Poviedka: Princov splnený sen

Neviem, aké sny mohol mať Alan Rickman... ale keďže pre mňa bude okrem úžasného herca s nádherným úprimným úsmevom navždy najmä Severusom Snapom, rozhodla som sa splniť sen aspoň Sevovi. Pán Rickman svoju životnú lásku mal. A tak chcem aj Sevovi dať to, čo od Rowlingovej nikdy nedostal: svet bez Jamesa Pottera (prepáč, Harry :D).

Na Vašu pamiatku, pán Rickman.

Princov splnený sen

„Však si skutočná?“

„Samozrejme, že som skutočná, Sev. Ako by som mohla nebyť?“

„Občas... občas mi pripadáš ako sen.“

„Tak potom splnený sen, Sev...“

Príchodu do Rokfortu sa nemohol dočkať, a keď sa tam konečne dostal, zaradenie do fakúlt zrazu stratilo svoj tajomný nádych dôležitosti. Beztak našiel miesto, kam patril; bolo úplne jedno, kam ho zaradia. A keď mu na hlavu nasadili klobúk, prekvapilo ho, keď okamžite nezvolal názov fakulty, ale začal sa s ním tichším hlasom baviť.

„Tak, tak, pozrime sa na to. Ambicióznosť, odvaha, cieľavedomosť... Kam by si chcel patriť, chlapče?“

Predtým, než nastúpil do Rokfortského expresu, by bez váhania zvolal, že jedine do Slizolinu, lenže cesta v kupé spoločne s Lily priniesla do jeho zmýšľania zmenu. „Na tom nezáleží,“ odvetil a blysol svojimi čiernymi očami po chrabromilskom stole, odkiaľ sa naňho zvedavo dívali jej veľké zelené.

„Hm, iste...“ znelo to, akoby sa Triediaci klobúk uchechtol. „Takže: CHRABROMIL!“

-o-

„Pozri, je tu krb! To je krása!“ Lily ho vtiahla do klubovne, držiac ho za ruku. Celá žiarila, rovnako ako on. Dve deti, ktoré našli domov.

„Tie kreslá vyzerajú pohodlne,“ zašiel zrakom k červenému nábytku. Všetko tu bolo červené alebo zlaté – a to boli kráľovské farby. Nikdy si seba samého nepredstavoval s červeno-zlatým šálom okolo krku, no teraz mu to pripadalo úplne samozrejmé a logické. Aj keby ich nezaraďovali podľa vlastností, patril by sem, pretože tu bola Lily.

Lily, jeho najbližšia, najkrajšia, najúžasnejšia priateľka. Prečo si tak skvelo rozumeli? Pretože ostatným sa zdali obyčajní, a pritom jeden v druhom videli výnimočnosť.

„Sadaj!“ jemne ho posotila k jednému z kresiel, sama sa usadila v tom vedľajšom a vytiahla svoj prútik. „Ah, už sa neviem dočkať, až sa čosi naučíme...“

Severus urobil to isté – čochvíľa medzi tenkými prstami premieľal prútik a potom zakašlal. „Čosi skúsim... neviem, či sa mi to podarí, nie je to najjednoduchšie transfiguračné kúzlo... hm-ehm! Orchideous!“

Lily udivene hľadela na drobné malé kvietky, čo mu začali vylietať z konca prútika, a vôbec si nevšímala jeho sklamaný výraz.

„Ah, mala to byť kytica...“

„To je nádherné!“ Jeden z kvietkov zachytila a založila si ho za ucho. „Naučíš ma to?“

„Nevydarilo sa mi predsa.“

„Je to krásne! Nauč ma to, Sev. Prosím.“

Zahľadel sa na ňu. Načo vôbec sprvu namietal? Akoby jej niekedy dokázal povedať nie.

-o-

„Ah, toto sa asi nikdy nenaučím!“ sťažovala sa Lily bezradne, sediac v knižnici a listujúc Mäsožravé rastliny sveta. „Pripomeň mi, načo chcem robiť MLOKy z herbológie? Vážne, Sev, načo?“ vzdychla.

Pousmial sa. „Aby sa z teba mohla stať liečiteľka u svätého Munga?“

„A vážne sa tam bez tohto nezaobídem? Kto si to má všetko pamätať? Už len tie krkolomné názvy... sarracenia ešte ako-tak, no dionaea muscipula, nepenthes, cephalotus follicularis...“ popri menovaní rôznych druhov mäsožravých rastlín prehadzovala strany a náhodne čítala jednotlivé názvy. „Som zúfalá, toto sa nedá naučiť.“

„Všetko sa dá, Lil,“ povzbudil ju pokojne.

„Jasné, keď máš najlepšie hodnotenie VČÚ aj z elixírov, aj z herbológie, hovorí sa ti to ľahko. Ja som prešla s odratými ušami.“

„Prekonáva očakávania nazývaš „s odretými ušami“? Niekedy uvažujem, či by ti nebolo lepšie v Bifľomore, Lil.“

„Ha-ha, veľmi vtipné. Nie som žiadna bifľa. Dobre vieš, že MLOKy z herbológie sú zabijak. Vážne neviem, ako to zvládnem. A či vôbec...“ vložila si tvár do dlaní.

„Lily... pozri na mňa.“ Pár sekúnd počkal, kým k nemu dvihne zrak, a potom sa na ňu pousmial. „No tak, veď si to najšikovnejšie dievča v ročníku. Všetko zvládneš ľavou zadnou.“

„Si asi jediný, kto v to verí.“

Natiahol k nej ruku a zľahka jej stisol dlaň. „Tak potom nech som jediný, koho počúvaš.“

-o-

„Veľmi sa teším, Sev,“ na tvári jej žiaril šťastný úsmev, keď jej zvestoval svoje výsledky z MLOKov. „Dal si do toho všetko a svedčí o tom aj výsledok. Dal si to dokonale.“

Jeho výraz sa veľmi podobal tomu jej. „Robím to všetko najmä kvôli tebe. Ty budeš u svätého Munga liečiť, ja budem dole v podzemí vyrábať odvary, masti a lieky.“

„Len či nás z toho neporazí, keď sa budeme vídať ešte aj v práci,“ zasmiala sa. „Hlavne, nech tam majú aspoň tie dve pracovné miesta... Musí nám to vyjsť. Však?“

„Vyjde,“ uistil ju.

„Keď ja...“ s povzdychom pozrela na svoju neotvorenú obálku s výsledkami. S definitívnym ortieľom. Ako jedna z veľmi mála študentov robila skúšky takmer zo všetkých predmetov, ale najpodstatnejšie boli výsledky z transfigurácie, herbológie, elixírov, čarovania a alchýmie.

„Niet sa čoho báť, Lil,“ Severus jej jemne stisol predlaktie. „Alebo to mám otvoriť ja?“

„Áno!“ prikývla okamžite a podala mu obálku. „Sprav to pre mňa. Ja sa na to nedokážem pozrieť.“

Zo svojich vlastných výsledkov nebol taký nervózny ako z tých jej. Niežeby o nej pochyboval, veď ona bola neuveriteľne bystrá a dokázala sa naučiť čokoľvek, najmä, ak v tom videla skutočný zmysel, no vedel, ako veľa to pre ňu znamená, a to v ňom prirodzene vyvolávalo obavy. Rozvinul pergamen s pečaťou Ministerstva mágie a vyhľadal čo najrýchlejšie päť najdôležitejších predmetov. „Tak... chceš to počuť?“ Blysol po nej pohľadom a zbadal, ako si zakrýva tvár, pričom spomedzi ukazováka a prostredníka naňho vykúka jej ľavé zelené oko. „Ah, Lil... fakt sa nemáš čoho báť.“

„Tak... čítaj...“

„Transfigurácia V, herbológia P, elixíry V, čarovanie V, alchýmia V.“

„P...“ zvesila plecia. „Ja som to vedela.“

„Lil?“ nadvihol obočie. „Nepočúvala si ma? Môžeš byť liečiteľkou!“

„Môžem...? Veď nemám zo všetkého V.“

„No a? Nemajú až také prísne podmienky. Možno budeš na prijímacom pohovore musieť dokázať svoje vedomosti z herbológie, ale to predsa zvládneš! Si skvelá, Lil. Som na teba hrdý.“

„Počkať... takže ja to mám? Ja som to dala...?“

„Samozrejme, a ďalšie V z obrany, starostlivosti o čarovné tvory a aritmancie ti tiež určite nebudú na škodu.“

„Ah...“ neveriacky naňho hľadela. „Ja to mám!“ zvolala zrazu, hodila sa mu okolo krku a z ničoho nič ho šťastne pobozkala. Severus šokovane zažmurkal, dvihol ruky, akoby sa vzdával, ale takmer vzápätí zavrel oči a opatrne ju objal. Zaskočilo ho, že to urobila, i keď v to tak veľmi dúfal už nejaký čas. Sám na to nemal odvahu, trochu sa bál, že by to možno pokazilo ich priateľstvo, ak by ich city neboli rovnaké.

No ona ho pobozkala. A po prvotnom šoku mu to začalo pripadať také prirodzené, akoby ich pery boli stvorené práve preto, aby sa takto radostne mohli v tejto šťastnej chvíli stretnúť.

-o-

„Si nervózna?“ opýtal sa jej tichým hlasom a zahľadel sa na katedrálu. Stáli pred ňou, všetci hostia už boli dnu, len ich rodičia postávali za nimi a neochotne im dopriavali pár minút súkromia pred tým vážnym, slávnostným okamihom.

V bielych šatách bola prekrásna. Dokonalá. Ako tá najčistejšia, najvznešenejšia kráľovská ľalia, ktorej meno niesla. Nevedel sa na ňu vynadívať, pripadal si ako najšťastnejší a najobdarenejší muž na svete. Niekto – osud, vyššia moc, čokoľvek – ho mal zrejme veľmi rád, keď mu doprial ju. Ten najúžasnejší poklad.

„A ty, Sev?“ opýtala sa namiesto odpovede. Na perách jej pohrával nenápadný úškrn a v jej očiach sa ligotala zvedavosť a nedočkavosť. Možno bol v konečnom dôsledku nervóznejší než ona, ale nie preto, že by si nebol tým krokom istý. Naopak, v ničom nemal väčšiu istotu ako v tomto.

„Ja? Kdeže.“

„Tak už bež dnu s mamou.“

Severus sa obzrel. Jeho matka si s Lilinými rodičmi dobre rozumela, čo ho veľmi tešilo. Po tom utrpení s jeho otcom si zaslúžila aspoň kúsok radosti v živote, keď konečne nabrala odvahu utiecť od neho. Usmial sa a vykročil k nej. „Mali by sme ísť dnu, mami.“

Ako vchádzal do katedrály s matkou po boku, prekonával nutkanie otočiť sa za Lily. Matka ho doviedla až k oltáru a on sa konečne smel obzrieť, tak ako to urobili aj všetci svadobčania, ktorí povstali. Viedli ju k nemu obaja jej rodičia a keď jej otec vložil Lilinu ruku do Severusovej, celé jeho vnútro zaplesalo.

Bolo to oficiálne. Budú z nich pán a pani Snapovci.

-o-

Svadobná noc mu priniesla ten najkrajší zážitok v dovtedajšom živote. Obaja boli vyčerpaní z celodenného podvedomého stresu a Lily vedľa neho takmer zaspávala. Díval sa na ňu, pod perinou ju objímal a zľahka hladil na nahej pokožke. Pripadala mu taká dokonalá.

Obaja boli stvorení pre tieto okamihy. Okamihy odovzdanosti, dôvery a hlbokej lásky. Vedel, že jej môže povedať čokoľvek a ona ho pochopí, ona zas vedela, že Severus jej bude vždy oporou a spraví hocičo, aby sa jej splnili sny. Pred ňou sa nemal za čo hanbiť a ona sa pred ním nemala prečo ostýchať.

Boli dvaja, ale jeden.

Keď zrazu pootvorila oči a pery sa jej zvlnili do úsmevu, Severus jej prešiel dlaňou po tvári. „Však si skutočná?“ spýtal sa šeptom.

Kratučko sa zasmiala. „Samozrejme, že som skutočná, Sev. Ako by som mohla nebyť?“

„Občas... občas mi pripadáš ako sen,“ priznal. Boli najlepší priatelia, od odchodu z Rokfortu tvorili pár, teraz sa z nich stali manželia – ale on mal občas stále pocit, že si to všetko nezaslúži. A bola to pravda, nemohol urobiť nič, čím by si Lily zaslúžil; ona bola preňho darom. A dary sa predsa dostávajú zadarmo.

„Tak potom splnený sen, Sev...“ pritisla sa k nemu a bez slov si vypýtala bozk.

-o-

Mohol byť každý ďalší deň šťastnejší než ten predošlý? Pretože presne tak Severus vnímal svoj život. Keď sa obzrel spätne, videl len šťastie. A keď si predstavil budúcnosť po Lilinom boku, videl len šťastie. Akoby mu niekto tak veľmi chcel vynahradiť ťažké detstvo a pocit, že nikdy nikam nezapadne.

Keď prišla na svet Daisy, v ten deň akoby mu v hrudi narástlo ďalšie srdce. Jedno patrilo Lily, druhé jeho dcérke. Ich dcérke. Bola ako malý nádherný poklad, vzácny kvietok, ktorý chcel chrániť, starať sa oň, rozmaznávať ho. Našťastie, z jeho vzhľadu zdedila akurát farbu vlasov, tvár mala nádhernú po Lily, vrátane očí.

A potom prišla Margaret. Obe dcéry museli dostať „kvetinové mená“, keďže aj ich matka ho mala. Miloval tie chvíle, keď odchádzal z práce a tešil sa na svoju Ľaliu, Sedmokrásku a Margarétu. Miloval to. Miloval svoje dievčatá.

No nesmierne sa potešil aj synovi. To už sa Daisy odoberala do svojho prvého ročníka štúdia v Rokforte, jej päťročná sestra sa márne snažila vkĺznuť do vlaku a na Lily to prišlo akurát na nástupišti deväť a tri štvrte. Nemohli čakať ani na odchod Rokfortského expresu, Severus vyobjímal dcéru a odmiestnil sa s manželkou i mladšou ratolesťou do Nemocnice svätého Munga.

Lily trvala na tom, aby sa malý volal po ňom. Severus sprvu nesúhlasil, jeho meno ani nemalo pekný hlbší význam, skôr naopak, značilo niekoho „prísneho, neoblomného, tvrdého“, kým nikdy nechcel byť, a nechcel ani, aby bol taký jeho syn. Keď ho však zbadal, bol to jasný Severus. Obe ich dievčatá sa farbou vlasov podali na otca, na rozdiel od toho drobučkého chlapčaťa, ktorému hlavu zdobila tmavočervená koruna krásy.

„Je dokonalý...“ zašepkala Lily. Kedykoľvek ju videl s bábätkom v náručí, pripadala mu taká nežná, úžasná, ešte dokonalejšia než zvyčajne. To najprirodzenejšie, čo sa mohlo medzi dvomi milujúcimi sa bytosťami prihodiť, bolo zároveň tým najväčším zázrakom, zázrakom života.

„Je dokonalý ako ty.“

„A ako ty,“ pozrela naňho s láskou.

Usmial sa. „Maggie je už na chodbe poriadne nedočkavá. Môže vás prísť pozrieť?“

„Ah, samozrejme.“

Severus sa vybral k dverám a upozornil dcéru, aby nerobila hluk, neskákala po posteli a podobne, ako mala vo zvyku. Margaret však vošla potichu a na bračeka nazerala bez slov, s akousi bázňou netypickou pre päťročné dievčatko. Severus sa na nich zadíval a jednoducho sa musel usmievať. Musel.

-o-

„Prečo sme takí šťastní? Rozmýšľala si o tom niekedy?“

Sedeli na terase, prikrytí dekou, a dívali sa na západ slnka. Lily sa k nemu túlila ako vždy a Severus si užíval jej jemnú kvetinovú vôňu. To, že jej tmavočervené vlasy boli sem-tam pretkané striebornými, že jeho tvár zdobili vrásky, nemohlo zmeniť ich vzájomnú oddanosť. Jedine ak prehĺbiť ju.

„Či som o tom rozmýšľala? Ah, Sev, každý deň dumám, čím som si ťa zaslúžila.“

„Ty mňa?“ zasmial sa. „Skôr je to naopak, ver mi.“

„A to je na tom to najkrajšie. Že v tebe vidím poklad a ty vo mne. Že všetko, čo som kedy urobila, každé rozhodnutie, bolo s ohľadom na tvoje, nie moje šťastie. A ty si konal rovnako, vždy si ma uprednostnil pred sebou.“

„Vždy by som to urobil, Lil. To vieš.“

„Viem. A preto ťa tak veľmi, veľmi, veľmi ľúbim.“

„A ja teba. Najviac na svete. Viac, než kedy dokážem vypovedať, opísať či prejaviť.“

Pousmiala sa. „Po toľkom čase?“

Zahľadel sa do jej nádherných zelených očí. Nič z jej krásy, vonkajšej či vnútornej, ho nikdy ani na sekundu neomrzelo a neprestalo fascinovať. „Vždy,“ prikývol a objal ju pevnejšie.