Poviedka: Úrodný strom

„... strom zasadený pri vodných tokoch, čo úrodu dáva vo svojom čase...“

Kopali do nej. Bili ju, mlátili a jej sa zdalo, že s každým ďalším úderom pukla ďalšia kostička v jej krehkom tele. Vnútri bola omnoho krehkejšia, než sa zdalo navonok.

Ostávala však nezlomná. Jej úlohou a poslaním teraz nebolo brániť sa, vyskočiť na nohy a vrátiť im údery. Netvory ju obklopovali zo všetkých strán, zbiehali sa okolo nej a ona sa v niektorých momentoch cítila, akoby na ňu doliehal všetok násilný tlak sveta.

V skutočnosti šlo iba o niekoľko Netvorov. Len niekoľko obyčajných, zdanlivo nebezpečných bytostí, ktoré sa do nej pustili. Vedela však, že ju nezdolajú, pretože jej korene siahali omnoho hlbšie a boli oveľa pevnejšie, než si ktokoľvek myslel.

Patrila predsa k Bojovníkom. Nie k zúrivým, po krvi bažiacim bezmenným vojakom uprostred fanatickej armády, avšak k Bojovníkom za spravodlivosť, pravdu a pokoj. K Bojovníkom za mier. A za mier netreba bojovať silnými zbraňami.

Zrazu však prišiel On. Žiarivejší než slnko, no napriek tomu to biele svetlo neoslepovalo a nebolo pre jej oči nepríjemné. Naopak, akoby jej oči otváralo, roztváralo jej zrak a dávalo zvláštne hlboké poznanie. Vnútornú istotu. Akoby sa jej korene dostali ešte hlbšie do zeme a stali sa ešte pevnejšími.

Chytil jej doráňanú ruku, pričom Netvory znehybneli. Neprestali, jej boj neustal, ale On ju pomaličky, opatrne vytiahol na nohy. Na zlomok sekundy ju musel doslova držať v náručí, pretože jej kolená sa podlomili pod náhlou ťarchou celého jej uboleného tela, a ten náznak objatia do nej vlial nepoznanú silu.

Rozbehla sa, no nie preč od nepriateľov. Čas opäť začal plynúť a Netvory znovu zaútočili, pustili sa do nej s ešte väčšou vervou. Ich nenávisť, neprajnosť, taká silná a až strašidelná snaha potupiť, ponížiť, pokoriť, vychutnať si nadvládu, nič z toho ju nemohlo zdolať. Nič z toho ju nemohlo vydesiť.

Pretože ona, Bojovníčka za spravodlivosť, pravdu a pokoj, neostala na všetkých tých neprajníkov, ktorí ju túžili zničiť, sama. Mala po boku Jeho, slávneho, mocného, úžasného. A akonáhle spravila prvý krok, vedela, že to nie je pokus o útek. Naopak, ona z ničoho nič začala stúpať nahor.

Netvory ostali šokované. Vzniesla sa, i keď nikdy nepoznala schopnosť lietať, hoci po nej podvedome túžila ako každý tvor bez krídel. Jej nohy a ruky sa vystreli, pričom prsty sa jej začali predlžovať a premieňať. Stali sa z nich korene, z jej srdca vyžarovalo svetlo podobné Jeho svetlu.

Korene zamierili hlboko do zeme a rozmetali všetky Netvory na prach a popol. Vytvorili si cestičku čoraz tvrdšou pôdou a keď našli to správne miesto, kde spočinuli, celá jej krehká, dolámaná, dobitá postava sa premenila na kmeň. Kmeň s tvárou, nádhernou, pokojnou tvárou zmierenou so všetkým. Dlhé vlasy sa stali konármi posiatymi tisíckami žiarivozelených lístkov.

Tie v sebe niesli prísľub života. Prísľub života, ktorý bude trvať veky. Prísľub života bez Netvorov.

„Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo úrodu dáva vo svojom čase, jeho lístie nevädne a všetko, čo robí, darí sa mu“ (Žalmy 1, 3).