším znamením nádeje a svetla. Alebo: Dve slnká, podobajúce sa ochrancovi a ochraňovanému, stále jasne žiaria, rovnako jasne ako pred rokmi, rovnako jasne, ako budú žiariť aj v ďalších rokoch – sú dôkazom, že svetlo je večné.

Ako sa začítala do vlastných úvah, najčastejšie spojených s každodennými prírodnými javmi, ožili v nej spomienky na starého otca. Tento rok sa jej to stávalo častejšie než inokedy, možno práve kvôli tomu „jubileu“, ale akosi jej to neprekážalo. Starý otec jej stihol povedať za tých prvých desať rokov jej života toľko múdrych vecí, že by jej na ne nestačili všetky stránky „občasníka“, avšak ona si ich ani nemusela zaznamenať. Vynárali sa jej spontánne v tých najrôznejších situáciách, akoby stále počula jeho hlas, živý a hlboký, milý a zároveň veľmi múdry.

Možno si ho za ten čas zidealizovala. No ani to jej neprekážalo. Mal vo všetkom pravdu, aj v tom, že čas lieči, pretože teraz už tá bolesť nebola taká veľká ako vtedy, keď oňho prišla. Teraz spomínala s úsmevom, nie so slzami v očiach ako predtým, a práve preto ju až tak netrápilo, že naňho myslí častejšie než v iné roky. Napriek tomu, že bolo príjemné stratiť sa v myšlienkach, jej pozornosť upútala akási zvláštna vôňa prichádzajúca zvonku.

Odložila teda zošit a vybrala sa k oknu, z ktorého vykukla, zhlboka sa nadýchnuc. Vzduchom sa skutočne vznášala zvláštna, iná aróma, než na akú bola v Eldhame zvyknutá; jasnejšia, výraznejšia, krajšia. Mala v sebe čosi zvieracie, ale nie vyslovene zvierací pach, skôr len akési inštinkty, áno, vôňu inštinktov... a taktiež v nej cítila sebavedomie a rozhodnosť. Patrila človeku. Ale akému? Jakživ v Eldhame nikto tak nevoňal. Bola zrejme iba jedna možnosť, o koho by mohlo ísť.

Vôňa sa zintenzívnila a Keira sa už usmievala. Akonáhle zbadala Doriana kráčať pomedzi domy a blížiť sa k tomu jej, opustila izbu a zbehla po schodoch. Niežeby bola taká nedočkavá, no trošku sa obávala, že jej otec bude na Dorianov príchod striehnuť – a Doriana chcela od toho ušetriť.

Dorian

Po druhý raz mu cesta ku Keirinmu domu pripadala veľmi jednoduchá, akoby tam chodil odjakživa. Vďaka výnimočnému zraku si dokázal poľahky zapamätať, kde sa čo nachádza, aj na takých miestach, ktoré navštívil po prvýkrát; no nielen to, dokonalá zraková pamäť sa uňho prenášala aj do schopnosti vytvoriť si v mysli priestorový model či pohľad z vtáčej perspektívy – a práve vďaka tomu sa všade bez problémov orientoval.

Ani nestihol podísť celkom k domu a dvere sa otvorili, pričom z nich vybehla Keira. Bola krásne jednoduchá a jednoducho krásna, presne taká, akú ju čakal. Dievča z Tarienu, ktoré by pozval niekto „jeho postavenia“, by sa vychystalo a vyčačkalo ako bábika, no Keira ho tak nesklamala. Práve tá odlišnosť od všetkého umelého a prehnaného, na čo bol doma zvyknutý, ho na nej tak veľmi fascinovala.

„Tak si nezabudla,“ podotkol veselo.

„Jasné, že nie,“ zasmiala sa. „To by som musela mať veľmi zlú pamäť, aby som na teba zabudla po pár hodinách.“

„Na mňa hádam nie, ale na ten večierok si mohla,“ uškrnul sa.

„No...“ podišla k nemu s rukami za chrbtom, „to ťažko. Takéto pozvania neprichádzajú často. A... nechceš upresniť, o čo vlastne ide?“

„Upresniť? Sám neviem, ale som veľmi rád, že nestrávim celý večer osamote,“ priznal. Nemal síce problém prihovoriť sa cudzím, čo sa, napokon, prejavilo aj pri Keire, ale tá predstava ho akosi nelákala, nie dnes, najmä preto, že mohol mať takú príjemnú spoločnosť, akou Keira bezpochyby bola.

„A... aj sa tam niečo od teba očakáva?“

Dorian pomaly vykročil smerom od domu, späť, odkiaľ prišiel. „Dúfam, že nie. Neviem o ničom. Aj tak si myslím, že strýko s tetou ma tam zavolali iba preto, lebo sú presvedčení, že sa tu strašne nudím a nemám čo robiť.“

„Ah, a je to tak?“

„Kdeže,“ zavrtel hlavou. „Práve naopak. Akurát oni sú zvyknutí neustále sa stretávať s ľuďmi, komunikovať o všetkom možnom, a nejako nedokážu pochopiť, že pre mňa je rovnako zábavné prejsť sa neznámym prostredím. Nehovorím, že som úplne nespoločenský, to nie, ale nepotrebujem večierky a oslavy a večere s cudzími. Preto som celkom rád, že to nie sú moji rodičia, len otcov brat a jeho žena. Aj keď, sú skvelí, no predsa len... sme iní. Rozliční.“

„Rozliční, áno. Tiež to tak niekedy vnímam, dokonca o vlastných rodičoch,“ priznala. „Mám ich veľmi rada, som si istá, že ich výchova sa na mne veľmi podpísala a že som im obom v čomsi podobná, ale pritom... napriek tomu, že cítim, že sem patrím, stále...“ zamyslela sa. „Ani neviem, ako to vyjadriť.“

„Akoby to nestačilo, však?“

Pozrela naňho a on jej opätoval pohľad s akýmsi chápavým poloúsmevom. „Také čosi.“

„Vnímam to podobne. Doma je skvele, medzi svojimi sa cítim v pohode, ale...“

„Áno, akoby... akoby niekde, hoci nemám poňatia kde, bolo čosi...“

„Viac,“ dokončil za ňu a Keira prikývla. „Ja som to zistil, až keď som začal cestovať. Bolo to, akoby sa mi otvorili oči. Ako keby som si dovtedy nejako neuvedomil, že vedomosti a knižnice nie sú to jediné... že to nie je všetko, čo svet ponúka. Celá Askyria, tie neobývané oblasti... aké boli kedysi nádherné a predošlé civilizácie to zničili...“ pokrútil hlavou.

„No... o tom vieš určite viac než ja.“

Vzdychol. „Nádherná planéta, podľa mňa najkrajšia vo vesmíre, i keď sme ani zďaleka nepreskúmali ani jedno percento z nich. Dala nám život a my ju zabíjame. Možno sme ju už zabili.“

„To znie dosť kruto.“

„Žiaľ, je to pravda. No to teraz vážne nemusíme rozoberať; ak už nebudú čakať nič iné, úsmevy a milé výrazy na tvárach rozhodne áno. A nielen odo mňa, ale aj od teba.“

„Ah, to hádam nebude problém,“ pousmiala sa. Krásne sa jej pritom vlnili pery a prehlbovali nenápadné jamky na lícach. „A prejdeme sa tam pešo?“

„No...“ zaváhal, „to mi nezišlo na um, ale v podstate to nie je zlý nápad. Strýko s tetou sa určite premiestnia vzduchovozom, no mne to ku šťastiu nechýba.“

„Vzducho...?“ spýtavo naňho pozrela.

„Ehm, to je... tým sme sa dopravili aj sem, do Eldhamu. Je to čosi medzi loďou a vozom či kočiarom.“

„Lieta to?“

„Jasné,“ prisvedčil.

Pousmiala sa. „Iste, veď ako inak by si sa dostal cez oceán.“

„Veru...“

„To musel byť krásny pohľad.“

„Nemám veľmi rád výšky, ale všetci doma mi odporúčali, nech si to nenechám ujsť. Síce som sa musel premáhať, no napokon som trochu vyzrel cez okno. Ale už len pri tej predstave ma chytá závrat.“

„Vážne? Ja som nikdy nebola tak vysoko, aby som... vôbec vedela, či mám strach z výšok,“ zasmiala sa.

„Možno to raz zistíš. Ale, ver mi, keď ho máš, tie nekonečné hodiny vo vzduchovoze, nech už je to akokoľvek bezpečné, sú naozaj nekonečné. Večné. Bolo to fakt hrozné.“

„Nešiel si však prvýkrát, alebo áno? Keď si spomínal aj Lorean a Damerel...“

„Tam som cestoval loďou,“ objasnil, „no netvrdím, že to bolo príjemnejšie.“

„Cítiš každú vlnu, nie? Oceán musí niečím takým malým, ako je loď, poriadne zamávať.“

„Dá sa to tak povedať, ale zároveň tam stráviš niekoľko dní, takže si časom zvykneš. A sledovať odtiaľ nočnú oblohu, to bolo úplne na nezaplatenie.“

„A čo ten pohľad zo... vzduchovozu?“ pozrela naňho s určitou zvedavosťou. Dorian ju badal nielen v jej čiernych očiach, ale aj v celom výraze jej tváre: v trošilinku pootvorených perách, stále sa jemne usmievajúcich, v mierne nadvihnutom obočí. Prosto z nej sršala zvedavosť, no nie vtieravá a otravná – zvedavosť ako záujem. Úprimný.

„Napriek strachu bol čarovný, vážne. Práve sme leteli ponad množstvo malých, neprebádaných ostrovčekov. Tá oblasť sa nazýva Meteorický roj, je ich tam veľmi veľa a zväčša majú taký pozdĺžny tvar – pôsobia ako letiace meteory. A tá farba vody... tá bola neopísateľná.“

„Pre teba to muselo byť naozaj úžasné...“

Pokýval hlavou. „To bolo. Naozaj sa to nedá vyjadriť farbou. Ani tyrkysová, ani azúrová, ani modrá to nevystihuje, prosto... sú to také živé odtiene, akoby skutočne každá časť oceánu dýchala a žila. Nemyslím tým tie kopy rýb, koralov, planktónu, ale celkovo vodu.“ Čo by dal za to, keby sa mohol raz do nej ponoriť a cítiť ju na celom tele. Napriek chladu (či možno až „ľadovosti“) by sa tam určite cítil skvelo... čosi mu to navrávalo. Nemal na to však príležitosť, vlastne sa nikdy nedostal ani na morské pobrežie, takže to nemal kde vyskúšať. No v rovnakej miere, v akej mu boli ľudské dotyky cudzie, si užíval tie ostatné – skúmanie prírody a všetkých jej súčastí hmatom bolo veľmi fascinujúce.

Snažil sa popísať to slovami, avšak zistil, že mu to nejde. Našťastie, Keira to akosi postrehla a zastavila ho, nech sa netrápi, za čo jej bol vďačný. Beztak ich rozhovor neuviazol, naopak; kým došli na veľké námestie zvané Veľký jarmok, odkiaľ pri tejto špeciálnej príležitosti odstránili jarmočné stánky, ani poriadne nepostrehli, kadiaľ presne kráčajú, takí boli zahĺbení do počúvania toho druhého. Stratiť sa však nemohli, keďže v Eldhame všetky chodníky špirálovito viedli práve na toto miesto, do samotného centra.