Dorian
Keirine vlasy ho tak príjemne hladili na
hrudi, že sa jednoducho musel usmievať. Držal ju pri sebe,
objímajúc ju jednou rukou okolo pása, a druhou sa hral s jej
dlaňou, preplietal si prsty s tými jej, díval sa na ne, hladil
ich. V týchto chvíľach mal dojem, že už sa nepotrebuje dotýkať
vôbec ničoho na svete, iba jej. Už nepotreboval skúmať a
obdivovať nič ďalšie. Len ju.
„Je tu tak krásne,“ šepla s hlavou
položenou na jeho hrudi.
„To ty si krásna. A ani nevieš ako.“
Dvihla k nemu zrak a usmiala sa. Netrúfol
by si povedať, že ju dokonale pozná, pretože to tak ani zďaleka
nebolo – mala v sebe ešte priveľa toho, čo nezahliadol,
nezachytil, nemal príležitosť vidieť. A práve to bolo na tom
celom to najkrajšie. Mohla pri ňom ležať úplne bez šiat, a
pritom mu stále pripadala tajomná. Nádherne tajomná.
Nedokázal si tak celkom uvedomiť, čo sa
medzi nimi práve odohralo; nie rozumom. Nedokázal by to uchopiť
slovami, vtesnať do nich, popísať. Ale to nebolo ani potrebné,
pretože to nik nemusel chápať, ani oni dvaja. Stále bol však v
úžase z toho, že mu to celé pripadalo také prirodzené: všetky
tie dotyky, ktorými sa nechal úplne pohltiť, to, čo mu bolo
najviac cudzie – až kým nestretol Keiru.
„Bolo by také krásne, keby sme tu smeli
ostať. Len my a... príroda,“ rozhliadla sa. Čierne oči sa jej
pri pohľade na ihličnaté stromy nádherne ligotali.
„Časom by ti začalo to ostatné
chýbať,“ usúdil. Nemusel byť racionálny, vlastne ani nechcel,
celé jeho telo, teraz také uvoľnené, slobodné, sa proti tomu
búrilo, no jeho skutočné ja sa predsa nemohlo skrývať. Teraz
nie, teraz určite nie. Beztak mal pocit, že Keira doňho vidí. A
neznepokojovalo ho to, naopak, tá predstava sa mu páčila.
„Tu s tebou? Nie...“
„No tak, veď vieš, že áno. Tvoja
rodina, práca, všetko.“
Zažmurkala a odtrhla od neho pohľad, no
neodtiahla sa. Zrejme obaja potrebovali cítiť tú vzájomnú
blízkosť. „Máš pravdu. Ty si zvyknutý cestovať, byť bez
rodičov, ale ja naozaj nie.“
„Zatiaľ sme však tu,“ zašepkal.
„Prepáč, nebudem myslieť na to, čo príde.“
„Chápem to, mňa tie myšlienky tiež
prepadajú každú chvíľu.“
„Vieš, Keira...“ vzdychol. „Obidvaja
sme dospelí. A... nemusíš sa báť, nebudem ťa teraz o ničom
prehovárať. Ako som už vravel, rešpektujem ťa. Len chcem
povedať... obidvaja máme právo rozhodovať sa. Sami za seba. A aj
konať na základe tých rozhodnutí. Lebo inak vlastne také
rozhodnutia veľa neznamenajú, pokiaľ sa podľa nich nezačneme
správať.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Neviem. Naozaj, nič konkrétne. Iba tak
uvažujem.“ Odmlčal sa a ona taktiež. Nechcel ju tým zaťažovať,
aj keď jeho myšlienky boli teraz v skutočnosti o dosť
konkrétnejšie, než priznal. Snažil sa prosto prísť na to, ako
by mohli byť spolu; odmietal sa totiž podriadiť predstave, že to
tak skrátka nebude a oni s tým nič nezmôžu. Veď boli sami sebe
pánmi, obaja, aspoň do istej miery určite. Mali právo, nárok i
prostriedky, ako to vziať do vlastných rúk. Aspoň on... on áno.
On určite áno.
Nechcel myslieť na zodpovednosť a ona tu
zas bola. Klopala na dvere jeho mysle neúnavne, možno sa chvíľami
odmlčala, ale bola tu zas. Zavrtel hlavou, akoby ju mohol vytriasť
von, a privrel oči.
Uprostred dňa zaspal naposledy snáď v
detstve, ako malý chlapec, ktorý sa príliš dlho túlal po
tarienskych knižniciach, avšak aj teraz naňho doliehala taká
príjemná únava. Túžil sa jej poddať a zároveň vzdoroval,
pretože nemienil premrhať jedinú sekundu s Keirou. Nie, spánok
bol príliš zbytočný, príliš všedný, obral by ho o priveľa
času.
„Chceš ísť ďalej bádať?“ opýtal
sa potichu po dlhšej chvíli. Keira však neodpovedala. Trochu
nadvihol hlavu, aby na ňu lepšie videl, a pousmial sa: hoci on
spánku odolal, ona zadriemala. Rozhodol sa nechať to tak a tiež opäť
zatvoril oči.
Keira
Taký
krásny sen sa jej už dávno nesníval – ak vôbec niekedy.
Kráčala po nadýchaných oblakoch, ktoré boli mäkučké ako
páperie, a sama si pripadala ľahučká ako pierko. Smiala sa a jej
smiech znel všade navôkol, dokonca ho k nej vracala aj ozvena a to
ju rozosmievalo ešte viac. Preskočila z jedného oblaku na druhý a
potom na ďalší, až sa zrazu ocitla na okraji dúhy.
Oblaky
sa trochu odtiahli jeden od druhého, takže videla dole: na zeleňou
pokrytú plochu, šírošíru, až nekonečnú. Opatrne sa usadila na
dúhu a sťaby sa nachádzala na kĺzačke, zviezla sa po
pestrofarebnom oblúku až dole, kde padla usmiatemu Dorianovi do
náručia.
Prebrala
sa s jemným trhnutím a zahľadela sa naňho. Dotýkali sa väčšou
časťou tiel, ich prsty ostali prepletené a Keira sa započúvala
do tlkotu jeho srdca a pokojného, pravidelného dychu: hruď sa mu
pomaličky nadvihovala a opäť klesala a Keirina tvár položená na
nej spolu s ňou. Jemný úsmev sa jej zmenil na úškrn, keď si
uvedomila, čo všetko by mohla vyrozprávať Tare. No nemienila to
urobiť. Nie, toto bolo iba medzi nimi. Všetky tieto neopísateľné
chvíle, boli to ich rozhodnutia, ich činy, ich spomienky.
No ešte
neboli spomienkami. Zľahka mu prešla prstami po pokožke, trochu ho
poštekliac, a priam roztopašne sa zasmiala, keď sa mykol a uprel
na ňu zrak. „Ah... to je snáď ten najpríjemnejší budík,“
podotkol.
„Však?
Nechcem prespať tieto chvíle.“
„Nechcem
byť zlý, no zaspala si ako prvá.“
„Vážne?“
nadvihla obočie. Ani si neuvedomila, že je unavená. No možno
bola... trochu. V prvom okamihu sa začudovala, že niečo také
príjemné, krásne by ju malo unaviť, avšak: mala predsa rada aj
zbieranie kvetov či rôznych bobúľ, a tiež to bola únavná
činnosť. A táto... tá bola najkrajšia a najúžasnejšia a možno
zároveň najúnavnejšia. Ešte aj tá únava sa jej zdala príjemná.
„Dobre, no už som hore.“
„To
som si nemohol nevšimnúť,“ poznamenal a schytil ju za pás,
takže sa zrazu ocitla priamo nad ním. Na ňom. „Vieš, Keira...“
zamyslene sa na ňu zahľadel, zatiaľ čo ona sa tak trochu
spamätávala z tejto náhlej zmeny, z toho šibalstva, čo videla v
jeho očiach, a z tej vlny nadšenia, ktoré jej prebehlo celým
telom, „síce nie si vedkyňa, ale... si asi jediná, kto mi to
môže objasniť.“
„Čo
také?“
„Ako
to, že si z každého uhla taká fascinujúca? Z tohto som ťa ešte
nevidel a... je to ako celkom nový svet.“
Rozosmiala
sa. „Ah, Dorian... Ja sa budem neprestajne červenať.“
„To
nemusíš, veď už sa predo mnou nemusíš hanbiť. Si nádherná,“
nadvihol sa a vtisol jej bozk na krk, prechádzajúc jej dlaňami po
chrbte. „Ale i môžeš... nevieš si predstaviť, aká si čarovná,
keď sa pýriš.“
Oprela
sa čelom o to jeho a obšuchla sa o jeho nos svojím. „Nie som
vedkyňa,“ privrela oči, „takže ti to neobjasním. Ale poviem
ti tajomstvo. Ak chceš...“
„Moja
zvedavosť je nekonečná. Najmä, pokiaľ ide o teba.“
Letmo
ho pobozkala. „Keď ma opäť začneš bozkávať...“ stíchla a
on chvíľu čakal, no potom sa ozval:
„Áno...?
Mám to brať ako prosbu? Žiadosť? Rozkaz...?“
„Iba
ako... hypotézu,“ vydolovala z pamäti jedno zo slov, ktoré jej
pripadalo vhodné do Tarienu.
„Tak
počúvam.“
„Nebudem
chcieť, aby si prestal,“ dokončila.
„To
je vážna výzva,“ zhodnotil.
„Výzva?“
„Mám
rád výzvy. Asi. Aspoň odteraz určite.“
„Tak
to skús. Skús ma bozkávať, až kým nebudem chcieť, aby si
prestal. Skús ma bozkávať navždy.“
Skúsil.
A ona sa v jeho bozkoch úplne stratila.
Dorian
Kdesi v
hĺbke to vedel. Samozrejme, že to vedel; rozum mu to potichu, ale
neúnavne zdôrazňoval po celý čas, no Dorian chcel – potreboval
– na to zabudnúť. Avšak vedel to. Nemohlo to trvať navždy.
Bol
ešte trochu zadýchaný a tak nádherne vyčerpaný, keď to začul.
„To sú oni,“ preniesla jeho myšlienku do slov. Možno to aj
počula skôr, veď sluch mala omnoho vyvinutejší než on: hlasný
zvuk pristátia vznášadla.
Jeho
vnútro reagovalo takmer okamžite, pocítil obrovskú tieseň a
ťažobu, akoby mu ktosi stlačil srdce a chcel ho úplne rozpučiť.
Zatiaľ nemal žiadne rozumné a ozajstné riešenie, ale oni dvaja
sa predsa nemohli rozlúčiť. Nemohli.
Vtom to
začul znova: ďalšie vznášadlo.
Zvraštil obočie a chvíľu len mlčky pozoroval Keiru, ako si
oblieka šaty. Keď mu vložila do rúk nohavice a tričko, trochu sa
spamätal a nasúkal sa do nich, dokonca sám podal Keire jej opasok,
avšak zároveň bol mysľou úplne inde. Prečo
prišli dve? No
nemusel sa sám seba pýtať a už vôbec nemusel čakať na odpoveď;
bolo mu to úplne jasné.
„Keira...“
schytil ju za ruku, len čo sa obaja postavili.
„Prišli
po nás, Dorian,“ pozrela naňho. Snažil sa prečítať si emócie
v jej výraze, no nedokázal to. Niežeby pred ním čosi skrývala,
no badal tam toho toľko a nemal ani poňatia, čo prevyšuje.
Nadšenie, že sú v bezpečí, že ich prišli zachrániť? Strach,
že jeden o druhého prídu? Úľava, že nemusia spať pod holým
nebom a že budú mať čo jesť? Smútok, že ktosi násilne vtrhol
do ich bezčasovej zóny? Čo prevažovalo? Čo z toho?
„Keira...“
zopakoval a nadýchol sa. Čo mohol viac dodať? Čo mal
dodať? Nebol čas na slová, museli sa ponáhľať k vznášadlám,
ani on už nechcel trápiť tých, ktorí sa o nich báli. A predsa
len... ešte si túžil ukradnúť aspoň tú chvíľu času...
Pochopila
to. Možno to pobadala v jeho očiach, v jeho pohľade, možno mu to
sršalo z tváre alebo si to jednoducho prečítala v jeho mysli či
srdci, ktoré jej boli otvorené ako jemu dvere všetkých
tarienskych knižníc. Stlačila mu obe dlane a naklonila sa k nemu.
„Ľúbim ťa,“ pritisla sa k nemu v bozku a on ju schytil tak
pevne, ako mu len dovoľovalo vedomie Keirinej krehkosti.
Znamenala
preňho toľko, že to nedokázal vypovedať; nedokázal to ani sám
poriadne precítiť, ako keby to puto, čo bolo medzi nimi,
presahovalo ešte aj jeho schopnosť cítiť. Celkom zreteľne si
uvedomil, ako neochotne sa od neho odtiahla, a on ju taktiež nechcel
pustiť. Hoci by mali v tomto bozku, v objatí i skamenieť, bolo by
to nádherné, ostať spolu, v divokej a pritom nežnej prírode,
prosto len spolu...
Nezopakoval
jej slová a nevyšlo mu z hrdla ani žiadne iné vyznanie, pretože
Keira ho potiahla a spoločne sa rozbehli machom, obaja zabudli na
svoju obuv a bežali naproti svojim záchrancom bosí. Na brehu
ostrova skutočne pristáli dve vznášadlá
a z každého vystúpilo rovnako nahnevané a zamračené osadenstvo, pričom vnútri ostali sedieť piloti.
V
jednom prileteli Keirini rodičia, v druhom Dorianov strýko a teta.
„Keira!“
zvolal jej otec a matka sa jej rozbehla naproti, zatiaľ čo Dorian
stále stískal Keirinu dlaň, akoby to malo čomusi dopomôcť.
Svojim príbuzným takmer nevenoval pozornosť, iba sledoval, ako sa
k nim ťažkými krokmi približuje Keirin otec po mäkkom piesku, do
ktorého sa mu zabárali topánky.
„Mami...“
Musel ju pustiť, nemohol jej predsa brániť v objatí s rodičmi.
Obaja sa určite šli od strachu zblázniť a stopercentne z toho
vinili Doriana – veď i právom. Netušil, či sa mu na tvári
zrkadlí neistota, ktorá ho zrazu napĺňala od hlavy po päty, no
vystrel sa a opätoval pohľad Keirinmu otcovi.
Ten
však pribehol k dcére, takmer ju vytrhol z náručia matky a ťahal
ju k vznášadlu.
Nepozrel naňho, nič nepovedal, dokonca ani Keiru neobjal. Mal chuť
vykročiť za nimi, no vedel, že to nie je najlepší nápad. Azda
ešte bude mať príležitosť vydiskutovať si to s jej otcom –
všetko.
Nemohol
však nad tým premýšľať pridlho. Keirina matka sa vydala taktiež
k vznášadlu,
avšak ešte sa na Doriana obzrela a on zbadal, ako jej hruď klesla
v zadržiavanom povzdychu. Nenápadne pokrútila hlavou, hľadiac mu
do očí, a to takmer nebadateľné gesto v ňom zanechalo obrovský
nepokoj.
„Keira...!“
zakričal zrazu úplne bez premýšľania. Zrazu nedbal na jej otca,
matku, na diplomaciu či slušné správanie; zrazu sa chcel za ňou
len rozbehnúť a vziať si ju späť. Vedel, že mu nepatrí, veď
bola slobodnou bytosťou, no patrila k
nemu. A on k nej.
Prečo to oni nevideli? „Keira!“
Pri
vstupe do vznášadla
naňho pozrela ponad plece. I z diaľky videl, vďaka svojmu
anomálnemu zraku, ako sa jej zachveli pery, a taktiež si nemohol
nevšimnúť slzy, od ktorých sa leskli jej čierne oči.
„Keira!“
„Dorian!“
do náručia mu vbehla teta Revilia a zabránila mu vo výhľade na Keiru. „Ah, si v poriadku...“
Nevnímal
ju, mračil sa, bezradne sledoval vznášadlo,
ktoré od neho vzďaľovalo Keiru, a nedokázal reagovať ani na
vyhlásenie svojho strýka Daruana: „Ideme okamžite domov.
Okamžite. Ešte dnes.“
Neurobil
ani nepovedal nič, iba sa za ňou díval a ona mu pomaly mizla z
dohľadu.
Keira
Na nič
sa nezmohla, iba si pritisla tvár k oknu a takisto aj ruky, pričom
stále si šepkala Dorianovo meno. Pred chvíľou sa objímali a
teraz sa jej zdalo, akoby ich delil celý oceán. A tak to aj čoskoro
naozaj bude...
„Čo
si to spravila, Keira?!“ kričal na ňu Loren. Nepamätala si, či
na ňu už niekedy takto kričal. Nedokázala sa však naňho pozrieť
ani otočiť sa k nemu, celá jej bytosť, myseľ, srdce, celé
vnútro sa upriamovalo na Doriana. Dokonca sa jej ťažko dýchalo a
vlastne ani nevnímala, že zo vznášadla
má ešte väčší strach než predtým.
„Nechaj
ju tak, Loren,“ začula mamin hlas.
„Nenechám
ju tak! Musí si uvedomiť, čo spravila, čo spôsobila, ako sme sa
báli, ani oka sme nezažmúrili... Keira! Počúvaj ma!“ strhol ju
nasilu k sebe.
Zažmurkala
a nevšímala si slzy, čo jej stekali po lícach. „Loren, nie je
hlavné, že je v poriadku? Že je v poriadku a nič sa jej nestalo?“
na chrbte zacítila Mayinu dlaň.
„Toto
ti nezabudnem, Keira. Ako si nás zradila, oklamala... toto nie.“ V
jeho pohľade sa zračilo také silné a výrazné sklamanie, až ju
to aspoň sčasti navrátilo do reality.
Potiahla
nosom. „Oci...“
„Už
ho nikdy neuvidíš. Nikdy.“
Ďalšie
žmurknutie. „Nie...“
„Je
nebezpečný. Takmer ťa zabil!“
hlas sa mu zachvel. Keire až teraz došlo, ako pevne a silno, priam
kŕčovito jej zviera obe ramená.
„Bolí
ma to, oci...“
S
namosúreným výrazom ju pustil. „Tak strašne si ma sklamala,
Keira.“
„Prepáč,
ja...“
„Nebavme
sa o tom teraz,“ zastavila ju Maya. „Hlavne, že si s nami a v
poriadku.“ Neprestávala ju hladiť a Keira sa podvedome opäť
obrátila k oknu. Nevidela už ani ostrov a po chvíli sa dostali nad
pobrežie, takže jej postupne zmizlo z dohľadu aj more.
A ich
bezčasová zóna bola preč.
Komentáre