Planéta dvoch sĺnk: Štvrtá kapitola

Keira

„Aj ty? Naozaj?“

„Hej,“ prisvedčil Dorian. „Inak by som ti o tom asi ani nevravel.“ Chvíľu obaja mlčali, Keira sa snažila nejako to stráviť a spracovať. Až potom si všimla, že si tiež sadol. Obaja boli od dažďa úplne premočení, z vlasov im na zem dopadali chladné kvapôčky a nad nimi už sa mračná natoľko rozišli, že začali vykúkať obe askyrské slnká.

„Aha... a čo to teda presne znamená? Aký je tvoj ďalší zmysel?“

Zadíval sa na svoje dlane a na zmes vody a hliny na nich. Odtrhol trs trávy a pomädlil ho medzi končekmi prstov. „Hmat.“

„Hmat?“ prekvapene nadvihla obočie. „To si ako Loreančan?“

„No, určitým spôsobom,“ prisvedčil.

„Naozaj nerozumiem,“ priznala po ďalšej chvíľke ticha. „Čo mám ja spoločné s Damerelom a ty s Loreanom?“

„Vôbec nič. Ono to nijako nesúvisí s regiónmi. Teda... nie, nie nijako. Súvisí to s nimi, lebo ľudia sa v nich tak rodia. Ale my...“ nadýchol sa a vydýchol.

„My?“ zahľadela sa naňho spýtavo a zvedavo.

„Sme anomália. Iné, lepšie vysvetlenie nemám.“

„Aha... to je zvláštny pocit.“

„Asi áno, keď si sa to práve dozvedela,“ pousmial sa na ňu.

Keira mu takmer pol minúty bez slova pozerala do očí, v ktorých si teraz všimla zvláštne žiarivé okraje sfarbená dožlta, miestami (alebo pod určitým uhlom) až dooranžova. „Ako si to zistil ty? Myslím... o sebe samom?“

„Hmm... asi postupne. Nespomínam si na žiadny konkrétny okamih.“

„A prečítal si o tom veľa kníh?“

„Žiadne nie sú. V literatúre som našiel naozaj len zopár chabých zmienok, nič viac. Ani len jednu publikáciu zameranú výlučne na Vnímateľov.“

„Je to taký čudný pojem. Som nejaká... Vnímateľka. A neviem prečo a vlastne neviem, čo to vôbec znamená. Ak niečo.“

„Možno naozaj nič – pre tvoj bežný každodenný život. Ber to ako ďalšiu charakterovú črtu, schopnosť či vlastnosť. Záleží na uhle pohľadu.“

„Nezdá sa mi to ako súčasť povahy. Skôr ako schopnosť.“

„Prvoplánovo áno,“ prikývol, „ale keď sa väčšmi zamyslíš... Určitým spôsobom to svedčí aj o tvojej povahe. O sile tvojho charakteru. Ako to využiješ, prípadne zneužiješ. Mať výnimočný zrak a nepochádzať z Tarienu môže byť človeku dosť nápomocné, môže to však pomáhať napríklad aj pri zločinoch, krádežiach. Počuť lepšie než ostatní a nebyť Damerelčan, tiež to môže byť výhoda a zároveň negatívum. Všetko má plusy aj mínusy.“

„Neviem na žiadne prísť. Na mínusy... vážne mi nič nenapadá. Ako by som mohla zneužiť sluch?“

„Oh, v Tariene by som si to vedel predstaviť na viacero spôsobov, ver mi.“

„Akých?“ Prečo jej nič neschádzalo na um? Nedbala na mokré oblečenie, jednoducho sa chcela dozvedieť viac.

„Tak napríklad pri odpočúvaní tajných rozhovorov, kvôli získavaniu informácií, ktoré by nemali preniknúť na povrch... už len v oblasti politiky by si našla mnoho „povolaní“, v ktorých by si svoju schopnosť využívala.“

„No, lenže ja sa do Tarienu nechystám. Ani do žiadneho iného... teda... no...“

„Áno...?“ povzbudil ju ďalším poloúsmevom.

„Neviem, či sa ten sen o štúdiu niekedy zrealizuje. Skôr si myslím, že nie,“ povedala otvorene. „Starý otec si vždy prial, aby som vyštudovala. Ibaže akadémie sa nachádzajú výlučne v Tariene a... nie je jednoduché dostať sa tam.“

„Ak si šikovná, prečo nie?“

„Šikovná? Šikovnosť ani zďaleka nestačí.“

„Tak by si prečítala pár kníh z oblasti, ktorej sa chceš v štúdiu venovať, a bolo by.“

„To stále nestačí,“ povzdychla. „Potrebuješ na to aj dosť veľkú sumu peňazí.“

„Ah...“ odtrhol od nej pohľad a Keire sa nenápadne zvlnili pery, pričom na tvári sa jej usadil neistý, takmer ospravedlňujúci výraz. Avšak práve Dorian vyzeral ako ten, kto prežíva rozpaky, až jej ho prišlo trošku ľúto.

„Takže niektoré sny môžu akurát ostať snami. No... to nevadí. Mne sa život tu páči, ako som už vravela. A čo robíš ty v Tariene?“

„Ja? V podstate... to, čo chcem.“

„Nemusíš pracovať? Nemáš prácu?“

„Nie,“ zavrtel hlavou. „U nás to chodí trochu inak. Pokojne ti to poviem, len... nechceš radšej vstať? Hýbať sa? Možno ľahšie uschneme.“

„Pravda,“ súhlasila a vyskočila na nohy.

„Teda, ak máš trochu času na menšiu prechádzku.“

Zaváhala. „Naši sa asi o mňa budú trochu báť. Po tej búrke, vieš... nebola plánovaná.“

„Iste, chápem.“

„Ale... dokedy si vlastne tu, v Eldhame?“

„Ešte deväť dní. Nechcela by si sa ešte stretnúť?“

Úsmev sa jej na perách roztiahol úplne sám od seba a počula sa vravieť: „Rada.“

Dorian nevyzeral prekvapene, čo ju trochu zaskočilo, ale počkala si na jeho slovnú reakciu. „Ak chceš, môžem ťa ešte odprevadiť.“

„Jasné,“ potiahla si ramienko plátennej tašky s rozmočenými bazovými kvietkami vyššie, aby jej nespadla. „Musíme zísť tam dolu,“ ukázala na spodnú časť zvažujúcej sa lúky, k stromom.

„Tak poďme,“ Dorian vykročil, ibaže takmer hneď sa mu šmyklo. Len tak-tak udržal rovnováhu a nespadol. „Očividne si treba dávať pozor.“

„Možno...“ zamyslela sa a pozrela na zem. „Teraz už by som mohla.“

„Čo také?“

Blysla po ňom očami a zatvárila sa potmehúdsky ako malé dievčatko, ktoré za nič nechce prezradiť, čo má za lubom. Sklonila sa a vyzula si obe mokré plátenky, zaboriac bosé nohy do trávy. „To je ten najlepší pocit,“ uškrnula sa naňho, zviažuc ich šnúrkami k sebe a tak ich nesúc v ľavej ruke.

Teraz sa jej zdal prekvapený, z čoho mala celkom príjemný dojem. „To robievaš bežne?“

„Bežne nie, ale rada. Je to také oslobodzujúce. Starý otec vravel, že naši pradávni predkovia chodili bosí stále. Naše chodidlá sú na to vraj dokonale uspôsobené, takže sa nemáme čoho báť.“

„Iba ak hmyzu, blata, ostrých konárikov...“

„Prosím ťa,“ mávla rukou a krátko sa zasmiala, „najprv skús, potom súď.“

„Možno niekedy nabudúce,“ zadíval sa pred seba.

„Ako chceš.“

„A... k tej mojej „práci“... V Tariene to asi chodí inak než tu. Vy musíte pracovať, však?“

„Po dosiahnutí dospelosti áno, každý sa musí niekam zaradiť. Buď študovať, ak na to má všetky potrebné prostriedky, alebo pracovať. Najčastejšie v tej oblasti, ktorou sa živia aj jeho rodičia.“

„U teba je to tiež tak?“

„Presne tak. Obaja moji rodičia sú zberači, hoci starý otec z otcovej strany bol včelár.“

„Ale mohla si si zvoliť aj niečo iné, predpokladám.“

„V podstate čokoľvek, na čo by som sa cítila. Ja to tu však milujem, kvety a vône...“ dopriala si hlboký nádych.

„Trochu ti to závidím,“ poznamenal.

„Čo z toho?“ obrátila sa k nemu.

Pousmial sa. „Asi celkovo, tú voľnosť. Ale netvrdím, že Tarien nemám rád. Hlavne tie siahodlhé knižnice.“

„Knižnice? Vidíš, chcel si mi opísať jednotlivé regióny. Stále neviem, ako vyzerajú,“ pripomenula mu. Takmer zabudla. V tej búrke sa jej akosi strácali myšlienky.

Dorian

Začal Damerelom, jeho bielymi stavbami a usmiatymi tvárami jeho obyvateľov, opisoval aj konkrétne miestnosti, ktoré navštívil, ordinácie, ambulancie, domovy služieb. Pokojne by pokračoval i podrobnými opismi pacientov a klientov, ale radšej sa stručne venoval aj priemyselnému Loreanu plnému skla a kovov.

„To je fascinujúce,“ zhodnotila Keira s úsmevom. „Čo všetko si dokážeš zapamätať.“

„Je pravda, že zrak je v tomto ohľade veľmi... výhodný zmysel,“ uznal. „Aj vám ostatným sa zrejme spomienky zobrazujú predovšetkým ako vizuálne vnemy. No zároveň v nich výraznejšie vnímate to, čo ste vnímali svojimi rozvinutými zmyslami.“

„Ja pri spomienkach naozaj cítim všetky tie vône, čo sa tam vyskytovali. Na drevenú zemitú vôňu domu starého otca nikdy nezabudnem, hoci som v ňom naposledy bola pred desiatimi rokmi. A ani nehovorím o starom otcovi a jeho... jeho vôni. Krémovej a zároveň mužnej,“ usmievala sa. Ďalšia vec, ktorá mu pripadala na nej fascinujúca – smútok spájala s úsmevom, čo robil tak trochu aj on, ale asi nie až tak prirodzene ako ona. Akoby sa jednoducho rozhodla, že sa bude sústrediť na to pekné, dobré, čo si pamätá, nie na bolesť, ktorú v sebe minulosť nesie rovnako ako radosť. „A ako je to s tou prácou v Tariene? Stále sme sa k tomu nedostali,“ zasmiala sa. „A už sa blížime k nám, takže rýchlo.“

„Ah, no...“ pozrel pred seba a zistil, že už pred hodnou chvíľou opustili les a teraz sa už dostali na poľnú cestičku, kde-tu sa vyskytol aj nejaký ten dom. „Vo všeobecnosti je tiež dôležité nájsť si prácu, svoje miesto, začleniť sa. Akurát v našej rodine... teda, zatiaľ to odo mňa nikto nevyžaduje.“

„Ako to?“

„Vieš, som tu so svojím strýkom a tetou. A strýko je vlastne... skrátka, stojí na čele Tarienu.“

Keira prekvapene zažmurkala a Dorian postrehol, ako sa jej zachveli mihalnice. „Na čele? Tvoj strýko?“

„Presne tak. Takže sa dá povedať, že moja rodina je... vcelku dobre zabezpečená.“ Nech už to sformuloval navonok, alebo len vo svojej mysli, akokoľvek, nevyznelo mu to dobre. Pravda sa asi niekedy nedá zamaskovať za pekné slová, pokiaľ sa za ňu istým spôsobom hanbí.

„Čiže nemusíš pracovať... jasné, chápem.“

„Znie to hlúpo. Nemám na tom žiadne zásluhy, prosto som sa do toho prostredia narodil.“

„Na tom predsa nie je nič zlé. A čomu sa teda venuješ? Alebo stále takto cestuješ?“

„Kdeže, to nie. Síce rád cestujem aj sám, avšak väčšinu času trávim skutočne v Tariene. Je veľa oblastí, ktoré ma fascinujú a zaujímajú, takže najčastejšie ma možno nájsť v knižniciach.“

„Čiže tvojou záľubou je čítanie?“

„Čítanie, štúdium, zisťovanie nových vecí, ale aj únik do iných svetov. Do príbehov,“ upresnil.

„Tiež mám vcelku rada takú literatúru, aj keď mi na ňu neostáva čas. Pamätám si však, že na dobrú noc mi starý otec čítaval staré rozprávky. V každej bolo nejaké poučenie a všetko sa skončilo šťastne.“

„A zlo bolo vždy potrestané,“ dodal.

„Hej. Rozprávky a realita...“ mykla plecami. „Škoda, že sa niekedy tak veľmi odlišujú.“

„To áno. Keby však bolo všetko krásne a dokonalé, vôbec by sme si to nevážili.“

„Aj tak sa na to dá pozrieť. Ja som mala najradšej tie o prírode, o tom, ako niekto niekoho zachránil alebo ako sa niekto slabý, bezmocný, osamelý stal hrdinom.“

„Takže žiadne princezné v ružových šatách a so zlatými korunkami na hlave?“ uškrnul sa na ňu.

„Oh, tak to teda nie. Také bábovky nie sú nič pre mňa,“ odvetila so smiechom a Doriana to donútilo tiež sa rozosmiať. Hoci ju poznal možno hodinu, skutočne si ju nevedel predstaviť ako krehkú princezničku čakajúcu na svojho záchrancu. Naopak, ona by možno zachránila seba, tucet okolitých domov a ešte aj zneškodnila prípadnú hrozbu v podobe hrozitánskeho netvora, ktorý by chcel všetkých zožrať.

„Tomu verím,“ uistil ju.

Usmiala sa a rovnako ako on, zahľadela sa vpred. „No jedného dňa sa budeš musieť zamestnať, alebo nie? Máš už predstavu, čo by si chcel robiť?“

„Konkrétnu nie. Niekedy váham, či to nie sú výhovorky, ale vážne sa mi zdá, že všetko ma zaujíma úplne rovnako. Aj biológia, aj fyzika, aj literatúra. Vo všetkom sa dá nájsť niečo fascinujúce.“

„Vidno, že máš rozhľad. My tu máme naozaj len svoj malý svet a viac nepoznáme, viac nevieme. O stavbe ľudského tela viem iba to, čo vedieť musím.“

„V rastlinách sa však vyznáš omnoho viac ako ja. Možno i práve preto, že ma zaujíma všetko – a teda nemám čas venovať sa jednej veci poriadne. Mám povrchné znalosti z rôznych oblastí, ale v skutočnosti...“

„Asi si naozaj treba vybrať. Tvoj strýko je politik – ale čo robia tvoji rodičia?“

„Otec je jazykovedec, pracuje v Akadémii reči – aj ako lektor, aj ako „vedec“. Ja osobne to nazývam skôr pseudovedou, hoci to nemyslím ako urážku. A mama spravuje socializačnú stránku Pavučiny. Teda... aby som to nejako vysvetlil... V Tariene sa všetky informácie „uskladňujú“ v Pavučine – je to virtuálny priestor, kam sa môže každý pripojiť, ak za to zaplatí mesačný poplatok. Sú tam informácie naozaj o všetkom; akúkoľvek otázku zadáš, nájdeš na ňu veľké množstvo odpovedí. A súčasťou Pavučiny sú aj takzvané Brány, ktoré umožňujú na diaľku spojenie dvom alebo viacerým, súčasne pripojeným osobám. Moja mama pracuje na rozvoji Brán a ich lepšej využiteľnosti.“

Až keď zmĺkol, opätoval jej pohľad. Rozhodne si nemyslel, že je hlúpa či zaostalá, akurát nepoznala rovnaké pojmy ako on. Bol však zvedavý, či to dokázal zrozumiteľne vysvetliť, alebo sa naňho bude dívať, akoby začal hovoriť inou rečou.

„Aha.“

Viac nepovedala a Dorian vydýchol. Nechcel ju uraziť, preto sa nespýtal, či to bolo pre ňu príliš zložité. „No, ak si sa pýtala preto, že by som mohol kráčať v stopách svojich rodičov... Úprimne, ani jedno ma neláka. Mamina práca je vcelku užitočná, tá otcova mi skôr príde... neviem. Baví ho to, čo je fajn, ale užitočnosť pre Tarienčanov či iných Askyrčanov...“ pokrčil plecami.

„Chápem. Asi máš šťastie, že sa o tom ešte nemusíš rozhodovať,“ pousmiala sa naňho a spomalila chôdzu. „Tu je náš dom.“

Prezrel si drevenú stavbu s tehlovou sedlovou strechou, dvojposchodovú – z okien vykúkali pestré muškáty. „Veľmi pekný.“

„Na tvoj domov sa to asi ani zďaleka nepodobá, však?“ odhadla.

„Domov možno nie, ale tarienske knižnice mi to trochu pripomína. Páči sa mi.“

„Naozaj? Tak vďaka. A... kam máš teraz namierené?“

Prikývol. „Asi sa ešte pôjdem trochu prejsť, nech uschnem. Teta by inak robila strašnú paniku, že prechladnem.“

„Hlavne sa nestrať. Dúfam, že ďalšia neplánovaná búrka už nepríde.“

„Nevyzerá to tak,“ dvihol oči k oblohe a prižmúril ich pri pohľade na dvojicu žiarivých hviezd.

„Inak... zajtra asi tiež pôjdem zbierať. Doobeda,“ povedala trochu váhavo.

„Áno? Bazu?“

„Levanduľu. Prejdeš tou lúkou a ďalšími dvomi a nájdeš levanduľové pole.“

Usmial sa. Aspoň ho takto utvrdila v tom, že sa skutočne chce opäť stretnúť, že to nebola len slušnosť. „Posnažím sa.“

„Dobre. Tak zatiaľ,“ zamierila s úsmevom k dverám a Dorian sa po chvíľke zvrtol a nenáhlivo odkráčal.