Keira
Akonáhle na ruke zacítila jemný dotyk,
prekvapene zažmurkala. Dorian jej ju chytil zľahka, potom stisol a
napokon pustil, po čom mu venovala úsmev. Jej vnútro napĺňalo
čosi zvláštne, čo by nevedela pomenovať ani opísať – bolo to
teplo, omnoho príjemnejšie než letné horúčavy predošlých dní.
„Už neriešme rozdiely, dobre?“
navrhol a taktiež sa pousmial.
„Dobre,“ prisvedčila. „Dnes mám na
starosti celú túto lúku,“ premerala si siahodlhý rad bobuľových
krov a postrehla, že Tara im medzičasom zmizla z dohľadu. Už
teraz jej bolo jasné, že pri najbližšom stretnutí ju zahrnie
kopou zvedavých otázok, pri ktorých sa ona určite bude červenať.
„Takže ti predsa len môžem pomôcť?“
ochotne sa pustil do zbierania červených ríbezlí.
„Vďaka,“ prikývla, hoci si pripadala
trošku zahanbene, keďže to bola jej práca. Avšak Dorianovi sa do
toho očividne chcelo a ona ho zas nechcela nútiť, aby pri nej iba
nečinne postával.
Chvíľu mlčali, Dorian sem-tam vhodil
plnú hrsť ríbezlí do Keirinho košíka, až napokon to pokojné
ticho, dopĺňané vtáčím spevom, prerušil: „Máš už
dvadsať?“
„Myslíš rokov? Áno, už pár dní.
Prečo?“
„Áno, mala si narodeniny...“
„Prečo sa pýtaš?“
„Len tak mi to napadlo... Pôjdeš aj na
voľby?“
„Ah...“ zažmurkala. „Budúci rok?
Ešte... ešte neviem. Nerozmýšľala som nad tým.“
„Vždy sa mi zdalo zvláštne, že Tarien
má zakaždým stopercentnú volebnú účasť a v ostatných
regiónoch to býva slabšie.“
„Naozaj? Nikdy som to nesledovala.“
„Jasné, veď máš kopu iných starostí
a povinností. Zato u nás v Tariene je to takmer povinnosť –
orientovať sa v politike, mať jasný názor, vedieť ho prezentovať
aj obhájiť.“
„Tvoje názory sa asi zhodujú s tvojím
strýkom, však?“
„Je to zložité. Ale v podstate áno.“
„Zložité?“ pozrela naňho krátko.
„V Tariene vystupuje veľa politikov,
ktorí sa snažia dostať do Snemu a byť oficiálnymi zástupcami,
čo volia hlavu svojho regiónu. Čiže nik z bežných voličov
nevolí priamo hlavu regiónu, iba zástupcov.“
„A rovnako to funguje i tu?“
„Presne tak. Každý región má svoj
Snem, kam patrí desať zvolených zástupcov.“
„Ja... možno je to pre teba čudné, ale
neviem o tom vôbec nič,“ priznala.
„To nevadí,“ pousmial sa opäť a
spravil krok doprava, aby mohol oberať ďalej. „Netvrdím a ani si
nemyslím, že by sa o to nutne musel zaujímať každý Askyrčan.
Na druhej strane, je pravda, že voľby sú vlastne relatívne
novodobé privilégium.“
„Vážne?“
„Jasné. Kedysi, ešte pred takými
dvesto rokmi, jestvovali len hlavy regiónov – žiadni zástupcovia
bežných ľudí. Vládli tí, čo si tie miesta vydobyli – či už
slávou, peniazmi...“
„Takto, s tými zástupcami, sa mi to
páči viac. Ľudia sami by mali rozhodovať, kto bude riadiť ich
región.“
„Presne,“ súhlasil.
„Je však pravda, že ja neviem takmer
nič ani o súčasnej hlave Eldhamu, ani nehovoriac o nejakých
eldhamských zástupcoch v Sneme.“
„Nečudujem sa ti. Ja som vyrastal v
prostredí, kde je súčasná politická situácia súčasťou
základného vzdelania.“
„Vidíš, a u nás za základné
vzdelanie považujeme vedomosti o tom, ktorá huba je jedlá a ktorá
nie či aké účinky majú tie-ktoré bylinky,“ uškrnula sa
mierne, načo sa Dorian zasmial – neznelo to výsmešne, ale milo a
úprimne.
„Dôležité je oboje.“
„Rovnako dôležité?“
„To by som netvrdil. Myslím, že pre
každého človeka je dôležitejšia potrava než politické
zriadenie, kde žije.“
„Oh, nechcem vedieť, koľkí Tarienčania
by proti tejto vete namietali.“
„Mnohí,“ pripustil. „No vravím ju
iba tebe. A ak by som to mal povedať aj pred niekým v Tariene,
pokojne by som to urobil.“
Keira sa usmiala a aj ona teraz postúpila
doprava, bližšie k nemu. „Vieš, Tara mi vravela, že v oblasti
chovu zvierat dnes spustili akési nové stroje. Rozmýšľam...
potrava je pre nás všetkých taká dôležitá, že musíme robiť
všetko pre to, aby sme jej mali dostatok. Všetky základné
suroviny na výrobu jedla pochádzajú z Eldhamu, však? A spracúvajú
sa tu i v Loreane.“
„Je to tak,“ potvrdil.
„Čiže dáva zmysel, aby Eldham a Lorean
spolupracovali. V Loreane sa vyrábajú aj používajú stroje... A
odo dneška stroje začali už i v Eldhame nahrádzať pri práci
ľudí.“
„Stroje sú rýchlejšie, sú presnejšie.
Ušetria vám námahu, uľahčia prácu...“
„Alebo nás o ňu oberú,“ prerušila
ho. „Dorian... viem, že to je medzi Eldhamom a Loreanom, no prečo
sa to začalo diať práve teraz, keď je tu tvoj strýko? Nevieš o
tom niečo?“ Až spätne jej došlo, že jej slová môžu znieť
obviňujúc či vyčítavo, hoci sa pýtala z čírej zvedavosti.
„No...“ vzdychol. „To naozaj neviem
posúdiť.“
„Dávalo by to zmysel, keďže práve
tvoj strýko sa snaží presadzovať spoluprácu regiónov a ich
rovnoprávne postavenie...“
„Dávalo,“ uznal. „Ja ale naozaj
neviem nič o jeho plánoch.“
„Keby to tak bolo... keby tu tie stroje
začali používať aj vďaka tvojmu strýkovi... súhlasil by
si s tým?“
Pozrel na ňu. „To je veľmi ťažká
otázka, Keira.“
„Dá sa na to pozrieť všeobecne: stroje
pracujú rýchlejšie, sú spoľahlivejšie aj silnejšie. Môžeš
na to hľadieť cez výsledky. Alebo sa na to pozrieš cez
konkrétne rodiny. Niekoľkí oráči sú teraz možno načisto
zbytoční, lebo ich prácu vykonajú stroje. A čo majú robiť tí
muži? Zaradia sa inam, budú sa musieť učiť niečo nové a teda
budú pomalší než ostatní. Keď príde príležitosť nahradiť
ich aj v tej ďalšej práci strojmi – rýchlejšími –,
určite sa jej tí, čo o tom rozhodujú, chopia. A plné taniere
Loreančanov, Damerelčanov a Tarienčanov budú znamenať hlad pre
Eldham.“
Zdalo sa, že Dorian chvíľu zvažuje, čo
povedať. „To všetko je pravda. No aj stroje musí niekto
obsluhovať, takže nemusia znamenať hneď stratu práce.“
„Iste, no... my Eldhamčania milujeme, čo
robíme. Nik z nás by dobrovoľne nevymenil drinu pod lúčmi oboch
sĺnk za stláčanie gombíkov a tlačidiel alebo ovládanie
riadiacej páky. Ostatné regióny nás nepoznajú, nepoznajú našu
podstatu. Vidia výsledky našej námahy, potrebujú ich – a
zrejme sa príliš nezaoberajú tým, ako sa k nim dostanú. Hlavne,
že budú.“
„Mrzí ma, že sa na to dívaš takto.“
„Čiže ty s tým naozaj súhlasíš...“
otočila sa naňho.
„Pozri, Keira... rozhodne nesúhlasím s
tým, aby akékoľvek stroje oberali Eldhamčanov o zdroj obživy,
ktorý majú tak radi.“
„No tvoj strýko očividne áno.
Ktovie... ktovie, čo si o tom myslí hlavný predstaviteľ Eldhamu.“
„Pán Solenar? Viem o ňom, že je veľmi
konzervatívny. Zväčša je proti akýmkoľvek zmenám a veľmi dbá
na tradície.“
„Stroje by sa mu teda nemuseli ktovieako
pozdávať. Ako ho teda presvedčili?“
„Môžem sa strýka spýtať, či o tom
čosi vie. Ale nesľubujem, že mi skutočne dačo prezradí.“
„Ja len... keď si spomenul tie voľby,
možno by som o politike mala zistiť viac.“
Pousmial sa. „Čo-to viem aj o
eldhamských politikoch, takže ak by si chcela, prezradím ti
všetko. A máš na to vcelku dosť času. No ak sa mi naozaj
podarilo motivovať ťa, aby si šla voliť zástupcov do Snemu, moja
návšteva v Eldhame skutočne nebola márna.“
Trochu pobavene naňho pozrela. „A ja som
myslela, že nie je márna z iných dôvodov.“ Zároveň cítila,
ako sa začervenala.
„Ah, vidíš, aj to je pravda,“ so
smiechom do jej košíka hodil posledné ríbezle.
Dorian
Na to,
že je s ňou dobre,
si už za ten krátky čas hádam aj zvykol. Tak prečo ho vôbec
prekvapilo, že je s ňou i zábava?
Kým prišiel čas obeda a väčšie a žiarivejšie z askyrských
sĺnk sa ocitlo na najvyššom bode oblohy, podarilo sa im pozbierať
väčšinu bobúľ. Dorian si až potom uvedomil, ako to ho celý čas
bavilo.
„Si taký hladný ako ja?“ spýtala sa
Keira zrazu.
„Neviem; ako to zmeriame?“ uškrnul sa
na ňu.
„Vieš
čo, mňa skôr zaujíma, čo
s tým urobíme,“ žmurkla naňho.
„Nemusíš ísť na obed domov?“
„Nemusím. Mám tu čosi so sebou. A ak
budeš dobrý, môžem sa aj podeliť.“
„Ak
budem dobrý? Hmm...“ predstieral zamyslenie, „a ako znie tvoja
ponuka?“
„Nepotrebujem robiť reklamu. Ono to
hovorí samo za seba. Poď, ukážem ti,“ schytila ho za ruku a
Dorian ju trochu prekvapene nasledoval späť cez lúku na miesto,
kde sa stretli. Šli však ešte ďalej, až sa dostali do lesa a tam
Keira zastala pod jedným zo stromov, pustiac ho.
„Budeme obedovať šišky z ihličnanov?“
poobzeral sa veselo, načo Keira nenápadne zakašlala a primäla ho
pozrieť nahor. Tam, v korune jedného z listnatých stromov, najprv
začul šuchot a potom zbadal malého svetlohnedého tvora.
„Hej!“
Keira veveričku okamžite odplašila a krátko sa zachichotala.
„Takmer nám zjedla obed.“ Dorian sa udivene díval na drevený
košík prikrytý látkovou utierkou, zavesený na jednom z konárov.
„Nemám rada, ak sa mi pri zbieraní motajú popod nohy hlodavce a
hmyz, tak som si zvykla odkladať košík s jedlom trochu ďalej –
a keďže na zemi to nie je tak celkom bezpečné, uchýlila som sa k
tomuto,“ natiahla ruky dohora, stúpla si na špičky a stiahla
košík z konára.
„Šikovné,“ zhodnotil.
„Až
na tú veveričku,“ zasmiala sa. „Tak, môžeš sa pozrieť, čo
tu mám,“ sňala utierku a Dorian nakukol. Videl rožky, kocky
tvrdého syra, niekoľko čerstvých uhoriek, maličké paradajky a
napokon si všimol pár kúskov ružovkasto sfarbenej bábovky. „Hmm,
jasne vidím, čo ťa láka,“ pozorovala ho s úsmevom, „avšak
mal by si vedieť, že dezerty sa jedia až po
všetkom ostatnom. Na záver.“
„Tak to je škoda. A piekla si ju ty?“
„Nie, mama. Použila jeden z receptov
starej mamy a pridala lesnú zmes z malín, jahôd a trochy černíc.“
„Ah, takže ty tu pracne zbieraš bobuľku
za bobuľkou, aby si ich potom mohla v takejto forme zjesť?“
„Zbieram ich hlavne preto, aby som ich
mohla v takej či onakej forme predávať. Skôr teraz ľutujem, že
už nám nezostalo z mojej narodeninovej torty a ty si ju nemohol
ochutnať.“
„Nuž, bábovkou mi to snáď
vynahradíš,“ načiahol sa po nej, no Keira sa s košíkom od neho
odvrátila.
„Až
na záver,“
zdôraznila pobavene.
„Veď ja som len chcel byť galantný,“
mykol plecami.
„Nevrav, chcel si ho odniesť? A tajne
pritom vyjedať moju bábovku?“
„Vravela si, že sa so mnou podelíš.“
„Ak
budeš dobrý!“ pripomenula so smiechom. „Čiže si chcel byť
galantný
len preto, čo?“ naoko ohrnula nosom. Pôsobila nesmierne komicky –
niežeby sa na nej zabával, skôr sa bavil s ňou. Tešilo ho, že
dokážu takto žartovať, hoci sa predtým v politických témach
tak celkom nezhodli. Nenamietal, neprotirečil jej, tak mu napokon
košík podala. „Dobre, hlavne sa poďme najesť.“
„Súhlas. Späť na lúku?“ navrhol,
zvrtnúc sa a vykročiac.
„Môže byť. No do tieňa.“
Usadili sa neďaleko radu stromov, ktorý
tvoril hranicu medzi lesom a lúkou, a Dorian sa ochotne pustil do
Keirinho obeda. Cítil na sebe jej pohľad, no potom si vzala i ona
jeden rožok, syr a zeleninu a zapriala mu dobrú chuť. „Dobrú...“
zamrmlal s plnými ústami. „Prepáč, vrhol som sa na to ako
vyhladovaný zver.“
„Čo už s tebou,“ drcla doňho
ramenom.
„Neuraz sa, ale... to so sebou vždy
nosíš takéto zásoby jedla?“
Pokrčila plecami. „Prečo by som sa mala
uraziť? To si ešte nevidel, čo si so sebou do lesa nosia
drevorubači. A aj drevorubačky.“
Páčilo sa mu, ako to jemne zdôraznila –
na jednej strane ho prekvapilo, keď si mal predstaviť ženu, ktorá
kála drevo, na druhej strane ho potešilo, že Eldhamčanky majú
toľko sily. Tarienske vyumelkované tintítka sa s nimi nemohli ani
vo sne porovnávať. „To som veru nevidel. Je toho viac?“
„Štyrikrát viac!“
„Pre štyroch drevorubačov?“
„Prestaň!“ Smiala sa, a to sa mu
páčilo ešte viac. „Ja nie som drevorubačka a ani nebudem. Na to
mám príliš útle ramená, aby si vedel.“
„Príliš útle?“ premeral si ju. „No,
tak to ber takto: ich škoda.“
„Ty si blázon.“
„Prečo?“ zažmurkal nevinne.
„Lebo! Zadusím sa vlastným obedom, keď
ma budeš takto rozosmievať.“
„Ja iba uvažujem nahlas.“
„Aha... takže to si vo svojej hlave
stále takýto vtipný?“
„Zdám sa ti vtipný? Tak to si
naozaj prvá, kto vo mne vidí túto prednosť. Prisahám, prvá.“
„To je pre mňa ohromná česť. Prišla
som na niečo nevídané. Alebo máme obaja taký šialene zvláštny
humor, že ho nik iný nechápe.“
„To je tiež dosť dobre možné,“
uznal, „i keď, neočakával by som, že svoj náprotivok nájdem
na opačnej strane planéty.“
Pousmiala sa a Dorian sa na ňu zahľadel,
keďže nič nepovedala. Zdalo sa mu to, alebo ju uviedol do
rozpakov? A čím vlastne? S červeňou na lícach vyzerala tak milo.
A jemu zrazu pripadalo prirodzené chytiť ju za ruku. Prirodzené...
a to bolo zvláštne. Ako mu dotyk inej osoby mohol pripadať
prirodzený? Celý život sa im vyhýbal, a pritom teraz... uchopil
jej dlaň do svojej a doslova si to vychutnával. Jemnosť jej
pokožky, neodvážny stisk. Pomyslel si, aké by bolo skvelé, keby
v jej mysli mohol listovať tak ako v knihách, čo boli vždy jeho
najbližšími a najobľúbenejšími spoločníkmi.
Komentáre