Planéta dvoch sĺnk: Desiata kapitola

Keira

Potešila sa, keď obaja jej rodičia pri príchode domov už spali. Trošku sa omeškala, nanajvýš o pol hodiny, avšak tušila, že otcovi by sa to tak či onak veľmi nepozdávalo. Po rozlúčke s Dorianom sa potichu vkradla do tmavého domu a bez toho, že by kdekoľvek zasvietila, vyšla po schodoch do svojej izby a potom zamierila do kúpeľne.

V zrkadle ju trochu prekvapili červené líca, no zistila, že sa stále usmieva. Ešte i pred jej domom sa hodnú chvíľu rozprávali, sama nevedela o čom presne, no to nebolo až také podstatné. Pozrela na svoju dlaň, na ktorej spočíval prekrásny ligotavý kameň, a ohúrene zažmurkala. Bol skutočne nádherný, vyzeral veľmi vzácne a draho.

Napokon si šla ľahnúť, i keď bola plná dojmov a myšlienok a jej myseľ neúnavne pracovala. Dumala, či sa Dorian ešte vrátil na večierok – ani sa ho nespýtala, kam vlastne ide, či vôbec trafí... Spoliehala sa však, že vďaka svojmu zraku sa poľahky zorientuje. A až teraz si uvedomila, že sa nedohodli na ďalšom stretnutí.

Na okamih jej z toho ostalo zvláštne, pocítila akúsi neistotu; už ju nechcel vidieť? No prečo by nechcel, keď im spolu bolo tak dobre? Ale možno mal na zvyšné dni pobytu v Eldhame program. Uvedomila si, že mu ostáva osem dní a potom sa bude musieť vrátiť domov. Osem dní... Napriek tomu, že ho spoznala pred pol druha dňom, už teraz sa jej to videlo ako príliš krátka doba.

Budíčkom sa pre ňu stala vôňa pražených vajíčok, ktorá prekĺzla z kuchyne až do jej izby, a v nočnej košeli zišla dolu za rodičmi. „Dobré ráno. Dobrú chuť,“ povedala, keď zbadala otca sedieť za stolom a jesť volské oko s chlebom.

„Dobré ráno,“ pousmiala sa na ňu mama od sporáka a preniesla na tanier ďalšie volské oko, podajúc ho Keire.

„Ďakujem,“ vzala si ho.

„Kedy si prišla?“ zadíval sa na ňu Loren.

„No... neviem úplne presne, snažila som sa byť doma načas,“ odvetila, preložiac si volské oko na chlieb a zahryznúc doň.

„Skutočne? Mne sa zdá, že si sa mierne oneskorila, Keira.“

Pozrela naňho a znovu pocítila neistotu, keď jej došlo, že svojho otca v tejto chvíli vôbec nedokáže odhadnúť: netušila, či sa na ňu hnevá (alebo nebodaj na Doriana, čo by vôbec nebolo fér), či sa o ňu iba strachoval... „Trošku,“ pripustila s plnými ústami.

„A ako bolo?“ spýtala sa Maya, usadiac sa s vlastným tanierom pri Lorenovi.

„A nemali by sme najprv zistiť, prečo prišla neskoro?“ otočil sa k nej, načo Keira ticho vzdychla.

„Oci, nechcela som ťa tým nahnevať. Skrátka, neodhadla som úplne presne čas.“

„Nemeškala ani hodinu, to predsa nie je až také strašné. Hlavne, že si sa dobre bavila,“ usmiala sa na ňu Maya.

„Bolo skvele,“ prikývla.

„A čo sa na tom večierku dialo?“ zahľadel sa na ňu Loren, čo Keiru síce znervóznilo, no neuhla očami, i keď sa začala cítiť aj trošku previnilo.

„No, my sme tam vlastne... tak celkom neboli.“

„Prosím?“

„Neostali sme tam.“

„Prečo?“ zažmurkala mama. „A kam ste šli?“

„Do včelárskej oblasti,“ priznala, „ukázala som mu dom starého otca a jeden poľovnícky posed.“

„To ste šli do lesa? Za tmy, Keira?“ mierne zvraštil obočie Loren. „Zdá sa, že ťa budem musieť poučiť, ako by si sa v noci vonku v žiadnom prípade nemala správať.“

„Oci... veď vo včelárskej oblasti som ako doma, poznám tam každý kút. Nemohlo sa nám nič stať.“

„Vám? Tebe, predovšetkým tebe.“

Pár sekúnd mlčala. „Počkať, ty z čohosi podozrievaš Doriana? Ale to nemôžeš myslieť vážne, oci. Nevieš si predstaviť, aký je milý, dokonca mi dal darček.“

„Darček?“ opäť sa zamračil. „Čo za darček?“

Keira nevychádzala z údivu, takto sa jej otec nikdy nesprával. Takto podozrievavo, odmietavo... Dokonca ani Dorianov strýko Daruan neprejavil nevraživosť či nesympatie tak otvorene ako jej otec, a to ho vždy považovala za tolerantného človeka, ktorý ľudí neodsudzuje, ba ani len neposudzuje takto povrchne. Čo si vôbec o Dorianovi myslel? Možno to radšej ani nechcela vedieť.

„Opál. Našiel ho v rieke.“

„Šperk?“ Loren sa obrátil na Mayu, akoby to bolo nejaké znamenie, že Doriana treba okamžite nahlásiť a vykázať z regiónu.

„Bolo to od neho milé, pozorné. Nepožadoval odo mňa žiadnu splátku, nech už si o ňom myslíš čokoľvek, oci. A prepáč, ale nič o ňom nevieš, spravil si si úsudok len preto, že je Tarienčan a ty ich z nejakého dôvodu očividne nemáš rád.“

„Keira...“ zatváril sa prekvapene.

„Keira, to boli trochu unáhlené slová, nemyslíš?“ ozvala sa Maya.

„Podľa mňa sa unáhlil ocko, mami. Už od prvej sekundy má na Doriana názor, a to ho ani len nestretol.“

„Chcem len, aby si bola v bezpečí, a to nielen fyzickom. To je moja prvoradá úloha, chrániť svoju rodinu. Tak mi to dovoľ, Keira.“

„A čo to znamená, oci? Mám rešpektovať tvoj zákaz? Zakážeš mi chodiť von?“

„Nebuď drzá.“

„Ja sa len pýtam, a ak zniem drzo, tak prepáč, ale tvoje slová ma naozaj rozčuľujú.“

„Nepáči sa mi to. Pozve ťa na večierok a napokon ťa tam ani nevezme, odvedie ťa kamsi do lesa...“ krútil hlavou.

„Tak to vôbec nebolo. Sama som navrhla, kam by sme mohli ísť, a on sa len prispôsobil. A aby si vedel, oci, on sa ma zastal. Na rozdiel od teba, Dorian očividne nemá predsudky.“

Loren sa narovnal. „Nechcem sa hádať, Keira, no ak budeš takto pokračovať, skutočne sa blížiš k tomu zákazu.“

„Loren...“ Maya siahla na jeho predlaktie.

„Aj tebe sa zdám príliš prísny?“ spýtal sa jej, no zareagovala Keira:

„Čo mi chceš zakázať?“

„Pôjdeš len na pole a domov. Najbližší týždeň.“

Prekvapene otvorila ústa. Podobný trest nedostala od detstva, vždy sa s rodičmi dokázala dohodnúť, považovala ich takmer za priateľov a veľmi blízke osoby, nedala by na nich dopustiť... ako sa teda mohol jej otec správať takto? Zabraňovať jej v tom, aby sa s niekým stretla? Nechcelo sa jej veriť, čo počuje.

„To nemôžeš, oci.“

„Dobre vieš, že môžem, Keira. A dúfam, že si stále tá istá Keira a môžem sa spoľahnúť na to, že budeš moje slová rešpektovať.“

„Oci...“ vzdychla a zvesila plecia. „To kvôli tým pár minútam? Veď si vedel, že so sebou nemám hodiny. A nedá sa prísť presne na sekundu...“

Loren nahodil neoblomný výraz a ona vedela, že je už neskoro. „Bol by som rád, keby si dnes išla so mnou na huby. Aj zajtra. A až potom na čučoriedky a maliny.“

Prekvapene nadvihla obočie. Dva dni po sebe s ním na huby? Lúka s bobuľovými kríkmi bola celkom blízko miest, kde sa stretla s Dorianom, preto sa tešila, že by ju tam mohol poľahky nájsť (keby chcel), a teraz... Chcela namietať, lenže nemala ani ako, nemala ozajstný argument. Povedať, že chce ísť na pole, lebo tam by ju mohol Dorian nájsť, ak by ju hľadal? To by jej otca určite veľmi „potešilo“.

„Ako chceš,“ vzdychla smutne. „Už viac nebudem,“ odložila nedojedený chlieb a zamierila späť do svojej izby.

Dorian

Návrat do penziónu znamenal ticho a tmu. Doriana neprekvapilo, že strýka a tetu tam ešte nenašiel, ale nehodlal ešte spať, naopak, mienil na oboch počkať a porozprávať sa. Usadil sa v malej predsieni, ktorá viedla do ich izieb a spoločnej kúpeľne, a čakal v tme.

Končekmi prstov pomaly prechádzal po operadle kresla, mäkkom a jemnom, a načúval len vlastnému dychu. V penzióne hostia ani majitelia nezvykli ponocovať, a tak tam nezneli žiadne zvuky, nič, preto ani nedokázal poriadne posúdiť, ako rýchlo či pomaly plynie čas.

Keď sa otvorili dvere a z chodby ho ožiarilo až príliš prudké svetlo, zatvoril oči, ktoré mu od tej náhlej zmeny až začali slziť. Zaclonil si čelo a sklonil hlavu; dokonalý a bezchybný zrak bol jedna vec, ale prílišná vnímavosť na každý podnet bola občas až príliš krutou daňou. Oči ho vážne rozboleli, a nezlepšilo sa to, keď Daruan rozsvietil luster priamo v predsieni.

„Dorian...“ Revilia prekvapene zastala na mieste, vyzerala takmer až zľaknuto. „Kam si sa zatúlal? Hľadali sme ťa!“

„Trucoval, čo iné?“ zašomral Daruan a odložil si čierne sako, prehodiac ho cez voľné kreslo, v ktorom sa vzápätí usadil.

„Čakám tu na vás,“ povedal Dorian pokojným hlasom, i keď jeho oči stále trpeli a on žmúril.

„Prečo si odišiel?“ dívala sa naňho teta ustarostene. „Nič si nepovedal... báli sme sa.“

„Ty si sa bála,“ opravil ju Daruan s prísnym výrazom, vzápätí prebodnúc Doriana očami.

Ten sa ani nepohol, vystreto mu opätoval pohľad, hoci ho zhrýzali strašné pocity. Dosiaľ sa nestihol ktovieako zamyslieť nad tým, čo vlastne urobil, čo tým strýkovi prejavil a aké to môže mať následky.

„Tak čo, vysvetlíš nám ten svoj záhadný odchod?“

„Nehovor so mnou takým tónom, prosím,“ odvetil až príliš pokojne. Nemienil dopustiť, aby ho hrešili ako malého chlapca, veď ani neboli jeho rodičmi.

„Prečo by som nemal? Prečo by som nemohol? Tušíš vôbec, čo si vlastne urobil, Dorian?“ predklonil sa, rozopnúc si manžetové gombíky na rukávoch košele.

Doprial si hlboký nádych. „Dal som ti jasne najavo, čo si myslím.“

„Zdupkal si. Aj s tým dievčaťom, však? Alebo ťa možno nahovorila práve ona...“

„Keiru neobviňuj, strýko, na to naozaj nemáš právo. Mala sa tam nechať ponižovať? Mal som podľa teba dovoliť, aby si pokračoval vo svojich rečiach?“

„Nikoho som neponižoval, Dorian...“

„To sú príliš silné výrazy,“ podotkla Revilia.

„Vždy som si ťa vážil za to, že považuješ všetky regióny za určitým spôsobom rovnocenné. A čo som videl dnes? Pravý opak. Videl som povýšeneckého Tarienčana, nič iné. Vážne si ma sklamal. Chcel som ju s vami zoznámiť a napokon som sa musel hanbiť.“

„Prosím?!“ Daruan sa pobúrene postavil. Dorian vstal vzápätí tiež, ale netváril sa ani útočne, ani nahnevane, vlastne sa netváril vôbec nijako. Sám sa čudoval, že má úplne pokojný dych i tep, pretože by očakával, že v takejto situácii mu srdce bude chcieť vyskočiť z hrude. „Čo si to vôbec dovoľuješ?“

„Prepáč, ale vravím len, čo som videl na vlastné oči. Netušil som, že máš také predsudky, strýko. Netušil som, že to, čo prezentuješ verejnosti, je iba akýsi reklamný ťah na pritiahnutie voličov. Tolerancia, rovnosť, rovnoprávnosť, rovnocennosť... Kam sa všetky tie hodnoty podeli, keď si uvidel Keiru?“

„Nikam sa nepodeli, Dorian, stále v ne verím. Sám ani len netušíš, aký veľký predsudok máš teraz ty voči mne!“

„Tak prečo kričíš?“

Daruan stisol päste a Revilia sa postavila k nemu. „Upokoj sa. Neprospieva ti, keď sa rozčuľuješ.“

„Rozčuľuje ma on. Počula si ho? Počuješ, čo vraví? Akoby nevedel, nechápal...“ krútil hlavou.

„Čo nechápem, hm?“

„Dorian, aj ty by si si mohol dopriať pár nádychov a výdychov. O všetkom si si spravil príliš rýchly úsudok,“ obrátila sa naňho. „A teraz si obaja sadnite.“

Napodiv, obidvaja bez akýchkoľvek námietok poslúchli a rovnako bez slov sledovali Reviliu, ktorá podišla k stolíku a do dvoch pohárov naliala citrónovú vodu, vzápätí im poháre postupne podajúc. Dorian si doprial dva glgy, zatiaľ čo Daruan vypil všetko, čo sa do pohára vošlo.

„Dorian, veľmi si sa unáhlil, ak si teraz skutočne vyhlásil svojho strýka za pokrytca,“ mierne sa naňho zamračila, no netvárila sa vyslovene karhavo, skôr sklamane a zároveň zmierlivo.

„Myslíš? Mne to presne tak pripadalo. Akoby ste boli pokrytci.“

„Lenže tu vôbec nešlo o Keiru. Teda, o to, že pochádza z Eldhamu.“

„Išlo,“ zamrmlal Daruan, „musíš uznať, že určitým spôsobom áno.“

„Dobre, tak... ale len čiastočne. Išlo najmä o to, Dorian, že novinári mali zaznamenať našu prítomnosť na večierku, a keby sa v záznamoch objavilo po tvojom boku nejaké dievča... Skrátka, si člen našej rodiny a s tým sa spájajú nielen výhody.“

„Čo...?“ nechápavo na ňu hľadel.

„Máš dvadsaťdva rokov,“ ozval sa Daruan, ktorý odložil pohár na stolík, pričom sklo ticho zarinčalo pri dotyku s keramickou nádobkou. „Myslím si, že by si mal už dávno vedieť, čo znamená, keď sa v záznamoch po tvojom boku objaví nejaké dievča.“

Dorian naňho ešte nejakú chvíľu potichu hľadel a myseľ sa mu začala pomaly rozjasňovať. Niežeby bol prehnane tvrdohlavý, no teraz pociťoval akúsi nevysvetliteľnú potrebu stáť si za svojím. „No a?“

„No a? Praješ si, aby sa o tebe v Tariene šepkalo, že si sa zaplietol s Eldhamčankou?“

„Zaplietol, prosím? Snáď zle počujem. S Keirou sme sa normálne spoznali, zoznámili, dohodli na ďalšom stretnutí. V čom je problém?“

„Dorian, pokojne sa stretávaj, s kým len chceš...“ začala Revilia a on potichu zamrmlal:

„Aj budem.“

„... ale nemusí to byť vidno v záznamoch. I my sme sa spolu na spoločenských akciách začali ukazovať až ako manželia, rozumieš?“

„To nemôžeš myslieť vážne, teta. Prepáč, ale preto, že je dievča, sa s ňou nemôžem normálne kamarátiť?“

„Nie pred očami verejnosti, žiaľ,“ vzdychla.

Oboch si prezrel; strýko Daruan vyzeral pokojnejšie a pritom tak trochu i rezignovane. „Vy hovoríte vážne?“ pokrútil hlavou. „Preto ste ju tam nechceli? Aby si náhodou ktosi nepomyslel, že som sa zaplietol s dievčaťom z Eldhamu?“

„Dá sa to tak povedať,“ prikývla pomaly Revilia. Váhavo.

„Mne sa nechce veriť, čo počúvam. Teta, veď ty naozaj nemáš predsudky. Strýko... podporuješ týchto ľudí, považuješ ich za základ našej civilizácie...“

„Preto po nich všetci ostatní šliapu,“ zvraštil obočie Daruan. „A ja sa snažím zabrániť tomu. No to nič nemení na fakte, že drvivá väčšina spoločnosti ich považuje za koberec, po ktorom šliapu. To myslenie som vždy odsudzoval a vždy aj budem, takže tvoje podozrenia a obvinenia z predsudkov ma ohromne urazili, Dorian. Ale naša spoločnosť nie je pripravená, aby sa niekto ako ty, člen prominentnej tarienskej rodiny, ukazoval na večierkoch s dievčaťom z poľnohospodárskeho regióna.“

„Nie... Lenže vieš, strýko, mne je úplne jedno, čo si myslí alebo tvrdí spoločnosť. Som vďačný, že ste ma sem so sebou vzali, no stále nie som tvoj syn a ty mi nemôžeš rozkazovať. Ak pre teba bola hanba, že som na záznamoch nebol ani ja, žiaľ, zrejme budeš musieť prehodnotiť, ako si sa správal ku Keire.“

„Ty stále nerozumieš...“

„Nie, nerozumiem. A ty budeš musieť pochopiť a prijať, že som sa s ňou zaplietol, presne ako hovoríš,“ opäť sa postavil a odkráčal do svojej izby. Nie náhlivo, nie nahnevane, nič tým odchodom nevyjadroval, jedine ak únavu z tej nedlhej výmeny názorov.

Teraz mu ale srdce skutočne šlo vyskočiť z hrude.