Keira
Prvý bozk. Keira si ho nikdy nejako
špeciálne nepredstavovala, na rozdiel od Tary, ktorá to mala
dokonale premyslené do najmenších podrobností. Keira si priala len byť
duchom prítomná a dostať možnosť zabrániť tomu, keby to
náhodou nechcela. Lenže teraz nemala žiadny dôvod niečo
zastavovať, skôr naopak, podvedome sa priblížila tvárou k tej
Dorianovej, akonáhle si uvedomila, že sa díva na jej pery. To bol
predsa jasný znak... či nie?
Zdalo sa, že to chce urobiť, nevyzeral
váhavo, hoci ona sa tak cítila – nie preto, že by si tým (či
ním) nebola istá, no nemala istotu v tom, aké to bude, či to
naplní jeho očakávania (ak nejaké mal). Zrazu však začula akýsi
šuchot a praskanie konárov z lesa a z akéhosi náhleho popudu od
Doriana uskočila. Videla, ako si prehrabol plavé vlasy, a bola si
stopercentne istá, že je červená ako paradajka.
S najväčšou pravdepodobnosťou to bola
iba akási veverička či iný, úplne neškodný lesný tvor, takže
ostala sklamaná sama zo seba, že sa tak zľakla. No Dorian sa k
tomu zrejme nechcel veľmi vracať. „Máš ešte teraz povinnosti?“
opýtal sa.
„No... áno. Mala by som ešte zbierať,
keďže sa mi obedová prestávka predĺžila o cestu za otcom a späť
sem.“
„Jasné, tak sa dajme do toho,“ vybral
sa ku kríkom.
„Možno by si mi nemal tak usilovne
pomáhať,“ pousmiala sa. „Pozbierame dvojnásobok toho, čo by
som domov doniesla sama.“
„Tak oddychuj a ja budem zbierať,“
mykol plecami.
„Ah, čo si, veď je to moja práca.“
„No a čo? V Tariene už nebudem mať
príležitosť na takúto činnosť. Náhodou, je to celkom zábavné.“
„Trhať bobuľky z kríkov a hádzať ich
do košíka? Veľmi zábavné,“ zasmiala sa.
„Prečo nie? Keď sme sa predtým bavili
o drahokamoch... veď i každá táto bobuľka je ako taký drahokam.
Je cenná, jedinečná, má svoju špecifickú farbu i chuť.“
„Nie každá je iná; všetky ríbezle sú
predsa rovnaké, ako aj maliny či ostatné.“
„Určite by sa na nich našli odlišnosti.
Možno iba pod mikroskopom, no predsa. Príroda je predsa
charakteristická svojou originalitou, nie? Nevytvára bezduché
kópie. Nenájdeš dva rovnaké listy na strome, dva totožné hríby,
dva totožné kmene stromov, dve totožné líšky... A keď pozrieš
na oblohu, neuvidíš rovnaké hviezdy či dokonca oblaky. Všetko,
všetko je originál. Aj každý tŕň na ružovom kre.“
Pousmiala sa. „Nikdy som tak neuvažovala,
ale asi je to pravda.“
„Každý trs trávy... každý koreň
trčiaci z pôdy... dokonca každé zrniečko pôdy... každý tunel,
čo vytvoril krt... Všetko je svojské a výnimočné.“
„To znie naozaj pekne. Vidíš, a to by
som tipovala, že odborníkom na prírodu tu budem ja, nie ty.“
Zasmial sa. „To sú len tie zbytočné
tarienske vedomosti.“
„Tieto rozhodne nie sú zbytočné.
Vážne, žijem tu celý život, poznám tieto lesy a lúky lepšie
ako vlastné dlane, ale pritom som sa nikdy nezamyslela nad tým, aké
je to všetko obdivuhodné. Milujem to tu, milujem prírodu, no nikdy
som o nej neuvažovala takto. Ako... ako o nejakom majstrovi, čo to
všetko tak dokonale vymyslel a precízne vytvoril.“
„Ako o umelcovi. Či skôr umelkyni,“
pozrel na ňu s úškrnom a vložil si do úst červenú bobuľku.
„Hm, tento egreš je ozaj veľmi sladký, až nezvyčajne.“
„Vážne? Ukáž,“ pristúpila k nemu a
Dorian jej jeden podal. „Hm... ale to je dobre. Bude to výborné
na džem.“
„A kedy sa bude nejaký ten džem
vyrábať? Stihnem ho ešte ochutnať?“
„Ah, to netuším. Ale možno dnes večer
ho s mamou spravíme. Uvidíme, či na to bude čas. A ak áno,
rozhodne ti zajtra prinesiem. Teda, ak prídeš...“
„Jasné, že prídem,“ žmurkol na ňu.
„Už si ani neviem predstaviť iný program.“
„Ó, vážne? Takže si sem vlastne
prišiel preto, aby ťa zabávala nejaká Eldhamčanka, čo?“
„No, v podstate... zrejme sa to tak dá
povedať, keďže v konečnom dôsledku je to tak. I keď, nezabáva
ma Eldhamčanka, ale jej bežné dennodenné činnosti, ktoré si
určite nevychutnáva tak ako ja.“
„Ktovie, či by sa mne páčilo tvoje
čítanie kníh a získavanie vedomostí v Tariene. Vieš si ma
predstaviť v jednej z tých tvojich knižníc, prehrabovať sa v
regáloch a listovať?“
Zadíval sa na ňu. „Ah, vieš, že
viem?“
„Teraz už viem, že vieš,“ povedala
veselo.
„A čo to tvoje potenciálne štúdium v
Tariene? Nechceš to vyskúšať?“
Prekvapene zažmurkala a chvíľu
neodpovedala. Pred pár dňami to bol stále iba sen jej starého
otca, sen, ktorý sa nemal nikdy naplniť. Teraz ju však začal
lákať, práve v tejto sekunde, keď si predstavila, že by mohla
byť bližšie k Dorianovi. Že by sa azda nemuseli rozdeliť.
„Deje sa niečo?“ ozval sa, keď dlhšie
nič nevravela.
„Nie, prepáč, zamyslela som sa. Máš
pravdu, rada by som to skúsila.“
„Tak to skús.“
„Lenže to nejde. Určite nie teraz, len
tak, z ničoho nič. Nemáme na to doma dostatok... zdrojov. Vieš,
keby sa mi podarilo úspešne predávať na trhu a odkladať si...
možno o pár rokov by som si našetrila, keby odo mňa rodičia
nezačali požadovať nájomné za to, že stále žijem i v
dospelosti pod ich strechou.“
„To by mohli urobiť?“
„Samozrejme, že mohli, dom je ich
vlastníctvom. No myslím si, že radšej ma budú mať pod dohľadom
a nebudú ma vyháňať takýmto nepríjemným spôsobom.“
„To je od nich milé,“ uškrnul sa.
„Každopádne, Keira, ak je to tvoj sen a jediným problémom sú
peniaze...“
„Dorian,“ radšej ho hneď zarazila,
dokonca aj dvihla ruku akoby na obranu. „Nie. Ak to mám dosiahnuť,
tak sama.“
„Ja som len...“
„Prosím. Nenavrhuj mi pôžičky a tobôž
nie dary. Nie. Už máš so svojou rodinou dosť problémov. A,
úprimne, i ja so svojou.“
„Mám účet, na ktorom sa hromadia
peniaze. Nie je fér, že je môj, pretože nič z toho nie je moja
zásluha. Napriek tomu rodičia chcú, aby som ich používal podľa
svojho uváženia. A keby som chcel použiť ich konečne na niečo
dobré, niečo prospešné, Keira, dal by som ich...“
„Nie. To neprichádza do úvahy.“
„Prečo?“
„Prosto nie.“
Vzdychol. „Tvoja hrdosť je obdivuhodná.
A máš byť na čo hrdá. No ak ťa naozaj od tvojho sna delia iba
financie... Nikomu by som nechcel splniť sen viac než tebe.“
„Dorian,“ zhlboka sa nadýchla a
vydýchla, „veľmi si vážim, čo si práve povedal. Sú to
naozaj... dojemné slová. Keď už to tak vravíš, poviem čosi i
ja. Áno, rada by som tam šla. Na jednej strane by som naplnila
túžbu starého otca, ktorú mám vpísanú do srdca. Ale keby som
sa mala rozhodnúť v tomto okamihu, šla by som hlavne kvôli tebe.
A to by bolo šialené. A ešte k tomu ťa na to využiť. Takže
musím povedať nie. Navyše, moji rodičia by to neprežili.“
Nevdojak sa pousmial. „Viem, že to znie
šialene, ale... hej, vo všetkej úprimnosti, keď už si veci
vravíme tak na rovinu, chcel by som, aby si šla, práve preto, že
by sme mohli byť ďalej spolu. Bola by si v Tariene a nedelil by nás
ten nekonečný oceán, Keira. Nebolo by to...?“
Nestihol dopovedať. Keire zneli mysľou
len slová: „... že by sme mohli byť ďalej spolu.“
Možno mala povedať tisíc argumentov, prečo to nebolo možné,
múdre, rozumné, prečo by ani nemali o niečom takom bláznivom
hovoriť. Namiesto toho ale počúvla nie svoj rozum, ale srdce,
počúvla inštinkty, svoju vôľu, počúvla jednoducho seba.
Jej pery si našli vzduchom tú najkratšiu
cestu k jeho a dotkli sa ich s nevypovedanou vďačnosťou a takmer
až odovzdanosťou. S dôverou.
Dorian
Zabudol
sa nadýchnuť. V pľúcach sa mu zaseklo prázdno a srdce
znehybnelo. Bolo to takmer ako reflex, keď zavrel oči, no zrazu
bolo omnoho jednoduchšie zabudnúť na svet a sústrediť sa na to
jediné zaujímavé, to jediné, čo stálo za pozornosť, za
skúmanie, za jeho... za jeho vnímanie.
Prebudila
jeho zmysly, bez ohľadu na to, ktoré boli anomálne rozvinuté a
ktoré nie. Chuť jej pier cítil intenzívnejšie než čokoľvek
iné za celý život, vôňu jej vlasov – vôňu ruží a malín –
vnímal tak výrazne ako nič iné, lákala ho hebkosť jej pokožky na tvári,
ku ktorej sa zrazu dvihla jeho dlaň a končeky jeho prstov sa jej
dotkli. Dotýkal sa jej. A páčilo sa mu to.
Také
niečo bolo ozaj nevídané, nechápal, ako je to vôbec možné. Iná
ľudská bytosť, no bytosť, ktorá mu bola taká blízka. Bytosť,
čo ho chápala celkom inak než ostatní, viac a hlbšie než
ostatní. Mal ju rád. A veľmi. Viac, ako si doposiaľ pripustil.
Dokonca
ho zamrzelo, keď sa pomaly odtiahla, a na okamih zaváhal, ako by
mal reagovať. Boli nejaké špeciálne slová, ktoré sa vraveli v
takýchto chvíľach? Vyzerala tak pekne. Roztomilo. A mala, na
rozdiel od neho, stále privreté oči. Pousmial sa, vychutnávajúc
si pohľad na ňu takto zblízka. Jeho dokonalý zrak nepotreboval
približovať sa, aby videl dostatočne dobre, no teraz ju nemienil
skúmať, len sa na ňu díval, ako obyčajný chalan na obyčajné
dievča. Ibaže bol úplne neobyčajný a ona ešte neobyčajnejšia.
„Veľmi
by som chcela ísť s tebou.“
Istým
spôsobom sa mu uľavilo, že ticho prerušila ona. Ani si
neuvedomoval, že neodtiahol dlaň od jej tváre a stále sa jej
letmo dotýkal. Mala také jemné líca. „Tak poď.“
Zažmurkala
a zahľadela sa naňho. Očividne aj jej tá blízkosť akosi...
vyhovovala. „Nejde to. Nie teraz.“
„Ja
to zariadim, Keira. Vážne. Zariadim ti aj skúšky, ubytovanie,
všetko... aj presun, všetko, čo budeš potrebovať...“
„Prosím,
prestaň. Vážne. Stačilo. Nikam nemôžem odísť.“
Vzdychol.
Najprv cítil také príjemné teplo a teraz... „Dobre, ako chceš.“
Musel ju rešpektovať; čo iné mu ostávalo? Jeho racionálna časť
si aj uvedomovala, aké šialené veci jej navrhuje. Poznali sa
niekoľko dní. Jej otec by ho mal za blázna. A rovnako jeho strýko
s tetou, pravdepodobne i jeho rodičia. Hoci, myslel si, že keby im
Keiru predstavil, keby ju spoznali, oni by ho chápali.
„Prepáč,“
sklonila hlavu.
„Nie,
netráp sa. Bola to len ponuka. Máš právo odmietnuť.“
„Ale
ja... neber to ako odmietnutie. Neodmietam ťa.“
„Vážne,
chápem to.“
„Ale...“
„Nemusíš
mi nič vysvetľovať. Viem, že je to bláznovstvo. Nemôžem ťa
vytrhnúť z tvojho bežného života. A sama vravíš, že to bola
skôr túžba tvojho starého otca a nie tvoja.“
„Je
aj moja. No viem, že na jej naplnenie ešte nedozrel čas. Dôkazom
je už len to, ako sa teraz správa ku mne otec.“
„Obávam
sa, že keby som bol z Eldhamu, díval by sa na to inak.“
„To
je možné,“ pripustila. „No keby si bol odtiaľto, už by som
odchod, ani len na tých pár rokov, vôbec nezvažovala.“
„Bol
by som rád, keby sme sa mohli lepšie spoznávať. A stretávať.“
„To i
ja. Vieš... naozaj by sa mi to páčilo, lenže v tomto období sa
to príšerne nehodí. Sotva som dosiahla dospelosť a doma som o
univerzite nikdy veľmi nehovorila. Nie v tom zmysle, že by som za
tým naozaj chcela cieľavedome ísť. Myslím, že potrvá, kým si
otec zvykne na tú myšlienku, že... že je v mojom živote i niekto
nový, ďalší.“
Opäť
sa pýrila. Dorian by ju najradšej privinul k sebe a uistil, že sa
mu nemusí za nič ospravedlňovať a už vôbec by si nemala nič
vyčítať, ale neurobil to. Akosi jej to nedokázal uľahčiť, iba
mlčal. Mala pravdu, veď bol v jej živote len kýmsi novým. A
možno sa aj tie pocity týkajúce sa jeho osoby spájali aspoň
sčasti s nadšením z toho, že o sebe len pred niekoľkými dňami
zistila, že patrí k Vnímateľom. Cítila sa špeciálne, možno to
skrátka naviazala naňho a... možno necítila to čo on. To
prepojenie. To nutkanie ostať spolu. Ten strach, že po jeho odchode
bude celý život úplne iný.
„A aj
pre mňa je to nové,“ doplnila po chvíľke. „A také...
rýchle.“
„To
je fakt,“ uznal. „Poznáme sa iba pár dní. No zabúdam na to,
lebo mi to pripadá, akoby sme sa poznali...“
„...
odjakživa,“ povedala zarovno s ním, čo ho prekvapilo – a
zároveň nie. „No ty predsa patríš k „tým rozumným“, nie?
Vieš byť racionálny, neriadiť sa... pocitmi.“
„Celý
svoj život sa neriadim
pocitmi,“ prikývol. „Popravde, až doposiaľ mi to vyhovovalo.
Kým som nestretol a trochu nespoznal teba, myslel som, že je to
rozumné. Že práve to prináša úspech. Nehovorím, že máme byť
bezcitní, to určite nie, no...“
„Viem,
ako to myslíš,“ uistila ho. „Poddať sa pocitom je ľahké a
naozaj nie vždy správne. Nepovedala by som, že my Eldhamčania sme
zrovna emotívni, avšak všetci by nás mali za bláznov, keby sme
chceli silou-mocou... ostať spolu.“
Zdalo
sa mu, že tie slová z nej idú akosi ťažko. Netušil, ako má s
nimi naložiť; možno poriadne ani nerozumel, čo sa mu vlastne
snaží povedať. Preto radšej mlčal, nechával si to prejsť
hlavou.
„Máme
pred sebou už len pár dní.“
„Ešte
pár dní,“ zdôraznil potichu. „Môžeme sa na to dívať ako na
poloprázdny pohár, ale radšej sa pozerajme ako na poloplný, nie? To
sa mi vidí rozumné. Využiť to, čo máme.“
„Áno...“
pousmiala sa. „To i mne.“
„Dobre,
takže... žiadne plánovanie?“
„Žiadne
plánovanie,“ kývla hlavou a chytila ho jemne za ruku.
Dorian
celkom podvedome stlačil jej dlaň. „Som rád, že som ťa tu v
ďalekom Eldhame našiel, Keira.“
Opäť
sa usmiala a voľnou rukou si založila prameň, čo sa jej
vyslobodil z rybieho chvosta, za ucho. „Tiež som rada, že si sa
tu objavil.“
Druhý
bozk bol prirodzenejší než prvý, a najmä: až tak ho
neprekvapil. Tým prvým mu Keira v tom najlepšom zmysle slova
vyrazila dych, no teraz dostal šancu (ďalšiu; tú prvú premrhanú
ľutoval) spraviť ten krok sám za seba, a nezaváhal.
Pri
odchode z Tarienu mu ani nezišlo na um, že by v poľnohospodárskom
regióne mohol zažiť práve niečo takéto. Zamilovanosť.
Zaľúbenosť. Šteklenie v bruchu. Všetko to bolo nové a pritom
prirodzené. Tak veľmi prirodzené.
Komentáre