Keira
Držať sa s Dorianom za ruku bolo zrazu
rovnako prirodzené ako dýchať, privierať oči pred ostrými
askyrskými slnkami či usmievať sa len tak, lebo svitol ďalší
deň a ona vedela, že ho opäť uvidí. Usmievala sa počas celých
raňajok a sotva vnímala podozrenie na otcovej a tak trochu
znepokojené pobavenie na matkinej tvári. Maya sa jej po odchode
Lorena z domu spýtala: „Môže niečo konkrétne za tvoju dobrú
náladu?“
Keira vstala od stola a umývajúc riad
pokojne odvetila: „Nie.“ Neklamala predsa: nie niečo, ale
niekto. A i keď mame mohla dôverovať a nemusela sa pri nej
obávať neprimeraných reakcií, bolo čosi vzrušujúce v tom, že
si nechávala to včerajšie stretnutie – Dorianovu pomoc pri zbere
bobúľ, spoločný obed, ležanie v tráve na lúke – pre seba.
Teda, pre seba, Doriana a Taru, keďže pred tou sa nedalo nič
utajiť. A pred ňou ani nechcela.
„Som rada, keď sa usmievaš. A ešte
radšej by som bola, keby si sa zmierila s otcom.“
Obzrela sa na ňu. „Mami, ale veď...“
„Keira, ja viem, že to on je teraz ten
tvrdohlavý. Avšak ty si už dospelá a tiež dobre vieš, aké je
preňho ťažké nechať veci tak. Nechcem sa do toho pliesť, veď
ten chlapec skutočne odíde a viem, že ty nedovolíš, aby ti
ublížil, no ty s otcom budeš ďalej žiť pod jednou strechou.
Nemyslíš, že váš vzťah a mier medzi vami je dôležitejší než
ten chlapec, ktorý sem prišiel len na krátku chvíľu?“
Stále sa na ňu dívala a netušila, čo
má povedať či urobiť. Samozrejme, jej otec bol jej otec, no to
puto s Dorianom nemohol nik iný ani sčasti poňať. Ani jej matka,
tobôž nie Loren. Snažila sa akceptovať jeho radikálne
stanovisko, rozumom to ako-tak dokázala, ale nič viac. Nevedela sa
tak ľahko, tak rýchlo zbaviť pocitu krivdy – najmä krivdy voči
Dorianovi.
„Možno by si mohla dnes otcovi zaniesť
na roľu obed. Hm?“
„Čože?“ zažmurkala. „Dnes?“
„Áno, najesť sa s ním a porozprávať.“
„Ja...“ Mala sa predsa stretnúť s
Dorianom. Mala i zberačské povinnosti... ale hlavne Dorian...
„Keira, prosím,“ dôrazne na ňu
pozrela. Za žiadosťou sa skrývalo varovanie, že v prípade
odmietnutia príde namiesto prosby rozkaz.
„Dobre. Iste,“ vypadlo z nej napokon.
„Poteší sa, uvidíš.“
Pousmiala sa na ňu a vrátila sa k riadom.
To, že otec nemal so sebou obed, na jednej strane mohlo svedčiť o
jeho zábudlivosti, na druhej si však Keira myslela, že skôr je to
dôkaz Mayinej prefíkanosti – zrejme ju od rána plánovala poslať
za ním. Alebo mu chcela v deň osobného voľna zaniesť obed sama,
o čom Keira pochybovala, keďže mala konečne príležitosť na
svoj „upratovací oddych“.
Len čo sa na lúke, kde pokračovala v
zbere bobúľ, zjavil Dorian a pozdravil ju, zvestovala mu svoje
„novinky“. „Mrzí ma to, no dnes to musíme skrátiť.“
Keď mu vysvetlila dôvody, stále sa
usmieval a prikývol. „Samozrejme, rozumiem. No poobede sa sem
vrátiš, nie?“
„Rada by som. Ale netuším.“
„To nevadí, prídem to sem
skontrolovať.“
„Vážne?“ prekvapila sa. „Nemusíš,
veď...“
„Prídem.“
„Tak... dobre.“
„A do obeda je stále dosť času, no
nie?“ žmurkol na ňu.
„Akýsi si veselý.“ I ona bola...
predtým...
„Nemám prečo nebyť,“ mykol plecami a
tiež sa pustil do zbierania.
Nevracali sa k politickým rečiam zo
včerajška, nehovorili o ničom vážnom. A tak to bolo
najpríjemnejšie, najjednoduchšie, najlepšie. Keira potrebovala
pri práci oddychovať, oddychovať od nezažehnaného konfliktu s
otcom a všetkých tých vecí, čo ju delili od Doriana. Potrebovala
Doriana.
„... zelená? Čo ja viem...“ zamyslela
sa.
„Zelená. Tá je predsa najkrajšia, je
všade. Zelená ako hrach, zelená ako tráva, zelená ako smaragdy,
zelená ako mach...“
„Smaragdy? Videl si niekedy ozajstné
drahokamy?“
„Videl,“ prikývol. Bavili sa o
farbách, Keire ostávalo do odchodu za otcom už iba pár minút, no
o to väčšmi chcela túto debatu dokončiť – a zároveň nechať
nedokončenú, aby to opätovné nutkanie stretnúť sa znova
neopustilo ani ju, ani jeho. „I teta ich má doma. Trebárs
smaragdové náušnice. A jeden malachitový náhrdelník.“
„Malachit?“ spýtavo naňho pozrela.
„Ten má tiež zelený odtieň, ale
tmavší a nie taký žiarivý ako smaragd,“ objasnil. „Je veľmi
pekný.“
„Ja poznám akurát smaragdy, rubíny a
zafíry. A to tiež iba z obrázkov.“
„Nemám k takým veciam zrovna kladný
vzťah, sú pridrahé a bohatí ich majú akurát pre imidž, ale keď
sa na ne pozrieš z geologického hľadiska... Teda, ako na výtvor
prírody, našej planéty, je to čosi úžasné. A skutočne si
zaslúžia stáť všetky tie peniaze, hoci osobne si myslím, že
viac by ich dokázali oceniť práve tí, ktorí si ich nikdy nebudú
môcť dovoliť, než tí, čo sa nimi pýšia na vlastnom tele vo
forme šperkov.“
„A ako inak sa dajú oceniť, než že
ich človek nosí na sebe?“
„Obyčajným pohľadom,“ otočil sa k
nej a usmial sa. „Vidíš, teraz ťa oceňujem.“
Rozosmiala sa. Keby nebola práve v jeho
spoločnosti, určite by mala zlú náladu, no pri pohľade do jeho
zelenomodrých očí, ktoré jej pripadali krajšie než akékoľvek
pomyselné drahokamy, ju napĺňala radosť a pokoj. Hoci i z nasilu
skrátených spoločných chvíľ.
„Verím, že drahokamy musia byť krásne,
ale zrejme beztak nikdy žiadny neuvidím, takže to asi ani
neocením.“
„Mohol by som si nejaké od tety požičať
a zajtra ti doniesť na ukážku...“
„Nie,“ zavrtela hlavou, „to nerob.
Nepotrebuješ kvôli mne ďalšie problémy a nezhody ešte aj s
tetou. Okrem toho, vlastne si mi jeden drahokam i daroval, nie?“
„Myslíš ten opál? No... nie je to
drahokam v pravom zmysle slova. Je síce cenný, no nie drahý.“
„Ja ho ani nehodlám predať, takže ma
nezaujíma, akú má cenu v peniazoch. Je cenný pre čosi iné.“
„Áno? Pre čo?“ pousmial sa zvedavo.
Keira sa odvrátila a odtrhla ďalšie
červené egreše, ktoré mali podľa nej v skutočnosti
purpurovobordovú farbu. „Netráp ma.“
„Ja ťa trápim? Tak to sa hlboko
ospravedlňujem. Veď sa len bavíme o tom, ako sa ti páči dar odo
mňa.“
„Je naozaj krásny. Rada sa naň dívam.“
„Ale na mňa nie,“ naklonil sa k nej a
Keire sa do tváre nahrnula červeň. Prečo jej to len robil? Takto
nepekne ju provokovať, robiť si z nej žarty... To si predsa
nezaslúžila.
„Nie, na teba nie,“ vystrela sa a
pozrela mu do očí rovnako provokačne.
Dorian sa uškrnul. „Tak som rád, že sa
prekonávaš.“
„Vážne? Si rád, že ťa hodnotím
pohľadom?“ premerala si ho a dokonca našpúlila pery.
„Iste, lebo potom sa ti ľahšie pozerá
do očí.“
Zažmurkala a sklopila zrak. „Veď sú
len čierne.“
„To ani zďaleka nie je dostatočne
výstižné, Keira.“
„Čierna je čierna,“ mykla plecami,
zvrtnúc sa späť k egrešom.
„Čierna ako obloha. Čierna ako dno
studne. Čierna ako priekopa v oceáne. Čierna ako to najtmavšie
drevo. Čierna ako temnota horiacich uhlíkov...“
Podvedome si založila prameň vlasov za
ucho, jej ruka sa hýbala veľmi pomaly. Z nepochopiteľných dôvodov
sa Keire rozbúšilo srdce rýchlejšie, keď naňho pozrela. „Sú
len...“ Len čierne, chcela dodať, avšak napriek tomu
vyriekla: „Musím už ísť.“
„Jasné,“ prikývol a odstúpil jej
pokojne z cesty.
Dorian
Po
odchode sa za ňou díval s úsmevom. Nemala falošnú eleganciu
tarienskych dám, namiesto toho oplývala neopísateľnou a predsa
obyčajnou vznešenosťou. Vyžarovala z nej, z jej tváre a spôsobu
reči, no i z chôdze, ako si teraz mohol všimnúť. Na okamih sa mu
zazdalo, že sa takmer obzrela, ale keď to neurobila, odtrhol si
zopár egrešov a zjedol ich. S jej predošlým dovolením.
Tak
trochu sa spoliehal, že sa spolu opäť naobedujú ako včera, takže
teraz nemal žiadny plán. Nechcel tu však hladovať a nechcel ani
márne čakať na Keirin návrat, keďže mu ho radšej neprisľúbila,
a tak sa vybral späť do obytnej časti, ale namiesto penziónu
zamieril do akéhosi jednoduchého pohostinstva.
Obsluhovala
ho milá kučeravá žena, zhruba päťdesiatnička, ktorej
nezvyčajne dlhé vlasy padali neusporiadane na chrbát, a veľkoryso
mu ponúkala najväčšie porcie zo všetkých jedál. Spomedzi
obedovej ponuky (knedle plnené údeným mäsom s kyslou kapustou,
fazuľová polievka s klobásou, bravčový rezeň s chlebom, pirohy
na rôzne spôsoby, halušky s kapustou, halušky s bryndzou, halušky
s tvarohom, halušky s vajcom) si vyvolil pirohy plnené mletým
mäsom a potom na ne dobrú polhodinu čakal.
Neprekážalo
mu to však, pohostinstvo pôsobilo vrelým dojmom, celé bolo
postavené z dreva, ktoré príjemne vŕzgalo, vládol tam nie príliš
otravný ruch a voňalo to tam pečeným mäsom. Toto bolo dokonalé
zobrazenie Eldhamčanov – pohostinných, usmievavých, radostne
rozdávajúcich ľudí, ktorých si od príchodu sem čoraz viac
vážil. Dokonca mu doniesli zadarmo predkrm, kačaciu pečeň v
lístkovom pečive s brusnicovou omáčkou, ktorý bol neuveriteľne
lahodný.
V
Tariene bežne obedoval sám; keď bol menší, ostával doma, no
odkedy vyrástol a rodičia nemali strach púšťať ho samého von,
vždy zakotvil v niektorej z reštaurácií i s dobrou knihou,
najedol sa a hlavne pri tom čítal. Ostatné ho nezaujímalo,
netrápilo ho okolie a vďaka rodinnému bohatstvu ho nemuseli trápiť
ani ceny. Taktiež ani tu, a nielen preto, že boli neporovnateľne
nižšie než tarienske.
Pirohy
boli ozaj skvelé. Nečudoval by sa, keby počas pobytu v Eldhame
čo-to pribral, pretože tu jedli úplne iné veci než v Tariene, no
mali na to dôvod, keďže obyvatelia fyzicky pracovali, na rozdiel
od neho. Dobrý obed však bolo treba aspoň rozchodiť, a tak
čoskoro kráčal znovu lesom, späť na lúku, kde sa stretol včera
i dnes s Keirou. Dúfal, že príde zas.
Usadil
sa v tieni a pozoroval intenzívny pohyb najmenších živočíchov
medzi trsmi trávy. Niečo podobné by v Tariene nikdy nezahliadol, a
teraz mal na to všetok svoj čas. Usilovné mravce, zvedavé
bzučiace včely, jedna pavúčia noha vytŕčajúca spod pôdy...
všetko to bolo také živé.
Kiežby mal teraz sluch Damerelčanov (alebo Keirin sluch – a aj
čuch) a mohol si dokonale vychutnať všetko spojené s prírodou:
nielen jej farby, vône, no i zvuky, skrátka všetko.
Oprel
sa chrbtom o kmeň hrubého stromu, ktorý ho zatieňoval pred
intenzívnymi lúčmi askyrských sĺnk, a privrel oči. Možno, ak
umlčí jeden zo svojich výrazne rozvinutých zmyslov, prebudia sa
ďalšie. Päste zovrel, ničoho sa teda nedotýkal, iba ak svojej
nezaujímavej pokožky, a počúval. Vnímal. Dýchal.
O tomto
bolo predsa Vnímateľstvo. V tom spočívali výhody. Bez ohľadu na
to, že bol akousi anomáliou v evolúcii, tie schopnosti boli predsa
úžasné. Boli darom. A určite sa dali rozvíjať... museli sa dať.
Veľmi si prial, aby sa dali rozvíjať, prehlbovať či možno
dokonca prebúdzať... Nebolo by to skvelé?
Zaspal.
Ani si neuvedomil, že je unavený, no príjemne plný žalúdok a
pokoj, čo sa vznášal všade navôkol, ho skutočne uspal.
Nedokázal odhadnúť, koľko prešlo času, keď zrazu ho čosi
donútilo otvoriť oči a rozhliadnuť sa. Prebral ho akýsi šušťavý
zvuk, ktorý ho primäl zvrtnúť pohľad doprava, pričom na tvári
sa mu rozhostil úsmev.
„Keira...“
pomaly sa vytiahol na nohy a mimovoľne zívol. „Tak predsa si tu.“
„Ah,
a ty tu vážne čakáš,“ zastala a zadívala sa naňho. Vyzerala
prekvapene a zároveň potešene.
„Čakám.
Trochu som si pospal.“
„Ozaj?“
zasmiala sa. „Veru, vyzeráš tak,“ spravila ešte krok k nemu a
pozorne si prezerala jeho tvár.
„No a
čo...“ uškrnul sa. „Aký bol obed s otcom?“
„Ah,
no... taký, ako som i čakala. Strohý. Správame sa k sebe milo,
ale takmer ako cudzí. A ja som nemala odvahu a ani chuť spomínať
teba. Takže sa medzi nami nič nepohlo, ako si mama priala. Čo už,
bude sklamaná.“
„To
ma mrzí. A mrzí ma aj to, že sa s otcom kvôli mne... no, že je
to vlastne všetko kvôli mne.“
Pokrčila
plecami. „Mňa to mrzí tiež, ale čo mám robiť? Oni to
nepochopia. Mohla by som to opísať akýmikoľvek slovami, ale aj
tak by to nepochopili.“
„Čo
teraz myslíš?“
„No...“
zaváhala. „Veď... nás...?“ dodala neisto.
Pousmial
sa a pokýval hlavou. „Asi hej. Teda, asi by to nepochopili. Tiež
tomu veľmi nerozumiem. Ale viem, že ty si to, čo dáva a dalo
mojej ceste do Eldhamu zmysel.“
„Dorian...“
sklopila zrak. Opäť vyzerala tak milo, zraniteľne a krehko. Na
jednej strane takmer bojazlivo, dievčensky, a na druhej čarovne.
Bol
zvláštny pocit dívať sa na ňu takto a nenachádzať ďalšie
slová, pretože žiadne neboli potrebné. Videl jej rozpaky a túžil
ju zbaviť ich, avšak zároveň netušil ako, lebo on ich tiež
pociťoval a zároveň i chcel cítiť.
„Vieš,“
zrazu naňho opäť pozrela, „je to čudné. Prešlo tak málo
času, čo si často pripomínam, no pritom moja myseľ akoby ťa
poznala tak dlho. Odjakživa.“
„Vnímam
to rovnako,“ ubezpečil ju.
„Naozaj?“
zahľadela sa mu do očí. Taký intenzívny pohľad asi ešte
nezažil; prenikla ním azda až do jeho mysle či dokonca duše.
Nevydesilo ho to, ako by možno očakával, skôr naopak, vnieslo to
doňho akýsi hrejivý pocit. Zrazu toľko pocitov...
„Naozaj,“
potvrdil.
Keď k
nemu z ničoho nič pristúpila a pritúlila sa k nemu, na sekundu mu
prestalo biť srdce a jeho pľúca sa scvrkli, takže nedokázali
poňať žiadny vzduch. Toto
ho vyľakalo, veľmi, ale iba na počiatku. Nedalo by sa povedať, že
ho vyslovene objala, ona ho skôr primäla, aby on objal ju.
Jednoducho, nechala sa ním objať.
Pomaly
priložil dlane k jej chrbtu a hoci si bol pridobre vedomý toho,
ktoré jeho zmysly sú rozvinutejšie než ostatné, zhlboka sa
nadýchol jej vône. Čo by teraz dal za to, keby mohol cítiť tak
ako ona, keby mohol cítiť jej
vôňu. Zrak v tejto chvíli nepotreboval, Keirinu tvár mal navždy
vpísanú do pamäti, toho si bol vedomý ešte viac než svojich
zmyslov. Zavrel teda oči a objal ju pevnejšie.
Ako to,
že mu to neprekážalo? Že ho to, naopak, tešilo? Nielenže sa jej
zľahka dotýkal na chrbte, no podvedome ju i jemne hladil a cítil
na svojej hrudi, ako sa pokojne dvíha tá jej. Toľko dotykov... to
nikdy nezažil, možno v ranom detstve od svojej sestričky Daseily či zriedkavo od
svojej matky a ešte zriedkavejšie od otca. Toľko dotykov, a takých
intenzívnych, a on... on si to užíval.
„Keira...“
zašepkal, aj keď nechcel nič viac dodať, nemal v úmysle vravieť
jej teraz niečo. To, čo ho napĺňalo, by do slov nedokázal
vtesnať, tak načo sa snažiť o nemožné?
„Dorian...“
zopakovala to takmer rovnakým tónom a, naďalej mu opätujúc
objatie, trošičku sa odtiahla. Iba tak, aby mu pozrela do očí.
Veľmi chcel do nich pozrieť, priam sa v tej fascinujúcej černi
utopiť, ibaže väčšmi jeho pohľad pritiahli jej pery.
Neusmievali sa, nevyzerali však ani neprívetivo. Skôr naopak.
Akoby ho vábili.
Prečo?
Prečo musel toľko vecí cítiť prvýkrát?
Komentáre