Keira & Dorian
Všetko sa zelenalo, vonku i dnu: cez
otvorené okná vnikala svieža vôňa zelenajúcej sa trávy i
listov na stromoch, čo obkolesovali dom. Samozrejme, okrem zelenej
arómy napĺňali vzduch aj tie, čo včelársku oblasť napĺňali
po celý rok: medová, sladká kvetová, prosto prírodná.
Príprava večere taktiež zahŕňala samé
príjemné vône. Hoci beztak mala zmysly vyvinuté nadpriemerne,
počas tehotenstva sa Keirin čuch ešte zintenzívnil a vychutnávala
si každú malú papričku, každý lístok šalátu, každé
koliesko uhorky, každý mesiačik paradajky. A mäso, to jej voňalo
najlepšie.
Pokým sa na panvici dusilo kuracie mäso,
pomaly krájala jednotlivé druhy zeleniny a vhadzovala ich do veľkej
bielej misy, kde sa z nich stávala farebná masa. Žlté papriky,
červené rajčiny, zelené šaláty... Už sa nevedela dočkať, až
sa spolu s Dorianom navečerajú.
Zatiaľ však bola doma sama a pohmkávala
si akúsi pieseň. Dorian sa rozhodol absolvovať včelársky kurz
pre začiatočníkov, aby sa dozvedel základy, no zároveň neváhal
a už aj sa do samotného včelárstva pustil. Zatiaľ v tej
jednoduchšej forme, zaobstarali si zopár úľov, nejaké to
včelstvo a už bolo treba iba starať sa a – čakať.
Keira neprestávala pracovať, pokým
vládala, až zrazu udreli mrazy a radšej ostala doma. Maličké ju
niekedy tak vehementne kopalo, že bola rada, že sa nemusí viac
namáhať.
I keď žili v rodičovskom dome jej otca
sami, vyhovovalo im to. Napokon, zo spoločnosti toho druhého sa
dokonale tešili a úplne im stačila. Beztak sa však nevyhli častým
návštevám, aspoň dvakrát do týždňa sa u nich ukázala Maya s
nejakým koláčom či džemom, zväčša ju sprevádzal aj Loren;
každú sobotu sa zas prišla zo svojho šťastia vyrozprávať Tara
(a aj vypočuť si Keiru, pokiaľ ju pustila k slovu); raz mesačne
ich na celý víkend navštívili Dorianovi rodičia.
Keira si pripadala ako v rozprávke, no iba
chvíľami: stále nebolo všetko dokonalé a vedela, že ani nebude.
Vzťah s otcom bol naštrbený a len malými krôčikmi sa k sebe
vracali, taktiež sama nevedela, čo bude, keď sa maličké narodí,
nemohla si byť istá, či budú s Dorianom v lesnom včelárstve
úspešní a či ich uživí... Lenže ako každá minca má dve
strany, i v tomto mala vždy v mysli aj ten druhý pohľad: Dorianovi
rodičia im prisľúbili pomoc s čímkoľvek, čo budú potrebovať,
Keira vedela, že sa môže spoľahnúť na maminu pomoc, pokiaľ šlo
o bábätko...
O budúcnosť sa však nedokázala
strachovať. Jednoducho sa nedokázala báť, keď bola taká
šťastná. Keď boli takí šťastní. Pred rokom o takomto
čase sa s Dorianom ani len nepoznali, teraz si život nevedela
predstaviť bez neho. Pred rokom mala obyčajný život a teraz...
mala neobyčajne obyčajný a obyčajne neobyčajný život.
Čím dlhšie žili spolu a trávili spolu
tie najbežnejšie chvíle – prvé žmurknutie dňa, delenie sa o
kúpeľňu, spoločné raňajky, upratovanie, pranie oblečenia,
varenie, okamihy samoty, no aj spoločné prechádzky, nekonečné
rozhovory, ležanie v tráve vzadu v záhrade, polievanie kvetov,
pozorovanie hviezd a troch askyrských mesiacov –, tým väčšmi
si Keira uvedomovala jedno. Hoci jej otec považoval jej niekdajšie
rozhodnutie stretávať sa s Dorianom za nesprávne a ona za to
najsprávnejšie, možno ani jeden z nich nemal pravdu.
Možno to nebola situácia, v ktorej bolo
jedno správne a druhé nie. Možno nešlo o to, urobiť správne
rozhodnutie. Možno v živote išlo o to, aby správnym spôsobom
zvládala dôsledky tých rozhodnutí, ktoré urobí. A aj keď jej
rodičia chýbali, stretávali sa stále relatívne často; aj keď
teraz sa pripravovala na výchovu vlastného dieťaťa, vedela, že
nikdy neprestane byť dieťaťom svojich rodičov; aj keď čosi
stratila, omnoho viac dostala.
Veď o tom je posun v živote. Staré
nahrádza nové.
Občas sa s Dorianom dokonca i pochytili.
Sprvu si to nevedela predstaviť; v tej omamnej zamilovanosti si bola
takmer istá, že sa nikdy nepohádajú, že si vždy vo všetkom
porozumejú, že to bude medzi nimi vždy po celý čas nádherné a
dokonalé. Bola však taká rada, že sa mýlila. Bol to dôkaz, že
boli stále predsa len... normálni.
Obyčajne neobyčajní.
Keď začula kľúč v zámke a následné
otvorenie dverí, započúvala sa s úsmevom do Dorianových krokov.
„Vitaj,“ pozdravila ho od drezu a počkala, až podíde k nej.
Pristúpil k nej zozadu a jemne ju objal, priložiac si dlane na jej
brucho. To veľké, nádherné brucho.
„Ahoj,“ pobozkal ju na krk a Keira sa s
pôžitkom nadýchla jeho vône. „Ako sa máme?“
„Výborne, a my?“
Zasmial sa. „Asi nám neostáva nič iné.
Čo nám varíš?“
„Skôr krájam. Ale bude aj varená
súčasť, tamto sa robí mäsko,“ ukázala na panvicu.
Dorian ju chvíľočku ešte držal,
vychutnával si ten pocit, no potom šiel mäso premiešať a
zhodnotil: „Skvele voniaš.“ Jeden kúsok ochutnal a keďže sa
mu zdal hotový, vypol plyn a prikryl panvicu sklenou pokrievkou.
„Komu to vravíš, mäsu, či mne?“
„Vám obom,“ uškrnul sa na ňu.
„Tak ďakujem pekne, voniam ako mäso,“
pokrútila hlavou, usmievala sa však.
„Nevkladaj mi do úst, čo som
nepovedal,“ upozornil ju. Bolo úžasné vrátiť sa po pár
hodinách intenzívneho sústredenia na podrobné skúsenosti a ešte
podrobnejšie rady zdatných včelárov a nájsť Keiru veselú,
dobre naladenú a usmiatu. Tehotenstvo s ňou občas zamávalo, teda,
s jej náladou. Alebo to možno nebolo iba tehotenstvom... Stále mal
na nej čo spoznávať.
„Tak ti tam vložím papriku, chceš?“
„Určite,“ otvoril ústa a vzápätí
schrúmal kúsok žltej papriky. „Sladučká. Skoro ako ty.“
„Neprovokuj,“ varovne naňho pozrela.
„Čo je na tom provokácia? Ja ti
lichotím.“
„No, neviem, neviem,“ pokrútila
hlavou.
„Ah, tie tvoje hormóny.“
„Prosím?“ nadvihla obočie a stisla
pery.
Trochu sa strácal v tom, či len žartuje,
alebo sa jej naozaj čosi dotklo – jeho tón, konkrétne slovko či
nebodaj gesto, ktoré si neuvedomil... „Ehm, s čím ti pomôžem?
Prichystám taniere a príbor, dobre?“ sústredil sa radšej na
čosi iné.
Keira ho nechala mlčky „pracovať“ a
potmehúdsky sa usmievala. Keď zhrnula všetku nakrájanú zeleninu
do misy, chytila ju do rúk a chcela odniesť k stolu, no na polceste
zastala. „Ah...“
„Deje sa niečo?“
„Silno ma koplo. Au...“
Dorian k nej dvihol zrak. S bruškom mu
pripadala čarovná, omnoho ženskejšia než predtým. Stretol ju
ako dievča a... teraz bola žena. Jeho žena. „Daj,“ vzal jej
misu, položil ju doprostred stola a Keiru chytil za ruku, dovedúc
ju k stoličke. „Sadni si, ja už to mäso dokončím.“
„Nechceš skúsiť...?“ opýtala sa,
stále držiac jeho pravicu.
„Iste,“ usmial sa a na okamih si k nej
kľakol, priložiac obe dlane k bruchu. „Teda, to ho tak prebudil
môj príchod?“
„Nebuď príliš sebavedomý. Možno mu
zavoňala večera a uvedomilo si, aké je hladné.“
Stále o ňom hovorili iba ako o bábätku.
Napriek tomu, že aj v Eldhame mali lekári prístroje, ktorými sa
dalo veľmi ľahko zistiť pohlavie dieťatka, Keira túto možnosť
odmietla. Chcela sa nechať prekvapiť a Dorianovi to ani najmenej
nevadilo. Odkedy žil s ňou, prekvapenia si obľúbil. Sám ju chcel
prekvapiť, keď jej navrhol, aby ho – ak to bude chlapec –
pomenovali Kanelor, po jej starom otcovi. Ona však prekvapene
nevyzerala, akoby to bola pre ňu samozrejmosť, a objala ho s tým,
že dievčatko zaručene dostane meno Daseila. Namiesto toho, aby ju
dojal, dojala ona jeho.
Tak veľmi to na nej miloval.
„Ah... ale veď sa trošku upokoj...
au...“ zvraštila tvár.
„Keira...?“ Dorian sa zahľadel na
mokrú mláčku, ktorú zbadal pod stoličkou.
„Áno?“ pozrela na neho zamračene.
„Nemáš pocit, že... rodíš?“
„Čo? Veď až o dva-tri týždne...“
„No, asi teraz.“
„Oh... ehm... čože? A čo je to za
pocit? Ako to mám vedieť?“
„Myslím, že tá plodová voda to vie za
teba, takže...“
„Au... au! Áááu!“ zvolala zrazu a
zalapala po dychu. „Dorian!“
„Áno?“ sťažka preglgol a vstal.
„Idem... idem...“ Čo mal teraz robiť? Taška. Hore v spálni
bola pripravená taška. A vonku, tam zas stál terénvoz.
Tara s Madenom im jeden zaobstarali a darovali v deň, keď si
povedali sľub. Nič viac nebolo treba... alebo? Nemohol teraz
na nič zabudnúť.
„Rodím!“ povedala vyplašene.
Dorianovi sa prudko rozbúšilo srdce a –
akokoľvek to bolo šialené – objal ju a vtisol jej bozk na pery.
„Milujem ťa,“ šepol jej a bežal k schodom.
Keiru naplnilo šťastie. A bolesť. Akoby
ju čosi zvnútra trhalo. No to znamenalo, že prichádza ich
bábätko... veľmi sa naň tešila. A zároveň to tak príšerne
bolelo.
Najväčšia, najkrajšia chvíľa v jej
doterajšom živote bola tu. A tak príšerne to bolelo!
„Dorian!“ zvolala naliehavo.
„Idem!“ zbehol po schodoch, schmatol
jej ruku a o chvíľu sa ocitla na sedadle spolujazdca v terénvoze.
Smer bol jasný: najbližšia vyšetrovňa.
„Vypol si to mäso?“ spýtala sa,
plytko dýchajúc a držiac sa za brucho.
„Dúfajme,“ prisvedčil. Ako mal teraz
vedieť, čo presne urobil alebo neurobil? Sotva videl na cestu pred
sebou, stres mu zahmlieval zrak. Ich dieťatko bolo na ceste. Zasmial
sa, keď mu to došlo. Bolo na ceste...
„Ah... čo je ti smiešne?!“
„Nič... milujem ťa. Vás oboch,“
pousmial sa na ňu krátko a sústredil sa na cestu.
Keira sťažka vydýchla. „Aj ja teba,“
vyfúkla vyčerpane vzduch. Príšerne to bolelo. A napriek tomu sa
tiež začala smiať. Trvalo iba chvíľu, až sa k nej Dorian
pridal.
Ich šťastie, hoci nedokonalé, bolo
vlastne úplne dokonalé.
Komentáre