Keira
Usadili sa na mäkkej zemi a Keira sa s
povzdychom rozhliadla navôkol. Les postupne tmavol, no snažila sa
uveriť tomu, že sa nemá čoho báť. Toto miesto však nepoznala a
nemohla si byť ničím istá. Síce našli vodu, ale nemali jedlo,
netušili, či ich tu niekto nájde – a ak áno, kedy sa tak stane
–, nemala sa ako ozvať rodine.
Zdalo sa, že je všetko zle. No ona sa
predsa cítila bezpečne a... krásne.
„Môžem sa niečo spýtať?“ prerušil
Dorian ticho.
„Už si sa spýtal,“ pousmiala sa naňho
a vzápätí dodala: „Samozrejme, môžeš.“
„Si smutná?“
„Prosím?“ zažmurkala.
„Myslím celý dnešok. Už u Tary si sa
mi taká zdala. Trochu som dúfal, že ťa rozveselím, a dopadlo to
takto,“ poobzeral sa.
„Už si to nevyčítaj, dobre? Nemohli
sme to predpokladať.“
„Nie, to nie. Mal som však ostať
racionálny.“
Sklopila pohľad. „Lenže riadiť sa
pocitmi je krásne.“
„Až príliš.“
Obaja vzdychli. „Máš pravdu,“ dodala
potom.
„Čože? V čom?“
„Že som smutná. Som.“
„Z čoho?“ zahľadel sa na ňu.
„Z nás,“ vyšlo z nej po chvíli. „Z
budúcnosti. Z odlúčenia...“
„Ah tak...“ Zdalo sa jej, že Dorian
celkom nevedel, ako zareagovať, a ani mu to nezazlievala. Veď sa
sama nechcela o tom baviť, ba ani na to myslieť.
„Nechajme to, dobre?“ navrhla.
„Ako chceš,“ prisvedčil, hoci sa jej
nezdal úplne spokojný. „No mrzí ma to. Že si smutná kvôli
mne. A... že sme skončili tu.“
„Mňa nie, Dorian,“ vyhlásila, otočiac
sa k nemu. „Nemrzí ma, že sme tu, nech už to znie akokoľvek
šialene. Možno to tak príroda sama zariadila. Ona nás sem
dostala.“
„Tomu vážne veríš?“
„Chcem,“ pousmiala sa. Bola to krásna
predstava. Taká romantická... akoby si boli súdení. Lenže boli?
Mohli byť? Jestvovalo vôbec čosi také? Na zamilované reči tu
vždy bola Tara, nie Keira, Keira o týchto veciach príliš
neuvažovala, jednoducho rátala s tým, že sa raz objaví v jej
živote nejaký strohý, milý Eldhamčan, s ktorým strávi
budúcnosť. Ale že príde niekto úžasný ako Dorian, niekto, kto
bude ako jej druhá polovica, v to nedúfala, nesnívala o tom. Až
dosiaľ.
„Kiežby,“ zašepkal a objal ju okolo
pása.
Na chvíľu sa rozpomenula na nádherné
okamihy vo vznášadle, na bázeň pri pohľade na zázračne
blízku oblohu, a oprela sa oňho. „Vieš, že krásne voniaš?“
spýtala sa bez premýšľania.
„Ja?“ zasmial sa prekvapene. „To ty.
Ako ruže a maliny.“
„Ja by som tvoju vôňu ani nevedela
opísať, ale je nádherná.“
Prvotný šok z nej opadol a adrenalín
ustupoval z jej žíl. Začínala si pomaly uvedomovať, že táto
nepríjemná, hrozivá, náročná situácia má aj mnoho pozitív.
Boli tu sami, nemohlo ich nič vyrušiť,
teraz už bolo jedno, že porušila pravidlá.
Boli tu sami. Sami, len oni dvaja. Spolu.
Boli tu sami a mali celý ostrovček iba
pre seba.
Z tých myšlienok akoby sa jej rozleteli
hruďou nadšené motýle a začali šťastne tancovať.
Nepotrebovali sa stále zhovárať, preto
sa medzi nimi usadilo ticho a ich telá sa k sebe pritisli. Jeho
blízkosť a vôňa ju naozaj upokojovali, takmer zabudla, že sa
nachádza v neznámom prostredí a prichádza noc. Keď sa ihličnany,
čo ich obklopovali, zmenili na chudé čierne postavy týčiace sa
do výšky, hlava jej padla na Dorianovu hruď.
Cítila, ako jej prešiel prstami po
vlasoch, a unavene naňho pozrela. „Môžeme si ľahnúť,“
navrhol, načo bez váhania prikývla. Uvelebila sa na zemi, ľahnúc
si na bok a pritúliac sa k nemu. Dorian ju chytil okolo pása,
pritiahol k sebe a zovrel v bezpečnom objatí, takže spokojne
zatvorila oči.
Pomedzi koruny ihličnatých stromov na
nich nenápadne a tajomne žiaril fialový mesiac a aróma živice
pôsobila na Keiru takmer tak upokojujúco ako Dorian. Mäkučký
mach jej chvíľami pripomínal vlastnú pohodlnú posteľ, hoci
niekoľkokrát precitla a zmätene sa rozhliadala.
Dorianova tvár ju zakaždým utvrdila v
tom, že nesníva. I tak však opäť upadla do spánku a nepripadala
si ako v cudzom. Stačil ten nenápadný úsmev, ktorý mu vlnil
pery, a cítila sa ako doma. Nie doma s rodičmi či s dedkom, ale
doma vo vesmíre.
Vyzeral pokojne, no vedela, že ho trápia
výčitky. Aspoňže si mohol pospať, oddýchnuť od nich. Zabudnúť
na ne na chvíľu. Nemali ani poňatia, čo s nimi bude, avšak
nestrachovala sa o to. Pomaly a opatrne dvihla dlaň k jeho lícu a
zbežne sa ho dotkla končekmi prstov.
Napriek tme noci – alebo práve vďaka
nej – s fialovým nádychom jej pripadal neskutočne nádherný.
Dokonalý. Nie umelo dokonalý, ako zvykol hovoriť o Tarienčanoch;
nie, on bol prosto fascinujúci. A ona teraz, v polospánku naňho
hľadiac, naplno pochopila a precítila, ako veľmi si ho jej srdce
zamilovalo.
V mnohých románoch sa písalo o
beznádejnej zamilovanosti, o beznádejnej láske. Ale napriek tomu,
že budúcnosť nevidela ružovo, táto láska sa jej nezdala
beznádejná. Bola plná nádeje. Možno nie nádeje v spoločný
život, ale nádeje v čosi iné, väčšie. Sama nevedela v čo.
„Milujem ťa,“ zašepkala do ticha,
zabudnúc na obmedzený čas, ktorý sa s Dorianom poznali, zabudnúc
na všetky racionálne dôvody, prečo boli takéto slová príliš
silné a príliš vážne, zabudnúc na všetko, čo by mohlo jej
slovám a citom protirečiť.
Milovala ho.
To bolo to jediné, čím si v tejto chvíli
mohla byť skutočne úplne istá.
Únava jej znovu zatvorila oči a
najbližšie sa prebudila do šera brieždenia, pričom na páse
stále cítila Dorianovu dlaň, aj keď kvôli spánku ochabnutú.
Nevdojak sa pousmiala a zahľadela sa naňho.
Iba chvíľu sa nechala unášať vlastnými
myšlienkami a pocitmi, ktoré v nej vyvolávala Dorianova blízkosť,
objatie, jeho prirodzená vôňa. Iba chvíľu si dopriala toto
potešenie a potom sa od neho veľmi opatrne odtiahla, aby ho
nevytrhla zo spánku, a zložila jeho ruku zo svojho pása. Posadila
sa a pomaly vstala, obíduc ho a vydajúc sa k prameňu, ktorý
podvečer našli.
Pociťovala aj náznaky hladu, no snažila
sa nevšímať si ich; mali vodu a to bolo najpodstatnejšie. Kľakla
si a načrela do nej – až ju prekvapilo, aká je studená. Napila
sa a potom znovu, znovu a znovu. Voda chutila takmer sladko, ale
pritom bezfarebne.
Spomenula si, ako sa s Dorianom bavili o
chuti ako o zmysle, o tom, či sa aj chuť u Vnímateľov rozvinula
viac než ostatné zmysly. Usúdili, že by to bolo zbytočné, ale
možno určitým spôsobom logické, a teraz si pomyslela, že by
bolo úžasné mať takto nadpriemerne rozvinutú chuť a môcť tak
zakúšať neznáme miesta práve týmto konkrétnym spôsobom.
Cítila však len obyčajnú vodu. Vstala a
dvihla zrak ku korunám stromov. Možno by i mali začať riešiť,
či sa tu nájde nejaké jedlo, veď nemohli vydržať na vode.
Nechcela sa znepokojovať ani trápiť, dokonca pozabudla na
trápiacich sa rodičov a Taru. Bolo tu krásne, boli tu len oni
dvaja s Dorianom... ale s prázdnymi žalúdkami to tiež nebude
ktovieako príjemné.
Na záchranu mohli iba čakať, nič viac.
Chcela sa vrátiť a všetkých upokojiť, že je v poriadku. A
zároveň tu chcela ostať. Možno navždy. Možno tu s Dorianom
našli svoju bezčasovú zónu.
A tú si chcela naplno užiť, nie nechať
pretiecť pomedzi prsty ako kvapky studenej vody.
Dorian
Nespalo
sa mu pohodlne, ale pritom pokojne prespal celú noc. Možno za to
vďačil Keire – teda, určite sčasti aj jej. Taktiež i stresu a
vypätiu, no najmä Keire.
Ibaže...
mierne zvraštil obočie. Čosi nehralo.
„Keira...?“
zamrmlal, pootvoriac oči. Nebola tam. „Keira?“
Hádam
si to celé nevymyslel!
No
nie... Rýchlo sa
spamätal a uvedomil si, že zrejme len kamsi odišla – azda napiť
sa. Vyskočil teda na nohy, prehrabol si vlasy a zamieril ku skalke,
pri ktorej sa včera napili. Taktiež by sa mali vydať späť k
vznášadlu,
aby skontroloval, či naďalej vysiela rádiový signál,
prostredníctvom ktorého by ich mohli objaviť.
Stála
tam, neďaleko skalky, dívala sa kamsi hore. Spánok na machu jej
tak trochu zničil účes a teda mala vlasy v podstate rozpustené,
strapaté, trochu rozlietané. A pritom mu takto od chrbta pripadala
očarujúca a neodolateľná.
Vykašlal
sa na všetky svoje nepríjemné pocity z dotykov, na ktoré pri
Keire beztak zabúdal, a poslúchol prvotný inštinkt, ktorý ho
priviedol až k nej. Zozadu ju objal okolo pása a naklonil sa k nej,
dotknúc sa perami jej krku. „Dorian...“ šepla prekvapene.
„Dobré
ráno,“ pousmial sa a ignoroval zimomriavky, ktoré jej naskočili
na pokožke. Pobozkal ju znova. Toto sa mu nesmierne páčilo. Azda
až príliš.
„Dobré...“
V hlase jej zaznel náznak úsmevu. „Už si hore?“
„Vydal
som sa hľadať ťa.“
Zľahka
sa dotkla jeho dlane, očividne trochu zaskočená jeho chovaním. No
to chvenie jej tela, ktoré cítil, predsa vypovedalo o tom, že sa
jej to páči... či nie? „Myslíš, že tu nájdeme čosi na
jedenie?“
Zažmurkal
a zhlboka sa nadýchol. Opäť bola racionálnejšia. Čo sa to len s
ním dialo? Postupne ju pustil a trochu odstúpil, takže sa k nemu
otočila. „Mali by sme sa pokúsiť. No najprv by som šiel k
vznášadlu.“
„Aha,“
prisvedčila. „Dobre.“ Usmievala sa. Ten úsmev bol tiež
nebezpečný, aspoň preňho.
Len čo
si opláchol tvár a tiež si doprial zásobu vody, vydali sa k
brehu. „Ako si spala?“
„Na
to, že sme tu uprostred prázdneho ostrova, vcelku dobre. A ty?“
„Možno
ešte lepšie než v eldhamskom penzióne,“ pousmial sa.
„Lepšie?
Vážne? Určite si zvyknutý na pohodlie.“
Mykol
plecami. „Zvyky nie sú neprekonateľné. Ale na posteľ som nemyslel. Tvoja spoločnosť stačila.“
„Ah...“
Červeň v jej lícach bola taká neodolateľná, že jej na tvár
vtisol bozk. Začínal sa správať ozaj čudne...
Keira
sa na vznášadlo
dívala s rezervou, dokonca spomalila chôdzu. Chápal to a
nevypytoval sa, no pustil jej dlaň a vydal sa ďalej k nemu, až
vošiel priamo do stroja cez dvierka, ktoré nechal otvorené. Usadil
sa na mieste pilota a dal sa do kontrolovania stavu dopravného
prostriedku, hoci si radšej nerobil priveľké nádeje.
Podchvíľou
pozrel na Keiru stojacu obďaleč, márne čakajúc na to, či sa
vznášadlo
ozve, či zareaguje na jeho pokyny. Nedialo sa nič. Vzdychol a
nadvihol kryt riadiacej dosky, aby si overil, či stále vydávajú
rádiový signál. To bola ich najväčšia šanca na záchranu –
vlastne, možno jediná.
Prekvapene
zažmurkal, keď zbadal svietiaci radar. Takže vznášadlo
skutočne stále vysielalo elektromagnetické vlny! Veľmi sa mu
uľavilo. Teraz ich určite bez problémov nájdu. Tara určite šla
za Keirinými rodičmi a...
Radšej
nad tým príliš neuvažoval. Mal dobrú správu a Keira si
zaslúžila počuť ju.
Opustil
teda vznášadlo
a vydal sa späť k nej. „Rádiový signál funguje. Nájdu nás,“
oznámil jej.
„Naozaj?
Ale... vznášadlo
je pokazené...?“
„Áno,
to áno. Sami sa odtiaľto nedostaneme.“
„Takže...“
„Takže
nám ostáva čakať,“ zhodnotil.
„Aha...“
zahryzla si do pery. „Tak... čo teraz?“
„Budeme
čakať. Ale uprednostnil by som tieň.“
„A
nechceli sme pohľadať jedlo? A... vlastne... myslím, že by sme
nemali len tak nečinne sedieť na mieste.“
S
jedlom mala rozhodne pravdu, jeho žalúdok sa už nejakú chvíľu
nepríjemne ozýval a on to nemohol ignorovať večne. „A čo by si
chcela robiť?“
Veľmi
ho zarazilo, keď sa na jej tvári objavil takmer roztopašný výraz,
ako k nemu natiahla ruku. „Zatiaľ sme tu sami. Tak to využime.
Poďme tento ostrov prebádať.“
„Prebádať...?“
„Si
predsa cestovateľ, Dorian. Nové miesta ťa musia fascinovať.“
„Momentálne
ma väčšmi fascinuješ ty,“ priznal.
„Tak
poď,“ potiahla ho medzi stromy. „Najeme sa a pôjdeme sa tu
dôkladne poobzerať.“
Nechal
sa ňou viesť, hoci sama nemohla tušiť, kam presne ide. Stále
kráčali po mäkkom machu, obchádzali jeden ihličnan za druhým.
Našli ešte niekoľko ďalších skaliek, spod ktorých vyvierala
rovnako chutná číra voda, príjemne chladná, a Dorian zrazu
zbadal medzi ihličnatými stromami jeden iný, výnimočný,
zvláštny.
„Tamto,“
ukázal dopredu a už o pár krokov rozoznal jeho plody: „Granátové
jablká. Postačia ti ako raňajky?“
„Oh...
to by som tu ozaj nečakala,“ zhodnotila.
„To
ani ja. Ale je to jedlo, obsahuje vitamíny... Hádam si vystačíme.“
„Je
ich tam viac než dosť,“ zhodnotila pri bližšom pohľade na
konáre listnatého stromu, ktoré boli priam obsypané
červenooranžovými kvietkami a sýtočervenými plodmi.
Chutné
granátové jablká ich síce úplne nezasýtili, no aspoň
umlčali Dorianov žalúdok a zdalo sa, že Keire taktiež chutia.
Usadili sa pri strome na zemi a spoločne zjedli niekoľko granátových
jabĺk, teda, ich šťavnatých semienok.
Na
chvíľu sa mu takmer podarilo zabudnúť či prestať myslieť na
to, že si týmto „výletom“ spôsobili nemalé problémy. Pri
Keire sa ľahko zabúdalo na starosti, ťažkosti, obavy, strach, na
všetko zlé. Stačil pohľad do jej čiernych očí a napĺňal ho
pokoj. Stačilo tak málo, len jej prítomnosť.
Kiežby
mu bola dopriata stále. Jej prítomnosť.
Komentáre