Keira
Otcovo správanie napĺňalo jej podvedomé
očakávania. Aspoň v prvých dňoch. Pracovala výlučne s ním,
poslúchala jeho pokyny, robila všetko, čo jej povedal. Možno sa
správala až príliš podriadene, ale nedokázala si pomôcť:
chcela ho späť, svojho otca, s ktorým si vždy rozumela. To, že
stratila Doriana, príliš bolelo a nezvládla by ešte aj stratu
vlastného otca.
No viac sa neospravedlňovala, jedno
ospravedlnenie – úplne úprimné – už povedala a nemala dôvod
opakovať ho. Nepotrebovala sa ponižovať a hádzať na seba vinu
navyše, pretože neposlušnosť skutočne oľutovala a ospravedlnila
sa za to. Ak jej to Loren nedokázal odpustiť... s tým už nemala
čo urobiť.
Občas však prehodili nejaké to slovko aj
mimo pokynov a požiadaviek na prácu, hoci Keira si ani zďaleka pri
ňom nepripadala taká uvoľnená ako kedysi. Doriana však ani
omylom nespomínala, na to si príliš vážila ten „mier“, čo
medzi nimi nastal. Kradol si však takmer všetky jej myšlienky a
nesmierne ho chcela pri sebe.
Musela však žiť ďalej, žiť svoj
každodenný život, každodenné povinnosti, každodenné malé
radosti, ktoré teraz do jej dní vnášala prevažne Tara. Snažila
sa o to, a veľmi. A Keira si ju za to neuveriteľne vážila. Ich
priateľstvo sa neopísateľne posilnilo a upevnilo, hoci Keira už
ani nepredpokladala, že je to vôbec možné, pretože si vždy boli
veľmi blízke a zvykli si hovoriť takmer všetko.
Proti stretnutiam s Tarou jej otec
nenamietal, aj keď v jeho prítomnosti sa Tara vždy tvárila
previnilo. Predsa len, ona navrhla klamstvo a ona sa tvárila, že je
chorá, aby mohla k nej Keira prísť a stretnúť sa tam s Dorianom.
Lenže Loren akoby na to zabudol (možno naschvál, keďže sa
zároveň prišla s klamstvom priznať a oni mohli Keiru s pomocou
Dorianovho strýka Daruana zachrániť). Teraz už mu nemala prečo
klamať, Dorian bol preč, nehrozilo teda, že by potajme
zorganizovala ich ďalšie stretnutie.
A Keira videla v jeho tvári, že ju nechce
zbytočne trápiť. Beztak nebola veselá ako predtým, v hrudi ju
stále čosi bolelo a každý večer zaspávala s opálom od Doriana
v dlani. Napriek smútku, čo ju ťažil, snažila sa správať k
rodičom s úctou a milo; hnev by bol zbytočný, ničomu by
nepomohol a...
Tara jej vnukla myšlienku, na ktorú sa
upla. Vlastne, možno to ani tak nebola Tara ako chvíle s ňou, keď
okupovali Keirinu izbu a prezerali si staré fotografie: fotografie s
jej starým otcom. Desiate výročie jeho smrti pominulo a Keira
naňho myslela intenzívnejšie než predtým, predstavovala si, ako
by ju vo všetkom podporil, ako by ju priam donútil ísť študovať
do Tarienu, jednak preto, aby si splnila sen, jednak preto, aby mohla
byť s Dorianom.
A vďaka týmto úvahám začala pracovať
neúnavnejšie, namiesto ôsmich hodín denne trávila v práci
zväčša až dvanásť-trinásť hodín a podarilo sa jej presvedčiť
otca, aby mohla opäť predávať na trhu. Na zákazníkov sa vrelo
usmievala, premáhala sa k zhovorčivosti, keď sa niekto spýtal na
proces výroby šťavy či džemu, všetko výrečne opisovala,
rozdávala recepty na koláče či iné pokrmy, ktoré si mohli s
pomocou jej tovaru pripraviť. A zarábala.
Zarábala viac než kedykoľvek predtým.
Našťastie, Eldhamčania ju poznali iba ako zberačku, nie ako
dievča, čo sa zaplietlo s Tarienčanom. Jej identitu noviny
nepoznali, hoci predčasný odchod hlavy Tarienu vyvolal mnohé
otázniky, no predstaviteľ Eldhamu, pán Solenar, všetko úspešne
zahovoril a potvrdil, že nedošlo k žiadnym nezhodám. Naopak,
politici sa dohodli na dlhodobej spolupráci a Keira mohla byť len
rada, že oblasti, kde zvykla jej rodina pracovať, sa to (zatiaľ)
nedotklo.
Väčšinu toho, čo zarobila, si
odkladala, no povedala o tom iba Tare. Rodičia zatiaľ nič
nevedeli; beztak mala pred sebou ešte mesiace práce, než našetrí
dosť. Dosť na štúdium. Na odchod. Na život v Tariene. Ten nápad
bol šialený a desivý, ale zároveň bol tým najrozumnejším, na
čo prišla.
Mohla sa umárať žiaľom a bezmocnosťou,
mohla si opakovať, že bez Doriana nemôže žiť – no napriek
tomu žila. Každé ráno otvorila oči, jej pľúca si stále pýtali
vzduch, jej žalúdok jedlo, jej organizmus vodu. Nemohla sa opustiť,
i keď na to mala chvíľami chuť. Myšlienka na Doriana ju však
držala nad vodou. A najmä to boli myšlienky na dedka Kanelora,
ktoré ju nútili ísť ďalej, pracovať viac, dať zo seba všetko,
pustiť sa do toho naplno.
Konečne mala cieľ. Dosiaľ žila iba tak,
bez plánov, bez konkrétnych túžob, síce so snami, ale tie sny
boli príliš matné, abstraktné. Niežeby jej život predtým nemal
zmysel, veď mala okolo seba ľudí, ktorých milovala a ktorí
milovali ju, mohla robiť to, čo ju bavilo; svoj život mala rada.
Ibaže s Dorianom spoznala čosi nové, čosi ešte viac.
Teraz bol on jej motiváciou zlepšovať
sa, šetriť si, rozhodovať sa.
Sama za seba.
Utvrdzovali ju v tom aj pohľady dedka z
fotografií, vždy také láskavé, chápavé. Videl v nej potenciál,
ktorý nevidel nik iný. Iba teraz Dorian. Oživil v nej všetko to,
čo do nej dedko vštepoval ako do malého dievčatka a čoho sa s
tým, ako rástla, postupne, pomaly vzdávala.
Tarina podpora ju len povzbudzovala snažiť
sa ďalej, snažiť sa viac. Dni sa míňali, žeň bola v plnom
prúde a askyrské slnká sa pomaly nachyľovali, čo bolo znamenie
blížiacej sa jesene. Zmenu ročných období si Keira vychutnávala
ako pravá Eldhamčanka, ako pravá Vnímateľka: sústredila sa na
okolie svojimi výnimočne rozvinutými zmyslami, vdychovala všetky
vône, jemné i silné, výrazné aj slabšie, a taktiež načúvala.
Načúvala všetkým tým hrmotným i nenápadným zvukom a nasávala
do seba pokoj.
Ak by ju nedokázala povzbudiť žiadna
osoba, stále tu bola príroda, v ktorej lone sa cítila slobodne a
krásne. Napriek všetkému, čo jej chýbalo, mala toho tak veľa.
Žatva prešla, deň za dňom sa míňal a
Keiru až udivovalo, ako rýchlo zrazu plynie čas. Teraz už chvíle
s Dorianom, všetky, ktoré s ním prežila, od prvého stretnutia až
po neradostnú rozlúčku, vnímala ako bezčasové. Na to obdobie sa
skutočne spomalil čas, príroda jednoducho zastala, aby im dopriala
dostatočne sa spoznať, dostatočne sa zblížiť i v šialene
krátkej dobe.
A odvtedy prešli celé týždne, od toho
jedného, najkrajšieho, najdlhšieho týždňa jej života. Každý
deň ju väčšmi vzďaľoval aj od Doriana, aj od tých udalostí,
dokonca aj od spomienok – a nedalo sa tomu zabrániť. Dokonca sa v
Eldhame začali chystať požatevné slávnosti, nazývané vienky, a
to bolo ďalšie – neodvratné – znamenie príchodu jesene.
Obe slnká však na ňu intenzívne
žiarili, keď stála na jarmoku i so svojím tovarom a usmievala sa
na okoloidúcich Eldhamčanov. V ten deň sa cítila obzvlášť
čudne, akoby sa leto rozhodlo rozlúčiť sa ďalšou vlnou horúčav,
aké sužovali región i v čase, keď pricestoval Dorian so strýkom
a tetou.
Tieto dni jej ho ešte viac pripomínali a
vysoká teplota vzduchu jej nerobila dobre. Každú chvíľu pila,
vodu jej však ohrievali neúnavné lúče oboch sĺnk a najradšej
by už zatvorila stánok a vydala sa domov. Do konca dohodnutého
pracovného času, ktorý jej určil otec, ale ostávala ešte hodina
a pol a nejaké minúty k tomu, takže to ešte musela vydržať. Na
hlave jej spočíval slamený klobúk obviazaný hnedou stuhou,
vzdušné svetlé šaty ju tiež mohli ochraňovať pred teplom, no
predsa sa akosi necítila úplne vo svojej koži.
„Ahoj,“ postavila sa zrazu pred ňu
Tara s rukami založenými za chrbtom a širokým úsmevom na tvári.
„Ahoj, Tara,“ trochu prekvapene ju
pozdravila. Pred chvíľou predala posledný pohár s čerstvou
šťavou z černíc a teraz už jej ostali na predaj iba džemy,
marmelády a lekváre. Od rána rátala s tým, že mnohé z nich si
aj odnesie naspäť domov do pivnice. „Čo ty tu?“
„Prišla som ťa pozrieť. Ako to dnes
ide?“
„Vidíš. Šťava akoby sa doslova
vyparila a džemy... no, tie mi tu stoja.“
„Všetci máme sladkého dosť,“
uškŕňala sa.
„Ty vyzeráš akosi veselo,“ podotkla.
„Veru.“
„A čože tak?“ mierne nadvihla obočie.
„S Madenom sme sa pohádali.“
Keira chvíľku počkala, no potom sa
zmätene opýtala: „A to ťa tak teší...?“
„Uhm.“
„Ako to?“
„Ah, Keira...“ poskočila na mieste.
„Čo? Nebodaj ťa pozval na vienky?“
„To nie,“ rozosmiala sa.
„Tak...?“
„Ale ja jeho!“
„Ah...“ zažmurkala. „Ty si pozvala
jeho? Konečne si sa odhodlala? Takže predpokladám, že súhlasil.“
„No počkaj, počkaj, ty ideš od konca.“
„Ako to, od konca?“
„Poviem ti to od začiatku. Začalo sa
to, keď prišli nové stroje. Madena to nesmierne naštvalo, už
začiatkom týždňa. Celé dni chodil namrzený a zachmúrený, na
všetko frflal. A dobre vieš, že taký nezvykne byť. Niežeby
chodil vyškerený ako ja, ale... zväčša si veci neberie príliš
k srdcu.“
„Hej, to všetci vieme.“
„Lenže teraz ho to dožralo. Dokonca by
mal ísť na iné miesto, zmeniť prácu. Robiť čosi iné.“
„Inde?“
„Nie, avšak... so strojom,“ Tara
prekrútila očami. „Popravde, na jeho mieste by som ja
protestovala ešte otvorenejšie.“
„No, ale... hádam kvôli tomu neprišiel
o prácu alebo čo...?“
„Nie, to nie.“
„Ah, Tara, dokedy ma budeš naťahovať?“
vzdychla a siahla po svojej fľaši s čistou vodou. Počas dňa si
bola párkrát nabrať z prameňa stojaceho v tieni uprostred
jarmoku; voda chutila spočiatku úžasne, bola príjemne chladná,
no vzduch ju postupne zohrial. S nie príliš veľkou chuťou sa
napila.
„Si ako syrová niť,“ smiala sa Tara.
„A vôbec, chcem ťa nakaziť dobrou náladou.“
„Preto ma naťahuješ? Neviem, či je to
zrovna dobrý spôsob.“
„Dobre, dobre, ja som si to len chcela
vychutnať. Takže, dnes mal začať Maden s tým strojom. Na protest
prišiel do práce až poobede, ale to je vedľajšie. Skrátka, ten
stroj mu nešiel, neposlúchal ho tak, ako by si bol prial, a začal
príšerne nadávať. Všetci sme to počuli a prišiel dokonca náš
nadriadený, ktorý si ho zavolal k sebe. Asi mu chcel vyčistiť
žalúdok, no Maden... povedal, že končí.“
„Končí?“ Keira vytreštila oči.
„Hej,“ Tarin úsmev mierne povädol, no
stále vyzerala šťastne. „To ma síce mrzí, ale... nič teraz
neprekoná moju radosť.“
„A v čom presne tá radosť spočíva?“
„Maden odkráčal preč, stroj ostal
zatiaľ nepoužívaný. Ja som dokončila šichtu – síce ma to
jeho rebelantstvo dojalo, no ja si nemôžem dovoliť stratiť
robotu, chápeš – a potom som sa vydala hľadať ho. Videla som,
že mu bolo pri odchode zo všetkého nanič. No, a...“
„A?“
„On na mňa čakal.“
„Ah... to je milé. A kde?“
„V lese, popri ktorom som šla. Skrýval
sa v tieni, čo mu vôbec nezazlievam, to teplo ma tiež ničí. Už
aby bola ozajstná jeseň! No, ale, späť k téme. Takže, chcela
som ho rozveseliť – a myslím, že práve preto ma aj čakal, lebo
sa tiež rád, podobne ako ty, nechá občas nakaziť mojou dobrou
náladou –, a tak som ho pozvala na jedno chladené. Nestihli sme
tam však ani dôjsť a on sa zas roznadával, čomu síce rozumiem,
no už mi to prišlo prehnané. Nechcela som ho však zaťažovať
tým, čo bude ďalej, kde si chce hľadať prácu a tak. Na také
veci je priskoro... No, lenže on toľko táral a táral a táral, až
ma to dožralo.“
„A...?“ Keira nemienila popierať, že
v nej priateľka prebudila zvedavosť. Predsa len, ako sa mohla
takáto „hádka“ v Madenovej príšernej nálade skončiť
kladnou odpoveďou na pozvanie na vienky? Opäť sa napila a oprela
sa o pultík, na ktorom mala vyložený tovar. Najradšej by si bola
sadla. A obliala sa ľadovou vodou.
„Si v pohode?“ opýtala sa Tara.
„To ma chceš ďalej naťahovať?!“
zamračila sa, zachovala si však milý výraz.
„Nie, len si akási bledá.“
„To z toho tepla. Snáď každému je v
takýto horúci deň do určitej miery zle.“
„Hm, dobre. Takže... ja som skrátka už
nemohla počúvať to jeho horekovanie a aj mi došli všetky
argumenty, tak som ho prosto musela umlčať inak. Pobozkala som ho!“
„Pobozkala?“ Keira sa usmiala. „A
on?“
„On? Čo ako?“
„No, opätoval ti to?“
„Čo ja viem,“ mykla plecami.
„Neodtiahol sa, tak asi hej, či?“
Krátko sa zasmiala. „Asi áno. Alebo si
ho natoľko šokovala, že...“
„Hej, nekaz mi to! Áno, šokla som ho. A
vlastne aj seba. Riadne. Ale bolo to také skvelé, Keira! Ten pocit,
dať to zo seba konečne von...“
„Takže potom si ho pozvala, hm? A on sa
nezmohol na iné než na súhlas.“
„Možno... tak dajako. Teda, presnejšie,
len čo som sa odtiahla, vypadlo zo mňa, že sa uvidíme na
vienkoch, a rozbehla som sa preč.“
„Preč...?“ zarazila sa.
„Uhm,“ prikývla a trochu sa
začervenala. Vidieť Taru s červeňou v lícach bolo nanajvýš
prekvapivé, ale zároveň milé.
„Kam? To si ho nechala pred hostincom?
Bez piva?“
„Hej,“ zachichotala sa. „Ja neviem,
musela som ti to prosto prísť povedať!“ poskočila na mieste.
„Okamžite?“ Keira sa musela smiať. To
naťahovanie teraz už stálo za to.
„Áno!“ Tara obehla pult a objala ju.
„Som taká šťastná!“
„Mohla si ostať chvíľu šťastná aj s
ním,“ pohladila ju po chrbte a odtiahla sa.
„Ty si hrozná, kazíš mi to!“
„Prepáč, nemyslím to zle.“
„Ja viem, viem, ty si sa mi o Dorianovi
takto nerozplývala, ale prosto... ah, prepáč. Nie, usmej sa ešte.
Prosím.“
Keira nadvihla kútiky úst a sklopila
pohľad. Stačilo počuť jeho meno z Tariných úst a zrazu tak
intenzívne pocítila, ako jej chýba, až jej prišlo naozaj zle.
„Prepáč,“ Tara jej vtisla bozk na
líce.
„Nie, ja sa teším s tebou. Naozaj,“
uistila ju.
„Ďakujem. Si ozajstná kamoška.“
„Nuž, snažím sa,“ pousmiala sa a
mimovoľne sa striasla. Opäť sa oprela o pult, aby udržala
rovnováhu.
„Čo je, Keira?“
„Neviem. Je mi... čudne.“
„Mala by si si sadn...“ odmlčala sa s
pootvorenými ústami.
„Čo je? Tara? Kam sa dívaš?“ Keira
sa obzrela ponad rameno. Napriek askyrským slnkám, ktoré ju od
obzoru takmer oslepovali, rozoznala obrysy troch postáv – jednej
ženskej a dvoch mužských. Poznala iba jednu z nich, ale poznala ju
príliš dokonale. „Dorian...“ šepla neveriacky. Azda mala z
toho tepla už aj vidiny?
„Keira...“ Tara ju podoprela, no Keire
sa zatmelo pred očami. „Keira!“ začula ako ozvenu z veľkej
diaľky a zviezla sa na zem.
Komentáre