Dorian
I keď Keirini rodičia neboli veľmi
zhovorčiví, v Dorianovi predsa len rástla nádej. Vedel, že sa
možno budú dlhšie a pomalšie vyrovnávať so všetkými novinkami
(veď to potreboval aj on sám, všetko to ešte predýchať,
podrobnejšie si premyslieť), no začínal si myslieť, že je to
možno na dobrej ceste.
V mnohých veciach sa unáhlil, avšak
zároveň vedel, že nemohol konať inak. Napriek tomu, že sa riadil
citmi, všetko si podrobne premyslel, všetko prehodnotil, všetko
dokonca sám vyriešil. Jeho rozhodnutie bolo dostatočne pevné, a
teraz, po tej správe, že sa s Keirou budú spoločne starať o
ďalšiu bytosť, sa zakorenilo ešte hlbšie a stabilnejšie v jeho
vnútri.
Viedol ich k vlaku, zaobstaral lístky,
našiel pre nich vhodné kupé a tam sa spoločne usadili. Nebolo
zrovna príjemné sedieť oproti Keirinmu otcovi, ktorý ho
prebodával stále rovnako nevraživým pohľadom, no povedal si, že
to vydrží. Musel. Kvôli Keire.
Mlčali, ani jeden z nich štyroch
nepovedal nič, až zrazu Dorian pár minút predtým, ako vlak
zastal, oznámil, že budú vystupovať. Loren sa pri pohľade z okna
zamračil, nevyzeral však vyslovene nahnevane, skôr zadumane, možno
trošku podozrievavo.
„Dorian, my sme vo včelárskom...?“
pozrela naňho Keira spýtavo.
„Sme,“ prisvedčil. Silnejšie mu
stlačila dlaň a pousmial sa na ňu. Tušila už čosi? Alebo ho
prekukla ešte predtým? Vôbec to nedokázal vyčítať z jej tváre.
Akonáhle opustili vlak a ten sa pustil
ďalej po poľnohospodárskom regióne ako dlhý, nekonečný kovový
had, Dorian sa priblížil (spoločne s Keirou) k orientačnej
tabuli. Potichu sa opýtala, čo presne hľadá, kam idú, ale nedal
jej úplne jasnú odpoveď.
„Ešte potrebujem čosi vyzdvihnúť,“
pousmial sa na ňu, pátrajúc očami po úrade v rámci včelárskej
oblasti. Potom si uvedomil, že už je večer a úrad zrejme nebude
otvorený, a vzdychol: nemal sa ako dostať ku kľúčom. To trochu
nedomyslel, no teraz už nemohol cúvnuť. „Vlastne... pôjdeme sa
tam pozrieť hneď,“ pousmial sa na ňu.
„Kam? Dočkáme sa i vysvetlenia?“
mračil sa stále Loren a tváril sa neochotne, akoby sa odmietal zo
stanice pohnúť.
„Keď už sme tu, hádam pôjdeme,“
povedala mu Maya.
Dorian ju musel obdivovať, s akým pokojom
to (aspoň naoko) všetko prijímala, a pociťoval aj vďačnosť.
Nebyť Keirinej mamy, obával sa, že by možno od Lorena utŕžil aj
nejakú tú ranu do tváre alebo čosi podobné. Niežeby ho mal za
nejakého bitkára, Keira nikdy nespomínala, že by sa choval
agresívne alebo riešil veci násilím, no videl na ňom, že sa
naozaj nahneval. Snažil sa chápať to.
Ale oni nechceli chápať jeho. Už-už
však nalomil svojich rodičov, vlastne, podarilo sa to najmä Keire,
i keď možno nepriamo... a teraz tu boli tí jej, rovnako dôležití
pre ich budúcnosť, vzhľadom na to, že teraz tvorili všetci jednu
rodinu. Dúfal, že to tak nevidí iba on sám: že ten pohľad
zdieľa aj Keira a čoskoro ho budú zdieľať všetci.
A že ich bábätko... ich bábätko sa o
pár mesiacov narodí do prostredia plného pochopenia a lásky. Nie
dokonalého prostredia; dokonalý nebol ani Eldham, ani Tarien,
dokonalá nebola ani jeho rodina, ani Keirina, a ani tá jeho s
Keirou nebude celkom dokonalá. No práve v tom videl krásu života:
dokonalosť bola nedosiahnuteľná a predsa (alebo práve preto)
motivačná, bola nedostupným cieľom a zároveň hnacím motorom.
Bola tým, k čomu chcel smerovať, hoci vedel, že mu bude navždy
možno iba o malý kúštik unikať – a teda aj nútiť ho ísť
ďalej.
Včelárska oblasť sa v mnohom podobala na
zberačskú, taktiež bola plná kvetov, no aj šírošírych plôch
s úľmi, kde sa chovalo vo veľkom, či domčekov s niekoľkými
úlikmi v záhrade, kde sa zas chovalo v malom. Mal i špecifickú
vôňu, medovú, sladkú, nektárovú. A na každom kroku
návštevníkov či bežných obyvateľov sprevádzalo tiché včelie
bzučanie, ktoré azda nikdy neutíchalo.
„Nemám v obľube prekvapenia,“
podotkol Loren.
„Oci, prosím ťa, dáš nám šancu?“
pozrela naňho Keira. Neznela už tak rozcítene ako u nich doma,
snáď už sa začínala cítiť i sebavedomejšie, odhodlanejšie.
Vzdychol. „Keby sme ti dali na výber,
nerozhodneš sa pre nás, čo? A to som dúfal, že ten čas ťa
vylieči. Ani si ho nespomenula, vážne som si robil nádeje...“
„Neveril si mi. Neveril si v moje city. V
to, že je to ozajstné.“
Dorian si pripadal trošku zvláštne, že
sa takto bavia o ňom pred ním, no čosi ho nútilo mlčať. Keira
najlepšie vedela, čo robí.
„Nie, neveril som,“ priznal. „A stále
nie som nadšený.“
„Vieš presne povedať prečo?“
„Presne?“ zasmial sa krátko. „Ktorým
z dôvodov začať?“
„Čo tak aspoň jedným presvedčivým?“
„Keira,“ zarazila ju Maya, keďže
Keira nasadila trochu provokačný a takmer až prísny tón.
„Rozdiely. Tarien versus Eldham. Vždy to
tak bolo a vždy bude. Ničia nás a chcú nás zničiť.“
„Nie som politik, pán Loren,“ podotkol
Dorian predsa len. Nepotreboval, aby sa ho zastávala Keira –
vlastne, sám necítil potrebu obhajovať sa, avšak mlčanie by
zrejme vyznelo zbabelo, a to tiež nechcel.
„Prosím ťa, oci, skús sa upokojiť.
Nemyslíš si... neveríš, že keď som si Doriana vybrala, stojí
za to?“
„A čo ak ti celý čas klamal?“
„A v čom, pán Loren, som mal klamať? V
tom, že som pre nás zaobstaral dom?“
„Dom, dom,“ mávol rukou, „tak si
minul odrobinky zo svojich tarienskych úspor, a čo? Určite sa tam
hodláš vrátiť. A Keiru tu necháš samu. I s tým malým.“
„Oci...“
„Nikoho tu nenechám a nikam sa nevrátim.
Rozhodol som sa pre Eldham, pán Loren.“
„Ale prečo? Prečo by si to robil? Odísť
od všetkého toho luxusu...“ pokrútil hlavou.
„A čo znamená luxus, keď nemáte
šťastie? Rozhodol som sa pre Eldham, lebo je mi tu lepšie.
Nepopieram, že niektoré veci z Tarienu mi budú chýbať, no
neznamenajú pre mňa toľko ako Keira. Nič neznamená toľko ako
Keira.“
„Myslíš si, že ti ju pokojne dáme, že
ti ju zveríme? Neverím, že sa o ňu postaráš. O nich oboch. A
ešte k tomu ty, Tarienčan, čo vieš robiť, ha?“
„Naučím sa,“ povedal odhodlane.
„Ale, vážne?“ nadvihol obočie. „Tak
tomu ťažko uverím.“
„Veriť nemusíte, stačí, keď to
budete vidieť. Pán Loren, ak je niečo dobré, čo nás v Tariene
učia, tak je to jednoznačne cieľavedomosť. Keď sa pre čosi
rozhodnem, myslím to vážne. A som ochotný urobiť pre to všetko.“
„Oci, ver mu trochu. Prosím. Mami, ty si
na našej strane, však?“
„Keira...“ Maya vzdychla. „Viem len,
že nikto vás nedokáže rozdeliť. A ani sa o to nebudeme pokúšať.
Však, Loren?“
Keirin otec zavrtel hlavou, nevyznelo to
však ako odpoveď či potvrdenie jej výroku. Dorian si vôbec nebol
istý, čo tým myslel alebo vyjadril.
„Ďakujem, pani Maya,“ pousmial sa na
ňu. Tiež nevyzerala vôbec nadšene, avšak bola im naklonená.
Nemala až také predsudky, možno trochu viac verila v úsudok
svojej dcéry.
„Už tam budeme, Dorian?“ pozrela naňho
Keira so zvláštnym očakávaním v čiernych očiach.
„Budeme,“ prisvedčil a tým akoby
odobril jej teóriu, jej tušenie. Srdce sa mu rozbúšilo trochu
rýchlejšie v očakávaní jej reakcie, veľmi dúfal, že ju
poteší. Kým to všetko vybavoval a riešil, ani si neuvedomoval,
ako veľmi mu záleží na jej radosti, šťastí. Ale teraz to tu
bolo znova, to vedomie, hlboké vnútorné presvedčenie, že pre jej
šťastie by urobil hocičo, pretože ono bolo pre neho
najdôležitejšie.
A veril, že týmto jej daruje kus šťastia,
aké si zaslúžila.
Onedlho zastali pred niekdajším domom
Keirinho starého otca, ktorý mu raz večer ukázala.
Keira
„Dorian...“
zašepkala. Neznela neveriacky, pretože to podvedome čakala – či
skôr dúfala. Mohol pre ňu urobiť skutočne niečo také nádherné,
také dojímavé? Oprela sa oňho ramenom a oči jej naplnili slzy.
Dom jej starého otca. Dom, v ktorom toľko prežila, na ktorý mala
tie najkrajšie spomienky...
„Dnu
sa zrejme nedostaneme, ale...“
„A čo
tí ľudia, čo tu žili?“ ozval sa Loren. Na dom sa díval
zarazene, zamračene.
„Trvalo
to nejaký čas, ale podarilo sa mi dohodnúť sa s nimi. Zaobstarali
sme im spoločne nové bývanie neďaleko. Veľmi som si pre Keiru
prial práve tento dom.“
„Ako
si to dohodol? Z Tarienu?“ pozrela naňho. Ako veľmi ho
milovala... a on dokázal jediným slovom, gestom či skutkom tie
city ešte väčšmi zintenzívniť.
„Jednali
sme spolu na diaľku. A... bolo ťažké neozvať sa i tebe, len...
chcel som to prosto vyriešiť. Aby som ti mal čo ponúknuť, keď
sa vrátim.“
„Si
úžasný, Dorian...“ šepla. „Ďakujem.“
Maya
podišla k nim bližšie a pohladila Keiru po chrbte. „Toto je
naozaj pekné gesto, Dorian.“
„Nejde
o gesto. Pripadalo mi to úplne logické. Viem, že Keira starého
otca veľmi ľúbi a často naňho spomína. Tento dom pre ňu
znamená veľa – a teda aj pre mňa.“
„Takže
tu chcete žiť...“ zhodnotil Loren.
Keira
sa naňho obzrela. „Oci, pre mňa je to tiež všetko prekvapenie,“
pripomenula. Hovoril, akoby si zrazu zmyslel, že boli s Dorianom
dohodnutí; no to predsa nebola pravda, o ničom z tohto nemala ani
poňatia, iba sa trápila celé dni a týždne tým, ako sa naučí
zabúdať naňho každé ráno a každý večer.
„Ale
nenamietaš.“
„Nie,
samozrejme, že nie.“
„Loren,
veď budú potrebovať súkromie. Dorian má pravdu. Konal
prezieravo, a to ani netušil, ako sa to zíde.“
Otec
vzdychol a Keira taktiež. Tieto debaty asi zatiaľ nemali význam.
Každý opakoval to isté, Loren sa nechcel nechať presvedčiť a
teda malo iba pramalý zmysel naďalej ho tvrdohlavo presviedčať.
„A z čoho mienite žiť? Ako som už povedal, ty nevieš nič, čím
by si sa vedel uživiť v Eldhame,“ pozrel na Doriana.
„Mám
úspory. Také, z ktorých vyžijeme... zhruba rok. Dovtedy sa veľa
naučím.“
„Aj
ja mám úspory,“ podotkla Keira. „Šetrila som si. Síce toho
nie je veľa, ale je to čosi.“
„Načo
si si šetrila?“ obrátil sa na ňu otec.
„Na
štúdium, oci.“
„Prosím?“
„Od
detstva som chcela študovať, starý otec si to tak veľmi prial...“
„Čo
si chcela študovať?“
„Neviem...
hocičo. Teraz som už mala dvojnásobnú motiváciu, chcela som ísť
za Dorianom,“ priznala. „Ale myšlienku na štúdium vo mne
zanechal starý otec.“
„Keď
sme pri ňom, sám by som sa najradšej vzdelával v oblasti lesného
včelárstva,“ poznamenal Dorian, načo naňho Keira zarazene
pozrela.
„Čože?
To naozaj?“
„Zaujalo
ma to,“ priznal s myknutím pliec a poloúsmevom. „A myslím, že
je škoda, že so smrťou tvojho dedka tento druh včelárstva
zanikol.“
„Včelárstvo,“
zasmial sa Loren. „Chceš sa živiť včelárstvom?
Tarienčan-brtník,“ pokrútil hlavou.
„Presne
tak.“
Keira
upierala oči na otcovu tvár a čakala. Dorianove slová ju
prekvapili, prekvapoval ju takmer každou sekundou. On si naozaj
úplne do detailov premyslel, ako tu budú žiť? Tak veľmi bol
rozhodnutý ostať s ňou, že sa chcel vzdať Tarienu, vzdať sa
knižníc a kníh, ktoré miloval? Pre ňu? Podvedome si priložila
dlaň k bruchu a Lorenove oči sprevádzali jej ruku.
„Dobre,
mne zatiaľ stačilo. Ideme domov.“
„Loren...“
„Maya,
ideme domov,“ zopakoval.
Keira
si ich oboch premerala, čakajúc, či sa rozkaz dostane aj jej,
alebo nie.
„Prajem
si, aby si bola do polnoci doma,“ oznámil jej, načo zarazene
prikývla.
„Samozrejme,
oci, budem.“ Ani o
sekundu neskôr,
dodala v mysli a potichučky sa zasmiala, keď sa ich rodičia
odobrali späť na vlak.
„Ako
mám chápať tento ich odchod?“ trochu začudovane sa za nimi
díval Dorian.
„Nie
som si istá. Ale zlé znamenie to nie je.“
„Nezdalo
sa mi, že by tvoj otec dal na moje slová.“
„Je
Eldhamčan, slová ho nepresvedčia. Žiaľ.“
„Moji
rodičia sú Tarienčania a mám z nich rovnaké dojmy.“
Pousmiala
sa naňho, keď sa k nej otočil. „Možno sú si podobnejší, než
by sa im páčilo.“
„Tak
nejako,“ prikývol a mierne sa uškrnul.
„Ah,
Dorian... ty si pre nás kúpil tento dom...“
„Pre
nás,“ chytil ju okolo pása a ona sa k nemu okamžite pritúlila,
privrúc oči. Nedokázala by vyjadriť, ako veľmi jej chýbal, a
tak sa o to slovne ani nepokúšala, len mu to ukázala v objatí.
„Ďakujem.
Ďakujem, že si prišiel, že si to všetko urobil... si taký
odvážny. Tisíckrát odvážnejší než ja, ja som iba smútila
a...“ Ďalší povzdych.
„Šetrila
si si...“
„No,
áno. Ale vieš si predstaviť, koľko asi ja dokážem ušetriť.
Zarobíme toľko, aby sme vyžili, ale nie príliš nazvyš.“
„Si
statočná, Keira. A to veľmi.“
Zažmurkala
a zahľadela sa naňho, pričom na tvári sa jej roztiahol úsmev.
Bol tu, boli spolu, mali dom, mali plán, mali akú-takú oporu od
všetkých rodičov... Nemohla vidieť budúcnosť, ale všetko sa
jej teraz zdalo dokonalé, i ten otcov ústupok, prejav dôvery voči
Dorianovi, keď ju s ním dobrovoľne nechal. Bol to veľký krok,
ktorý Lorena určite stál veľa premáhania a aj hrdosti.
„A
vieš čo, Keira? Ak budeš súhlasiť, rád by som ti v čase, keď
budeš chcieť, na mieste, kde budeš chcieť, pred tými, ktorých
tam budeš chcieť, dal sľub.
Ak ho prijmeš.“
„Sľub?“
zopakovala šeptom udivene. Chcel byť jej manželom? Beztak boli
previazaní, spútaní, ich duše spojené, ale tá predstava jej
pripadala nádherná.
„Sľub,“
prikývol a usmial sa na ňu.
„Prijmem,“
odvetila so smiechom. „A dám ti vlastný. Navždy.“
„Navždy,“
zašepkal a ich pery sa opäť stretli v radostnom bozku.
Komentáre