Planéta dvoch sĺnk: Tretia kapitola

Keira

Napätie vo vzduchu neveštilo nič dobré. A to, že ráno v rádiu žiadne búrky na tento deň nehlásili, a predsa sa jedna blížila, Keiru väčšmi znepokojilo. Niečo také nebolo obvyklé, počasie v Eldhame podliehalo regulácii a všetky jeho prejavy – dážď, vietor, oblačnosť – boli presne naplánované tak, aby to prírode dokonale vyhovovalo. Takéto odchýlky sa jednoducho nestávali.

Ešte k tomu v deň jej narodenín. Mohla bežať domov, bežať tak rýchlo, ako by dokázala, no i tak by to nemusela stihnúť. A potom... čo ten cudzinec? Mal sa kam vrátiť? Búrka sa beztak priblížila natoľko, že by jej celkom neušla – bezpečnejšie sa jej teda videlo hľadať poriadnu skrýšu, hoci i s ním.

Pridal sa k nej akosi prirodzene, ešte sa i spýtal, či jej nepomôže s „nákladom“. Napriek hrozbe búrky sa zasmiala a zavrtela hlavou. „Bazové kvety sú ľahučké.“

„A kam pôjdeme?“

„Dážď by mi až tak neprekážal, v takýto teplý deň i príjemne osvieži, ale pred bleskmi sa schovať treba. Najlepšie pod nejakou skalou.“

„Skalou,“ prikývol zamyslene a všimla si, ako sa rozhliada.

„Ozaj, ty máš výnimočný zrak?“ spýtala sa, kráčajúc v smere vetra – aspoň takýmto spôsobom sa snáď vzdialia búrke. „To teraz treba využiť.“

„Snažím sa,“ prisvedčil a Keira postrehla, ako vraští obočie, tváriac sa veľmi sústredene. Nechcela ho v hľadaní rušiť, preto radšej mlčala, vietor poháňal jej nohy do svižnejšej chôdze. Napriek tomu čoskoro pocítila na vlasoch prvé studené kvapky, ktoré ju donútili bežať.

„Poďme!“ posúrila ho, načo na ňu pozrel trochu zarazene.

„Nevidím žiadne skaly.“

„Nie? A čo teraz?“

„To sa pýtaš mňa? Ty si tunajšia.“

Vyzeral vyplašene, čo jej na pokoji rozhodne nepridalo. „Ah, ja... určite nie pod stromy...“

„To viem tiež. No tak... panikáriť netreba. Radšej porozmýšľajme a na čosi prídeme. Dobre?“ usmial sa, ale dosť nepresvedčivo.

Keira prikývla. „Asi by sme sa mali od tých stromov vzdialiť,“ pozrela doprava na brezy rastúce za bazovými krami. „A...“ srdce sa jej roztĺklo divokejšie.

„Pokoj... Dobre, tak si jednoducho ľahnime, nie?“ navrhol, kráčajúc od lesa, no zastal skôr, než sa dostali doprostred zvažujúcej sa lúky.

Plytko sa nadýchla a vydýchla. Elektrické výboje medzi oblakmi sa zintenzívňovali, hrmenie však znelo dosť ticho, vzdialene – akoby sa v skutočnosti neodohrávalo priamo nad ich hlavami. „Väčšinou rýchlo prejdú. Zvládneme to takto,“ usúdila a ľahla si do trávy. Sledovala, ako Dorian urobil to isté, a zvrtla k nemu hlavu. „Budeme celkom mokrí.“

Pousmial sa. „Čo už. Hlavne žiadne hlúposti.“

Tvár jej zaplavili príjemne chladivé kvapky, avšak obavy z búrky jej akosi bránili vychutnať si ten osviežujúci pocit. Zažmurkala a námatkovo si utrela viečka, i keď vedela, že je to celkom zbytočný úkon. Dorian sa díval nad seba, po chvíli ale zavrel oči. Keira postrehla, že otvoril dlane smerom nahor, takže mu na ne dopadal dážď, a videla, ako sa mu pomaly nadvihuje a klesá hruď. Zdalo sa, že ho to upokojuje, preto urobila čosi podobné.

Akonáhle však i cez zavreté oči zahliadla záblesk a vzápätí začula hrom, mykla sa a chtiac-nechtiac sa rozhliadla. Ľanová tunika na nej oťažievala, vodu cítila i v plátenkách a na nohách, najmä na spodnej časti predkolenia, ktorú jej nezahaľovali legíny, pramene vlasov, ktoré jej vietor vytrhol z rybieho chvosta, sa jej lepili na krk a líca.

Pršalo čoraz intenzívnejšie a Keira ani nevedela, kedy a prečo presne sa jej tak veľmi zrýchlil dych. Žeby toto bol strach? Hromy zneli neuveriteľne desivo, ozývali sa snáď celým Eldhamom a brneli v jej celom tele. Akoby ich počula nielen ušami, ale aj končatinami, hruďou, hlavou, všetkým. Akoby celé jej telo dokázalo absorbovať len tento jeden výrazný vnem – ten najhorší vnem zo všetkých. A pritom na hrome nebolo nič strašidelné, ten škodu narobiť nemohol.

„Keď zahrmí... skús sa radovať. Vtedy už vieš, že ten blesk nás nezasiahol,“ počula Dorianov krik. Znovu otvorila oči a pozrela naňho, no zrak jej takmer okamžite zahmlili nekonečné kužeľovité kvapky (či skôr „vodné kvaple“).

„Radovať sa... iste.“

Zasmial sa, trhane a nie až tak veselo ako predtým, ani tak úprimne. „Asi to nebol najvhodnejší výraz, uznávam.“

„Začína mi byť chladno,“ podotkla. „Zvláštna zmena oproti tým teplám.“

„Mne sa konečne dá dýchať. Tento dažďový vzduch...“ Zbadala, ako sa zhlboka nadýchol a pousmial. „Čo všetko musíš cítiť...“

„Okrem chladu?“

„Myslel som nosom,“ pozrel na ňu.

„Ah, jasné... čo cítim, nuž... okrem sviežosti, ktorú cítiš zrejme aj ty, je to i prach, ktorý voda trošku rozvírila, vôňa kvapiek, tá je veľmi špecifická – taká „trblietavá“, ďalej cítim intenzívnejšie aj listy stromov a trsy trávy, dážď ich krásne podčiarkuje a zvýrazňuje. A...“ na chvíľu stíchla, keď zaznel hrom, „tie elektrické výboje.“

„Ako vonia elektrina?“

Zamyslela sa. Bolo zvláštne, že od nej ktosi žiadal, aby nahlas hovorila takéto veci – celý život ich vnímala, dennodenne sa s nimi stretávala, avšak nikdy nikto nežiadal, aby ich vkladala do slov, do zmysluplných vyjadrení. Prečo aj, keď jej rodičia na tom boli s čuchom rovnako. Veď ani netušila, že je to čosi výnimočné. „Ako... svetlo. Napätie. Ako výboje. Keď ťa trafí silná vlna vzduchu, nápor vetra... keď do teba čosi vrazí. Tak to vonia. Asi to neznie zrozumiteľne, však?“

„Žiaľ,“ opäť sa zasmial, no tentoraz sa zdalo, akoby na chvíľočku zabudol, čo sa deje nad nimi a okolo nich – a Keira na to tak trochu zabudla tiež.

„Prezraď mi ty, čo vidíš. Čo vidíš, keď pozrieš nad seba, na dážď, mraky?“

Zvrtol pohľad k oblohe, Keira však stále sledovala jeho výraz. Uvedomila si, že v jeho očiach namiesto žltej žiary vidí inú, šedomodrú, miestami priam tyrkysovú, a pripadalo jej to fascinujúce. „No... čo vidím... oblohu, dážď a mraky,“ usmial sa na ňu.

Keira sa zasmiala. „Nevrav, že len to. Ak máš ten špeciálny zrak, určite vidíš omnoho viac.“

„Všetky kvapky,“ prisvedčil, pozrúc znovu hore, „ako mračná do seba narážajú, odrážajú sa jeden od druhého, chvejú sa po tých nárazoch. Ako sa kvapky križujú a zároveň si udržiavajú určitú štruktúru, v ktorej dopadajú na zem. Je to zvláštne, ale sú to súvislé pásy vody, rozdelené na kvapky, a tie sú v rovnakých vzdialenostiach jedna od druhej.“

„To naozaj? Dážď je až taký... pravidelný?“ čudovala sa. „Usporiadaný? Pôsobí na mňa skôr chaoticky.“

„Keď ho rozfúka vietor, je to iné. Ako teraz,“ privrel oči, keď mu závan chladného vzduchu vrhol na tvár spŕšku kvapiek a Dorian sa striasol od chladu. „Kedy to už prejde?“ vzdychol a prikryl si tvár dlaňami.

Dorian

Zvláštne bolo, že namiesto strachu v ňom ožívala i rástla zvedavosť. V Tariene búrky neprichádzali často, prečo aj, keď tam nerástla tráva a nebolo treba nič zavlažovať. Akurát chodníky by celkom bez dažďa popraskali, bez vody sa jednoducho nedalo nikde žiť, takže občasné dažde prišli. Búrky nie, tie poznal iba z Eldhamu.

Aj o Daseilu prišli práve tu, na jednom z rodinných výletov. Tradíciu každoročnej návštevy jedného z iných regiónov dodržiavali aj po jej smrti, no keď mal Dorian pätnásť, po prvý raz sa vydal na cesty na vlastnú päsť. A neľutoval. Eldhamu sa však vyhol, preskúmal Damerel a Lorean.

Až teraz nabral odvahu prísť sem, a jedna z prvých vecí, čo ho tu privíta, je búrka. Vďaka cudzinke Keire to však bolo o čosi lepšie i jednoduchšie, hoci byť vrtochom prírody vystavený takto priamo, bez ochrany a skrýše, bolo asi to najhoršie, čo kedy zažil. Až na Daseilinu nehodu, samozrejme, no vtedy bol ešte príliš malý, aby to chápal. Pritom sa v ňom teraz bili dojmy: obrovský strach potláčali príjemné pocity zo spoločnosti cudzieho dievčaťa, ktoré mu pripadalo napriek obavám nesmierne odvážne a také odlišné od Tarienčaniek. To bolo na Keire azda najväčšmi fascinujúce – jej inakosť. Možno bola v porovnaní s ostatnými Eldhamčankami obyčajná, to nemal ako posúdiť, ale videla sa mu veľmi zaujímavá.

„Našťastie, blesky udierajú naozaj iba tam hore,“ upozornila ho, načo si stiahol dlane z tváre a zahľadel sa hore. „A... môžem sa čosi spýtať?“ ozvala sa hlasnejšie, keď zazneli ďalšie hromy. Už netrhali uši ako predtým, hoci mračná sa nevzďaľovali, no podľa intenzity zvuku by odhadol, že búrka ustupuje.

„Pokojne sa pýtaj,“ prisvedčil. Ako rozptýlenie poslúžila zatiaľ veľmi dobre, efektívne.

„Keď si vravel, že by som mala mať výnimočný čuch a ty zrak... a Damerelčania sluch... Úprimne, počuješ i ty šuchot trávy vo vetre a... teda...“ vyzerala váhavo, zamyslene. Nebola si zrejme úplne istá, či to chce nahlas povedať, a Dorian spozornel. Počul dobre, alebo si len prirýchlo domýšľal?

„O čo ide? Šuchot trávy vo vetre?“ zavrtel zmätene hlavou.

„Jednoducho, viem, že ostatní nepočujú tak ako ja. Iba starý otec to všetko počul... Ostatní vravia, že počujú maximálne hvizd vetra, lámanie konárov pri víchriciach, cvrlikanie kobyliek a tak... A ja a starý otec... on mi to vždy ospevoval. Aké detaily dokážeme začuť, že je to výnimočné. Teda... vravieval, že ja som výnimočná. V tom mal pravdu, veď výnimočný je každý.“

Nedíval sa na ňu, pretože sa bál, že oči sa mu rozžiarili oranžovou, a nechcel, aby to videla, aby si to všimla. To snáď nebolo možné: hvizd vetra či lámanie konárov, to si vedel predstaviť aj on so svojím obyčajným sluchom. Dobre sa pamätal, čo sa dozvedel počas svojich potuliek po Damereli – obyvatelia regiónu služieb dokázali sluchom vnímať dych i tep svojich klientov či pacientov, čo im veľmi pomáhalo pri výkone povolania. Ich sluch naozaj bol výnimočný. Samozrejme, šuchot trávy vo vetre mu ani jeden z nich nespomenul, no to ešte neznamenalo...

„Starý otec bol veľmi múdry,“ pokračovala v spomienkach. Usmievala sa, zahliadol to i periférne, a taktiež zvrtla pohľad dohora, z veľkých kvapiek sa postupne stávali menšie, dážď pomaličky ustával a hrmenie sa skutočne vzďaľovalo. Dorian jasne videl pohyb mrakov, ktoré stúpali smerom nahor; možno tomu dopomohli správcovia skleníka, možno si tak poradila samotná príroda. „Vedel toho toľko, možno by si aj uveril, že je Tarienčan. Narodil sa však tu a v tej istej oblasti prežil celý život – ako včelár. Vieš, čo je brtníctvo?“

„Ehm...“ zarazilo ho to. Odkiaľ poznala pojem, ktorý on jakživ nepočul? Dievča z Eldhamu... „Netuším,“ musel priznať po chvíli zúfalého pátrania. Možno keby sa dokázal narýchlo pripojiť do Pavučiny, zistil by to, ale nedalo sa. Odtiaľto nie.

„Lesné včelárstvo,“ povedala tónom, ktorý svedčil o tom, že je hrdá na to, že vie čosi, o čom on nemá ani poňatia. Z nejakého čudného dôvodu ho to nerozčúlilo, čo by sa inak pri nejakej tarienskej mudrlantke určite stalo. „Starý otec sa mu venoval ako úplne posledný Eldhamčan.“

„Vážne? Posledný?“

„Veru. Brty sú dutiny stromov, v ktorých sa usádzajú včely. Starý otec vravel, že je to najstarší druh včelárstva, najprirodzenejší. Hoci zároveň tvrdil, že človek v ňom figuruje tak trochu ako zlodej, keďže včelám zasahuje do ich prirodzeného prostredia a kradne med, ale pritom podotýkal, že neskôr sa včely usádzali i na miestach, ktoré im v stromoch vydlabal človek. Nazýval brtníctvo i „humánnym včelárstvom“, pretože si včely neprivlastňuje a nepremiestňuje ich na iné miesta, jednoducho ich ponecháva v prírode, tam, kde si samy vyberú, kde sa cítia najlepšie. Bolo to však určitým spôsobom aj nebezpečné.“

„Včely zrejme vo svojom prirodzenom prostredí väčšmi útočia, keď im doň niekto zasiahne, nie?“ odhadol.

„Presne tak. Raz ho vraj tak doštípali, že strávil týždeň na ošetrovni. To bol však len začiatočník, mal nanajvýš dvanásť.“

„A ako sa volal?“

„Starý otec? Kanelor. Prečo?“

„Ak bol naozaj posledný vo svojom remesle, určite o ňom doma nájdem zmienky. Prinajmenšom v historických záznamoch.“

„Historických? Je to síce desať rokov, čo zomrel, ale históriou by som to nenazvala.“

„Jasné,“ zasmial sa. Nevyznala sa v Pavučine ani v tarienskych knižniciach, no i tak mu tá pripomienka pripadala vtipná. „Nie, to nie je o tom, ako ďaleko do minulosti daná udalosť siaha. Ide prosto o to, že tým, čo robil, vstúpil do histórie. A ako posledný brtník – tak sa nazývajú, však? – bol určite veľmi významný v regióne.“

„Nepovedala by som. Určite nepochádzam zo slávneho rodu,“ uškrnula sa mierne. Dorian však v jej pohľade zbadal aj náznak smútku, akoby jej i po desiatich rokoch stále chýbal. Pre taký hlboký, možno i potláčaný smútok mal pochopenie, sám ho predsa dôverne spoznal. Od Daseilinej smrti bol jeho najvnútornejším spoločníkom, ktorého sa nedokázal zbaviť, i keď navonok presvedčivo hral, že áno. „Ale starý otec naozaj bol výnimočný, bez ohľadu na to, či bol slávny a koľkí Eldhamčania či vôbec Askyrčania poznajú jeho meno alebo povolanie.“

„Výnimočný... uznávam. Asi máš pravdu. Nielen pre to brtníctvo.“

„Vďaka, no... nepoznal si ho.“

„Nie,“ prisvedčil. „Ale vravím to kvôli tomu sluchu, čo si spomenula. Aj ten jeho bol taký výnimočný?“

„Áno, no nikdy neprišiel ani len do styku s niekým z Damerelu. Nie je to zvláštne?“

Zahľadel sa na ňu. Čomu by mohlo uškodiť, keby jej čo-to prezradil? S najväčšou pravdepodobnosťou ju to síce trochu zmätie, ale nebezpečné to predsa nebude. Podeliť sa s cudzinkou o svoje niekoľkoročné tajomstvo, o svoju najväčšiu zaujímavosť, ktorú si dosiaľ nechával pre seba... prečo nie? Zdieľal s ňou už aj búrku, tak prečo nie toto?

„Pravdepodobne si nikdy nepočula o Vnímateľoch.“ Ani sa nespýtal, bral to prosto ako fakt – a Keirin výraz ho v tom len utvrdil. „Skrátka, zrejme v každom regióne sa nachádza bližšie neurčený počet osôb, ktoré sú... no, ako to nazvať... odchýlkou. Anomáliou v dave uniformných, homogénnych organizmov.“ Teraz naňho pozrela priam vyčítavo, až ho čosi bodlo. Uvedomil si, že kvapky sa skutočne menia na čoraz jemnejšie mrholenie, hromy úplne utíchli. Bola to rýchla búrka a on vedel, že ak nechce cudzinku rozhnevať (a možno tak zažiť ďalšiu búrku, ktovie), mal by asi používať jednoduchšie pojmy. „Predstav si to ako... záhon bielych tulipánov. A medzi nimi priam kričí niekoľko tmavomodrých a červených. Tak to sú Vnímatelia.“

„Vnímatelia. Naozaj som to nikdy nepočula. A čo... čo dokážu?“

„Rozvinuli sa im najmenej dva zmysly. Teda, najmenej... nečítal som o nikom, kto by ich mal viac ako dva.“

„A ako je to možné? Prečo?“

„Na to nik nepozná odpoveď. Niežeby sa to neskúmalo, ale sú aj podstatnejšie veci, ktorým sa venujú vedci. Toto je anomália, a tie sú bežné i v prírode. Možno dokonca žiadané.“

„Žiadané? Odchýlky?“

„Rôznosť. Tá zabezpečuje vývoj a pohyb vpred.“

„Aha...“ zatvárila sa zadumane. Na lícach jej badal pozostatky dažďa, iba akúsi rosu, a ďalšie kvapky už nepribúdali. Vlastne to nebola rosa, bola to skôr para – vlhkosť sa začala až neprimerane rýchlo dvíhať od zeme a usadila sa jej na tvári i v mokrých vlasoch. „Takže vlastne na tom nie je nič zlé. Že počujem všetko to, čo počujem.“

„Nie, zlé určite nie,“ pokrútil hlavou.

„Ale... nevymýšľaš si to, však?“

„Určite nie. Môžem ťa o tom uistiť.“

„Ale presvedčiť nie,“ pousmiala sa.

„Možno i to... ak mi budeš veriť.“

„Verím, nemám dôvod neve...“

„Ak mi budeš veriť to ďalšie, čo ti poviem,“ prerušil ju.

„Ah tak... počúvam,“ zahľadela sa naňho, oprela sa lakťami o premočenú zem a posadila sa. Nad hlavami sa im už pomaly vyjasňovalo, mračná sa vzďaľovali preč.

„I ja k nim patrím. K vám. K nám. Tiež som Vnímateľ.“