Keira
Sladučká
chuť granátových jabĺk ju definitívne obrala aj o posledné
stopy paniky či strachu. Na šok už zabudla a začala samu seba
presviedčať (alebo ju možno presviedčala samotná situácia), že
toto je akási príležitosť. Šanca.
A toto
miesto sa jej páčilo, pôsobilo tak pokojne. Ako keby im tu vôbec
nič nehrozilo, ako keby sem jednoducho nedosiahli
bežné problémy obyvateľov Askyrie. Azda to bola i trocha
sebectva, keďže sa jej páčilo prestať myslieť na pravidlá,
ktoré vytvorila Spoločnosť pre lepší život na planéte, ale
nevyčítala si to.
Nemohla
– a nechcela – sa už umárať myšlienkami na svojich rodičov a
Taru. Bolo to zbytočné, beztak im nemala ako dať vedieť, že je v
poriadku. Skôr či neskôr sa predsa vrátia a... potom už bude
všetko tak, ako by malo byť. Aspoň podľa jej otca určite.
Jedli
takmer bez slova, no ani v najmenšom jej to neprekážalo. Mali
vodu, mali jedlo, počasie vyzeralo vcelku dobre. V podstate sa
nebolo čoho báť.
Dokonca
začala mať dojem, že sa jej tu páči. V porovnaní so včerajšou
melanchóliou, čo ju posadla, sa azda až príliš rýchlo
adaptovala na túto situáciu. Avšak čo mala robiť, premrhať tie
chvíle? Chcela do bezčasovej zóny – a istým spôsobom sa do nej
dostali.
Každú
chvíľu venovala Dorianovi úsmev, lebo chcela zahnať jeho výčitky
svedomia. Za nič nemohol, no nechcela mu to opakovať slovne;
jednoducho teda potrebovala dať najavo, že to tu zvládnu a všetko
bude v poriadku. No nad tým „bude“ sa príliš nezamýšľala,
tam až nechcela zachádzať.
Dôležité
bolo „tu“. A „teraz“. Najmä „teraz“.
Ihličnany
ich chránili pred horúcimi askyrskými slnkami a Keira sa na chvíľu
zadumala, či aj tento ostrovček patrí pod obrovský skleník,
ktorý sa týčil nad poľnohospodárskym regiónom a zabezpečoval
závlahu a správne prostredie a podmienky pre rast všetkých
plodín. Nenachádzali sa až tak ďaleko od Eldhamu a ostrov zrejme
geograficky prináležal k regiónu.
No
mohol sa skleník končiť kdesi v mori? Vlastne netušila, kde má
hranice, a uvedomila si to až teraz. Prosto tam žila zo dňa na deň
a toľkými vecami sa nezaoberala, pretože pre ňu neboli podstatné.
Ale
boli vari podstatné teraz?
Pri
pohľade na Doriana sa bez premýšľania začala usmievať a
nedokázala ten úsmev zahnať. Boli tu, oni dvaja spolu, sami. Veď
to bolo vlastne šťastie, obrovské a nádherné šťastie, ktoré
jej padlo do náručia z neba. Teda, ona padla z neba – spolu s
ním.
Ticho
sa zasmiala, načo spozornel a pozrel na ňu. Uvedomila si, že im tu
môže byť naozaj krásne, že môžu tieto okamihy využiť a
prežiť čo najlepšie, najkrajšie. Azda si to mohli aspoň na
chvíľu dovoliť: prestať myslieť na ostatných, na okolnosti, na
Spoločnosť, na rozdiely, na regióny. A jednoducho byť spolu.
Dorian
„Pôjdeme ďalej?“ opýtala sa Keira,
keď sa v rámci možností dostatočne najedli.
„To si až taká zvedavá?“
„Samozrejme. Môžeme tu sedieť a zúfať
si, alebo využiť čas a poriadne to tu prebádať. Ako výskumníci.
Ako Vnímatelia,“ dodala takmer hrdo.
Tá myšlienka sa mu páčila, hoci by ju
neočakával práve od nej; skôr s ňou mohol prísť on sám, no
namiesto toho sa príliš trápil výčitkami svedomia a tým, do
čoho Keiru zatiahol. Ona sa rozhodla pre omnoho lepší prístup,
ktorému sa sám už nehodlal brániť.
„Dobre, tak poďme,“ prikývol a vydali
sa spoločne ďalej po machu. Keira sa vyzula a jeho to taktiež
lákalo, až to napokon naozaj urobil. Tmavozelený porast pôsobil
na bosé chodidlá neskutočne príjemne, uvoľňujúco. Ich ruky sa
najprv o seba len párkrát neplánovane obšuchli vo vzduchu, až sa
napokon ich prsty znovu pevne preplietli a oni sa na seba usmiali.
Dorian si matne uvedomoval, že to, čo
bolo preňho kedysi bežné, nahrádza akási nová „bežnosť“.
Kedysi bolo bežné vyhýbať sa fyzickému kontaktu, teraz – pri
Keire – bolo zas úplne bežné dopriať si ho, priam sa za ním
cielene hnať. Nebolo to už len o tom, že sa mu zdala zaujímavá,
fascinujúca, že by ju chcel preskúmať tak ako ona tento ostrov.
Nebolo to len o tom, že v ňom prebúdzala akési inštinktívne
nutkanie chovať sa ako rytier z dávnych čias, jej ochranca, dbať
na ňu, ako starostlivý záhradník dbá na svoje kvety.
Najhlbším a najdôležitejším dôvodom,
prečo sa jeho ruka úplne automaticky natiahla za tou jej a uchopila
ju, bola skrátka túžba, ba možno až potreba byť jej bližšie.
Ťahalo ho to k nej, nielen do rozhovoru a spoločne tráveného
času, ale teraz už aj fyzicky.
„Prečo mlčíš?“ opýtala sa s
úsmevom. Stromy nádherne voňali, občas im ponad hlavy preletel
nejaký vták, ale inak ich na ostrove neprekvapili žiadne nečakané
živočíchy či zvuky, ktoré by ich zneisťovali. Príroda tu žila,
no nezdivela, prosto si žila svojím pokojným tempom a spôsobom,
nedotknutá ľuďmi – až do včerajšieho večera.
„Zamýšľam sa.“
„Nad čím?“
„Nad tebou,“ mykol plecami. „V
posledných dňoch o ničom inom neuvažujem,“ priznal.
„Ah... asi sme na tom podobne.“
„Vieš, keby som tu nebol ja, ale trebárs
nejaký môj známy, ktorý by sa vybral do Eldhamu a po návrate do
Tarienu mi vravel, čo tu zažil... považoval by som ho za blázna.“
„Blázna? Takže... i seba považuješ za
blázna?“
„Nie,“ zavrtel hlavou. „Nedáva to
zmysel, viem,“ zasmial sa krátko.
„Asi tuším, čo tým chceš povedať,
ale... možno to radšej vysvetli.“
„Skrátka, keby som sa na to díval očami
Tarienčana, bolo by to strašne šialené.“
„To je aj z pohľadu bežného
Eldhamčana,“ podotkla.
„Myslíš? No... asi áno.“
„Ak teda hovoríš o nás dvoch.“
„Hej, o nás. Ale takto, teraz, keď som
tu s tebou... nič mi nepripadá normálnejšie. A to je zvláštne.
Je to... akoby si ma... pomotala.“
„Ja? Určite nie cielene. A myslím si,
že som v mnohých ohľadoch rovnako zmätená, ak nie i viac.“
„Moje tarienske ja by chcelo nájsť
racionálne vysvetlenie, zdôvodnenie. Nazvať to ošiaľom alebo
krátkodobou zábavou, hrou... Lenže je to čosi omnoho viac.“
„Hlbšie...“ šepla a všimol si, ako
si voľnú ruku priložila na okamih k hrudi. Aj on to tam cítil,
priamo v hrudi, pri srdci, ten príjemný tlak, ten druhý tep, ktorý
sa miešal a zlieval s tým jeho, akoby časť Keirinho srdca začala
tĺcť v ňom a časť jeho srdca v nej.
„Áno... A prepáč, viem, že máme
dohodu. Žiadne reči o budúcnosti. Ja len... neviem si predstaviť
byť bez teba. Tak rád by som to pochopil, Keira. Som zvyknutý
chápať veci, rozumieť im, používať logiku, vzorce, definície.
Lenže na toto nefungujú, nedá sa to vysvetliť. Je to prosto cit a
mne asi prvýkrát v živote pripadá správne riadiť sa ním.“
Zhlboka sa nadýchla; nehľadela naňho a
aj keď ho to trošičku znepokojovalo a zneisťovalo, neriešil to.
Aspoň on sa na ňu mohol dívať, na jej tvár z profilu, tvár,
ktorú by chcel vídať každý deň. Zaspávať pri nej tak ako
včera a... prebúdzať sa pri nej, hoci dnes sa mu to nepodarilo,
keďže vstala skôr než on. Chcel to zažívať, dokonca si nevedel
predstaviť nič iné.
„Tu sme odrezaní od reality, Dorian,“
povedala potichu a tvárou sa jej mihol smútok. „Tu sa všetko zdá
iné. Také jednoduché. Akoby tu už neplatili pravidlá a zásady a
rozum.“
„No čo ak sme obaja až príliš
rozumní? Každý svojským spôsobom. Viem, že nechceš ublížiť
svojim rodičom, a chápem to, chápem tvoju situáciu, tvoje
rozhodnutia. Nehovorím tu teraz o škole a o tých veciach, na
ktorých sme sa nepohodli. Rešpektujem ťa, Keira. Potrebujem len
vyjadriť, ako to je.“
A to bolo ešte zvláštnejšie. Nielen to,
že cítil také intenzívne „veci“, ale najmä to, že ich aj
potreboval vydať zo seba von, nedokázal si ich nechať pre seba či
nebodaj skrývať. Keira o tom skrátka musela vedieť, musela si to
vypočuť. Možno v tom bolo aj trochu egoizmu, chcel sa toho tak
trochu zbaviť, zhodiť to zo svojich pliec – ten pocit, že to má
v rukách, že má za všetko zodpovednosť, že to môže mať pod
kontrolou.
Zdanlivo by sa mu mohla strata kontroly
vidieť ako ohrozenie, ale nevnímal to tak. Čosi v ňom sa chcelo
prosto vydať napospas všetkým tým emóciám, myšlienkam, citom,
čokoľvek sa to v ňom usadilo a narastalo to. Snaha dostať ju do
Tarienu bola hlúpa, nápad ostať v Eldhame tiež nebol
najrozumnejší; potreboval sa teda zbaviť pocitu zodpovednosti za
to, ako to medzi nimi dopadne.
Potreboval naozaj začať robiť to, čo
jej sľúbil a čo aj sám povedal, že zvykne robiť: užívať si
prítomný okamih. Dostať z neho čo najviac, všetko, vyžmýkať
ho, vychutnať si každú sekundu, každý zlomok času. Teraz, tu,
ozaj neboli v ktovieako priaznivej situácii – a po návrate to
bude už len a len horšie. Preto museli využiť to, čo im príroda
dopriala. Tieto chvíle. Práve tieto. Ak by mali byť jediné,
posledné takéto výnimočné...
Tú myšlienku zo seba akoby striasol, keď
zavrtel hlavou.
„Ja... chápem,“ odpovedala po dlhej
chvíli. „Ja viem, ako to myslíš, Dorian. Sme tu sami a... je to
také intenzívne. Chcem sa tu obzerať, a pritom iba cítim dotyk
tvojej ruky. Chcem sledovať okolie, a pritom len vdychujem tvoju
vôňu. Chcem to tu spoznať, a pritom počujem akurát tlkot tvojho
srdca a tvoj dych a zjednocujem sa s tým. Ako ma kedysi dedko učil
zjednocovať sa s prírodou – vnímať ju. Tak to isté sa
teraz so mnou deje pri tebe.“
Zastal a otočil sa k nej. Sám si
uvedomoval, že je tu tak nesmierne veľa vnemov, najmä nových, ale
nedokázal ich poriadne postihnúť svojimi zmyslami, ani tými viac
rozvinutými. Všetky jeho zmysly sa sústredili na Keiru, bez
ohľadu na to, či sa tak sám rozhodol, alebo nie.
Patrili prosto k sebe. Bolo to také
jednoduché.
Aspoň tu, teraz, sa to zdalo jednoduché.
A to by si rád teraz vychutnal.
Dvihol ruku k jej tvári a perami sa
priblížil k tým jej, no poriadne sa ich nedotkol. Keirine viečka
sa zachveli, keď privrela oči, avšak on ju nepobozkal. Bol to
zvláštny moment, akoby sa skutočne zastavil čas, akoby sa Askyria
prestala točiť okolo osi a prestala putovať vesmírom, akoby
askyrské slnká zhasli a zároveň sa rozžiarili mnohonásobne
jasnejšie, akoby príroda vydýchla a čakala, až sa znovu
nadýchne.
A nadýchla sa, až sa ich pery spojili,
čas začal plynúť – a dokonca rýchlejšie. A taktiež aj ich
srdcia, tie ako keby sa zrazu šli zblázniť. Vnímal tlkot toho
jej, keď sa hruďou pritlačila k nemu, a ich bozk sa zintenzívnil.
Nebol taký pomalý ani opatrný ako predošlé. Naopak.
Dorianovým telom prešla akási zvláštna
vlna, keď sa Keira zľahka dotkla končekmi prstov lemu jeho trička.
Keira
Nemusela
premýšľať o tom, čo robí. Nemusela sa ani rozhodnúť. Bola
rozhodnutá azda od prvého bozku. Od prvého dotyku rúk. Od prvého
objatia. Od prvého úsmevu...
Nemohla
vidieť budúcnosť, to nie, ani o nej neuvažovala. Vôbec
neuvažovala.
Dorian
mal pravdu, bol čas zahodiť rozum. Ak nie teraz a tu, tak kedy a
kde? Už by nikdy nebola príležitosť. Nemala ani poňatia, čo
bude po ich návrate, ale teraz, teraz
boli tu a nikde inde. Príroda ich zaviala sem. Verila v to a azda
začal tak trochu veriť aj Dorian.
Že to,
čo sa im prihodilo so vznášadlom,
nebola nejaká hlúpa náhoda či nehoda, zhoda okolností, akokoľvek
nevysvetliteľná alebo nepravdepodobná. Že to puto, ktoré medzi
nimi vzniklo, je neporušiteľné, nepochopiteľné, neviditeľné a
nepretrhnuteľné. A v to druhé nemusela veriť,
pretože to jednoducho vedela.
Budúcnosť?
Tá teraz neznamenala nič.
Nie,
oni boli teraz v bezčasovej zóne.
Jej
pery sa pod jeho bozkami začali usmievať a keď jej dovolil
vyzliecť mu tričko, prešla dlaňou po jeho hrudi. Necítila
rozpaky, skrátka bola zvedavá a nedokázala sa naňho nepozerať.
Priložila si ruku na jeho srdce a až ju prekvapilo, ako divoko mu v
hrudi skáče. Chovalo sa tak aj to jej?
Akonáhle
ju pritiahol k sebe v ďalšom bozku a zašiel jej prstami do vlasov,
začalo sa tak chovať. Bez váhania ho nechala, aby jej rozopol
opasok, ktorý jej zvieral svetlozelené šaty.
Cítila,
že ho potrebuje. Cítila nielen túžbu po jeho blízkosti, ale
vyslovene potrebu; nie ako niekto, kto je závislý, no ako ten, čo
hľadal poklad a našiel ho. Za ten poklad by dala čokoľvek.
Ich
oblečenie dopadalo na mäkučký mach takmer nezvučne, iba s tichým
šuchnutím, dopadalo rýchlo a zároveň pomaly. Nechcela, aby sa
Dorian náhlil, nechcela sa sama unáhliť a už vôbec nechcela, aby
si on
myslel, že sa unáhlila. Nie; bola si istá, no potrebovala o tom
ubezpečiť aj jeho.
Zastavila
jeho bozky, akokoľvek úžasne pôsobili na jej pokožku, ktorú už
stihol perami preskúmať, a dvihla jeho tvár k svojej, zahľadiac
sa mu do očí. Na jej perách panoval jemný úsmev, v jej očiach
sa zrkadlila zvedavosť a možno i trochu nedočkavosti, no na okamih priložila na jeho ústa ukazovák, aby sa nepritisli opäť k tým
jej.
Chcela
ten pohľad. Jeho nádherné, neopísateľné oči sa do nej vpíjali
a v typickej zelenomodrej farbe si všimla záblesky oranžovej a
žltej. „Si taký fascinujúci,“ zašepkala, avšak nedovolila mu
prehovoriť. Namiesto toho mu sama uštedrila niekoľko bozkov,
prebádajúc nimi jeho tvár, a po chvíli sklonila hlavu a oprela sa
čelom o jeho hruď.
Stáli
tam mlčky pri sebe, v objatí, ktoré im nepostačovalo, pretože ho
potrebovali prehĺbiť. Keira prechádzala prstami po jeho chrbte, po
jeho ramenách, rukách, až napokon zovrela obe jeho dlane a dvihla
k nemu pohľad.
„Chcem
ťa... vnímať,“ povedala potichu. Jeho vôňa jej teraz pripadala
intenzívnejšia než kedykoľvek predtým a stokrát
neodolateľnejšia. Započúvala sa do jeho dychu a srdca, ktoré
zneli, akoby prebehol celým Eldhamom. Chvíľami sa jej zdalo, akoby sa
jeho telo išlo zblázniť, a to jej reagovalo veľmi podobne.
„Keira...“
vyšlo mu z hrdla sotva počuteľne.
Nebolo
nič prirodzenejšie než ľahnúť si do mäkkého machu, ktorý bol
tou najpohodlnejšou posteľou, akú im príroda mohla pripraviť, a
podriadiť sa tomu volaniu, čo vychádzalo priamo z jej vnútra. Byť
jedno s prírodou, byť jedno s Dorianom.
Ani na
sekundu nezapochybovala. Nemusela. Nemala prečo.
Komentáre