Keira
Nervozita
neodchádzala, naopak, čím vyššie sa nachádzali, tým neistejšie
sa cítila. Mala pocit, že sa každú chvíľu už-už prepadne aj
so sedadlom a ocitne sa na zemi po tvrdom dopade.
„Snaž
sa zhlboka dýchať,“ povedal jej Dorian. „Neboj sa.“
Nedokázala
odtrhnúť zrak od okienka napravo od seba a opatrne vykúkala von,
dívala sa na vzďaľujúcu sa zem a srdce jej tĺklo až v krku.
„Keira...
skús...“
„Sústreď
sa, prosím,“ prerušila ho vyplašene.
„Ja
sa sústredím, neboj sa.“ Znel tak pokojne, vyrovnane. Akoby letel
tisíckrát. A možno aj letel tisíckrát; veď toto o ňom ešte
pred chvíľou vôbec nevedela! Čo ďalšie sa v ňom skrývalo?
Až
po chvíli si uvedomila, že kŕčovito stíska bočné strany svojho
sedadla, no i tak zovreté päste nepovolila.
„Pozri
pred nás. Oblaky,“ povzbudil ju.
Až
po niekoľkých sekundách sa odhodlala preniesť pohľad vpred,
pričom zalapala po dychu. Vážne sa blížili k oblakom. Tak
rýchlo?
Ako to vôbec bolo možné? Znovu vykukla z okna – ľudia sa
zmenili na mravce, ba na obyčajné bodky. Až potom jej došlo, že
oblaky sú stále veľmi vysoko nad nimi, akurát sa jej to v
porovnaní s pohľadom zo zeme, na ktorý bola zvyknutá, zrazu zdalo
ako obrovská zmena.
Vydýchla
a blysla očami po Dorianovi. Zarazila sa, keď zistila, že na ňu
hľadí, no šokovane mu zovrela rameno. „Dívaj sa dopredu!“
„Keira...“
pousmial sa na ňu. „Prečo sa tak bojíš? Keby som vedel, že
budeš mať taký strach...“
„Musím
si zvyknúť. Len... dívaj sa dopredu, prosím.“
„Vznášadlá
majú automatického pilota. Nemáme sa čoho báť. Ja som tu iba
pre prípad, že by sme chceli zmeniť smer či rýchlosť. Vznášadlo
letí samo, stačí iba stlačiť pár gombíkov.“
„To
neznamená, že netreba dávať pozor...“
„Veď
dávam pozor,“ uisťoval ju. Hlas i tón mal pokojný, no ona jeho
pokoj akoby odrážala. Nezasahoval ju.
„Dorian,
vážne sa bojím. Ja ani neviem prečo.“
„Pozri...
pozri sa na tú krásu. A nemysli na to, ako sme vysoko.“
„Ako
mám na to nemyslieť?“
„Prosto...“
na okamih sa odmlčal. „Dobre, skúsme to takto. Zatvor oči.“
„Čože?“
zažmurkala, pozrúc naňho.
„Skús
to. Len mi ver. Veď si povedala, že mi veríš.“
„Verím...“
mimovoľne mu stlačila dlaň, potom si však ruky zložila do lona a
skutočne zatvorila oči. Hneď sa aj zamračila; bol to ešte
nepríjemnejší pocit, pocit nestability, akéhosi jemného
kolísania, ktorému sa poddávalo celé jej telo.
„Zhlboka
sa nadýchni.“
Pochopila
to už len podľa jeho hlasu, ktorý znel bližšie a hlasnejšie, že
sa k nej naklonil. Taktiež však zacítila na krku jeho dych a
mierne sa zachvela.
„To
je ono,“ povzbudil ju. „Som tu s tebou. A letel som vznášadlom
už nespočetne mnoho ráz. Nemá sa ti čo stať. Ver mi.“
Bol
bližšie, no hlas pritom stišoval. Takmer šepkal. Hoci srdce jej
búšilo ako splašené a krv jej žilami prúdila veľmi rýchlo,
pery sa jej trochu zvlnili; nedokázala tomu zabrániť.
„Sme
tu len my,“ doplnil a naklonil sa tak blízko, že takmer cítila
teplo jeho pokožky. Pootočila sa jeho smerom a ich pery sa spojili,
pričom na tú nádhernú sladkú chvíľu Keira úplne zabudla, kde
je, prečo tam je, ako sa cíti, a myslela iba na to, s
kým
je. Vošla Dorianovi rukou do vlasov a nechala sa doslova unášať
jeho bozkom, unášať kamsi ďaleko, preč, do bezpečia.
Zrazu
jej to však došlo.
Odtrhla
sa od neho. „Nie, nie, nepozeráš sa,“ odstrčila ho.
„Keira...“
venoval jej zhovievavý úsmev a obrátil zrak dopredu. „Nie je to
nutné ani potrebné, aby som sa tam díval.“
„Prepáč,
ja...“ založila si neposlušný prameň vlasov za ucho a rýchlo
žmurkajúc sa snažila upokojiť vlastný dych. Oči mala ako na
stopkách – a vtom jej padol zrak na pole tulipánov. Tá nádherná
zmes farieb, istým spôsobom usporiadaná a zároveň prirodzene
divoká, ju natoľko upútala, až povolila zovretie sedadla a takmer
sa dotkla tvárou okna. „To je nádhera...“
Dorian
mlčal, ale nevadilo jej to; ako keby ju nechal, aby si to
vychutnávala.
A
ona si to aj vychutnávala. Videla i ďalšie polia, rady stromov,
záhrady... toľko krásy, ktorú stvorila príroda a staral sa o ňu
človek. Všetky tie farby nadobúdali takto tesne po západe sĺnk
odtiene tajomnosti a vznešenosti.
Potom
sa zahľadela na oblohu, ktorá ich obklopovala: intenzívna červeň
meniaca sa na ostýchavejšiu oranžovú a jemnú ružovú, za nimi v
závese chladnejšie tóny sivej a modrej. Slnká sotva zapadli,
takže sa ešte nepribližovala tma.
„Ah,
Dorian...“ mimovoľne prstami pohladila okno, akoby mohla prejsť
rukou po celej tej ploche, na ktorú sa dívala. Alebo akoby to bola
Dorianova tvár. „Je to také krásne...“
„To
som rád.“ Z jeho hlasu bolo zrejmé, že sa usmieva.
„Prepáč
mi moju paniku,“ otočila sa k nemu s ospravedlňujúcim
poloúsmevom. Zaiste sa mu videla hysterická a zbytočne vyplašená.
„To
nič. Veď si tu prvýkrát.“
„Chovala
som sa, akoby som ti vážne neverila. Prepáč.“
„Neospravedlňuj
sa, Keira. Som rád, že sa ti tu páči.“
„Je
to môj najkrajší zážitok v živote,“ pousmiala sa a posunula
sa na sedadle bližšie k nemu, oprúc sa oňho ramenom a po chvíľke
si naň položiac hlavu. Ani nevedela, čo jej to napadlo, ale chcela
sa prosto oňho oprieť. Byť pri ňom. Najradšej by ani nebola
prestala s tými bozkami, ibaže sa bála, že by opäť pocítila tú
neistotu, možno aj závrat, a to nechcela.
A
tak mu bola blízko aspoň takto. Dorian jej nakrátko stisol dlaň,
no bola rada, že sa ďalej venoval riadeniu a ruky mal položené na
riadiacej doske. Bolo jej tak krásne ako nikdy a zároveň ju
prepadala melanchólia, avšak i tá sa jej teraz videla príjemná,
príhodná.
„Mám
pocit, že by sme mohli ísť kamkoľvek,“ povedala po dlhej chvíli
ticha.
„Kamkoľvek?
To tak celkom nie; ako som vravel, vznášadlá
nedoletia tak ďaleko ako vzduchovozy,
ale...“
„Nemyslím
to tak. Ja len... snívam.“
„Ah...“
pozrel na ňu a vtisol jej bozk do vlasov. To gesto jej pripadalo
trochu smiešne, také... otcovské, ale páčilo sa jej. Usmiala sa.
„A kam by si chcela ísť?“
„Neviem...
kamkoľvek. Niekam, kde neplynie čas.“ Naozaj si to priala.
Zastaviť čas, zabrániť príchodu dňa Dorianovho odchodu. Kiežby
také miesto jestvovalo.
„Tak...
tam ťa asi vziať nemôžem, ale... možno by sme mohli čosi
skúsiť. Skontrolujem stav paliva...“
Ani
veľmi nevnímala, aké gombíky stláčal na riadiacej doske, a ani
sa nesnažila pochopiť, čo práve robí.
„Hm...
máme ho naozaj dosť...“
„Dosť
na čo? Odletieť do bezčasovej zóny?“ pousmiala sa.
„Nie,
ale mohol by som ti ukázať more.“
Prekvapene
sa nadvihla, pozrúc mu do očí. „To naozaj?“
„Vzdušnou
čiarou je to neveľká vzdialenosť. Síce nám to trochu predĺži
čas, ale to v pohode potom doplatím.“
„Ah,
si si istý?“
„Chceš
vidieť more?“
Oči
jej zažiarili. „Chcem, veľmi.“
„Tak
potom som,“ prisvedčil.
Dorian
Nadobúdal
dojem, že by pre ňu dokázal urobiť snáď hocičo. Ten jej úsmev
akoby ho začínal ovládať – a on sa nechal
ovládnuť.
Prekvapiť
ju, vidieť ju nadšenú a nadchnutú, to bolo ako odmena. Jej
prvotný strach zmizol, čo ho veľmi tešilo, a teraz sa zas tešil,
že jej ukáže ešte viac. Niečo ešte veľkolepejšie.
„More
po západe slnka odráža oblohu a je to úchvatný pohľad.“
Páčilo
sa mu, ako sa k nemu túli, hoci jej to nemohol tak celkom opätovať.
Páčilo sa mu, ako sa mu páčia jej dotyky a jej blízkosť. Nemala
ani poňatia, že mu takéto prejavy pozornosti vôbec nie sú
prirodzené, ba s inou osobou by boli vyslovene nepríjemné. Ibaže
Keira bola... Keira.
Pozmenil
súradnice smeru letu a ďalej to už nechal na autopilota, ktorý
presne vedel, ako ich čo najkratšou trasou dostať až nad morský
breh. Keď už sa mu zdalo, že Keira sa celkom upokojila a nemá
viac strach z toho, že sa nachádza vysoko vo vzduchu, odvážil sa
stiahnuť pravú ruku z riadiacej dosky a pomaly jej ju ovinul okolo
pása.
Pritisla
sa k nemu ešte bližšie a on sa nadýchol jej sviežej vône.
Maliny a ruže, tie vďaka nej patrili k jeho obľúbeným vôňam.
Teraz už áno.
„Vieš,
čo je zvláštne?“ ozvala sa.
„Čo
také?“ Fascinoval ho tvar jej tela. Prešiel dlaňou cez jej pás
k boku, ktorý začal pomaly hladiť. Skúmať. Končekmi prstov,
jemne. Občas pocítil, ako sa v niektorých okamihoch mierne
zachvela, a to ho nabádalo skúmať ďalej. Akoby mu tým jej
organizmus dával najavo, nech pokračuje, pretože sa mu to páči;
a Dorianovi sa to tiež páčilo. Až príliš. Radšej po chvíľke
prestal, hoci ruku od nej neodtiahol.
„Keď
sme sa dívali z diaľky, ako vznášadlo
stúpa nahor, vydávalo taký nepríjemný hluk. A tu nič nepočuť.“
„Áno,
to tak spravili pre pohodlie cestujúcich. Či skôr výletníkov.“
„Je
tu také ticho. Také... ozajstné ticho. Vieš, príroda sa mi často
zdá hlučná – v tom najlepšom zmysle slova. A tu... tu je
taký...“
„Iný
pokoj,“ doplnil, načo prikývla. „Áno. Už chápeš, prečo som
vravel o pocite slobody?“
„Myslím,
že áno. Chápem aj Taru a jej strach, ale... chápem i teba. Musí
byť úplne úžasné, čo všetko vidíš ty.“
„Len
toľko čo ty,“ pousmial sa.
„Určite
omnoho podrobnejšie, nie?“
„No,
možno... Eldham je takto zvrchu prekrásny. Taký veľkolepý.“
„Veľkolepý?
Nečakala by som, že také slovo sa dá použiť v súvislosti s
poľnohospodárskym regiónom.“
„Prečo
nie?“
Mykla
plecami. „Sme predsa najchudobnejší, najobyčajnejší región.“
„Ste
jediný región, ktorý nepretvorila ľudská ruka do nespoznateľnej
podoby.“
„Nespoznateľnej?“
„Vravel
som ti o tom, ako zhruba vyzerajú Lorean, Damerel a Tarien. Je to
tam... skrátka, iné než tu.“
„No
všetky tie budovy a diela ľudských rúk... aj tie musia byť
veľkolepé.“
„Nie
také veľkolepé ako samotná príroda. Inde sme ju zničili a
Eldham je jediné miesto, kde je ozajstná, nedotknutá príroda. Vy
ju neničíte; vy sa o ňu staráte. A to je ten najväčší
rozdiel. Nevyužívate ju, jednoducho z nej čerpáte.“
„Som
rada, že sa na to takto dívaš.“
„V
mnohom si mi otvorila oči, Keira.“
„To
i ty mne. A predsa... v niektorých veciach sa líšime a aj sa
budeme líšiť.“
„Alebo
dopĺňať.“
„Azda
aj to.“
Vznášadlo
si tvorilo cestu vzduchom bez ťažkostí, bez odporcov vo forme
vetra či iných vznášadiel
alebo nebodaj vzduchovozov.
Dorianovi boli tieto technológie dobre známe, takže vedel, nakoľko
sa na ne môže spoľahnúť. Zhovárali sa s Keirou o ničom a o
všetkom, obdivovali krajinu okolo seba, počúvali jeden druhého.
Tieto
chvíle by si dokázal užívať donekonečna.
„Pozri,“
zrazu sa trochu nadvihol. „Na obzore sa črtá more. Vidíš?“
„Ah,
naozaj?“ vystrela sa na sedadle, dokonca sa od neho odtiahla a
naklonila sa vpred, akoby ju to mohlo k moru priblížiť. „Je celé
oranžové...“ povedala trochu zarazene.
„Kvôli
slnkám. Občas je také pokojné, že sa správa ako zrkadlo.“
„To
znamená, že je bezvetrie... Kiežby sme tam mohli i pristáť...“
„Chcela
by si?“ pozrel na ňu.
„Na
to už nemáme čas. Čoskoro bude tma a... kým sa stihneme vrátiť,
potrvá to.“
„Pravda.
Mala by si byť doma, však?“
„Mala...“
vzdychla.
„Tak
sa naň aspoň pozrieme zhora, hm?“ navrhol a pridal rýchlosť,
aby sa vznášadlo
pohybovalo svižnejšie.
Hoci
videl more nejeden raz a preletel nejeden raz ponad oceány, ten
pohľad ho neprestával udivovať. Zdanlivá nekonečnosť,
nespútanosť vĺn, všetko to bolo také... ohromujúce.
„A
tá voda – je teplá, či chladná?“
„Ako
kedy. A ako kde, samozrejme. Tu v okolí Eldhamu býva v lete
príjemne teplá, keďže ste najteplejší región. Zato loreanské
brehy obmývajú oveľa chladnejšie vody, kde by si si len ťažko
zaplávala.“
„Sem
sa musím vybrať na výlet. S Tarou, s rodičmi... musím im to tu
ukázať. Prečo sme nikdy neboli pri mori...?“ pokrútila hlavou
sama pre seba.
„Kiežby
som ťa sem mohol vziať nadlhšie.“
Pousmiala
sa, vzdychla a pozrela naňho. „Kiežby,“ prikývla.
„Čo
je tamto?“ prižmúril oči. Nemusel sa však sústrediť príliš
dlho, jeho dokonalý zrak to odhalil v priebehu pár sekúnd.
„Ostrovček? Nevedel som, že tu v okolí Eldhamu sú nejaké
ostrovy.“
„Poďme
sa tam pozrieť,“ šepla.
„Čože?
Mali by sme sa asi otočiť a ísť späť.“
„Poďme
tam. Prosím,“ naliehavo naňho pozrela.
Zarazil
sa, no naprogramoval vznášadlo
tým správnym smerom. „Prečo tak zrazu?“ spýtal sa.
„Ja
neviem. Len preleťme ponad ten ostrov a potom sa otočíme.“
„Aha...
dobre,“ prisvedčil a zmenil nastavenie. „Na chvíľu som mal
dojem, že si tam chcela pristáť.“
„Ah...
to nie. Na to ozaj nie je čas.“
„Súhlasím.
Takže...“ Vznášadlom
myklo a Keira Doriana nechtiac udrela, pretože jej pohodilo rukou.
„Čo
to...?“
„Neboj,“
zamračil sa a upriamil sa na riadiacu dosku. Prišlo ďalšie
myknutie, akoby ktosi do nich vrážal – ibaže naokolo sa
nenachádzal žiaden iný lietajúci prostriedok. A vznášadlo
akoby sa zmietalo v akomsi zúrivom vzdušnom víre, ktorý bol
načisto neviditeľný.
„Dorian!
Čo sa deje?!“
Znela
tak vystrašene, že keby sa nebol musel tak veľmi sústrediť na
riadiacu dosku, bol by ju pritúlil k sebe a uistil, že všetko bude
v poriadku. Lenže zrazu nevedel, či bude; so vznášadlom
sa čosi dialo a on netušil čo. Vedel len jedno: že musia pristáť.
„Dorian!“
Sotva
vnímal, že mu začala kŕčovito zvierať rameno, a ignoroval
bolesť. Hádzalo ich sem a tam a niekoľko kontroliek začalo blikať
a zároveň – čo len pridávalo Keirinmu strachu a Dorianovmu
stresu – aj vydávať zvuk, ktorý upozorňoval na to, že čosi
nie je v poriadku. Akoby na to medzičasom ešte nestihol prísť!
„Dorian!“
zvolala vystrašene a pritisla sa k nemu.
Jediné,
čo dokázal v tom zhone urobiť, bolo nasmerovať vznášadlo
na ostrovček. A dúfať, že stihnú dopadnúť na zem, než sa
vznášadlo
úplne zblázni.
Keď
prišla rana, inštinktívne Keiru objal a zakryl celým svojím
telom.
Komentáre