Dorian
Vstal, akonáhle uvidel, že sa otvárajú
dvere na vyšetrovni. Čakanie mu pripadalo neznesiteľne dlhé, hoci
to bolo zrejme iba pár minút. „Si v poriadku?“ vydal sa ku
Keire.
Na tvári mala zvláštny výraz, čo si
všimol okamžite – a znepokojilo ho to. Podišiel bližšie k nej
a chytil jej obe ruky. V jej čiernych očiach videl čosi zvláštne,
akúsi žiaru, akoby odrážali žiaru sĺnk, ibaže tu boli vnútri
a lúče askyrských hviezd na nich nedosiahli. „Áno,“ prikývla
a pousmiala sa.
„Naozaj? Dala ti nejaké lieky alebo
niečo?“
„Tabletku na posilnenie.“
„Takže je ti lepšie?“
„Je. Je mi... je mi dobre.“
Prezeral si zblízka jej tvár a váhal;
mal sa viac vypytovať? Alebo to nechať tak? Určite jej takéto
zoznámenie s jeho rodičmi nebude najpríjemnejšie, no netušil, čo
teraz robiť. Keira určite chcela pokoj, no... tak veľmi chcel byť
s ňou. Všetko vyriešiť.
A prezradiť a ukázať jej to
najdôležitejšie.
„Musím ti niečo povedať,“ zašepkala
a on nadvihol obočie.
„Áno? Tak počúvam.“
„Nie tu... osamote.“
„O čo ide? Keira... nie si chorá, však
nie?“
Zavrtela hlavou a usmiala sa. „Ale musíme
sa porozprávať.“
„Sú tu moji rodičia a...“
„Viem. Ale musíme. Prosím,“ stlačila
mu obe dlane.
Dorian sa pozrel na lavicu ponad rameno a
nadýchol sa. „Dobre.“ Toto bolo to najmenej, čo pre ňu mohol
urobiť, takže sa rodičom ospravedlnil a požiadal, aby na nich
ešte chvíľku počkali.
„Už si v pohode, Keira?“ spýtala sa
jej Tara.
„Som,“ prisvedčila. „Ďakujem,
Maden. A... prepáčte,“ pozrela ospravedlňujúco na jeho rodičov,
„bude to iba chvíľočka.“
Dorian bol vďačný, že sa na nič
nepýtali a nechali ich odísť hlbšie do chodby. Nechal sa Keirou
viesť a keď zastala, dostatočne ďaleko od všetkých, zvedavo na
ňu pozrel. „Tak čo sa deje?“
„Ja...“ narovnala sa a zmĺkla.
„Áno?“
„Prepáč, ja neviem, ako to... ako to
povedať...“
Znela zmätene, no pritom sa usmievala –
a to dosť miatlo aj jeho. O čo išlo? „Tak to skús tým
najjednoduchším spôsobom,“ navrhol.
Naklonila sa k nemu, avšak namiesto toho,
aby mu konečne čosi prezradila, pobozkala ho. Doriana to na jednej
strane prekvapilo, na druhej strane si v duchu vynadal, že to sám
neurobil, veď mu tak neuveriteľne chýbala. Na okamih sa nechal tým
bozkom uniesť a pohltiť, až sa Keira od neho sama odtrhla a objala
ho. Zhlboka vdýchol jej vôňu a jemne, no pevne ju stisol.
Keď zacítil na krku jej dych, prešli mu
celým telom príjemné zimomriavky a zrazu mu priamo do ucha
zašepkala: „Čakám dieťatko.“
Dorian otvoril oči a zarazene zažmurkal.
Jeho zovretie zoslablo a Keira sa o dve-tri nekonečné sekundy
odtiahla; zrazu v jej pohľade badal neistotu a nepríjemný šok.
Prečo? Kde sa tam vzali? Iba chvíľočku trvalo, kým mu došlo, že
za to môže on – on a jeho reakcia. „Si tehotná?“ ozval sa
rovnako potichu ako ona, akoby sa mu hlas zasekol v hrdle.
Prikývla a napravila si slamený klobúk.
„Dorian...“
Neodpovedal jej, jednoducho sa musel najprv
spamätať. Musel. Skúmala ho čiernymi očami a teraz už omnoho
lepšie chápal tie iskry. Ona bola tehotná. Bola tehotná, tešila
sa z toho. Teraz už chápal to jemné chvenie jej tela, nebolo to
trasenie zo slabosti, bolo to nadšenie. Nadšenie, ktoré sa snažila
utlmiť pred jeho rodičmi. Nadšenie zo správy, ktorú mu skrátka
musela povedať hneď.
„Keira...“ vydýchol, opäť si ju
pritiahol a pevne zovrel. Ich srdcia sa zladili do rovnakého rytmu,
len čo sa ich hrude pritisli k sebe. Bol to úžasný pocit, ten
najúžasnejší, aký kedy zažil. Ich puto... ich puto nabralo
teraz úplne iný, nový rozmer. „Milujem ťa,“ povedal jej –
už nie stíšene, naopak, nemienil sa tým tajiť. Dokonca sa krátko
zasmial, možno i prekvapene, no tiež so zvláštnou,
nevysvetliteľnou radosťou, a pod jej vplyvom dvihol Keiru na okamih
zo zeme.
Rozosmiala sa tiež a zrazu znela uvoľnene,
šťastne. Ich pery sa znovu spojili a odmietali sa vzdialiť jedny
od druhých, až zrazu začul Tarin „nenápadný“ kašeľ a
predsa len Keiru pustil. Trochu pozabudol, že ich stále vidia, a
zrejme to vyzeralo tak, že sa od ostatných vzdialili len preto, aby
sa mohli objímať a bozkávať. Napriek všetkému sa musel smiať a
ten smiech mu pripadal taký smiešny.
„Ideme späť? Za nimi? Povieme im to?“
Keira sa naňho zahľadela; žiarili nielen
jej oči, ale celá tvár. Pripadala mu taká nádherná, očarujúca,
neopísateľná. „Ak si myslíš, že je to dobrý nápad, tak
áno,“ prikývla. „Dôverujem ti,“ preplietla si s ním prsty.
Dorian si dvihol jej ruku k tvári a vtisol
na ňu ešte jeden bozk, potom objal Keiru okolo pása a vydali sa
naspäť za rodičmi, Tarou a Madenom. Dorian si svojou racionálnou
časťou uvedomoval, že sa nachádza v akomsi zvláštnom stave, v
akejsi eufórii, no nedokázal sa už chovať inak. Bol prosto
šťastný a to šťastie nedokázal držať v sebe a chovať sa ako
pravý rezervovaný Tarienčan, ktorý nepotrebuje emócie.
„Matka, otec,“ postavil sa i s Keirou
pred nich a Hanlea s Dalienom vstali.
„Môžeme odísť? Už ste v poriadku,
slečna?“ opýtala sa mama.
„Ďakujem, som,“ pousmiala sa na ňu
Keira.
„Tak poďme,“ vyriekol Dalien a už-už
by bol vykročil, avšak Dorian ho zastavil.
„Počkajte. Chceme vám oznámiť
dôležitú vec.“
Neunikol mu Tarin zvedavo-nadšený výraz
a úškrn a taktiež akési tiché nedočkavé zhíknutie. Vymenila
si s Keirou pohľad a tiež sa začala smiať, hoci nestihol ani len
poriadne otvoriť ústa. Doprial si hlboký nádych, snažil sa
neprikladať priveľký význam otáznikom (a možno aj varovným
výkričníkom) v očiach rodičov a čo najpevnejším hlasom
vyhlásil:
„Budeme mať dieťa.“ Nemohol tomu
zabrániť, jeho pery sa samy roztiahli do úsmevu, v ktorom sa stále
jasne zračilo jeho úprimné prekvapenie.
„Čože?“ takmer zvolala Hanlea. Dalien
si mlčky sadol späť na lavicu a Dorian mierne zvraštil obočie.
Neočakával ovácie, ale... vlastne, možno áno. Možno očakával
nadšenie a radosť, pochopenie. Možno mu na okamih napadlo, že
práve táto vec, táto skutočnosť ich nadobro presvedčí.
„Vy ste tehotná, slečna?“ premerala si Keiru od hlavy po päty;
Dorianovi sa ten pohľad ani najmenej nepáčil.
„Áno,“ odvetila potichu, avšak Dorian
bol rád, že sa vôbec zmohla na odpoveď.
„Dorian, toto hádam... ani len nie ste
svoji!“
„Sme,“ zareagoval bez akéhokoľvek
zaváhania.
„Čo prosím?“ zalapala po dychu.
„Možno nie oficiálne,“ upresnil, „ale
sme.“
„Ah...“ pokrútila hlavou. „Idem na
vzduch.“
„Matka...“ obzrel sa za ňou a vzápätí
sa otočil k otcovi. To si Hanlea ozaj na chvíľku pomyslela, že by
jej zatajil takú dôležitú záležitosť? Veď im povedal všetko,
čo povedať mohol, nerobil tajnosti, neklamal, nezahmlieval. A
teraz, teraz im opäť prezradil pravdu, len čo sa ju dozvedel. V
čom teda konal podľa mamy nesprávne?
„Mal by si ísť za ňou,“ poznamenal
Dalien.
„A ty, otec?“
„Radšej bež za matkou.“
Nie zrovna nadšene pozrel na Keiru, ktorá
prikývla. „Pokojne choď. Mňa asi teraz nepotrebuje vidieť.“
„Chceš tu...?“ blysol očami po
otcovi.
„Ostanem. Počkám ťa tu,“ pousmiala
sa naňho.
Dorian váhal, no usúdil, že nechať
matku osamote by neprinieslo nič dobré. Potreboval si ju udobriť.
Nedovolí, aby Keiru ponižovala alebo odsudzovala – v žiadnom
prípade.
Stlačil jej teda dlaň, vtisol bozk na
líce a vydal sa von z ošetrovne.
Keira
Hľadela
za Dorianom, na jeho vzďaľujúcu sa postavu, a potom sa prekvapene
pousmiala, keď ju Tara zovrela v objatí. „Ah, ja som taká
nadšená! A budete aj vy, však?“ otočila sa bez okolkov k
Dorianovmu otcovi. „Veď to je taká skvelá správa! Ja som
vedela, vedela, že sa tento váš príbeh skončí šťastne, Keira!
No nevravela som to?“
Spustila
rozjašený preslov, v ktorom sa Keira vôbec nevyznala, ale predsa
ju akosi upokojoval. Mala po boku Doriana a taktiež pri nej stála
jej najbližšia a najlepšia priateľka; čo viac si teda mohla
priať? Mala presne tú oporu, ktorú najväčšmi potrebovala. Až
na... až na rodičov.
Nemohla
ani len tušiť, čo na to povedia. Najmä jej otec.
Vzdychla
a prikročila k lavičke. „Môžem si k vám sadnúť?“ opýtala
sa Dorianovho otca.
„Iste,“
prisvedčil a trochu sa odsunul.
Keira
venovala pohľad Tare a tá sa obrátila k Madenovi. „My asi...
tiež skočíme von, čo povieš?“
„Pokojne.
A budeme na vás čakať pri terénvoze,“
oznámil Keire, ktorá mu poďakovala a nechala ich odísť. „A
gratulujem,“ povedal jej ešte pri odchode; potom už len
zahliadla, ako sa Tarina ruka natiahla za Madenovou, keď zachádzali
za roh, a mierne sa uškrnula.
Potom
sa zadívala pred seba a trochu (dosť) znervóznela. Prečo tu len
ostala? No čosi akoby jej vravelo, že je to takto správne. Nemala
poňatia prečo.
Dorianov
otec hodnú chvíľu mlčal a ona ho nechala – veď sa práve
dozvedel, že bude mať vnúča, že jeho syn je už nadobro
pripútaný k Eldhamčanke. Tá predstava do nej vnášala neskutočnú
radosť, chcelo sa jej tancovať, hoci len pred chvíľou odpadla a
cítila sa zle a zoslabnuto. „Som Dalien,“ natiahol k nej zrazu
ruku, načo naňho trochu zarazene pozrela.
„K-Keira,“
zahabkala a podala mu tú svoju. Dalien jej ju len krátko stisol,
pozrel jej však do očí a zazdalo sa jej, že nahliadol do jej
vnútra.
„Teší
ma, Keira. Počuli sme o vás samé pekné veci.“
„No...“
pousmiala sa. „Aj o vás Dorian pekne rozprával.“
„Vy
ste tušili, že prídeme? Že príde?“
„Popravde,
nie. Nedúfala som. Ale verila. Alebo... neverila, ale dúfala...
Sama neviem.“
„Musím
povedať, že Hanlea bola väčšmi naklonená ceste sem než ja.“
„Naozaj?“
Mala skôr opačný dojem, aspoň podľa poslednej reakcie Dorianovej
matky. Kiežby jej otec od nej neodišiel, kiežby to prijal, aj ju,
aj Doriana, aj to bábätko, ktoré bolo určite ešte veľmi
maličké...
„Veru
áno. Nariadil som Dorianovi, aby nám o vás nerozprával. Tie reči
sa mi nepáčili. Nepáčilo sa mi, čo ste s ním urobili.“
„Čo
som urobila? Ja som nič neurobila.“
„Ale
áno, zmenili ste ho. Zmenili ste ho takmer na nepoznanie. Alebo
skôr... možno je vhodnejšie a presnejšie povedať, že ste v ňom
prebudili čosi, čo sa dlho nevydralo na povrch. V celej našej
rodine.“
Nevedela,
čo odpovedať – nebola si istá, či je to výčitka voči nej,
alebo nie.
„Zvykli
sme si brániť sa emóciám, v celom Tariene to tak funguje. A je to
tak jednoduchšie, najmä vtedy, keď prežívate bolesť. Poznáte
bolesť, Keira? Trápenie?“
Pozrela
naňho – a Dalien hľadel na ňu. „Áno, poznám. Trápenie i
bolesť som spoznala ako malé dievča, keď mi umrel starý otec.
Milovala som ho najviac na svete a zrazu... už pri mne nebol.“
Pokýval
hlavou. „Rozumiem. Zaiste viete o našej dcére.“
„Viem...
Dorian mi o Daseile rozprával.“
„Chcete
to dieťa vychovávať tu, však? V Eldhame.“
Nadýchla
sa a preglgla. Sotva pred pár minútami sa dozvedela, že je
tehotná, a chcela si ten pocit užívať, naplno ho precítiť,
prežiť – a nie myslieť na budúcnosť, dumať nad tým, čo
bude, rozhodovať sa. „Viem, že nemáte dobré spomienky na náš
región, no Eldham nie je nebezpečný.“
„Ste
si istá?“
„Ak
už nič iné, Tarien nadviazal s Eldhamom vcelku intenzívnu
spoluprácu. Naše regióny sa prepájajú.“
„Zariadil
to síce Daruan, to áno, no skôr ide o spoluprácu s Loreanom,
ktorý vyrába tie stroje, čo ste tu začali používať.“
„A
úžitok z toho bude mať najmä Tarien,“ pousmiala sa trochu
smutne.
„Úžitok
bude mať celá Askyria.“
„Iste...“
„Máte
iný názor?“
„O to
nejde. Môj názor vás určite až tak nezaujíma. Vy nechcete, aby
tu Dorian ostal so mnou. Viem to. Chápem to.“ A
možno to nechce ani on,
pomyslela si. Nestihol jej predsa prezradiť, prečo prišiel, na akú
dlhú dobu, čo má ďalej v pláne... Ale prišiel s rodičmi, čo
bolo síce určitým spôsobom strašidelné, no zároveň to predsa
znamenalo ďalší posun, zblíženie... alebo si nesprávne
domyslela?
„Váš
názor nemusí zaujímať mňa, môj názor zas nemusí zaujímať
vás. Avšak ani v jednom prípade to tak celkom nie je, všakže?“
„Prosím?“
„Budete
mať moje vnúča. Už vás nemôžem vymazať zo života. Ani svojho
a už vôbec nie Dorianovho.“
„To
ste chceli urobiť?“ spýtala sa neisto.
„Možno.
Ale neberte to ako vyhrážky. Ste tehotná a to vie nás chlapov
obmäkčiť. A okrem toho, Dorianov výraz...“ pokrútil hlavou.
„Nikdy som ho takého nevidel.“
„Akého?“
„Šťastného,“
odpovedal jednoducho a Keire poskočilo srdce. „Ste jediná osoba,
ktorá v ňom dokáže vyvolať takéto pocity. V podstate ste z neho
spravili muža.“
Zapýrila
sa a sklopila pohľad, no po jeho ďalších slovách si uvedomila,
že to nemyslel tak, ako jej to v prvom momente vyznelo.
„Začínam
tak trochu chápať jeho rozhodnutie ostať tu s vami. Len pevne
verím, že nejde o ošiaľ. A teraz v to dúfam ešte väčšmi,
kvôli tomu dieťaťu.“
Požmolila
si dlane. „Viem, že vás nepresvedčia slová. No azda vás
presvedčí čas. A hádam aj vašu manželku...“
„Hanlea
možno bude ťažší oriešok. Ale uvidíme. Možno nás všetkých
prekvapí.“
Pozrela
naňho a slabo sa pousmiala. „Ďakujem vám.“
„Oh,
a za čo?“ nadvihol obočie.
„Ste
mnohonásobne milší než môj otec, pokiaľ ide o Doriana.“
Tiež
sa mu na tvári mihol poloúsmev. „Vravím, ste tehotná.“
„To
som,“ prisvedčila a mimovoľne sa zasmiala. Opäť. Dalien sa
odmlčal a Keira sa naďalej pred seba usmievala. Neistota, nepokoj,
obavy či čokoľvek iné, čo matne cítila, nemohlo zmazať tú
radosť a šťastie.
Komentáre