Keira
Dorian ich vzal na skutočne nádherné
miesto. Pestrofarebné polia priťahovali jej oči a Tarina veselosť
pomaly sadala i na ňu. Nechcela sa jej brániť, aj keď stále
cítila akúsi melanchóliu. Jednoducho nedokázala prestať myslieť
na to, že Dorian odíde. Odíde a...
Čo potom?
Nedokázala si odpovedať a ani tú otázku
si nechcela klásť donekonečna.
„Musíme prejsť poľom,“ informoval
ich Dorian. „Tam, na druhú stranu.“
„Pomedzi kvety?“ uškŕňala sa Tara.
„Tam sú ľudia...“ zhodnotila Keira,
žmúriac do diaľky.
„Áno, sú. No tí by ťa nemuseli
poznať... či je to problém?“ zadíval sa na ňu.
„Neviem. Čo sa tam deje?“
„Predsa prekvapenie, nevypytuj sa ho
toľko,“ strčila do nej Tara.
Keira teda zmĺkla, i keď pocítila mierny
nepokoj. Už len presvedčiť otca, aby ju pustil za Tarou – pod
zámienkou, že jej priateľka ochorela –, ju stálo úsilie a
nemalé výčitky svedomia. A teraz ešte aj toto, vybrali sa kamsi
doďaleka a ona netušila, kedy sa vráti.
Veľmi chcela byť s Dorianom, ale
nepripadalo jej to takto správne.
Napriek tomu... keď naňho pozrela, keď
zacítila jeho vôňu, jej pochybnosti zmizli rýchlejšie, než si
to vôbec stihla uvedomiť. Potom znovu prišli a on ich znovu
zahnal. A potom znova a znova... Zmietala sa medzi pochybnosťami a
túžbou byť s Dorianom čo najviac, čo najdlhšie.
Medzi tulipánmi bol vychodený úzky
chodníček, po ktorom museli kráčať za sebou. Dorian šiel prvý,
Keira za ním a za chrbtom jej poskakovala Tara. „Správaš sa,
akoby ťa po dlhom čase vypustili z klietky,“ obzrela sa na ňu
ponad rameno. Prosto sa chcela (potrebovala) nechať rozveseliť.
„No a? Koľkokrát sa ti stane, že ťa
niekto vezme na takýto výlet? Pri Madenovi by som na to čakala
celé veky.“
„Môžeš aj ty pozvať jeho,“
podotkla, hoci si nebola istá, či sa s takou myšlienkou skutočne
stotožňuje.
„Vieš, že som toho schopná,“ žmurkla
na ňu.
„O čom sa bavíte?“ ozval sa Dorian a
spomalil chôdzu, keďže za ním trochu zaostali.
Keira sa naňho ospravedlňujúco
pousmiala. „O Tarinom nápadníkovi.“
„No, to už som skôr ja jeho
nápadníčka,“ zamrmlala si sama pre seba, avšak Keira to začula.
„Páči sa mu, no chlapec sa nie a nie
prejaviť,“ objasnila Dorianovi.
„Ah tak. No, občas nás treba nakopnúť.“
Keira sa nevdojak uškrnula a sklopila
zrak.
„To ja dobre viem,“ vyhlásila Tara.
„Lenže ja chcem svojho princa, ktorý o mňa bude bojovať.
Nebudem sa mu predsa podstrkovať.“
„Tara má totiž svoju hrdosť,“
doplnila Keira pobavene.
„Samozrejme, že mám. Som predsa
princezná.“
Zasmiala sa. „Iste. Princezná, čo sa
stará o kravy.“
„No a?“ nadvihla obočie a vystrela sa.
„I tak môžem oplývať vznešenosťou.“
„Ale áno, samozrejme. Všetky sme
princezné.“
„Istým spôsobom ste,“ potvrdil
Dorian. „Prinajmenšom si zaslúžite, aby sme sa my k vám tak
chovali.“
„Dobre si si vybrala,“ štuchla ju Tara
do boku, načo Keira takmer nadskočila.
„Prestaň,“ požiadala ju, mysliac
jednak na tieto nepríjemné provokačné dotyky a jednak na ešte
nepríjemnejšie provokačné vety.
Dorian sa na ne obzrel a potom sa zadíval
pred seba. „Sme takmer tam.“
„Ah, čože sa to tam deje?“ začala
dumať už aj Tara. „Prebúdzaš moju zvedavosť, Dorian. Teda, už
si ju prebudil, ale ona len narastá.“
Vtom sa spomedzi skupinky ľudí ozval
akýsi nezvyčajný zvuk, ktorý Keira podvedome prisúdila nejakému
veľkému stroju, a nad ich hlavy sa vzniesla kovová vec v tvare
včely. Zarazene pootvorila ústa. „To je... vzduchovoz?“
„Ah, nie,“ zavrtel Dorian hlavou. „Tie
sú omnoho väčšie a majú úplne iný tvar. Toto je len
vznášadlo.“
„Vznášadlo?“ zopakovali obe
prekvapene.
„Lieta to, ale nie je to vzduchovoz.
Vznášadlá celkovo nie sú vhodné na dlhé trasy, nevydržia
toľko.“
„Počkať, a... načo je to dobré?“
opýtala sa Keira.
„Predsa na výhľad. Pozrieť si tieto
kvetinové polia zvrchu... a celý región...“
„To myslíš? Tam...“ ukázala na
vznášadlo, ktoré sa dvíhalo čoraz vyššie. „Tam nás
chceš vziať?“
„Ak budete súhlasiť,“ prikývol.
„Ah...“ Tara bola zrazu nezvyčajne
bledá. „Nechcem vám kaziť zábavu, ale na to ja asi nemám. To
asi nedám.“
„O nič nejde. Je to celkom bezpečné.
Už pred niekoľkými rokmi som si spravil kurz.“
„Čo? Kurz?“ vytreštila naňho oči.
„Ty to dokážeš riadiť?“
Aj Keira sa tvárila prekvapene. Čo sa o
ňom ešte nedozvie... Samozrejme, za tých pár dní nemohla zistiť
všetko, a aj keď sa jej zdalo, ako keby ho poznala odjakživa,
predsa len, v skutočnosti prežil väčšinu svojho života bez nej
a ona nemala možnosť nahliadnuť hlbšie, než jej sám prezradil.
A toto jej veru zatiaľ neprezradil.
„Áno, bez problémov. Je to vlastne dosť
jednoduché, vznášadlá majú takmer automatické riadenie.“
„To je neuveriteľné... Ako sa to vôbec
udrží vo vzduchu?“
„Aerodynamika,“ odvetil, akoby to bolo
úplne jasné a samozrejmé.
„Kto?“ zažmurkala Tara.
„To nič, Tara, zvykneš si. Dorian občas
použije výraz, aký sme my nikdy nepočuli. Neber to osobne.“
Nemyslela to zle, avšak Dorian sa ani náznakom nezatváril
pobavene.
„Prepáčte.“
„Veď o nič nejde, najskôr by som to aj
tak nepochopila,“ pokrčila plecami Tara.
Keira sa na Doriana zahľadela, neistá, či
naozaj povedala čosi až také strašné, že ho to urazilo, alebo
čo sa vôbec práve stalo. Veď tie rozdiely medzi nimi skutočne
boli, tak prečo ich nepomenovať nahlas? Ani jedna z nich nemala
poňatia, čo je nejaká aerodynamika. Bol to prosto fakt.
Dorian pokrútil hlavou. „Prestaňte sa
podceňovať, prosím vás.“
Vzdychla a privrela na okamih oči.
Nechcela to zas rozoberať, veď sa aj dohodli, že to nechajú tak.
Vari svoju skrývanú nervozitu preniesla i naňho? Vycítil ju?
Alebo mal nebodaj pocit, že s ním nechce byť? Azda by mala byť
milšia...
„A...“ ozvala sa po chvíľke, čo sa
Tara so záujmom dívala na vzďaľujúce sa vznášadlo, „kam
by si nás chcel vziať?“
Mykol plecami. „Len nad polia. Kam budete
chcieť.“
„Ja... vyzerá to vážne úžasne a
lákavo, ale asi sa príliš bojím,“ povedala Tara.
Keiru to zarazilo; Tara málokedy prejavila
strach, skôr bola za každú srandu a hlúposť. A teraz chce
vycúvať? Napadlo jej, že ich možno chce nechať samých, a bola
za to na okamih vďačná.
„Vážne? To mi nenapadlo,“ zatváril
sa sklamane Dorian.
„Ale vy predsa choďte, čo tam po mne.
Ja tu na vás počkám, všetko pojem a vy si to pekne užite,“
usmiala sa naňho.
Keira zacítila na tvári Dorianov spýtavý
výraz. Čo ak sa v samote opäť vrátia k tým nepríjemným témam,
na ktoré nechcela myslieť? No čo ak nie? Sama cítila mierne obavy
z predstavy, že sa v tom stroji vznesie do výšky a vloží svoj
život do jeho rúk, no... v skutočnosti bude v Dorianových rukách.
A tá myšlienka bola príjemne hrejivá.
Dorian
Keď
Keira súhlasila, padol mu zo srdca malý kameň. Uchádzačov a
záujemcov o let vznášadlom
tam bolo viac než dosť, takže sa nedalo presne predpokladať, kedy
na nich príde rad. „Budeme musieť počkať.“
Ani
jednej to neprekážalo – prešli poľom a obišli skupinku ľudí,
ktorú tvorili prevažne rodičia s malými nadšenými deťmi a
zopár zamilovaných párov. Usadili sa v tráve neďaleko, len čo
Dorian nadiktoval jednému z organizátorov svoje a Keirino meno,
takže sa dostali na zoznam. Na úplne spodnú časť zoznamu.
Musel
sa, samozrejme, preukázať – zmenšenú podobu certifikátu, ktorý
ho oprávňoval ovládať vznášadlá,
mal v puzdre na doklady, preto s tým nebol žiadny problém. Okrem
tohto oprávnenia sa tam nachádzali identifikačné preukazy jeho
totožnosti či členské preukazy, ktoré mu umožňovali
navštevovať rôzne tarienske knižnice.
„Čo
ťa inšpirovalo naučiť sa lietať?“ spýtala sa ho Tara, kým
sedeli v tráve.
„Možno
tá štipka túžby po dobrodružstve, čo koluje všetkým v
žilách,“ pousmial sa na ňu.
„Oh,
no ja teda na takéto dobrodružstvá nie som. Ani nechápem, ako sa
dá prežiť prelet sem – myslím z Tarienu. Taká diaľka, toľké
hodiny vo vzduchu... len tam tak visíš a... br,“ striasla sa.
„Je
to úžasný pocit. Pocit voľnosti.“
„A
strachu a desu,“ doplnila. „Budem sa o vás báť.“
„Prestaň,
prosím ťa,“ pousmiala sa na ňu Keira. „Lebo vydesíš i mňa a
čo potom? Z Dorianovho prekvapenia nič nebude.“
„Veru,
to mi nemôžete spraviť. Chcel som sa pochváliť, čo všetko
viem,“ povedal žartovne. „Tak mi to nekazte.“
„Dobre,
veď ja si na vás vychutnám pohľad odtiaľto, zdola. A Keira mi
potom vyrozpráva, čo všetko ste videli a aké to bolo.“
„Jasné,“
prisvedčila.
Keď sa
Tara prestala točiť okolo témy vznášadlá,
opäť pokračovali vo vcelku veselej debate. Keira s Tarou sa
naďalej doťahovali, Dorian ich s úsmevom počúval a hľadel
pritom zväčša na Keiru. Snažil sa vnímať ich, ale myšlienky mu
uchádzali.
Nevedel
si predstaviť, že len tak odíde. Že sa vráti domov a už viac
nebude s Keirou. Nedokázal si to predstaviť, pretože to už bolo
úplne nemysliteľné, byť bez nej. A zároveň to bolo šialené.
Všetci naokolo by to tak zhodnotili, jedine Tara bola, aspoň sa tak
zdalo, na ich strane.
Nepochyboval
o svojom vnútri a o tom pute, čo medzi ním a Keirou vzniklo (alebo
vždy jestvovalo, aj keď sa nepoznali, ba ani len netušili o
existencii toho druhého), ale na sekundu-dve mu sem-tam zišlo na
um, že sú ozaj z iných svetov, a... potom tie myšlienky radšej
zahnal.
Vedel
si predstaviť Keiru v Tariene. Nezapadala by medzi uhladené dámy s
umelými vylepšeniami vzhľadu, ale pasovala by tam. Bola
inteligentná, veľmi inteligentná a jej múdrosť sa nepretavovala
do vznešeného či vzdelaného slovníka, ale do skutkov. Do jej
pohľadu na svet. Do rozvážnosti, s akou sa rozhodovala.
Vedel
si predstaviť seba v Eldhame?
Vedel.
Tak
veľmi sa mu tu páčilo. Až príliš. Nielen kvôli všetkým tým
fascinujúcim vnemom, ale preto, že sa vďaka Keire tak rýchlo
naučil obdivovať Eldhamčanov. Ich náturu, ich pracovitosť, ich
spätosť s prírodou. Chcel to zažívať tiež, viac to spoznať.
Šípil v tom akúsi zvláštnu, neopísateľnú slobodu, po ktorej
hlboko vnútri bažil.
Bola by
Keira v Tariene šťastná?
Na to
si netrúfal odhadovať odpoveď.
Dokázal
by jej on
dať šťastie, ktoré potrebovala?
Veľmi
chcel.
Vážne
uvažoval o budúcnosti s
ňou? Pristihol sa pri
tom a zarazene zažmurkal. Tých pár dní, čo tu prežil, priamo s
ňou či len s myšlienkami na ňu, bolo čarovných. Akoby
vytrhnutých z reality – a predsa veľmi reálnych. A aj keď
vedel, že pocity nie sú vždy najspoľahlivejšie a nie vždy sa
nimi oplatí riadiť, tie, čo v ňom prebudila Keira, boli takisto
veľmi reálne. Veľmi intenzívne, veľmi rýchle a azda stále
veľmi krátke.
Vzdychol
a vzal si jednu z posledných syrových nití.
„Čo
si taký zadumaný?“ prebrala ho zo zamyslenia Tara.
„Hm?
Prepáčte, ja som...“
„Kamsi
si uletel,“ skonštatovala pobavene. „To sa ti stáva často?“
„Ani
nie. Naopak, rád si užívam prítomné chvíle. Prepáčte.“
„Neospravedlňuj
sa,“ usmiala sa naňho Keira a zadívala sa k davu ľudí. Zmenšil
sa; koľko času strávil Dorian úvahami? Až ho to zarazilo.
„Čochvíľa budeme na rade.“
Trvalo
to zhruba ešte pol druha hodiny, kým sa ľudia porozchádzali a
oni tam ostali ako poslední záujemcovia. Dorian ľahko pochopil, že
túto akciu má „na svedomí“ snaha jeho strýka Daruana o
spoluprácu s eldhamskou hlavou, pánom Solenarom. Šlo o to, aby sa
tarienske technológie stali pre Eldhamčanov okrem iného aj
prostriedkom zábavy – a zdalo sa, že úmysel sa darí.
Ani
nevedel, či sa má z toho tešiť, alebo nie. Strýkove úmysly boli
skvelé, no ako to zatiaľ vyzeralo? Minimálne z pohľadu
Eldhamčanov to bolo tak, že stroje ich oberú o prácu, ktorú
milujú. Zároveň však vnímal tariensky pohľad: výroba sa
zefektívni, zrýchli, práca sa zjednoduší...
Potreboval
sa týchto myšlienok zbaviť. Začínal sa zmietať medzi dvomi
svetmi. A sám sa nevedel rozhodnúť, ktorý je mu bližší.
Za
všetko mohla Keira. Keď ju nakoniec po rozlúčke s Tarou priviedol
k vznášadlu,
pobadal aj na nej známky nervozity. „Máš strach?“ spýtal sa
jej a otvoril dvierka, aby ju vpustil dnu. Podvedome jej podal ruku,
takže Keira sa oňho oprela a usadila sa vnútri, načo vznášadlo
obišiel a obsadil miesto pilota.
„Neviem.
Mala by som mať?“
Pozrel
na ňu. „Dôveruješ mi?“
Ten
pohľad, ktorý mu venovala, by dokázal azda aj roztopiť ľadovec.
„Verím ti,“ stisla mu predlaktie.
Dorian
by si nikdy nebol pomyslel, že bude niekedy vďačný za ľudský
dotyk. Pousmial sa na ňu a o chvíľu sa vznášadlo
ocitlo vo vzduchu.
Komentáre