Dorian
„Matka?“ vyšiel von z ošetrovne a
rozhliadol sa.
Hanlea kráčala ďalej, no po chvíľke
zastala a obrátila sa k nemu, prekrížiac si ruky na hrudi. S
plavými vlasmi a v elegantnom hnedozelenom nohavicovom kostýme
vôbec nezapadala do prostredia, v ktorom sa nachádzala. „Prosím?“
„Môžeme sa porozprávať?“
„A nemal by si sa vrátiť dnu, za
svojou... Keirou?“
„Chcem sa s tebou porozprávať.“
„Poradil ti to otec, však? Vy ste...
rovnakí,“ pokrútila hlavou.
Doriana tie slová zaskočili, nikdy nemal
dojem, že by mal z otcovej povahy viac než z matkinej. V čomsi sa
na oboch podobal a v čomsi sa líšil, nikdy sa k nim ktovieako
neprirovnával. „Čo tým myslíš?“
„Nikdy nedokázal pochopiť, že ma treba
nechať vychladnúť. Nie. Všetko treba riešiť zahorúca, však?
Nuž, rieš radšej zahorúca to, čo naozaj treba riešiť,“
pozrela zaňho k vyšetrovni.
Dorian sa podvedome obzrel. „Matka...“
nadýchol sa.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať, Dorian,
podrobnosti ma nezaujímajú. To dievča, to...“ znovu zavrtela
hlavou. „Teraz už ti nikdy nedá pokoj.“
„Ja žiadny pokoj nechcem. Myslel som, že
už ste s otcom obaja pochopili, že Keire sa dá veriť. Ale ty si
stále myslíš, že ma chce využiť, však?“ vzdychol. „V
podstate si veľmi podobná jej otcovi.“
Zamračila sa. „Prosím?!“
„Áno. Aj on si myslel podobné veci o
mne. Vzdelanec z Tarienu si prišiel užiť s nejakou chuderou
Eldhamčankou. A ty zas vidíš chudobnú Eldhamčanku, ktorá chce
peniaze bohatého Tarienčana. Uvedomujete si vôbec, že súdite
skôr, než spoznáte? Koľkými predsudkami sa riadite? Uvedomuješ
si to, matka?“
„Dorian, to ty si toľko vecí
neuvedomuješ, že...“
„Iste, mňa zaslepila zamilovanosť. Áno.
Prosím, ak je toto slepota, chcem ostať slepý. Možno je mi
ten glaukóm naozaj súdený, možno moje oči boli celý čas
znamením môjho osudu, no nie?“
„Tá irónia... vôbec sa k tebe nehodí.
Tie posmešné reči. Dobre vieš, že neveríme v také...“
„Viem. Práve preto nechápem, ako môžeš
stále opakovať dookola, že nie som racionálny. Všetko som si to
premyslel – dôkladne. Všetko som vybavil. Sám. Vyjednával som,
presviedčal som tých ľudí. Vieš, čo to je, jednať s niekým,
aby opustil svoj domov? Všetko som to zvládol sám, nepotreboval
som vašu pomoc. Ak ťa toto neuistilo v tom, že to myslím s Keirou
vážne, tak je mi ľúto. Ďalej ti už nič dokazovať nebudem.“
„Dávaj si pozor na jazyk. Aj ohľadom
tých predsudkov. Tvoja drzosť...“
„Je to zdravá drzosť, matka. Keira je
tehotná. Je tehotná,“ zopakoval. Tá informácia...
fascinovala ho. Páčila sa mu. Ani netušil, že sa môže z niečoho
takého tak veľmi radovať. „Hádam neočakávaš, že ju opustím.
A zvlášť teraz.“
„Presne, pripútala si ťa. Vyšlo jej
to.“
„Chcela si ju spoznať. Ty si chcela viac
než otec! Tak čo sa teraz deje?!“ Ani sám nevedel, prečo zvýšil
hlas, avšak Hanleino chovanie ho veľmi miatlo. Skutočne bola ceste
väčšmi naklonená, a pritom ju teraz Keirino tehotenstvo tak veľmi
pobúrilo... Nerozumel tomu.
„Čo sa deje? Všetka tá hanba, Dorian!
Nepremýšľaš, naozaj nie?!“
„O čom mám premýšľať? Aká hanba,
matka? My spolu ostaneme. Budeme spolu žiť. Kde je v tom aká
hanba?“
„A čo právo? Ako bude to dieťa
vyrastať? Kde? Čo sa naučí? Čím sa bude živiť? Áno, môžeš
rozhodovať sám o sebe, ale to dieťa patrí aj do našej rodiny!“
Zvraštil obočie. „Samozrejme, veď i ja
do nej patrím.“
Hanlea stisla pery. „Áno. Iste...“
Sklonila hlavu a sťažka vzdychla.
„Matka...“ spravil krok k nej. Chvíľu
si prezeral jej tvár, potom k nej natiahol ruku a stisol jej rameno.
„Ja viem, že strata Daseily bolela. Bolí. A aj bude bolieť. I ja
som o ňu prišiel. Neviem si predstaviť, čo je to pre teba ako pre
matku. No neodsudzuj Keiru... iba preto, že sa tu stalo to
nešťastie.“
Mlčala. Mlčala hodnú chvíľu, sám
nevedel posúdiť, koľko minút mohlo prejsť. Napokon mu pozrela do
očí a nadýchla sa. „Prišli sme o teba,“ šepla. „A teraz,
vnúča, naše prvé vnúča... ani ho nebudeme vidieť vyrastať.“
„Čože? Prečo by ste nemali?“
Pripadalo mu to dosť rýchle, zhovárať sa o detstve jeho a
Keirinho dieťaťa, ktoré malo sotva pár týždňov a zatiaľ len
miniatúrnu veľkosť, jeho dlaň bola v porovnaní s ním ako obor,
no praktickosť patrila k tarienskym vlastnostiam. Pre jeho rodičov
bola úplne prirodzená a preňho... mala by byť tiež. „Môžete
kedykoľvek prísť. Kedykoľvek, matka.“
„Oh, vážne? Ty si myslíš, že to
dievča nás prijme?“
To dievča – dosť mu prekážalo,
že Keiru len veľmi zriedkavo nazvala menom, akoby si chcela
zachovať odstup. Teraz však nebola správna chvíľa pripomínať
jej to či nebodaj napomínať ju. „Ona proti vám nemá vôbec
nič. Zabudla si, že to vy ste tu tí odmietaví?“
„Ah, Dorian. Ty nerozumieš, ničomu
nerozumieš. Si náš jediný syn. Po Daseilinej smrti... ostal si
nám iba ty. A ty teraz odchádzaš a budeš žiť tu. A dokonca
budeme mať vnúča...“ oči sa jej zaleskli. V Dorianovi zaiskrila
nádej – práve toto predsa malo obmäkčiť ženu, matku... tak
prečo sa Hanlea tak bránila?
„Mami, láska znamená i bolesť,“
povedal po chvíli. „Ja viem. Je to ťažké. Znamená i strach a
obavy. Ale pamätáš si ešte, že stojí za to. Kdesi v hĺbke to
vieš, hoci si to potlačila. Dovolila si tej bolesti prevládnuť a
potom si prestala cítiť jedno aj druhé. Teda... neprestala si. Ale
chcela si prestať. Chceš sa chrániť, ja viem. Láska je
zraniteľnosť. No, mami... láska je to jediné, čo má v tomto
svete naozaj zmysel.“
Po líci jej stiekla slza a Dorian jej ju
prekvapene utrel. Chytila jeho dlaň a objala ho, objala ho
najpevnejšie za celé roky. Dokonca sa rozplakala a on sa nejaký
čas nezmohol na nič, iba ju opatrne držal pri sebe a nechal, nech
sa z nej vyplavia tie emócie. Obrniť sa na niekoľko rokov
necitlivosťou, racionálnosťou, to nebolo jednoduché; ešte ťažšie
však bolo znovu sa poddať emóciám. Chápal to, sám si tým
prešiel, i keď mal šťastie, že s Keirou poriadne spoznal len to
krásne. Ale potom, v rámci odlúčenia, to bolo veľmi ťažké.
„Bojím sa. Bojím sa, že o teba prídem,
že už ťa neuvidím, že to dieťa... Nechcem, nemôžem stratiť
aj teba, Dorian!“
„Nestratíš, mami. Sľubujem. Prisahám.
Nestratíš ma.“
„Ale vravel si... že aj keby sme
nesúhlasili... šiel by si sem, aj bez nás, bez ohľadu na nás...
vzdal by si sa nás, kvôli nej...“
Zadíval sa na ňu. „Mami, ja ju milujem.
Tiež si sa kedysi zamilovala, nie? Nebyť toho... nestojím tu dnes.
Vôbec by som nebol.“
Odtiahla sa od neho a utrela si tvár.
Takmer ani nemala červený nos a plač sa na nej skoro vôbec
nepodpísal; napriek tomu Dorian videl a vedel, že si nenasadila
opäť masku Tarienčanky. Nie, hoci plač zahnala, ostala jeho
mamou. „Máš pravdu. Som len... šokovaná, čo všetko ste vy
dvaja stihli,“ potichu sa zasmiala.
Pousmial sa. „Myslím, že takýto...
výsledok ani jeden z nás nečakal. Tiež mi asi potrvá, kým sa z
toho naozaj spamätám. Ale... je to predsa to najkrajšie, čo môže
byť, nie? Aj keď to znie naivne. Je to pravda.“
„Je to pravda,“ potvrdila a pohladila
ho po vlasoch. „Tak rýchlo si mi vyrástol...“
„Vidíš, onedlho to budem hovoriť
svojim deťom ja,“ zasmial sa krátko.
Hanlea sa k nemu na okamih pridala. „Si
to najdrahšie, čo mám. Prosím, nevzdaj sa nás.“
„Nevzdám. Ľúbim vás.“
Stisla pery. „Vieš, že aj my teba,
však?“
„Viem. Niekedy to netreba vravieť
nahlas. Viem to, mami.“
Prešla mu dlaňou po tvári a Dorian z
toho gesta vycítil toľko srdečnosti a lásky, že nemal absolútne
žiadnu potrebu odtiahnuť sa, skrátiť ten dotyk či nebodaj vyhnúť
sa mu.
Keira
Nikdy sa
tak veľmi nebála vrátiť sa domov. Po Dorianovom návrate s matkou
sa takmer rozplakala od šťastia, keď ju z ničoho nič objala.
Síce sa nedočkala žiadnych vrelých slov, no spadol jej kameň zo
srdca. Ale potom, po ceste Madenovým terénvozom
a po rozlúčke s Dorianovými rodičmi, ktorí sa odobrali do
penziónu, mala zas pocit, akoby jej ktosi položil na plecia
príšerné závažie.
Musela
to oznámiť rodičom. Všetko.
Otvorila
dvere domu, pričom ruky sa jej trochu triasli, a vpustila dnu aj
Doriana. „Kde si sa zdržala?“ ozvalo sa z kuchyne. Mamin hlas
neznel vyčítavo, skôr vecne, akoby si z Keirinho neskoršieho
príchodu nič nerobila.
„Ahoj,
mami!“ zvolala namiesto odpovede a naznačila Dorianovi, aby ju
nasledoval. O pár sekúnd vkročila do kuchyne, odkiaľ sa do celého
domu šírila vôňa pripravovanej večere – pečenej zemiakovej
baby –, a od chrbta si premerala Mayu, ktorá stála pri dreze a
krájala čerstvú zeleninu.
„Ahoj,
tak kde si sa túla...?“ obzrela sa ponad rameno a zarazene
zažmurkala.
„Dobrý
večer,“ pozdravil Dorian a Keiru potešil jeho pevný tón. Ona sa
zrejme cítila omnoho neistejšie... alebo sa len tak veľmi snažil
byť jej oporou, až prosto nabral silu a chcel ju dodať aj jej.
„Dorian?
Ty tu čo robíš?“
„Mami,
Dorian... Teda, kde je ocko?“
„Už
prišla Keira?“ ozvalo sa vzápätí a zavŕzgali schody, po
ktorých schádzal Loren z poschodia. „Akosi meškáš...“
„Prepáč,
oci. Mám dôležité správy.“
„Dôležité?
A čo také sa stalo, že...“ Loren sa zasekol uprostred kroku.
Keira okamžite zacítila príjemnú sviežu vôňu, zrejme si po
príchode domov dal hneď sprchu a ešte stále mal mokré vlasy. „Čo
tu chce tento?“
Keira
zažmurkala a odstúpila z kuchynských dverí, Dorian po nej
zopakoval. Chcela, aby otec vošiel dnu, aby tam boli spolu, všetci
štyria, aby sa porozprávali v pokoji... no to asi dúfala v
priveľa.
„Tak
odpovedz mi! Čo tu chce?!“
„Pane,
ja som prišiel za Keirou,“ ozval sa Dorian skôr, než sa stihla
ona poriadne nadýchnuť a premyslieť si, čím začne. „Prišiel
som i so svojimi rodičmi. A... prišiel som natrvalo.“
„Prosím?“
Loren sa zamračil.
„Ak
mi to dovolíte, všetko vám vysvetlím. Prosím.“
Keira
si všimla v otcovom výraze neochotu a možno až odpor, no Maya ho
predbehla v reakcii: „Tak si poďte sadnúť, obaja. Všetci traja.
Poďte.“ Lorenovi vzápätí venovala výstražný pohľad, akoby
ho varovala, nech nerobí hlúposti; Keira pocítila voči nej
nesmiernu vďačnosť.
S
pocitom ohromnej nervozity sa usadila pri stole, vedľa Doriana a
oproti otcovi. „Čo je toto za nepríjemné prekvapenie?“
„Skús
byť pokojný, oci, dobre? Je to prekvapenie i pre mňa.“
„Naozaj,
Keira netušila, že prídem. Je však pravda, že som sa hodlal
vrátiť od okamihu, ako sme odišli. Vedel som, že to takto
dopadne.“
„Takto
ako?
To nám ďalej plánuje komplikovať život?“ mračil sa na Keiru,
avšak ona akosi tušila, že i ten výraz patrí Dorianovi. S ním
sa však akoby doslova odmietal baviť, hoci reagoval na jeho slová
– adresoval ich však zdanlivo jej, aj keď patrili jemu.
„Nič
nechcem komplikovať, práve naopak. Keby som bol taký Tarienčan,
za akého ma máte, presviedčal by som Keiru, aby odišla odtiaľto.
Aby študovala, ako si prial jej starý otec. A aj som sa o to
snažil,“ priznal, „spočiatku. Lenže ona mi jasne povedala, že
od vás neodíde. Že nie je ten správny čas. Že vás neopustí.
Neostalo mi nič iné, musel to rešpektovať.“
„A
čo? Čo tým chce povedať? Samozrejme, že od nás neodídeš,
Keira, my
sme rodina.“
Sklonila
hlavu. „Sme rodina,“ prikývla.
„Nevrátil
som sa len tak. A nehovorím iba do vetra, pán Loren,“ pokračoval
Dorian. „Zaobstaral som pre nás dom. Ak Keira bude súhlasiť,
chcel by som... sa o ňu starať a zabezpečiť ju. Dať jej všetko,
čo bude potrebovať. Vrátane voľnosti.“
Loren
krútil hlavou. „Čo sú toto za hlúposti? Keira, čo to tára?“
„Oci...“
vzdychla. „Prišlo mi zle, preto idem neskoro. Odpadla som a vtedy
sa tam zjavil Dorian.“
„Odpadla
si?“ vystrašene sa spýtala Maya.
„Celý
deň mi bolo zle. Myslela som, že z tepla, i keď som naň zvyknutá.
No šli sme za lekárkou a... vyšetrila ma.“
„A?“
Keira
zažmurkala a stlačila Dorianovu dlaň, až potom dvihla zrak a
zahľadela sa na otca, no ešte predtým venovala dlhší pohľad i
mame. „Som tehotná.“
Loren
nechal tie slová doznieť a vzápätí takmer zrútil stôl, ako sa
náhle postavil. „Čože?! To čo si jej urobil?!“ Z očí mu
sršali blesky a všetky sa zabodávali do Doriana.
„Oci,“
postavila sa aj ona. Očakávala zlú reakciu, vravela si, že sa
nemôže pripraviť na nič lepšie, ale napriek tomu jej ten krik
vohnal do očí slzy. „Oci, prosím! Budeš mať vnúča!“
„Pre
Tvorcov nad nami, Keira...“ povzdychla si sťažka Maya, ale aspoň
v jej pohľade sa nedali badať žiadne výčitky, skôr pochopenie.
Ona tam
však stála, priamo oproti otcovi, oddeľoval ich stôl, o ktorý sa
obaja opierali dlaňami. „Oci, pozri sa na mňa! Oci!“ natiahla k
nemu ruku.
Loren
sa premohol a zabodol do nej oči. „Čo je?“
Hlas sa
jej zatriasol, keď namiesto ďalších vysvetlení odvetila iba:
„Ľúbim ťa.“
Prudko
sa nadýchol a priam nekonečný čas strávil v nehybnom postoji a s
nepriateľským výrazom na tvári. Napokon ho však trochu povolil a
zvesil plecia. „Toto myslíte vážne?“ opýtal sa vysilene,
skoro ako po nejakom boji či bitke.
„Áno,
oci... je to taká krásna správa... aj keď úplne nečakaná...“
„A
čo? Čo teraz? Čo ďalej? Čo jeho
rodičia? A čo ten dom? Kde je? Čo je to za dom?“
Dorian
sa taktiež postavil – a opäť stáli všetci. „Ak by ste boli
ochotní – aj keď viem, že teraz, v takejto chvíli, žiadam veľa
–, rád by som vám ho ukázal. Všetkým.“
I Keiru
jeho slová trochu zarazili; i tak mu však opäť stisla ruku a
prikývla. „Ja určite pôjdem.“
Keirin
otec nič nevravel, Dorian ho viac nepresviedčal, čo bolo podľa
Keiry určite len dobré. Žiadne naliehanie, žiadne argumenty, to v
ich dome aj tak nezavážilo. Jej rodičia potrebovali najmä vidieť
skutky – a hlavne jej otec.
„Loren,“
ozvala sa po dlhšom tichu Maya. „Pôjdeme, dobre? Každému z nás
prospeje čerstvý vzduch. Teda, Keira, dúfam, že ti už nie je
zle.“
„Nie,
už nie,“ pousmiala sa na ňu. Mala v nej oporu, už teraz jej to
bolo jasné. Boli na Lorena traja. Musia ho zlomiť. Vlastne... boli
štyria. A tak ako pri Dorianovom otcovi, Keira i pri tom svojom
tušila, že práve tá najmenšia bytosť z nich bude mať naňho
najväčší vplyv.
„Dobre.
Poďme,“ Loren bezvýrazne obišiel stôl a zamieril na chodbu.
Maya sa za ním vydala, akonáhle venovala krátky pohľad Keire aj
Dorianovi a ticho vzdychla.
„Bude
to prekvapenie i pre mňa?“ spýtala sa Keira potichu, len čo
vykročili s Dorianom za nimi.
„Bude,“
prisvedčil a vtisol jej bozk na líce. „Dúfam, že krásne.“
Bozk mu vrátila a neisto si premerala rodičov. Teraz bola ešte
vďačnejšia za to maličké stvorenie, ktoré ich mohlo spojiť
úplne všetkých. Celé dve tvrdohlavé, také kontrastné rodiny.
Komentáre