Dorian
Jeho rodičia boli skutočne prekvapení,
keď sa objavil doma skôr, než bolo v pláne. Prišiel nadránom a
takmer sa zrazil s matkou, ktorá bola na odchode do práce.
„Dorian?“ šokovane si ho premerala. „Čo tu robíš?“
„Som doma,“ odvetil. Hanlea vyzerala
ako zvyčajne, upravená, ani kúsoček odevu nemala pokrčený,
skrátka, na pohľad dokonalá Tarienčanka pripravená na deň plný
práce. Objala ho, krátko, ale pevne ho stisla a pustila ho dnu,
pričom si nechala kufrík na chodbe. „Nejdeš do práce?“
„Vydržia bezo mňa pár hodín, keď si
sa vrátil,“ odvetila a začala sa pomaly usmievať. Dorian bol
rád, že ju vidí, že je doma, no cítil, že je veľa vecí, ktoré
musí s rodičmi prebrať, a teraz už si nebol až taký istý, či
sa naozaj dočká toľkého pochopenia, ako potreboval.
Otca nebudili, usadili sa spoločne v
kuchyni a mama nastavila niekoľkých kuchynských robotov, aby im
pripravili výdatné syntetické raňajky. Dorian si zatiaľ doprial
kávu, len kvôli tomu, aby sa poriadne prebral; cesta ho dostatočne
vyčerpala a nie zrovna priateľská rozlúčka so strýkom a tetou
mu nepridala na dobrej nálade.
„Tak vrav, ako bolo? A čo sa stalo, že
si tu skôr?“
Zadíval sa na ňu a vzdychol. Skôr či
neskôr by sa to dozvedela, veď dennodenne pracovala v Pavučine,
pripájala sa na ňu – a Dorian si bol istý, že sa to dostalo do
všeobecných správ. Dúfal však, že to nezasiahne Keiru, azda ich
nik nezaznamenal a ona z toho nebude mať viac problémov.
„Bolo to strýkovo rozhodnutie,“
povedal napokon po chvíľke. Usúdil, že bude jednoduchšie
vyrozprávať a vysvetliť to rodičom naraz, nie po jednom. Dvakrát
by to azda ani nezvládol a vlastne sa mu do toho vôbec
nechcelo.
„Podmienené čím?“ Hanlea nadvihla
obočie.
„Mnou,“ priznal.
„Tebou? Chcel si sa vrátiť?“
„Nie, naopak.“
„Naopak? Vravíš mi, že si chcel ostať
v Eldhame?“
„Neviem. Možno. Ja... je to zložitejšie,
mami. Počkajme na otca, dobre? Chcem vám to povedať obom.“
Mama sa netvárila nadšene; Dorian jej
zbadal v tvári nevyrieknutú otázku, na ktorú zrejme nechcela
poznať odpoveď: Je v tom dievča? Možno im napadlo, že by
sa raz mohlo stať čosi podobné, hoci Dorianovi to vôbec nezišlo
na um. Bolo to to posledné, na čo pomýšľal, keď odchádzal na
cesty. Chcel len spoznávať svet, nové miesta, skúmať ho... a
netušil, že môže objaviť čosi vzácnejšie a omnoho cennejšie
než prírodné krásy.
Dalien taktiež vstával relatívne
zavčasu, aj keď často ostával doma a pracoval z domácej
knižnice. Preto sa onedlho objavil v kuchyni i on a zarazene sa
zvítal so synom. Dorianovi sa naozaj nechcelo vysvetľovať, ale
vedel, že musí.
Keď sa všetci traja naraňajkovali a
Dorian bol donútený vyrozprávať aspoň niekoľko zážitkov, z
ktorých viac-menej zatiaľ vynechal Keiru, kuchyňou sa ozvalo len
robotické čistenie použitých riadov. Dorian stíchol a zvažoval,
ako začať. Mohol si to premyslieť aj počas cesty, veď nemal čo
iné robiť – spánok ho akosi z diaľky obchádzal –, no
nedostal sa k tomu.
Napokon si po otcovej výzve, aby konečne
začal, povedal, že sa spoľahne na jednoduchú úprimnosť, žiadna
manipulácia či aspoň snaha o ňu. Nepotreboval predsa rodičov
presvedčiť; síce naozaj chcel, aby sa postavili na jeho stranu,
ale nemienil to dosiahnuť tým, že im podá „prikrášlenú“
(či, naopak, skôr ochudobnenú) pravdu. Za to by naňho Keira
určite nebola hrdá.
A tak spustil. Povedal im o nej veľa,
mnoho, čo najviac. Rýchlo zistil, že to, ako ju vníma, možno iba
veľmi ťažko preniesť do slov, ale predsa sa o to snažil,
opisoval im ju – čo najpodrobnejšie a zároveň nie príliš,
pokúšal sa predstaviť ju nie v príliš ružovom svetle, aby si
hneď nepomysleli, že celú situáciu nevidí racionálne.
Nerozrečnil sa príliš o svojich citoch, pretože také reči
jednoducho nepatrili do Tarienu, neobmäkčili by ich, možno by to
malo skôr opačný účinok.
Nechcel riskovať, že rodičia naňho
použijú rovnaké protiargumenty ako jeho teta a strýko. Nechcel sa
ešte aj s nimi hádať. Túžil, aby ho pochopili. Aspoň ktosi...
aspoň tí najbližší.
„Takže si spoznal dievča,“ zhodnotil
otec nakoniec, pár sekúnd po tom, čo sa Dorian odmlčal. Tie slová
ani zďaleka nevystihovali všetko, čo sa im snažil povedať, ale
predsa len prikývol.
„A ďalej?“ opýtala sa Hanlea. „Prečo
nám to rozprávaš? Nemôžeš predsa myslieť vážne, že ona je
dôvodom, prečo si uvažoval o zotrvaní v Eldhame.“
„Práve to myslím úplne vážne.“
„Dorian...“ povedali obaja súčasne a
obaja naraz aj vzdychli.
„Viem, znie vám to šialene, hlúpo,
nerozvážne... príliš emotívne. Chápem to.“
„Ste z odlišných prostredí a...“
začal Dalien, no Dorian ho prerušil:
„A obaja si to uvedomujeme. A uvedomili
sme si to počas tých dní mnohokrát. Naozaj mnohokrát. Lenže to,
čo nás spája, je silnejšie a významnejšie než tie rozdiely.“
„Čo vás spája? Zamilovanosť? Áno,
všetci vieme, že takéto pocity vedia byť na počiatku veľmi
intenzívne a to má svoj význam, inak by sme len ťažko udržali
ľudstvo nažive. Je to pochopiteľné, ale...“
„Nie,“ pomaly pokrútil hlavou. Nechcel
sa uchyľovať k manipulácii, avšak zároveň mu bolo jasné, že
teraz záleží na každom najmenšom prejave – aj na výraze na
tváre, aj na tóne hlasu, aj na rýchlosti reči, aj na
neuvedomených gestách. Musel teda hovoriť rozvážne. Racionálne.
Ako Tarienčan.
„O čo teda ide?“ ozvala sa opäť
mama. „Čo sa nám snažíš predostrieť?“
„Chcem byť s ňou. A aj keď si ju viem
predstaviť v Tariene, nebola by tu šťastná. Takže je iba jedna
možnosť, ako to dosiahnuť.“
„Počkať, počkať, počkať,“
zastavil ho otec. „Pekne poporiadku, áno? Ujasnime si to. Spoznal
si v Eldhame dievča a teraz sa za ním plánuješ presťahovať?
Ešte nám prezraď, čo všetko má to dievča spoločné s vaším
náhlym odchodom.“
„Za to môžem ja. Vzal som Keiru do
vznášadla a... pokazilo sa.“
Hanlea zhíkla a prikryla si ústa dlaňami;
v jej očiach sa zračil skutočný strach, Dorian sa nemohol tváriť,
že to nezbadal. Čo len najnenápadnejší náznak, že by sa čosi
malo stať ďalšiemu jej dieťaťu, jej takmer na okamih zastavil
srdce a vzal jej dych. Vzbudilo to v ňom súcit, dokonca nutkanie
chytiť ju za ruku a stlačiť jej ju, aby jej bolo jasné, že o
syna neprišla a je v poriadku.
„Pristáli sme na ostrove a keď po nás
prišli, rozdelili nás. Strýko rozhodol o okamžitom odchode
domov.“
„Ah, Dorian...“ pokrútila hlavou.
Dalien bol ten, kto skutočne uchopil jej dlaň do svojej. Teraz si
Dorian ani nebol istý, či vidí v ich výrazoch viac úľavy, alebo
viac výčitiek.
„Toto s nami robí láska, vidíš? Ako
si sa mohol chovať tak hlúpo?“
„Nemusíš ho karhať,“ prerušila otca
mama. „My... sme radi, že si v poriadku. Veľmi radi, Dorian.
Nezniesla by som...“
„Neprídete o mňa. Ani... ani keď
odídem. Nestratíte ma.“
„Ty si rozhodnutý,“ pochopila, pričom
sa jej zaligotali oči. Dorian si nemohol byť istý, či to boli
ozajstné slzy, alebo iba náznak emócie, no ani sa tým príliš
nezaoberal.
„Vlastne áno,“ uznal. „Som.“
„Takže si nám to prišiel oznámiť,“
skonštatoval Dalien.
„V podstate áno. Ale bol by som vďačný
za vašu podporu. Veľmi vďačný.“
„Podporu? Máme ťa podporiť? A v čom?
V zahodení všetkých príležitostí, všetkých šancí? Po tom,
čo si niekde v cudzine strávil týždeň života?“
„Som si vedomý, nakoľko šialene to
znie. Nás s Keirou však spája Vnímateľstvo. To puto sa nedá
pretrhnúť. A... my už nemôžeme byť takto šťastní. Bez toho
druhého. Nejde to.“
„Čo teda chceš? Čo žiadaš?“
„Svoje úspory. Neobmedzený prístup k
účtu.“
„Prečo?“
Zhlboka sa nadýchol. Bolo to úplne
šialené – ale vo vzduchovoze zmýšľal ešte šialenejšie
a bol rád, že ho to stihlo prejsť. Kúpiť si celý ostrov, to
bolo bláznivé a najmä: bolo to príšerne tarienske. Využiť
bohatstvo, ktoré si ani nenahromadil sám, ale zdedil ho, to nechcel
urobiť týmto spôsobom. Ak už mal svoje peniaze využiť, chcel to
urobiť tak, aby spravil radosť najmä Keire.
„Potrebujem kúpiť v Eldhame jeden dom,“
vyhlásil.
Presne ako očakával, jeho nápad sa
nestretol s pozitívnym ohlasom. Rodičia mu vraveli to isté čo
strýko s tetou, ibaže v tom nebolo toľko hnevu. Jeho otec nemusel
mať pocit, že Dorian ohrozuje jeho povesť, že mu prekazí
kariérne plány a podobne. Dalien prihliadal skrátka na to, čo
považoval za najlepšie pre svojho syna, a Dorian to (aspoň
čiastočne) chápal.
Zhovárali sa o tom takmer až do poludnia.
Hanlea sa do práce vôbec nevybrala, tento rozhovor plne zamestnal
jej pozornosť a takmer zabudla dať vedieť, že sa v ten deň
neukáže v Centrále, Dalien taktiež uprednostnil syna – a Dorian
sa nevedel rozhodnúť, či sa má z toho tešiť, alebo to ľutovať.
Mal si to lepšie vopred premyslieť? Či
nebodaj dokonca nacvičiť celý rozhovor so všetkými možnými –
pravdepodobnými či menej pravdepodobnými – odpoveďami svojich
rodičov? Ale načo? Načo by to robil? Nemalo by to žiadny význam.
„Ide nám o tvoj najlepší záujem a...“
argumentoval otec.
„Viem. Lenže zároveň som presvedčený,
že ja sám najlepšie viem, čo je pre mňa dobré.“
„Ty sám, ty sám – znieš ako malý
chlapec,“ podotkla mama.
„Vážne? A ako sa chová ozajstný muž,
mama? Nekoná podľa svojho presvedčenia? Nerozhoduje sa na základe
zváženia všetkých okolností, možností? Presne to hodlám teraz
urobiť. A budem na základe toho rozhodnutia konať.“
„K svojim peniazom máš neobmedzený
prístup, to predsa vieš,“ poznamenal Dalien.
„Áno... no i tak sú to prakticky vaše
peniaze a ja som ich nechcel použiť bez vášho vedomia. Bez vášho
súhlasu.“
„Čiže ak povieme nie...?“
Hanlea opäť mierne nadvihla obočie.
„Mrzí ma to.“
„Takže predsa len náš súhlas
nepotrebuješ.“
„Rád by som ho mal. Ale ak
nesúhlasíte... nezmení to moje rozhodnutie.“
„V poriadku. Skúsme byť teraz všetci
racionálni, dobre?“ navrhol otec po chvíľke. „Zhodnoťme si
to. Stretol si dievča, Vnímateľku...“
„Viem, že to pre vás znamená pramálo.
Nechápete Vnímateľstvo. A... ono sa asi ani nedá pochopiť,
pokiaľ ním nie ste obdarovaní. Ale naše spojenie je také pevné,
že ja bez nej nechcem byť. A možno to už ani neviem.“
„Po týždni, Dorian? Po týždni?“
„Prestaň to zdôrazňovať, otec. Áno,
po týždni. Lenže na čase, ktorý prešiel, vôbec nezáleží. On
nie je tou premennou v tejto rovnici, na ktorú by ste sa mali
zamerať.“
„A na čo sa treba zamerať? A vôbec,
aký vidíš výsledok tej rovnice?“
„Len spoločnú budúcnosť. Nič iné.“
Dalien pokrútil hlavou. „Dorian, ak jej
obetuješ svoje peniaze a po pár ďalších týždňoch zistíš, že
k sebe nepatríte, čo urobíš potom? A vôbec, zamyslel si sa nad
praktickou stránkou tej spoločnej budúcnosti?“
„Nestíham sa zamyslieť do detailov nad
všetkým, to priznávam. Ale to ani nejde. Nedá sa myslieť vopred
na všetko.“
„Dobre, vidíš spoločnú budúcnosť v
akomsi dome, ktorý chceš kúpiť. Ale čo ďalej? Čo každodenná
realita? Čo bežnosť? Bežné dni? Taký ošiaľ veľmi rýchlo
prejde. Čo potom? Vrátiš sa bez peňazí, bez majetku do Tarienu?“
„Mňa skôr zaujíma, čím sa chceš
živiť. To dievča zbiera ovocie a kvety, v poriadku. Práca je to
zrejme dôležitá, to najlepšie vedia Eldhamčania. Ty však patríš
sem, veď miluješ vzdelanie, miluješ vedomosti, vedy, nové
poznatky, miluješ knihy a knižnice. Ako by si chcel žiť bez
toho?“
„Takže už mám brať do úvahy emócie
a pocity, hm? V poriadku,“ súhlasil. Neznel vzdorovito, nesnažil
sa rodičov nachytať – to by určite nemalo význam a ešte by si
ich možno znepriatelil. To nepotreboval a ani nechcel. „Áno,
niektoré veci mi možno budú chýbať.“ Dával si pozor na
spôsob, akým rozpráva – nechcel hovoriť, že „by mu možno
chýbali“, potreboval, aby to znelo, že je naozaj pevne rozhodnutý
a o inej alternatíve ani len náznakom neuvažuje. „Ale dokážem
bez nich žiť. Bez Keiry nie.“
„To nazývaš to dievča svojou
závislosťou?“ mama sa zatvárila pochybovačne.
„Nie, to rozhodne nie. Pozrite sa, to
puto je viac než emócia. Viac než cit. Viac než pocit. Viac než
čosi chvíľkové, na čo má vplyv plynutie času. Nedá sa to
vysvetliť slovami.“
„A práve v tom je najväčší problém,“
skonštatoval otec.
„Pre vás možno. Pre Tarien možno. Pre
mňa nie.“
„Si súčasťou Tarienu. Narodil si sa
tu, patríš sem.“
„Nemyslím si, že sem patrím. Tarien je
úžasný región, to mu neupieram. Ale v Eldhame je oveľa väčšia
sloboda.“
„A chudoba.“
„A čo? Nikomu z nás by nezaškodilo,
keby sme sa naučili trochu si odopierať. Keby sme si museli sami
zaobstarať raňajky. Pamätáte si ešte, ako chutia eldhamské
jedlá? Sú také... plné, plné chute. Ozajstné. My tu jeme
umeliny, pretože nedokážeme nič vypestovať.“
„Život v Eldhame sa ti vidí ako veľké
dobrodružstvo, však? Vieš, že kedysi sme tiež krátko uvažovali, že
by sme sa tam mohli pravidelne vracať? A potom...“ Dalien zmĺkol
a Hanlea sklopila pohľad.
Dorian tiež nemohol nepomyslieť na
Daseilu. Práve jej smrť sa im viazala so spomienkami na
poľnohospodársky región, a to nemohlo nič zmeniť. Bolesť
spojená s tým miestom bránila rodičom skutočne načúvať jeho
argumentom.
„Eldham nie je nebezpečný. Ako som už
povedal... neprídete o mňa.“
„Ja sa obávam, že už sa tak stalo,“
povzdychol otec.
„Otec, to nie je pravda. Je však
normálne osamostatniť sa, zvlášť v mojom veku. Nemôžem tu s
vami bývať naveky.“
„A teraz si si našiel týždňovú
známosť, s ktorou chceš žiť. Výborne.“
Nezazlieval mu tú iróniu. „Kiežby som
vám ju mohol predstaviť,“ pousmial sa. „Zamilovali by ste si
ju. Pochopili by ste ma... No najlepšie bude, keď vám dám čas.“
„Čas? A na čo? Sám si už rozhodnutý,
to je nám obidvom viac než jasné.“
„Chcem sa za ňou vrátiť čo najskôr,
to je fakt. Zároveň sa tam však chcem vrátiť s tým, že jej
budem mať čo ponúknuť. Istotu. Takže to najprv všetko premyslím
a vyriešim odtiaľto, čo sa bude dať. A... budem len rád, ak
pôjdete za ňou spoločne so mnou a zoznámite sa s ňou.“
V maminej tvári zahliadol náznak
pochopenia a dokonca až súhlasu – aspoň s tou cestou. Na to
ostatné im musel dať čas a... napokon, bolo to prekvapivo
definitívne rozhodnutie aj pre neho samotného. Vedel však, že
žiadnu inú možnosť nemá.
„Dorian... chceš sa kvôli tomu dievčaťu
všetkého vzdať...“ krútil hlavou Dalien.
„Nie. Chcem, aby ste Keiru spoznali – a
potom uvidíte, že keď budem s ňou, nič nestratím. Len získam.
A tie veci, čo zanechám tu... sú v porovnaní s tým putom nič.“
„Puto...“
„Skús na chvíľu spraviť krok vzad od
všetkej tej skepsy, otec. A daj jej šancu. Aj ty, mami. Prosím.“
Kuchyňu naplnilo neprerušované ticho,
ktoré trvalo azda minútu-dve. Dorian pomaly začal dúfať v kladné
(či aspoň kladnejšie) reakcie a odpovede, i keď si nechcel robiť
unáhlené nádeje. Napokon, veď sa o tom práve dozvedeli, bolo to
veľmi rýchle.
„Dáme šancu tebe, Dorian,“ rozhodol
nakoniec otec.
„Šancu na čo, otec?“
„Presvedčiť nás.“
„O čom?“
„Že si schopný rozhodovať sa ako
chlap. A to dievča nám už neospevuj. Prosto sa chovaj dospelo.“
Dorian mlčky prikývol. Netušil celkom
presne, čo tým jeho otec chce povedať, ale veril, že to dokáže.
A beztak, ako chlapec sa už chovať nemienil ani nechcel.
Komentáre