Dorian
„Keira? Keira, si v poriadku?!“
Chvíľu sa nedokázal zorientovať, avšak
postupne mu to začalo dochádzať. Spadli, našťastie stratil nad
vznášadlom kontrolu až dosť nízko, takže to nebola veľká
výška. Nebol to však ani zďaleka hladký dopad a Dorian mal
pocit, akoby ho zo všetkých strán čosi na okamih pevne stlačilo.
„Keira...“
„Áno...“ vydýchla mu priamo do ucha a
trochu sa od nej odtiahol.
„Nič ti nie je?“
„Nič. Dúfam... neviem. Čo sa...?“
„Spadli sme. Mali... mali by sme odtiaľto
von....“ Nechcel ju plašiť, nechcel ani sám seba zbytočne
stresovať ešte viac myšlienkami na to, že by vznášadlo
mohlo v dôsledku väčšej-menšej havárie vybuchnúť, ale
potrebovali sa od neho vzdialiť. Natiahol ruku a otvoril dvere na
Keirinej strane, naznačiac jej, aby vystúpila.
Keira sa však len naňho nechápavo
dívala, takže čo najrýchlejšie vyšiel von, obehol vznášadlo
a pomohol jej na zem. Takmer ju odtiaľ musel vytiahnuť. Triasla sa.
„Keira...“
„Áno...?“
„Musíme ísť, poď,“ potiahol ju.
Kráčala poslušne, takmer odovzdane popri ňom, ako ju viedol za
ruku. Nerozbehol sa, hoci mal také nutkanie. Bola v šoku, stačil
jediný pohľad do jej očí, aby si to uvedomil.
Ostrovček, na ktorom sa ocitli, tvoril
mäkký piesčitý breh a les. Dorianovi sa nohy zabárali do piesku,
čo sťažovalo chôdzu a priam znemožňovalo zrýchliť, ale
napriek tomu odviedol Keiru až medzi stromy a obzrel sa k vznášadlu.
Nič sa s ním nedialo – zatiaľ.
„Keira,“ chytil ju za obe ramená,
otočiac sa k nej, „vnímaš ma?“
Pozrela naňho mútnymi očami. „Áno...“
„Sme v poriadku. Spadli sme, ale sme v
poriadku, však?“ Netušil, čo teraz robiť. Toto všetko spôsobil
on. On ju pozval do vznášadla, on navrhol pozrieť sa na
more, on ju sem vzal a on nezabránil pádu. Nachádzali sa aspoň
päť míľ od eldhamského brehu a mali len nepoužiteľné
vznášadlo, žiadny iný prostriedok, ako sa dostať späť.
Z pohľadu cestovateľa to bola mizivá
vzdialenosť, z pohľadu momentálnej situácie nekonečná; ani
jeden z nich nemal šancu preplávať takú diaľku.
Keira bezvýrazne prikyvovala, v jej
čiernych očiach badal iba neprítomný výraz. Pochyboval, že si
poriadne uvedomuje, čo sa deje. „Keira,“ veľmi jemne ňou
zatriasol. Takmer vôbec nezareagovala, a tak skúsil jediné, čo mu
ešte napadlo.
Objal ju. Objal ju tak pevne, ako dokázal,
a zároveň opatrne, pretože mu teraz pripadala krehkejšia než
všetky eldhamské kvety. Aj keď jej myseľ, akási pozastavená
šokom, možno stále nereagovala, jej telo áno – pritisla sa k
nemu a po pár sekundách ho priam kŕčovito zovrela.
„Sme v poriadku,“ zopakoval jej ešte
niekoľkokrát, hladiac ju po chrbte. „Neboj sa.“ Ani sám
nevedel, či hovorí nahlas, či šepká, či to vôbec vyslovuje, no
veľmi ju chcel upokojiť. Jej trasenie sa postupne miernilo a menilo
na chvenie. „Prepáč,“ vyšlo z neho zrazu.
„Ah, Dorian,“ stisla ho ešte
silnejšie.
Zavrel oči, nepúšťajúc ju. Čo to
spôsobil? Nanútil jej tento hlúpy výlet, donútil ju čeliť
strachu a teraz tu skončili odrezaní od sveta, bez možnosti vrátiť
sa...
„Sme v poriadku,“ vyriekla jeho slová
a trochu sa odtiahla, pozrúc naňho. „Si naozaj v poriadku? Nič
sa ti nestalo?“
„Nie, nemyslím,“ odvetil. „A ty,
Keira?“ zahľadel sa na ňu. Bola bledá, vystrašená, avšak on
zrejme vyzeral podobne. Pohladil ju zľahka po tvári.
„Som,“ prisvedčila. Oči už mala
prítomnejšie a on tie svoje ani nestihol zavrieť, keď mu na pery
vtisla rýchly, no nie letmý bozk. „Čo teraz, Dorian?“
Zamyslene sa na ňu zahľadel a potom sa
obzrel k vznášadlu. Stále sa s ním nič nedialo a to bolo
dobré znamenie. „Neviem,“ priznal.
„Ako sme ďaleko od...?“
„Ďaleko,“ odvetil pravdivo. „Od
brehu aspoň päť míľ, od tvojho domova...“ vzdychol, „ani
neviem.“
„Ah...“ nadýchla sa a vydýchla. A
znovu sa nadýchla. „Ako sa dostaneme naspäť?“ Všimol si, ako
dvihla zrak k oblohe; obávala sa tmy, čo bolo prirodzené –
jednak kvôli rodičom, keďže sa chcela vrátiť domov včas,
jednak zrejme i preto, že boli na cudzom mieste sami dvaja a
prichádzala noc. To druhé mu momentálne robilo omnoho väčšie
starosti.
„Mali by sme nájsť nejaké miesto, kde
prenocujeme,“ dostal zo seba po dlhšej chvíli váhania a úvah.
Kiežby tak na čosi dokázal prísť!
„Prenocujeme?“ uprela zrak na jeho
tvár. V jej výraze nevidel výčitky, za čo bol nesmierne vďačný,
ale sám ich cítil. Toto všetko bola jeho vina. Nielenže sa ocitli
na úplne neznámom ostrove, no k tomu všetkému Keiru skutočne
ohrozil. Jej život. Pri tej myšlienke ju podvedome zovrel
pevnejšie.
„Za tmy sa odtiaľto určite nedostaneme.
A mali by sme nájsť nejaké bezpečné miestečko, aby sme sa mohli
skryť.“
„Skryť? A pred čím?“
„Tak som to nemyslel. Neviem... neviem,
Keira. Prepáč.“
„Dobre, ja...“ dopriala si ďalších
pár nádychov. Veľmi si ju cenil za to, že sa snaží byť
pokojná, že sa snaží prekonať ten šok a zhrozenie, ktoré jej
privodil on. A obdivoval ju za to, že sa doňho nepustila s
nadávkami a hrozbami. „Tak poďme.“
„Kam?“ musel sa spýtať.
„Ďalej,“ chytila ho za ruku a
vykročila hlbšie medzi stromy. „Nájdeme nejaké miesto, niečo...
Myslíš, že tu nájdeme vodu? Inú ako morskú?“
„To by sme mali skúsiť ako prvé,“
prisvedčil. Napriek tomu, že bola stále dosť otrasená, chovala
sa azda duchaplnejšie než on. Ona však vyrástla v prírode a on v
knižnici, takže to snáď bolo prirodzené.
Veľmi dúfal, že sa im podarí objaviť
nejaké útočisko skôr, než sa zotmie. Na ostrove sa neozývali
žiadne zvuky, počul iba šum mora a svoje a Keirine kroky. Piesok
pod ich nohami sa zmenil na mäkučký mach a vôňa ihličnatých
stromov, čo ich obklopovali, Doriana napriek všetkému určitým
spôsobom upokojovala.
„Tam je čosi,“ ukázal pred seba,
prižmúriac oči a snažiac sa rozoznať jednotlivé tvary v
tmavnúcom lese. „Skalka...“
„Áno,“ Keira prikývla a vydala sa
tam, zrýchliac chôdzu. „Žblnká tam voda, počujem to,“
vyhlásila, načo ochotne pridal do kroku aj on.
Skala sa týčila do výšky zhruba dvoch
ľudských bytostí a vyvieral spod nej prameň, iba malý potôčik,
čo sa po pár stopách strácal v machu, do ktorého vsakoval. To,
že našli vodu, ktorú mohli piť, bolo naozaj veľmi dobré a
dôležité, ale nedalo sa povedať, že by ho to príliš upokojilo.
Sledoval, ako si Keira kľakla, nabrala
vodu do oboch dlaní a napila sa. Vzápätí urobil to isté, pričom
príjemne chladnou vodou si ovlažil i tvár, aby sa čo
najrýchlejšie spamätal.
Pomyslel na strýka Daruana a tetu Reviliu,
na Keiriných rodičov, na Taru. Všetci sa o nich budú báť.
Strachovať. Možno budú vydesení. Ak Tara prezradí Keiriným
rodičom, kam išli, možno bola šanca, že sa to dozvedia aj jeho
príbuzní. A v tom bola nádej.
Hoci aj strach. Jasne si uvedomoval, že
toto „dobrodružstvo“ mu Keirin otec zaručene nedaruje. A ani si
nezaslúžil pochopenie, veď sa zachoval tak príšerne
nezodpovedne. Všetko, čo sa od tejto chvíle s Keirou stane, bude
len a len jeho zodpovednosť.
Nemohol tušiť, čo bude ďalej. Vedel len
jedno: túto noc doma nestrávia.
Keira
Nedokázala
si poriadne uvedomovať, čo sa deje. Havarovali a pristáli na
akomsi ostrove vzdialenom od Eldhamu prinajmenšom päť míľ, ako
jej povedal Dorian. Bola to desivá správa, hoci päť míľ by za
iných okolností pokojne prešla pešo a vôbec sa neznepokojovala,
no ten údaj nabral úplne iné rozmery, keďže tých päť míľ
tvorila voda a nie súš.
Tak
veľmi sa nikdy nevydesila a na okamih sa lúčila so životom a so
všetkými svojimi drahými. Potom však pocítila ranu a všetko sa
zastavilo, pred očami sa jej zatmelo, hoci ani neomdlela, a Dorian
sa jej pýtal, či je v poriadku. Tie ďalšie veci, ako ju viedol do
lesa, vôbec nevnímala.
Až
teraz si začala uvedomovať, čo sa naozaj stalo. Neboli od Eldhamu
až tak ďaleko a to ju upokojovalo. Ďalej – bola tu predsa s
Dorianom,
so synovcom hlavy znalostného regiónu, ktorého budú určite
hľadať a aj ho nájdu. Tušila, že v Tariene sa určite nájdu
také technológie, ktoré to umožnia.
Všetko
bude v poriadku,
opakovala si v mysli, pijúc studenú vodu z prameňa. Snažila sa
zbaviť predstavy svojich vystrašených rodičov a zúfalej Tary, no
hodnú chvíľu to nedokázala. Bodali ju také silné výčitky; ako
sa mohla zachovať tak hlúpo?
Ako si
vôbec mohla myslieť, že niečo, čo sa začína klamstvom, by
mohlo dopadnúť dobre? Už len preto, aby mohla odísť z domu,
musela klamať. Nešlo iba o výčitky, ale teraz už aj o dôsledky
– a ozaj vážne dôsledky – toho konania. Utiekla k Tare a
napriek otcovmu zákazu sa stretla s Dorianom.
No keby
len to! Šla s ním von, vstúpila s ním dokonca do vznášadla.
Nebola si istá, či by na to nabrala odvahu s niekým iným, avšak
tušila, že nie.
Neobviňovala
ho. Videla na jeho tvári, že to robí sám, a určite mu nemienila
pridávať výčitky svedomia. Také niečo si nezaslúžil, veď
nemohol za to, že vznášadlo
zlyhalo.
„Čo
sa vlastne stalo? Keď sme boli ešte hore, čosi sa stalo,“
spomenula si, pozrúc na neho.
Pomaly
sa postavili a chytiac sa za ruky vykročili ďalej, hľadajúc to
správne miesto, kde budú počas noci dostatočne chránení –
hoci ani netušili, pred čím by sa mali mať na pozore.
„Ja
vôbec neviem, Keira,“ priznal Dorian. „Stratil som nad
vznášadlom
kontrolu a... ako keby sme sa dostali do vzdušného víru, ktorý
nami zmietal. Čosi sa tam pokazilo, no nešlo o nedostatok paliva,
veď som ho kontroloval.“
„Tak
čo sa potom pokazilo? Čo?“
„Naozaj
neviem. Mrzí ma to. Toto som nechcel...“
Pozrela
naňho. „Ah, Dorian... prosím, netráp sa tým, dobre? Už to
nevrátime späť. A... ani by som nechcela.“
Zatváril
sa zarazene a ona mu vtisla na pery ďalší krátky bozk, hoci sa
jej to ani nezdalo v takejto chvíli vhodné. Dorian však, na jej
prekvapenie, bozk predĺžil a potom ju opäť privinul k sebe.
„Prepáč,“ šepol jej do ucha, „prepáč mi to. Ohrozil som ťa
a to si nikdy neodpustím.“
„Som
predsa v poriadku,“ pohladila ho po chrbte.
„Keira,
ľúbim ťa.“
Pootvorila
ústa a zažmurkala, no nič nepovedala. Zastavil sa čas – presne
ako si priala tam hore, kdesi tesne pod oblakmi, ibaže to nebolo
týmto miestom; spôsobili to Dorianove slová. Srdce jej na okamih
prestalo biť a všetko okrem neho prestalo existovať.
„Ja...“
ozval sa vzápätí a z tých dvoch písmen vytušila, že je z
predošlých dvoch slov azda ešte prekvapenejší než ona.
Pokračoval však vážnejšie: „Dostanem ťa domov. Sľubujem.
Netuším ako, ale... sľubujem.“
Stisla
ho a potom mu pozrela do očí. „Verím ti,“ vyhlásila pravdivo.
„Kiežby
sa tu dalo napojiť na Pavučinu,“ povzdychol si. „Lenže tu ani
nemáte signál a... ah... signál...“
„Dorian...?“
zahľadela sa naňho skúmavo. Na čosi prišiel, no ona nedokázala
zistiť na čo.
„Signál!
Keira! Vznášadlo!“
„Čo
s ním? Chcel si sa od neho vzdialiť.“
„Áno,
no ono nevybuchlo! Možno nie je funkčné, ale ak je čo len malá
šanca, že sa v ňom nepokazilo úplne všetko, potom nás dokážu
nájsť podľa rádiových vĺn, ktoré vznášadlo
vysiela. Musíme to tam ísť skontrolovať.“
„Chceš
sa vrátiť? Dorian, čochvíľa bude tma.“
„No
ale... máš pravdu...“ zvesil plecia.
„To
je v poriadku,“ prešla mu dlaňou po líci. „Zistíme to ráno.
Nájdime si teraz bezpečie, dobre?“ Na okamih jej zišlo na um, že
možno je práve vznášadlo
tým bezpečným miestom, kam by sa mohli (mali) na noc uchýliť,
avšak takmer okamžite tú myšlienku zavrhla. Z predstavy, že by
mala vstúpiť do toho strašného stroja, jej prebehol po chrbte
mráz.
„Dobre,“
Dorian súhlasil, a tak sa vydali ďalej.
Keira
podchvíľou skontrolovala oblohu; priamo nad hlavami začal odrážať
žiaru askyrských sĺnk prvý z trojice mesiacov, ktorý – ak sa
objavil na oblohe už počas dňa – bol známy svojím fialovým
odtieňom. Ďalšie dva mesiace v tomto období vychádzali až
nadránom, aj oranžový kosáčik, aj tmavomodrá guľa.
„Poznáš
príbeh o Tvorcoch?“ opýtala sa zrazu. Po všetkom tom strese
myslela práve na príbeh zo svojho detstva, čo bolo možno
zvláštne, no tie myšlienky jej vnášali do duše pokoj.
Potrebovala sa upokojiť.
„Iste,“
pozrel na ňu so zarazeným poloúsmevom. „To asi každý, nie?“
„Neviem...“
zamyslela sa. „Možno.“
„Chceš
mi ho povedať?“ ozval sa po chvíľke.
„Uhm,“
pokývala hlavou. Začala však až zhruba po minúte ticha. „Kedysi
žili na Askyrii traja bratia, ktorých dnes nazývame Tvorcovia.
Zrodili sa zo zväzku dvoch askyrských sĺnk, čo na nich dohliadali
z oblohy. Askyria patrila iba trom bratom, nik iný na nej nežil.
Bratia sa mali radi, ale každý z nich bol iný a každý mal inú
zázračnú schopnosť.
Brat s
fialovými vlasmi dokázal prebúdzať planétu k životu. Pod jeho
dotykom kvitli kvety, rástli stromy, listy sa zelenali. Druhý brat,
oranžovovlasý, ktorý bol zároveň prvorodený a jeho krv sa
miešala s hviezdnym prachom, mal najradšej veľké horúčavy a
vytvoril púšte. A vďaka tretiemu bratovi, tomu s modrými vlasmi,
vznikli zas všetky oceány, moria, jazerá, všetky vody.
Rozdelili
si územia Askyrie a každý spravoval to svoje. Ibaže boli sami,
veľmi osamelí. Síce chvíľami prežívali šťastie, lebo mali
presne to, čo si priali, ale prišli jeden o druhého. Ich vlastné
záujmy boli prednejšie než súrodenecké vzťahy a puto. Jeden
druhému veľmi chýbali, preto sa pod svitom askyrských sĺnk opäť
stretli ako bratia a spoločne sa dohodli, čo urobia.
Každý
zapojil svoju zázračnú schopnosť: brat s fialovými vlasmi
dokázal tvoriť nové veci z ničoho, oranžovovlasý pridal prach z
hviezd a modrovlasý vodu, ktorá je základom všetkého živého.
Tak utvorili človeka, ktorý sa im hneď zapáčil. Každý z nich
dokázal sám za seba dať vznik nádherným veciam, ale takým,
ktoré nedokázali prehovoriť, nedokázali samy niečo vyrobiť či
vytvoriť. A teraz, keď pracovali spoločne, podarilo sa im preniesť
aj čosi zo svojich tvorcovských vlastností do svojho najnovšieho
výtvoru.
Človek
dokázal rozmýšľať a rozprávať, dokázal vymyslieť nové veci.
A tak brat s fialovými vlasmi cítil, že jeho úloha na Askyrii je
splnená, a ako prvý sa rozlúčil s planétou a vydal sa za rodičmi
– askyrskými slnkami. Keď človek dostal ďalší dar – už len
od dvoch bratov –, ktorým bola žena, spoločne začali obdivovať
všetky krásy, čo ich obklopovali, a začali uctievať hviezdne
nebo. Tak i ďalší brat, prvorodený oranžovovlasý, cítil, že
si splnil poslanie, pretože prebudil v človeku bázeň voči
vesmíru. Opustil teda Askyriu a pridal sa k svojmu fialovovlasému
bratovi na nebi. A keď dve ľudské bytosti stvorili ďalšiu bytosť,
maličkú, ktorú bolo treba ochraňovať, spokojne odišiel z
Askyrie aj modrovlasý brat.
Odvtedy
človeka strážia cez deň rodičia Tvorcov a v noci Tvorcovia.
Traja bratia, ktorí nás stvorili.“
Bol to
naivný príbeh, ale vždy ho mala rada, odmalička. A teraz, keď ho
rozprávala, skutočne cítila pokoj – jednak v spätosti s
prírodou, v ktorej sa stále nachádzala, aj keď bola pre ňu
neznáma, a jednak pre spomienky na dedka, ktorý jej tento príbeh
neraz rozpovedal. A ešte preto, že Dorian sa tiež pri jej
rozprávaní uvoľnil; cítila to na stisku jeho ruky, ktorý
nepoľavoval, ale zároveň bol čoraz jemnejší.
„Pozri,
tu,“ upozornil ju zrazu. Mach sa pred nimi dvíhal dohora, stúpal
do kopca – a práve v spodnej časti začínajúceho sa kopca sa
nachádzal akýsi výklenok, kam sa mohli skryť.
„Sme
v bezpečí,“ zašepkala si sama pre seba a vydala sa i s Dorianom
tam.
Komentáre