Dorian
Hoci od začiatku pevne veril, že rodičov
časom presvedčí, predsa len bol stále tak trochu prekvapený, že
sem s ním naozaj prišli. Nielenže sa konečne – po toľkých
týždňoch, ktoré radšej ani nerátal – vrátil do Eldhamu, ale
jeho najbližší tu boli s ním. Nezhody so strýkom a tetou v jeho
mysli dávno vybledli a stratili vážnosť, zato podpora rodičov
bola čoraz dôležitejšia.
Akonáhle opustili vzduchovoz, túžil
ísť okamžite za Keirou, no neurobil tak. Snažil sa chovať čo
najracionálnejšie a najpokojnejšie, takže s rodičmi zamieril do
penziónu, kde predtým býval i so strýkom a tetou. Ubytovali sa,
osviežili, najedli, napili; až potom sa vydali na potulky
poľnohospodárskym regiónom. Hanlea sa chvíľami nostalgicky
usmievala, jeho otec si však zachovával nič nehovoriaci výraz,
ktorý Doriana miatol.
Nechcel sa však nechať vyviesť z miery.
Či už zareagujú tak, alebo onak, on bol pevne rozhodnutý: prišiel
do Eldhamu, vrátil sa, aby ostal. Zároveň si však veľmi prial,
aby Keiru prijali. Názor rodičov si vždy vážil, i keď sa ním
nie vždy riadil – ich postoje možno neboli vo všetkom zhodné,
ale predsa túžil po tom, aby súhlasili s jeho rozhodnutím. S tým
najdôležitejším rozhodnutím, aké kedy urobil.
Dúfal, že mamu Keira presvedčí ľahšie.
V podstate sa na to spoliehal. Tak trochu tušil, že otca zrejme
presvedčí až čas a nie slová či prejavy. Keira bola úžasná a
aj Dalien to bude musieť uznať, no to ešte neznamenalo, že im
hneď odkývne vzťah a spoločný život.
Lenže čím dlhšie bol Dorian bez Keiry,
tým väčšiu a neochvejnejšiu istotu nadobúdal. Jeho rozhodnutie
sa so vzdialenosťou a plynutím času nestávalo slabším, práve
naopak. Túžba vrátiť sa za ňou, tráviť každý jeden deň v
jej prítomnosti, prežívať s ňou všetky radosti i starosti –
to všetko bolo silnejšie než diaľka. Omnoho silnejšie.
Prvou pohnútkou bolo zamieriť k nej
domov, ibaže podvedome veril, že ju nájde inde. Predsa len,
nevedel si tak celkom predstaviť takýto nečakaný stret – jednak
s jej otcom, jednak v spoločnosti svojich rodičov. Mohlo to vyvolať
konflikt, ktorému by sa Dorian oveľa radšej vyhol. A tak navrhol,
aby sa šli prejsť po eldhamských lúkach.
Blížil sa však už večer a Keiru nikde
nenašli. Absolvovali dlhú cestu vzduchovozom a všetci traja
boli aj dosť unavení, nechcelo sa im teda priveľa chodiť; zato
Dalien sa rozhodol, že ochutná ďalšie eldhamské špeciality –
a to ich priviedlo na jarmok.
Pokým si Dalien kupoval v jednom z mnohých
stánkov oškvarkový chlieb, Dorian sa s nenápadným úsmevom
rozhliadal. Tešilo ho, že aj otcovi sa predsa len viažu na toto
miesto i príjemné spomienky, hoci len na chutné (a trochu
nezdravé) eldhamské pokrmy. Hanlea si taktiež vychutnávala
eldhamskú pohostinnosť, aj keď iba vo forme zázvorovej limonády.
Nedúfal, že by Keiru mohli stretnúť
práve tu, hoci vedel, že zvykne predávať na trhu, no už sa
radšej pomaly zmieroval s tým, že predsa len budú musieť
zamieriť priamo k nej domov. A on bude musieť hneď čeliť jej
otcovi. Čo ak ho za ňou ani len nepustí? Čo ak im nedovolí
stretnúť sa? Čo ak ho prítomnosť Dorianových rodičov pobúri?
Nemohol takto rozmýšľať.
Nešlo predsa o boj, neprišiel si Keiru
ukradnúť. Ona bola jeho a on jej. To nemohlo nič zmeniť.
Ani tisíc rokov odlúčenia. Ani keby ich
delilo tisíc oceánov.
Zhlboka sa nadýchol a pozrel na otca,
ktorý si práve odhryzol z chleba potretého masťou. Okrem takýchto
ťažkých jedál, ktoré dokázali Eldhamčania zúžitkovať popri
náročnej fyzickej práci, sa tu však dalo jesť aj zdravo, veď to
bol región, kde rástla všetka skutočná a živá zelenina, všetko
ovocie. Všetko prírodné; neživili sa výlučne mäsom.
Pohľad mu padol za otca, zadíval sa ponad
jeho rameno: sprvu zbadal známu postavu, ktorá však nepatrila
Keire. Ale tá osoba ju objímala a Dorian sa musel uškrnúť. Tak
predsa ich tu objavil... a ani to nečakal.
„Keira,“ povedal celkom bez
premýšľania, akoby ho na takú diaľku mohla začuť. Síce mala
nadpriemerne rozvinutý sluch, ale medzi toľkými inými zvukmi jej
zaiste unikol aj jeho hlas. „Tamto je,“ ukázal, len čo naňho
upriamili pozornosť rodičia.
Všetci traja sa zahľadeli jej smerom a
Dorianov pohľad sa zrazu stretol s Tariným. Zbadala ho, načo sa
pousmial, hoci si bol stopercentne istý, že ona to nemohla z takej
vzdialenosti zbadať. Tá sekunda, kým sa obzrela i Keira, mu
pripadala nekonečná, no vzápätí mu srdce skoro vyskočilo z
hrude. Vždy racionálny Dorian, synovec hlavy znalostného regiónu,
teraz musel odolávať pálčivému nutkaniu rozbehnúť sa za ňou a
vziať ju do náručia.
Ibaže ona, sotva ho zbadala, klesla na
zem. Dorian nechápavo zvraštil obočie; to ju až tak šokoval?
Neverila, že sa vráti?
Viac však nerozmýšľal a naozaj sa
rozbehol za ňou. „Keira!“
„Keira, preber sa,“ Tara si k nej
vyľakane kľakla a jemne ňou triasla. „Keira!“
„Keira!“ Dorian dobehol k stánku a
hodil sa na kolená, uchopiac Keirinu ruku. „Čo je s ňou?“
blysol očami po Tare a potom ich uprel na Keirinu tvár. I keď jej
pokožku opálili askyrské slnká, ktorým bola ako pravá
Eldhamčanka zrejme každodenne vystavená, líca mala neprirodzene
bledé.
„Neviem, vravela, že jej je... ah,
Keira... ale si nás vyplašila,“ pousmiala sa na ňu, keď Keira
zažmurkala a pootvorila oči.
„Daj jej vodu, prosím ťa,“ povedal
Dorian.
Tara vzala do ruky fľašu a jej hrdlo
priložila Keire k perám. „Napi sa.“
Keira poslúchla; vyzerala zmätene,
unavene, vyčerpane. Očami zašla k Dorianovi a on jej pomohol
posadiť sa. „Ostaň takto, nevstávaj.“
„Dorian...“ zašepkala.
„Áno?“ usmial sa. Zľakol sa síce, čo
sa jej stalo, ale radosť z toho, že je opäť pri nej, bola omamná.
Keira vyzerala rovnako, akoby odišiel včera a nie pred pár
mesiacmi. Vyzerala krásne. A s tým klobúkom a v tých šatách, i
keď patrili do eldhamskej módy, by sa eleganciou vyrovnala
akejkoľvek tarienskej dáme. A nielen vyrovnala, predčila.
„Si tu...? Zdáš sa mi?“ pomaly dvihla
dlaň k jeho tvári.
Dorian k nej pritisol pery a pevne ju
stisol pravicou. „Som tu. Som pri tebe.“
„Teda, Dorian, ty si ma normálne obral o
slová. Ale že doslova!“ zasmiala sa Tara.
Bol síce rád, že ju vidí, no vlastne sa
na ňu ani nepozrel. Jeho pohľad, celá jeho pozornosť patrila iba
Keire. „Si v poriadku?“
„V tom najlepšom,“ zadívala sa mu do
očí. „Asi snívam...“
„Nie, nesnívaš, Keira. Som tu. Som
naozaj tu. A prišiel som...“
„Ste v poriadku, slečna?“ prerušil ho
matkin hlas.
Keira od neho odtrhla zrak, dvihnúc hlavu.
Vzápätí pozrela znovu na Doriana – nepochyboval, že si to veľmi
rýchlo dala dokopy. Predsa len, plavé vlasy, typické pre Tarien,
hovorili samy za seba. „Ja... áno,“ sklopila pohľad a Dorian v
jej tvári pobadal červeň, ktorá mu pripadala taká roztomilá. A
teraz bol i rád, že sa jej trochu vrátila farba.
„Mali by ste ísť k lekárovi,“ ozval
sa Dalien, čo Doriana dosť prekvapilo. Sprvu si chcel Keirino
odpadnutie vysvetliť racionálne, tým nepríjemným teplom, čo
sužovalo Eldham, ale vzápätí mu došlo, že Keira predsa je na
takéto počasie zvyknutá a nemalo by na ňu až tak negatívne
vplývať.
„Pôjdeme,“ prikývol.
„Čože? Nie... Dorian, veď to je iba
slabosť z tepla.“
„Keira,“ opäť jej pobozkal chrbát
dlane, „prosím ťa, netráp ma.“
Slabo sa pousmiala. „Ty si ma trápil...
tak dlho...“
„Prepáč,“ šepol.
„Nie... to nie je výčitka.“
„Keira, si zoslabnutá. Niekto sa na teba
musí pozrieť, dobre?“
Privrela oči a pokývala hlavou.
„Dobre...“
„Ja to zariadim, hm?“ podujala sa Tara
– Dorian ani presne nevedel na čo –, ale prisvedčil. „Počkajte,
o pár minút som späť!“ Hneď nato sa rozbehla od stánku, jeho
rodičia sa jej sotva stihli uhnúť z cesty.
Keira
Bola by
sa čudovala omnoho viac, keby jej to dovolil vyčerpaný organizmus.
Dorian naozaj prišiel, vrátil sa, bol tu pri nej... nechápala,
odkiaľ sa tam vzal, prečo. A čo tu s ním robili jeho rodičia...
Zmätok.
Ten napĺňal celú jej myseľ.
Intenzívnejšie
si však uvedomovala telesnú malátnosť.
Keď sa
Tara vrátila (a Keira si ani nestihla všimnúť, že kamsi odišla),
sprevádzal ju hluk, ktorý sprvu nedokázala zaradiť – až po
chvíli jej došlo, že hľadí na Madena v jeho terénvoze.
Vozidlo so štyrmi hrubými kolesami mohlo odviesť šesť
pasažierov, troch vpredu, troch vzadu. Dorian pomohol Keire vstať a
usadil ju hneď vedľa Madena, na ktorého sa ospravedlňujúco
pousmiala.
Mohla
byť rada, že nestihol s Tarou vypiť to pivo; inak by zrejme na
terénvoze
neprišiel.
„Čo
vymýšľaš, Keira?“ pokrútil hlavou, avšak usmieval sa.
„Prepáč...
a ďakujem.“
Vzadu
sa usadili Dorianovi rodičia a Tara a Dorian si sadol ku Keire,
chytiac ju za ruku. „Takže kam presne?“
„K
nejakému lekárovi. Najbližšiemu,“ odvetil Dorian.
„Alebo
skôr najlepšiemu,“ podotkla jeho mama.
„Hlavne
poďme,“ požiadal Dorian a Maden naštartoval. Terénvozy
boli príšerne hlučné a Keire tie hlasné zvuky trhali uši;
oprela sa o sedadlo celým telom a privrela oči, vychutnávajúc si
napriek mätúcej situácii Dorianov jemný a zároveň pevný dotyk.
Terénvoz
ich poriadne ponatriasal, kým zastali pred budovou ošetrovne. Tara
jej zozadu podala fľašu a Keira dopila jej obsah, no Dorian ju i
tak podopieral cestou dnu a ani jej to veľmi neprekážalo. Cítila
sa trošičku lepšie, aj keď stále by si bola rada sadla.
Napokon
chvíľu aj sedeli – ibaže sama sotva vnímala, kde sa nachádzajú
a koľko čakajú. Prechádzali okolo nich neznáme osoby s rúškami
na tvárach, ktoré sa sem zväčša prisťahovali z Damerelu,
regiónu služieb (pravdepodobne až po štúdiu v Tariene), a Keira
sa len utvrdzovala v tom, že jej je čoraz lepšie, že ďalšia
voda, ktorú jej Tara priniesla, jej prospieva a dodáva silu. No už
boli tu a Dorian si vzal do hlavy, že ju ktosi musí vyšetriť...
Stále
neverila, že je naozaj tu. Pri nej. S ňou.
Do
jednotlivých miestností vchádzali za zatvorené dvere ostatní, čo
sedeli taktiež na chodbe a čakali, a Keira nemala ani poňatia,
kedy bude konečne rad na nej. Nenápadne si prezerala Dorianových
rodičov: veľmi sa podobal na svoju mamu, otcových čŕt mal
pomenej. A jeho mama bola ozajstná krásavica, nádherná žena, i
keď pôsobila dosť prísne.
Váhala,
že by možno mala prehovoriť, predstaviť sa im, azda sa aspoň
pokúsiť spraviť dobrý dojem... no mlčala. Dokonca aj Tara
mlčala. Tara, pri ktorej sa usadil Maden.
Napokon
sa rozhodla, že to musí prekonať; Dorian mal zaiste nejaký dôvod,
prečo prišiel aj s nimi, a bolo iba na nej, aby urobila ten správny
dojem. Už-už otvárala ústa, že čosi povie, keď k nim podišla
krátkovlasá ryšavá ošetrovateľka a pozvala ju do svojej
vyšetrovne. Musela ísť za ňou sama, od dverí ešte pozrela na
Doriana, ktorý stál a povzbudivo sa na ňu usmial, a potom vošla
dovnútra.
„Ľahnite
si, prosím,“ nariadila jej lekárka, ukážuc na lôžko pod
oknom. Keira poslúchla a uvelebila sa na polozdvihnutej posteli,
takže celkom neležala, ale ani nesedela. „Aké máte ťažkosti?“
„Prišlo
mi zle. Odpadla som.“
„Ako
zle?“
„Slabosť.
Celý deň sa cítim zvláštne.“
„Pili
ste dostatok tekutín?“
„Snažila
som sa. Dbám na to, áno.“
„Boli
ste vystavená priamej žiare sĺnk?“
„Nie,
pracujem celý deň v tieni, v stánku.“
„Je
vám zle od žalúdka? Cítite bolesť hlavy či nutkanie na
zvracanie?“
„Nie,
to nie. Ani jedno z toho.“
„A
nepociťujete zimnicu?“
„Nie.
Iba slabosť. A aj tá pomaly prechádza.“
„V
poriadku,“ ošetrovateľka pristúpila k nej a začala ju prezerať,
kontrolovať. Keira to všetko prečkala bez slova, bez pohybu, iba
čo načúvala jej pokynom, keď jej kázala vyhrnúť si šaty,
posadiť sa či vstať. Napokon musela prejsť aj popod akúsi
„bránu“, ktorá lekárke umožnila nazrieť do Keirinho vnútra:
vidieť jej orgány, kosti, všetky vrstvy jej organizmu. „Posaďte
sa,“ povedala jej medzičasom, sústredene hľadiac na obrazovku, z
ktorej Keira videla akurát zadnú časť.
Sadla
si znovu na okraj lôžka a zadívala sa na ošetrovateľku. Na
Damerelčanku sa chovala relatívne stroho, no Keira to nepovažovala
hneď za negatívum: beztak zistila všetky podstatné informácie,
správala sa v podstate milo, aj keď bez úsmevu, a zdalo sa, že
vyšetreniu obyčajného odpadnutia venuje dostatok času. Pôsobila
zodpovedne a Keira z nej mala v konečnom dôsledku vcelku dobrý
pocit.
Opäť
stratila prehľad o plynutí času a až keď sa lekárka znovu
ozvala, spamätala sa. „Kedy ste boli naposledy u lekára, slečna?“
„Naposledy?“
zamyslela sa. „Minulý rok. Na jar.“
„Odvtedy
nie? Ani v posledných týždňoch?“
„Nie,
prečo? Zmeškala som nejaké povinné vyšetrenia?“
„To
nie, iba sa trochu čudujem. Nemali ste žiadne príznaky?“
„Čoho?
Som chorá?“ mierne zvraštila obočie. Veď jej len prišlo zle...
hádam to nebude čosi vážne.
„Nie
chorá. Ste tehotná, slečna,“ vyriekla vecne – tak vecne, že
Keira si význam tých slov v prvých sekundách ani neuvedomila.
„Prosím?“
zašepkala a naprázdno preglgla. Zrazu mala v hrdle úplne sucho.
„Odhadujem
to na deviaty týždeň. Možno desiaty.“
„Tehotná...“
zopakovala si sama pre seba.
„Napite
sa,“ ošetrovateľka jej podala pohár vody, ktorý so slovkom
vďaky vypila na pár glgov. „Asi ste to nečakali.“
„No...“
Radšej neodpovedala. Čo mala povedať, pravdu? Že jej to ani len
nezišlo na um?
„Preto
vám bolo zle. Nie je to nič horšie. Verím, že sú to pre vás
dobré správy.“
„Ja...
iste... iste, že áno... veľmi dobré,“ mimovoľne sa pousmiala.
Tehotná. S Dorianom. A on sa práve vrátil. Mohol mať vôbec
lepšie načasovanie?
Lekárka
jej poradila bylinky, z ktorých by si mala robiť odvar, dala jej
tabletku, ktorá chutila skôr ako hroznový cukor, ale mala ju
posilniť, a Keira sa zrazu ocitla na chodbe.
Dorian
sa okamžite zdvihol z drevenej lavice, na ktorej ostatní ostali
sedieť, a Keira naňho uprela oči. Boli tam jeho rodičia a jej
najlepšia priateľka so svojím novým (zrejme) priateľom, všetci
sa na ňu dívali, hoci najintenzívnejšie vnímala Dorianov
pohľad... a ona... ona bola tehotná.
Komentáre