Keira
Najradšej by velebila Tarinu múdrosť, no
namiesto toho iba s úsmevom na perách kráčala k jej malému
jednoposchodovému domčeku. Samozrejme, že otec jej dovolil
navštíviť Taru, najmä, keď jej dala vedieť, že je chorá.
Mrzelo ju klamstvo, ktorým sa voči rodičom „musela“ prehrešiť,
ale otec jej prakticky nedal na výber.
Dvere sa otvorili ešte skôr, než stihla
zaklopať. „Nebodaj si ma vyzerala z okna?“
„Popravde, skôr Doriana,“ uškrnula sa
na ňu a pozvala ju dnu.
„Nevymýšľaj,“ Keira pokrútila
hlavou. „Nesiem džem. Egrešový. Ale musíš nechať aj
Dorianovi,“ vydala sa za kamarátkou priamo do kuchyne. Tarin
strapatý drdol ju vždy fascinoval a bol ako akási jej značka,
podpis. Hoci, Keira sa občas sama seba pýtala, načo má také dlhé
vlasy, keď si ich večne zväzuje, aby jej nezavadzali. Na druhej
strane, tiež to robila, aj keď ona nosila zväčša rybí chvost.
„Vidíš, sotva si prišla a už sa
bavíme o ňom. To sa vari stal prioritou a cieľom tvojho života?“
„Prestaň,“ Keira vytiahla z tašky tri
zaváraninové poháre. „Jeden je preňho, dva pre teba. Neobviňuj
ma hneď z toho, že mu nadŕžam.“
„Nepresvedčíš ma, že nie, ale to
nič,“ zazubila sa. „Takže, natrieme si džemom chlebíky?“
„Ak ho chceš takto míňať,“ mykla
plecami. „Je to na tebe.“
„Mám čerstvé kravské, dáš si?“
„Jasné,“ prisvedčila bez váhania a
sledovala, ako jej Tara prelieva do veľkého keramického pohára
biele mlieko z drevenej gelety. Okamžite si odpila. „Sladučké
ako med...“
„A bez medu. Len čistučké prírodné,“
Tara naliala aj sebe a pár dúškami pohár vyprázdnila. „Milujem
ho.“
„To je dôvod, prečo sa oplatí žiť v
tejto oblasti, čo?“
„Jednoznačne. Kravské, kozie, ovčie...
to je úplne jedno. A syry. Ah, syry,“ vydala sa ku komore a
doniesla na stôl doslova hromadu syrových nití. „Najväčšie
eldhamské lahôdky.“
„Ako pre koho. Niekto by tam zaradil
klobásy, salámy, špekáčiky, ...“
„Niekto,“ Tara pokrútila
hlavou. „Iba ten, ktorý netuší, čo sa s tými úbohými
zvieratami deje.“
„No tak, nechcela som ti pokaziť
náladu.“
„Ale nie, kdeže,“ mávla rukou, „som
na to zvyknutá, veď tu žijem. Akurát mäso mi už vôbec
nechutí.“
„Takže sa živíš len zeleninou a
pečivom?“
„A ovocím a mliekom. A syrmi,“
zasmiala sa.
„I tak sme na zvieratách a prírode
všetci závislí, vidíš.“
„To im ani neupieram. Len jesť ich
mäso... ah, neviem...“
„Ak ti prestalo chutiť, nejedz.“
„V práci ma nechápu. Nechápu, prečo
nechcem pracovať na bitúnku, vraj tam v rámci našej oblasti
najlepšie zarábajú. Ani za všetky peniaze sveta by som sa nestala
vrahyňou.“
Keira vzdychla. „Vážne ich chceš tak
nazývať? Vrahovia? To je dosť...“
„Pravdivé.“
„Nemôžeš sa tak na to pozerať. Tiež
len robia dačo pre svoje živobytie...“
„Tebe sa to ľahko hovorí, dennodenne si
medzi kvetmi a iba si berieš zdroje, ktoré nám príroda sama
dáva.“
„Rovnako sa dá pozrieť i na mäso...“
„Tak ja už to asi nedokážem. No a
čo... nemusíme sa o tom ani baviť. Už len tie myšlienky mi
nerobia dobre.“
„Fajn, tak čosi iné,“ prisvedčila
Keira.
„Dúfam, že sem Dorian trafí,“ Tara
zamyslene pozrela k oknu.
„Chceš ho ísť vykúkať? Nech sa
páči.“
„Hej?“ nadšene vyskočila na nohy a
bežala k oknu aj s niekoľkými syrovými niťami v rukách.
„Si trochu smiešna, Tara, vieš o tom?“
uškŕňala sa Keira na jej chrbát.
„Ja len... cudzinec. Cudzinec, s ktorým
si sa bozkávala!“
„To mu, prosím ťa, nevyhadzuj na oči,
len čo príde, dobre?“ líca jej mierne očerveneli.
„Pokúsim sa, sľubujem. Ale je to
fascinujúce. Pomáham tajnej láske, aby mohla prekvitať...“
„Pokojne o tom napíš román,“
zasmiala sa.
„O vás? Ah, to až vtedy, keď sa všetko
dobre skončí.“
Keira sklopila pohľad. „Uhm...“
zamrmlala a vzala si syrovú niť, aby sa čímsi zamestnala. Šťastný
koniec nebol niečím, v čo by v súvislosti s Dorianom dokázala
veriť či nebodaj dúfať – o pár dní sa to všetko skončí, on
odíde na opačnú stranu Askyrie a ona ostane tu. Ich životy sa
rozdelia. Životy, ktoré sa spojili na príliš krátky čas.
„Už ide!“ pretrhla jej myšlienkovú
niť Tara živým výkrikom plným nadšenia.
„Správaš sa, akoby bol Dorian nejaká
atrakcia,“ podotkla. Jej sa však tiež rozbúšilo rýchlejšie
srdce, hoci ostala sedieť na mieste.
Tara poskočila a odtancovala k
dverám, no s otvorením počkala, kým nezaznelo klopanie. „Vitaj!“
„Ahoj. Som tu správne?“
„To teda si.“ Keira si podľa jej tónu
dokázala dokonale predstaviť, ako naňho veselo žmurkla, a sama sa
pousmiala, keď Tara vpustila Doriana dovnútra. „Cítim sa ako v
dobrodružnej knihe,“ podotkla.
„Ahoj,“ pozrel na ňu s úsmevom.
„Ahoj,“ odvetila. Možno mala vstať.
Ale načo? Prečo vôbec riešila také hlúposti? Skrátka sedela, a
čo... Dorian nepotreboval špeciálne uvítanie. A už vôbec nie
pred Tarou.
Tá si ich pobavene oboch premeriavala.
„Hm,“ prerušila napokon ticho „nenápadným“ zakašlaním,
„ponúkni sa syrom, ak chceš.“ Podišla k stolu a ukázala naň,
akoby si ho Dorian mohol nevšimnúť, hoci priamo pri ňom sedela
Keira a bol stredobodom miestnosti.
„Vďaka,“ kývol hlavou a vzal si jednu
z nití. „Tipujem, že všetko tu máte určite domáce, však?“
„Tomu ver. K syru sa ti určite bude
hodiť Keirin egrešový džem,“ uškrnula sa a položila pred neho
pohár a takisto aj lyžicu. „Ale môžem ťa ponúknuť aj
čerstvým mliekom.“
„Rád ochutnám všetko,“ zasmial sa.
„Takéto skvelé veci v Tariene nejeme.“
„A čo tam držíte hladovku?“
„To nie, ale naše jedlo je skôr...
syntetické. Mnohí Tarienčania majú z prirodzenosti takmer...
strach. A takisto aj z prirodzených jedál, z prirodzených spôsobov
výroby jedál.“
„Strach? Prečo?“
Mykol plecami. „Syr je vynikajúci,
vážne.“
„Ak chceš, nabalím ti i so sebou.“
Pousmial sa na ňu. „Zatiaľ netreba.“
„Tak potom asi nie je až taký
vynikajúci.“
Keira ani nestíhala reagovať, ale
neprekážalo jej to. Tara bola jej spriaznená duša, aj keď sa v
mnohom líšili (no zároveň i dopĺňali), a Dorian... Dorian jej
bol blízky nevysvetliteľným spôsobom. Bola šťastná, že jej
najlepšia priateľka to, na rozdiel od jej otca, dokáže chápať.
„Nejde o to. Ale mám vymyslený
program...“
„Pre Keiru?“
„Pokojne pre vás obe. No nebude sa
odohrávať dnu.“
„Ah... tak sa tu potom zastavíme a
nabalím ti nite i tak.“
„Neodmietaj,“ vzala si rýchlo slovo
Keira, „nemá to zmysel.“
„Jasné, že nemá, dary sa predsa majú
prijímať,“ uškŕňala sa Tara. „Tak... kamže nás to chceš
vziať, cudzinec?“ zahľadela sa na Doriana uprene.
Dorian
Keirina
priateľka ho jednoducho bavila.
Vedel si predstaviť, že s niekým takým sa zvyčajne zažije kopa
srandy, že má bláznivé nápady a že taká povaha donúti každého
suchopárneho znudeného človeka, aby podľahol a pridal sa k nej.
Dokázal si predstaviť, že by Keiru nahovorila na čokoľvek. Možno
by ju to stálo chvíľu presviedčania, ale zrejme by presvedčila
aj jeho.
Sprvu
mu k nej veľmi nepasovala; Keira mu pripadala pokojná, rozvážna,
no Tara bola ako jej pravý opak. Možno práve preto si tak skvele
rozumeli.
A tak
trochu si ju musel
obľúbiť aj on – už len preto, že im umožnila stretnutie.
Mrzelo ho, že Keirin otec sa k nemu stavia tak negatívne; bol by
ochotný rešpektovať to, pokiaľ by sa i Keira rozhodla podobne.
Lenže túžba po ďalších stretnutiach, po tom, aby využili čas,
čo im ostáva, bola zrejme silnejšia než poslušnosť voči
rodičom.
Napokon,
bola dospelá. Mohla a mala sa rozhodovať sama za seba.
Preto
stále i tak trochu dúfal, že ju ešte prehovorí ohľadom štúdia.
Nechcel na ňu tlačiť, no mal pocit, že ak Keira premrhá túto
príležitosť, možno sa už nestretnú. Nechcel myslieť na slovo
„nikdy“, pripadalo mu príliš definitívne, až zbytočne
definitívne – napokon, s rodičmi zvykol cestovať každý rok,
nehodlal sa tejto tradície vzdať, ale... už i ten rok mu pripadal
dlho. Pridlho. Nehľadiac na to, že ich rodinný zvyk bol taký, že
každý rok navštívili iný región.
„Hlavný
program je prekvapenie. Ak vám to nevadí, zatiaľ o ňom pomlčím,“
odpovedal Tare, pozrúc na obe dievčatá. Takmer rovnako zvraštili
obočie, tváriac sa pobavene – v tú chvíľu pôsobili skoro ako
sestry.
„Chceš
byť tajnostkár? Na to sa predsa baby balia.
A to už ty robiť nemusíš,“ žmurkla naňho Tara, po čom mu
zaletel pohľad ku Keire. Červeň v lícach jej tak neskutočne
pristala, až sa prichytil pri túžbe dostávať ju do rozpakov,
len aby sa čo najviac pýrila. Vyzerala tak roztomilo, keď sa
ostýchala.
„Tara,
ak mieniš viesť takéto reči, nikam s nami nejdeš,“ povedala
Keira.
„Veď
ja iba žartujem,“ dvihla ruky.
„Tak
žartuj len v mysli, prosím,“ pousmiala sa na ňu a vzala si
syrovú niť.
„Dobre,
takže: okrem „hlavného programu“ nám prezradíš aspoň niečo?
Teda... nie je trochu čudné, že ani nie si tunajší a vytváraš
nám tu program? Možno by to malo byť naopak.“
„Len
som sa náhodou dozvedel čosi o jednom peknom mieste, to je všetko.
Chcel by som sa tam ísť pozrieť.“
„Nuž,
dobre... Tak čo poviete na to, keby som zbalila dobrôtky na cestu –
a môžeme sa vydať preč?“
Keira
vzdychla. „No... nechcem kaziť plány, ale... mali sme sa stretnúť
tu, aby nás nik nevidel...“
„Neboj
sa. To miesto, kam chcem ísť, je dostatočne odľahlé a určite sa
tam nebudú premávať ľudia. Okolo vášho domu či vôbec
zberačskej oblasti ani neprejdeme. Sľubujem.“
„Dobre
teda,“ prikývla a pousmiala sa, načo sa mu vcelku uľavilo. Áno,
mali dôvod skrývať sa, no nechcel to brať až tak úzkoprso.
Mienil si dávať pozor, aby Keira nemala problémy, ale to ešte
neznamenalo, že sa vzdá snahy skrášliť si všetky tie spoločné
chvíle a učiniť ich nezabudnuteľnými.
Tare
netrvalo dlho, kým do dreveného košíka naukladala všemožné
druhy syrov, Keirin egrešový džem, chrumkavé pečivo, príborové
nožíky a sladučkú, no osviežujúcu melónovú šťavu. Podľa
Dorianových pokynov (všetko si vopred vyhľadal a overil, nemienil
sa v Eldhame stratiť) sa vydali na železničnú stanicu.
Vlakom
sa odviezli iba jednu jedinú zastávku a vystúpili v záhradníckej
oblasti. „Myslím, že by sa vám tu mohlo – snáď obom –
páčiť,“ podotkol, ako sa vydali v ústrety farebným lúkam a
záhradám.
„Ah,
pamätáš, ako sme tu raz boli na exkurzii?“ začala sa takmer
okamžite rozplývať Tara.
„Áno,
dedko ma sem poslal,“ prisvedčila Keira. „Bol to krásny
zážitok.“
„Toľko
kvetov pokope... Dobrý ťah, Dorian, všetky ženy zbožňujú
kvety.“
Pousmial
sa, nič na to nepovediac. Tie narážky mu nejako neprekážali,
nemali ho prečo urážať ani zahanbovať či niečo podobné. Tara
mala v konečnom dôsledku pravdu: chcel na Keiru zapôsobiť, chcel
jej pripraviť pekné chvíle. Nemuseli byť nutne osamote;
predpokladal, že pokiaľ sa slobodne cíti pri Keire, bude to
podobne aj v spoločnosti jej najbližšej a najlepšej priateľky.
Samozrejme, Tara nebola
Keira, vlastne od nej mala dosť ďaleko, ale to neznamenalo, že by
mu jej prítomnosť mala prekážať.
„Keira,
ty sem vlastne úplne zapadáš. Všetky tie divoké kvety...“
„Čože?“
rozosmiala sa. „Ja
zapadám medzi divoké kvety? Tara, skús sa najprv pozrieť do
zrkadla. Ty šidlo!“
Páčilo
sa mu, ako sa doťahovali. Mal dojem, že takto Keiru spoznáva ešte
z akejsi inej stránky, mohol ju pozorovať pri niekom, pri kom
prežila veľkú časť svojho života. Ktovie, čo Tare o ňom
povedala. Vzhľadom na tie „nenápadné“ poznámky toho bolo
zrejme dosť.
„Dobre,
viete čo, aby sa ani jedna z vás necítila ukrátená...“
zastavil pri jednom z mnohých stánkov, ktoré obchádzali. Napravo
od nich sa rozprestierali polia a lúky najrôznejších farieb,
ktoré od horizontu ožarovali lúče askyrských sĺnk, a naľavo
zas stáli kvetinári, záhradkári a iní obchodníci záhradníckej
oblasti. Od staršej panej v zástere si vypýtal fialový tulipán
pre Keiru a krikľavožltý pre Taru. „Nech sa páči, dámy,“
každej podal ten správny.
„To
si nemusel,“ povedala Keira, tvárila sa však vďačne.
„Viem,
že som nemusel.“
„A
podľa čoho tie farby?“ zvedavo naňho zažmurkala Tara.
„Podľa
čoho? Nuž... fialová je tajomná, vznešená. Je pokojná a
zároveň nespútaná. A je v prírode výnimočná – niežeby sa
nevyskytovala, ale keď niekde rastú fialové kvety, jednoducho sa
nedajú prehliadnuť. Žiaria, napriek tmavej farbe.“
„Ó,“
dojato sa usmiala na Keiru, ktorej sa pery zvlnili len v jemnom
úsmeve. Začínal mať pocit, že do tohto úsmevu by sa dokázal
šialene zamilovať. Že by ho chcel vidieť viac a viac, častejšie,
že by bol preň ochotný urobiť všeličo. Tie myšlienky boli
nebezpečné. „A čo moja žiarivá?“
„Nie
je to vari jasné? Tvoja veselá povaha, smiech... skrátka, žltá.“
„Teda,
ty si poetický, až to bolí.“
„Bolí?“
„Žartujem,“
zachichotala sa. „On berie všetko vážne?“ obrátila sa na
Keiru, ktorá jej však neodpovedala.
„Každopádne,
to, že sú to tulipány
a nie iný druh kvetov, má tiež svoje opodstatnenie. Vediem vás
totiž na tulipánové pole. Zatiaľ som videl len fotky z vtáčej
perspektívy, ale vyzeralo to úchvatne.“
„Pastva
pre oči, čo?“ uškŕňala sa Tara. „Kvety medzi kvetmi... akože
my dve... chápeš...“
„Chápem,“
uistil ju so smiechom.
„Dobre,
a potom...?“
„Potom
prekvapenie.“
„Stále
nič neprezradíš?“
„Nie,“
zavrtel hlavou a zahľadel sa na Keiru. Neprekážalo mu baviť sa s
Tarou, neprekážalo mu, keď sa bavili ony dve medzi sebou, ale
predsa sa mu na Keire čosi nezdalo. Napriek jej úsmevom, napriek
rumencu na lícach, napriek bezprostrednosti, s akou sa bavila so
svojou priateľkou.
Možno
jeho prekvapenie jej zdvihne náladu.
Ak sa
ho nezľakne. Nemal ani poňatia, čo na ten nápad povie. Možno sa
aj trochu obával jej reakcie... Avšak čo začal, bol odhodlaný aj
dokončiť.
Komentáre