Dorian
Pripadal si ako malý chlapec – ako
namosúrený malý chlapec. Vo vzduchovoze sa ocitol napriek
všetkým svojim vnútorným námietkam, ibaže žiadnu z nich
nevyriekol nahlas. Strýko Daruan zariadil odlet a zrazu už sedel v
prvej triede a zhora sa díval na Eldham, ktorý sa mu vzďaľoval,
akoby ho od neho odvialo tornádo.
Hneval sa, ale napriek tomu nepociťoval
nepokoj. Nedostal síce príležitosť stretnúť sa ešte s Keirou
(keď sa vrátili do penziónu, čakala ho akurát veľmi chutná
večera a už prichystaná batožina so všetkými jeho vecami) a
povedať jej čosi na rozlúčku, no už aspoň trochu vedel, ako to
všetko – snáď – vyriešiť.
So strýkom a tetou sa nebavil, avšak ani
sa s nimi nemienil hádať či dohadovať; dobre vedel, že to
momentálne nemá žiadny zmysel. Trochu im musel zazlievať, s akým
prístupom si poňho prišli na ostrov, no zahryzol si do jazyka a
prosto mlčal. Mlčal a uvažoval, hľadiac z malého okienka
vzduchovozu.
Díval sa na zelené eldhamské lúky, žlté
a hnedé polia, modré rieky, díval sa na obrysy celého
poľnohospodárskeho regióna obklopené tmavomodrým oceánom a
zrazu sa díval už len na biele nadýchané oblaky, medzi ktorými
sa vzduchovoz ocitol. Díval sa na to všetko a predsa nebol
mysľou prítomný.
V mysli bol stále pri Keire. Pri jej
úsmeve, pri jej vôni. Zhlboka sa nadýchol, akoby ju mohol stále
cítiť, no vznášala sa okolo neho iba čistá aróma luxusného
vzduchovozu a kávy, ktorú pila jeho teta Revilia. Nezdalo sa
mu, že by sa naňho vyslovene hnevala, a to ho príjemne prekvapilo.
Určite to celé považovala za bláznovstvo, no aspoň sa
nepohoršovala natoľko ako strýko Daruan.
Ten bol stále červený od zlosti a Dorian
ho azda ani nespoznával. Nedokázal celkom pochopiť, kde sa v ňom
nabralo toľko zloby voči Keire, voči Eldhamu či Eldhamčanom.
Alebo sa v ňom mýlil a Daruanovi šlo celý čas o to, čo videla
Keira v zdanlivej spolupráci s Tarienom od prvej sekundy? Chcel aj
on Eldhamčanov nahradiť strojmi, zefektívniť výrobu?
Tomu nemohol a ani nechcel veriť. Veď ho
poznal. Nie, teraz ho len sám videl v horšom svetle, pretože sa
naňho hneval.
Zahnal tieto úvahy a vrátil sa opäť ku
Keire. K jej úsmevu a jej jemnej pokožke. K zvlneným vlasom a
pehám na tvári. K jej bozkom, k jej objatiu.
„Môžem vás niečím ponúknuť, pán
Dorian?“ naklonila sa nad neho Damerelčanka, ktorá pracovala vo
vzduchovoze ako obsluha. Pôsobila milo, priam sladko.
Nacvičený úsmev vyzeral dostatočne presvedčivo a profesionálne.
„Nie, ďakujem,“ odvetil, ani na ňu
nepozrel od okna.
„Kávu? Čaj? Horúcu čokoládu?“
„Povedal som, že nie.“
„Vaša teta trochu nalieha, aby ste si
niečo dali.“
Zamračene na ňu pozrel a vykukol i na
Reviliu, pokrútiac hlavou. „Nie, nič si nedám, ďakujem,“
zopakoval slušne obsluhujúcej Damerelčanke, no tá odišla až v
momente, keď sa Revilia postavila a prešla k nim, pošlúc ju preč.
Usadila sa vedľa Doriana – každý cestujúci mal k dispozícii
samostatnú sedačku, na ktorú by sa pokojne zmestili aj traja
ľudia. „Deje sa niečo?“ opýtal sa ľahostajne.
„Nespoznávam ťa, chlapče.“
„Hm?“ otočil sa späť k oknu, no po
chvíľke predsa len pozrel na ňu. „A čo očakávaš, že sa
strýkovi poďakujem?“
„Dorian, veľmi sme sa o teba báli.
Dokonca sme zvažovali, že dáme vedieť aj tvojim rodičom, ale...
našťastie, rozmysleli sme si to a rozhodli sa čakať. Ktovie, aké
muky by prežívali, hádam by sa mohli obávať, že prišli o druhé
dieťa...“
Privrel oči, zavrtiac hlavou. Vážne
chcela proti nemu teraz vyťahovať jeho sestru Daseilu? Veď
si dobre uvedomoval, ako nezodpovedne sa zachoval. Tisíckrát si to
uvedomil, ibaže Keira ho chcela zbaviť výčitiek. A pokiaľ mu nič
nevyčítala ona sama, tak kto mal na to právo? Ona bola tá, ktorú
ohrozil. Nik iný.
„Dorian, ja...“ vzdychla a nakrátko sa
odmlčala. Potom z nej zrazu vypadlo: „Miluješ to dievča?“
Tá otázka ho tak prekvapila, že sa na ňu
jednoducho musel pozrieť. Odpoveď bola jednoznačná, no i tak ho
tá otázka šokovala. Vyšla totiž z úst Tarienčanky a teda bola
nebezpečná: aj on si svojou racionálnou časťou uvedomoval, aké
šialené to celé je. Poznali sa s Keirou týždeň, jeden jediný
týždeň. A áno, po tom týždni, ktorý mu teraz pripadal ako celý
život, ju skutočne miloval.
Nestihol však odpovedať. „Ja to
chápem... je to krásne. Dobre vieš, že so strýkom ti nechceme
zle.“
„A i tak tu ide iba o vás. Alebo, lepšie
povedané, o neho. O jeho povesť, o jeho prestíž, o jeho plány,
prosto – o neho. Čo vás je po mne? Keby som nebol súčasťou
vašej cesty a spravil si sem sám výlet, som si stopercentne istý,
že moji rodičia by proti Keire nikdy nenamietali.“
„Vieš, aký je Tarien, Dorian...“
„Viem. Preto odtiaľ vypadnem,“
vyhlásil.
„Č-čože?“ zalapala po dychu.
„Dorian, nie, to... kvôli tomu dievčaťu? Neblázni. Hádam kvôli
nej všetko nezahodíš.“
„Zahodím kvôli nej všetko, čo
nepotrebujem,“ odpovedal pokojne.
Revilia krútila hlavou. „To nesmieš.
Dorian, ver mi, všetci sme boli mladí. A mladosť je čas chýb. Je
to prirodzené, áno, nik ti to nemôže zazlievať, avšak...“
„To povedz strýkovi.“
„Spamätaj sa, chlapče, prosím ťa.
Nechceme ti zle, ale to dievča ťa dovedie do záhuby.“
Zvraštil obočie. Už mal dosť toho
chlapca. Nebol chlapcom, bol mužom – a musel sa tak začať
naplno chovať, lebo už ho vážne nebavilo počúvať, ako ho
niektorí stále berú ako dieťa. „Miluješ ho, teta Revilia?“
vrátil jej otázku. Nebolo to od neho celkom férové, avšak už ho
začínala pomaly rozčuľovať aj ona. Veď ho prakticky donútili
opustiť ju. A hoci bol pevne rozhodnutý nenechať to tak, predsa
len do vzduchovozu nasadol, lebo stále čosi potreboval.
Potreboval, aby sa ktosi zaňho postavil. Jeho rodičia. Potreboval
to vyriešiť s nimi.
„P-prosím?“ zahabkala, rýchlo
žmurkajúc.
„Pýtam sa, či miluješ strýka
Daruana.“
„To predsa nemôžeš porovnávať, my
sme spolu roky a...“
„Každý vzťah má svoj začiatok.“
„A každé bláznovstvo má svoj koniec.
Neuvažuješ racionálne a to ti je iba na škodu.“
„Možno je konečne načase, aby sme
všetci prestali byť tak strašne racionálni. Chceme len výkon,
riešime výsledky, celý Tarien je iba o úspechu, o snahe, o učení.
O tlaku. Obrovskom nechutnom tlaku. Vraví sa, že znalostný región
je regiónom príležitostí. Ja osobne ho teraz vnímam ako región
nátlaku. A tomu nátlaku hodlám vzdorovať, teta.“
„Myslím to dobre, Dorian, prosím ťa,
ver mi. Nechcem sa s tebou hádať. Ale čo hodláš spraviť? To
dievča nepatrí do nášho sveta, nemá v Tariene čo robiť.“
„Ak ju vidíš ako obyčajnú sedliačku,
ktorá nepozná svet, teta, nechcem ťa uraziť, ale myslím si, že
Keira vie o svete viac než ty a strýko Daruan dohromady.“
Pobúrene sa vystrela. „Dorian... bola
som na tvojej strane. Zastávala som sa ťa. Vravela som, že si
zamilovaný a to ťa ospravedlňuje... vravela som si, že ťa možno
to dievča pobláznilo, ale... to ti vôbec nezišlo na um, že ťa
chcela len využiť? Vyžmýkať z teba, čo sa dá?“
Mal chuť postaviť sa a opustiť
vzduchovoz. Začalo mu byť z týchto rečí zle a zatúžil
odísť od všetkých týchto nechutných predsudkov. „Teta
Revilia,“ obrátil sa k nej, zabodnúc do jej očí tvrdý pohľad,
„toto by stačilo. Nemusím pred tebou obhajovať ani Keiru, ani
seba. No keď sa teraz pozriem na strýka, na to, ako sa chová, a na
to, ako sa tvári pred verejnosťou... vieš, čo mi z toho vychádza?
Možno je mnoho vecí, ktoré Keira nemá v
porovnaní s nami. Nemá toľko vedomostí čo my, nemá toľko
peňazí čo my, nemá ani také prostriedky ako my. A spolu s ňou
celý Eldham. Lenže ona má čosi omnoho, omnoho dôležitejšie.
Čosi, čo strýko Daruan – aspoň teraz sa mi tak zdá –
postráda.“
„A to je čo?“ opýtala sa a v jej
hlase začul obavy.
„Chrbtovú kosť,“ vyriekol a keď
Revilia pobúrene vstala a bez ďalších slov odkráčala za svojím
manželom, zachmúrene sa otočil naspäť k oknu. Možno si už s
týmito ľuďmi naozaj nemal čo povedať.
Keira
Akonáhle
prišli domov a otec jej do vlastnej sýtosti vyčistil žalúdok,
odobrala sa mlčky do svojej izby. Jediné, čo povedala nahlas, bolo
úprimné ospravedlnenie za to, že neposlúchla, ibaže to Lorenovi
nestačilo. Jej trestom bolo domáce väzenie na zvyšok leta, no to
už pre ňu vôbec nič neznamenalo; vedela, že s Dorianom sa už
neuvidia, a tak bolo úplne jedno, či môže vychádzať z domu,
alebo nie. Navyše, bola si istá, že aj počas práce jej bude otec
snoriť za chrbtom. Nenamietala, v podstate mu to ani nezazlievala.
Čosi v nej vedelo a chápalo, že z neho hovorí strach, strach o
jedinú dcéru, ktorá asi dospela skôr, než si sám prial.
Maya
jej priniesla večeru a pokúsila sa s ňou pozhovárať, avšak
Keira nereagovala na jej slová. Vzala si misku s kapustovou
polievkou s klobásou, pomaly ju zjedla, poďakovala a opäť si
ľahla na bok a ďalej mamu ignorovala. Nechcela sa správať
trucovito a ani sa rodičom takto odplácať, ale prosto nedokázala
hovoriť. A nechcela.
Vzala
si do ruky opál, ktorý jej Dorian daroval, a stískala ho v dlani,
hľadiac do prázdna. A hľadela do prázdna, až kým nezaspala.
Ráno
jej Maya priniesla raňajky – varené zemiaky s opečenou slaninou
–, ale Keira ich odmietla s tým, že v ten deň nebude pracovať.
Prekvapilo ju, keď ju mama nenútila, lebo podvedome očakávala, že
Loren ju bude chcieť mať pod dohľadom každú sekundu po zvyšok
jej života. A on sa namiesto toho rozhodol dať jej na jeden deň
pokoj? Sama tomu neverila.
Namiesto
výdatných raňajok jej Maya potom ponúkla spoločné posedenie pri
čerstvých syroch, no Keira jednoducho musela odmietnuť. Nechcela
opustiť izbu ani myšlienky na Doriana, nechcela sa toho všetkého
tak skoro vzdať a uveriť, že sa to skončilo.
Ostala
teda ležať v posteli – či skôr na
posteli. A ležala, aj keď prišla za ňou Tara. Nemusela ďalej
predstierať chorobu, keďže bežala za jej rodičmi a všetko im
vyzradila, pretože sa príšerne bála, že sa jej a Dorianovi stalo
čosi naozaj zlé, keď sa nevracali – aspoň tak jej to
vyrozprávala. A rozprávala aj ďalej, stokrát sa jej
ospravedlňovala a zdôrazňovala, že nemohla konať inak, že mala
obrovský strach, že netušila, čo si počať...
„To
nič,“ vyšlo z nej potichu. Po dlhšom mlčaní mala hlas trochu
zachrípnutý.
„Hm?“
Tara zažmurkala.
„Urobila
si dobre, Tara. Veď inak by sme tam možno doteraz trčali.“
„Takže
sa na mňa nehneváš?“
„Hnevať
sa? Prosím ťa, nie...“
„Ah...
počula si, ako mi ten balvan práve spadol zo srdca? Myslela som, že
ma znenávidíš, že som prišla o najlepšiu priateľku... Tak som
sa kvôli vám natrápila!“
„Znenávidieť
ťa? Si jediná, kto je na našej strane. Ty si to celé umožnila,
Tara, a to ti nezabudnem.“
S
povzdychom sa usadila na kraji jej postele a začala ju hladiť po
vlasoch. „Počúvala si rádio?“
„Nie...“
„Odišli
ešte včera večer. Vraveli to v správach, akoby bolo až také
dôležité, že nejaký politik ukončil pobyt v Eldhame o trochu
skôr, než mal pôvodne v pláne...“
Privrela
oči a zhlboka sa nadýchla. Tušila to, ale kým nemala istotu,
dýchalo sa jej ľahšie.
„Nevedela
si to?“
„Myslela
som, že to tak dopadne,“ priznala.
„A...
a čo Dorian?“
„Čo
s ním?“
„No,
ja len, že... čo bude ďalej. Ukončili ste to?“
Ukončili?
spýtala sa sama seba. Rozlúčili sa. Povedali si... vlastne nie,
iba ona
to povedala. Povedala mu snáď po tisíci raz, že ho ľúbi, a
on... on to nepovedal. Nerozlúčil sa s ňou.
„Neviem,“
odpovedala po chvíli.
„Nevieš?
Aha...“ Tara znela zarazene, no Keira nemala silu vysvetľovať jej
to. Sama predsa nerozumela, nevedela, netušila... nemala poňatia,
čo bude zajtra. A na budúcnosť bez Doriana odmietala myslieť,
nemohla – nesmela. Nedokázala to.
Obe sa
odmlčali a Keire to tak vyhovovalo, aspoň sa mohla naďalej venovať
vlastným myšlienkam, spomienkam. Teraz už to boli
spomienky. Len spomienky... Len? Bolo to vhodné slovo? Čas, ktorý
ju neúprosne odďaľoval od tých nádherných okamihov, jej ich
nemohol nadobro ukradnúť. Usídlili sa v jej srdci a vedela, že
tam ich vždy nájde, vždy sa k nim bude môcť vrátiť. Ak nebude
mať na výber, tak bude jednoducho žiť z minulosti.
Ani
nevedela prečo, zrazu siahla do jednej zo zásuviek v nočnom
stolíku pri posteli a vytiahla starú fotku z detstva. So starým
otcom stála pred jedným z jeho úľov, obaja sa smiali a Keira mala
prsty celé polepené od sladučkého medu. Dosiaľ si dokonale
pamätala, ako chutil. Mohli aj spomienky na Doriana ostať v jej
pamäti také čerstvé, priam živé?
Kanelor
vyzeral tak šťastne a ona tiež. Malé dievčatko s milovaným
dedkom.
Musela
sa usmiať, napriek situácii a ťažobe z odlúčenia – jednoducho
musela. „Vieš, ako rada by som mu ho predstavila?“ takmer
zašepkala, ani sama nevedela, či by väčšmi chcela predstaviť
Doriana starému otcovi, alebo starého otca Dorianovi. Svojho otca
ľúbila, ale teraz mala pocit, že pri nej chýbajú dvaja
najdôležitejší muži v jej živote, a Loren k nim, žiaľ,
nepatril.
Tara na
to nič nepovedala, no Keira vedela, že ju počúva. Hrala sa s jej
vlasmi a hladila ju na chrbte.
„Dedko
by bol nadšený. Viem, že by sa mu Dorian zapáčil. Obľúbil by
si ho od prvej chvíle. Žiadne predsudky, žiadne odhadovanie,
žiadne súdenie. Vedel by, že je úžasný, pretože mne
sa zdá úžasný. A... dedko by sa Dorianovi tiež páčil, veľmi.
Vysvetlil by mu taje brtníctva a Dorian by mu zas vysvetlil, akým
veľkým prínosom bol pre celý náš svet, aj pre Eldham, aj pre
Tarien, lebo sa ako posledný človek na Askyrii venoval lesnému
včelárstvu a tým vstúpil do histórie.“
„Takí
výnimoční muži...“ zareagovala Tara predsa len a v jej hlase
počula poloúsmev. „Zapletiem ti vrkoč, hm?“
„Výnimoční...
úžasní... takí dôležití...“
„Keira...“
zrejme zachytila, že hlas sa jej trochu trasie, a naklonila sa k nej
bližšie.
„Tak
veľmi ich oboch ľúbim a... ani jeden už nie je pri mne, Tara...“
posadila sa, otočiac sa k nej a pozrúc jej do očí. „Trhá mi to
srdce.“
Vymenili
si pohľad dlhoročných priateliek, ktoré si rozumejú bez slov, a
Tara ju pevne objala. „To bude dobré, uvidíš.“ Prázdne slová
nevyzneli z jej úst tak prázdno; Keira im takmer uverila. Chcela
uveriť. Potrebovala. „Tak sa vyplač, ak chceš. Som tu pre teba.“
„Si
tá jediná, kto pri mne naozaj stojí a chápe ma,“ pritúlila sa
k nej. Nemusela sa hystericky vyplakať a vydať zo seba všetky
emócie, no predsa len jej pár tichých sĺz ušlo. Viac však pre
ňu znamenalo objatie a vedomie, že Tara jej napriek všetkému
prejavuje pochopenie a prijatie. Mohla by urobiť čokoľvek,
rozhodnúť sa akokoľvek a ich priateľstvo by to nenarušilo.
Tara
bola tou jedinou osobou, na ktorú sa ešte mohla naozaj spoľahnúť.
Komentáre