Ehm, v piatok som bola zhruba po roku na korčuliach... :D O:)
Celý ten
horúci letný deň ho lákala voda, a predsa napokon podľahol túžbe
po pohybe a vydal sa na bicykli na cyklotrasu, ktorá obklopovala
celú dedinu. Nezabudol na ozajstnú výzbroj správneho cyklistu
vrátane úboru, helmy, slnečných okuliarov a vody, veľa vody.
Cesta sa
ligotala pod slnečnými lúčmi, ktoré vyhrievali a topili hladký
betón od samotného svitania, či skôr východu slnka. Maťo sa
spustil od domu z kopca a akonáhle sa dostal priamo na cyklotrasu,
pridal do tempa a nechal kolesá, nech sa rozbehnú čo
najrýchlejšie.
Ten pocit,
ako mu vietor veje vo vlasoch (len obrazne, keďže väčšinu vlasov
mu skrývala prilba), zbožňoval, pretože znamenal slobodu, pravú
voľnosť. I keď mu pod vplyvom podvečerného slnka červenela
pokožka, nedbal a šliapal, akoby sa snažil prekonať svoj osobný
rýchlostný rekord.
Cyklotrasa
bola až žalostne prázdna a takmer ho zaskočilo, keď zbadal, ako
sa oproti nemu rúti dievča na korčuliach. Podvedome ešte väčšmi
pridal ako každý správny chlap, keď uvidí ženu a zatúži
zapôsobiť, dokonca zvrtol pohľad jej smerom, pripravený na výmenu
športových úsmevov. Dievča sa však akosi upäto sústredilo na
betón pod sebou a uhýbalo sa drobným kamienkom, ktoré tam ostali
azda od zimy (no prečo by ktosi ,solil‘ cyklotrasu???).
Maťo mohol
iba bezradne sledovať – sťaby v spomalenom zábere –, ako mu
spod predného kolesa vyletel kamienok a zamotal sa do malých
koliesok korčúľ. Vzápätí sa dievča s vyľakaným výkrikom
roztiahlo na zemi a on prudko zabrzdil bicykel, rozbehnúc sa k nemu.
Takmer si ani neuvedomil, že jeho drahý spoločník (skutočne
drahý, v prenesenom i doslovnom význame) skončil v tráve,
ktorá lemovala cyklotrasu z oboch strán.
„Si v
poriadku?“ vypadlo z neho a sklonil sa k neznámej.
„Au...
ah... au...“
„Čo ťa
bolí?“ Ležala na bruchu a už teraz videl oškreté ruky.
Zahryzol si do pery: bola to jeho vina. Teda, vina jeho bicykla. No
dalo sa vôbec podobným nešťastným nehodám na cyklotrase
zabrániť? Povzdychol si a položil jej ruku na rameno.
„Všetko,“
sťažka vydýchla. „Ale som v pohode,“ dodala vzápätí.
„Aha,“
nadvihol obočie. „Pomôžem ti vstať? Alebo si aspoň sadni, hm?“
navrhol.
Napokon to
všetko vykonala bez jeho asistencie: sama si sadla, aj keď sa
snažil pomôcť, a odsunula sa z betónu na trávnatú plochu.
Zamračene si prezerala oškretú kožu na dlaniach a potom si
skontrolovala koleno. Rozbité. „Au...“
„Prepáč,“
povedal Maťo takmer neodvážne. „Nechcel som.“
„To nič,
to je len čerešnička na torte,“ mávla rukou, avšak zasyčala
od bolesti, keď sa pokúsila zakrvaveným kolenom pohnúť.
„Čerešnička?“
„Na torte,“
kývla. „Môjho geniálneho dňa.“
„Ah...
aspoň ti to očistím,“ rozhodol sa a odbehol k svojmu
dvojkolesovému tátošovi, vezmúc svoje zásoby vody. Opatrne jej
vylial priehľadnú tekutinu na ranu a pozrel na ňu. „Nemáš
náhodou vreckovky?“ Posledné, čo chcel, bolo znečistiť jej
ranu svojimi rukami.
„Mám...“
siahla si do vačku legín a podala mu balíček. Maťo s nedobrým
pocitom opatrne priložil mokrú vreckovku k rozbitému kolenu a
snažil sa nevšímať si dievčinine tiché stony.
„Prepáč.
Fakt ma to mrzí. Nechcel som.“
„To nič.
Chcem sa odreagovať, vypadnem z domu, idem do neznáma a... dopadne
to takto. Som zvyknutá.“
„Nerád som
ti väčšmi skazil nanič deň.“
„No čo,
veď to sa zacelí. Teda, dúfam, že nemusím letieť na pohotovosť,
aby mi to zašili, alebo čo.“
„A nechcela
by si...? Vieš, radšej.“
„Čo?“
zbledla napriek červeným lícam. Až teraz si lepšie všimol jej
vzhľad – vlasy jej rozstrapatil vietor a bola celá spotená.
Podobne však určite vyzeral i on. „Prosím ťa... nestraš.“
„Ja ťa tam
vezmem, ak chceš.“
„Nervy...
toto fakt nemohlo byť lepšie,“ povzdychla si.
„Som Maťo,“
predstavil sa jej, podajúc jej ruku.
„Teší ma.
Silvia. Teda, Sisa.“
„I mňa
teší, hoci radšej sa zoznamujem za iných okolností. Tak...
neviem, nechceš sa z tých korčúľ prezuť? Auto mám v dedine.“
„To ma
chceš vziať autom?“ nadvihla obočie a on si uvedomil, ako
prapodivne to muselo vyznieť. Čo za dievča by šlo do auta
cudziemu chalanovi, ktorý mu navyše zapríčinil rozbité koleno?
„Žiaľ,
pohotovosť tu v dedine nemáme.“
„Ako v
každej diere,“ zašomrala. „Ja to zvládnem i bez pohotovosti.“
„Sisa, ja
by som to neriskoval. Keď sa ti tá rana zapáli a začne hnisať...“
zahľadel sa na krvavé koleno.
„Nie,
žiadny hnis!“ striasla sa. „Nedes ma.“
Pozrel do jej
očí. „Mám terénne BMW,“ pokúsil sa o žartovný tón, akoby
to bolo auto, ktoré ju malo zlákať. „Teda, patrí ocovi,
samozrejme, ale mám vodičák, neboj.“
„Neblázni...
nestraš ma... prosím... ah...“ zatvorila oči. „Pane Bože,
zachráň ma.“
Pousmial sa.
„Tú ranu treba vydezinfikovať, Sisa. Poď. I keď som ti nechtiac
hodil kamienok do korčúľ, môžeš mi veriť.“
„Nepoznám
ťa,“ namietla, avšak stiahla si z chrbta batoh a vybrala žabky.
To bolo jasné znamenie, takže Maťo trpezlivo počkal, až si
vyzuje ťažké korčule – s jej dovolením ich priviazal na
najdlhšiu tyč svojho bicykla – a obuje jednoduché biele sandále,
a potom jej pomohol vstať. Dokonca cítil nutkanie vziať ju na ruky
a odniesť, no vzhľadom na bicykel mu to prišlo značne
nepraktické, navyše, Silvia by ho stopercentne považovala za
blázna.
Bol celkom
rád, že po cyklotrase nestihol prejsť ďaleko. „Bývam blízko
pri trase, čo je výhoda,“ vravel jej. „Ty asi nie si odtiaľto,
však?“
„Nie, som z
mesta.“
„Aha.“
„Fakt, toto
je jeden riadne pokašlaný deň...“ vravela, trochu krívajúc a
kráčajúc dosť pomaly. Maťo len viedol svoj bicykel popri sebe a
prispôsobil sa jej tempu.
„Čo sa
stalo?“ Za iných okolností by sa dievčaťa, ktoré sa chová
takto ,relatívne‘ nepríjemne, na nič
nevypytoval, prosto by sa stiahol a dal by mu pokoj, ibaže teraz mu
to skrátka pripadalo... slušné.
„Nič také
strašné. Mali sme rodinnú oslavu, oco sa ožral ako vždy, s mamou
sa pohádali, sestra je tehotná a to dieťa ani poriadne nechce,
vraví, že frajer ju požiadal o ruku iba kvôli tomu... všetci sú
nespokojní, všetci sa hádajú. A, samozrejme, najviac som ich
naštvala ja – svojím demonštratívnym odchodom.“
Ostal trochu
zarazený; nečakal, že to naňho takto rázne vypľuje. „To ma
mrzí,“ dostal zo seba po chvíli.
„Jasné.“
„Vážne.“
Vzdychla a na
okamih zastala, chytiac si koleno. Potom sa však vydala ďalej.
„Inokedy bývam milá, ale dnes je fakt nahovno deň. Sorry, že si
ma musel spoznať v takejto nálade.“
„Všetci
máme dobré a zlé chvíľky,“ pousmial sa na ňu.
„Si
akýsi... milý.“
„Možno i
za teba,“ odvetil s náznakom smiechu, Sisa sa však k nemu
nepridala.
Tvárila sa
vážne, i keď nasadala do ,jeho‘ auta
– vlastne sa mu zdalo, že mu venovala priam podozrievavý pohľad,
ako keby dokázala z jeho tváre na poslednú chvíľu vyčítať
prípadné nekalé úmysly –, ale zvalila sa na sedadlo spolujazdca
a bez slova sa aj pripútala.
Maťo pustil
rádio, z ktorého celé leto zneli približne štyri rôzne
piesne, ktoré sa donekonečna opakovali, až sa človeku nasilu
zapáčili. „Chodievaš sem často? Na cyklotrasu?“
„Nie;
nevravela som, že som tu prvý raz?“
„Možno. A
prídeš znova, alebo som ti dostatočne pokazil prvý dojem?“
„Ale no...
zas, netočí sa okolo teba celý vesmír. A vravela som aj, že si
len čerešňa na torte. Ty asi nie si ktovieaký poslucháč.“
„Pardon,
trochu si ma vyplašila.“
„Ja teba?“
nadvihla obočie, čo si všimol pri letmom pohľade na ňu, ku
ktorému ho inšpirovala náhla zmena jej tónu. Neznela už ofučane,
zúfalo či bezradne, skôr akosi... hravo. Provokačne. „Ty ma tu
desíš, že ma budú šiť a neviem čo... nebodaj pôjdem i na
plastiku, hm? Možno by mi mohli zmenšiť nos, keď už tam
budem...“
„Máš
pekný nos.“
„Čo?“
rozosmiala sa. Konečne sa smiala a to prinútilo Maťa k úsmevu.
„To si robíš srandu.“
„A možno
nerobím.“
Pokrútila
hlavou – zbadal to i periférne, sústrediac sa, kedy naskočí na
semafore, kde zastal, oranžová a hneď nato zelená. „Rozmýšľam,
ako sa dostanem...“
„Kam?“
spýtal sa, keď stíchla.
„Aha, ty ma
vezieš domov.“
„Veziem ťa
na pohotovosť.“
„Tu bývam,“
zamrmlala nespokojne, pričom uvítacia tabuľa, ktorá zobrazovala
názov i erb jej mesta, zmizla už pred chvíľou ďaleko za nimi.
„Aspoň to
budeš mať bližšie z pohotovosti.“
„Neplánovala
som sa vrátiť.“
„Oh... a
kam si chcela ísť? Môžem ťa tam hodiť.“
„Ja
neviem,“ priznala.
„Nevieš?
No, dobre. Môžeme sa o tom porozprávať neskôr,“ uzavrel,
pričom upriamil pozornosť na vozovku a na tú správnu odbočku,
ktorá viedla k pohotovosti a bola dosť zákerná, ľahko
prehliadnuteľná.
Spoločne
zamierili na urgent a tam sa usadili medzi pacientmi s monoklami,
zlomeninami a inými ,nečakanými‘
poraneniami. Takmer všetci frflali na to isté, že tam na nich
nikto nemá čas, že čakajú celú večnosť, že sestričky sú
nevrlé a lekári ešte horší, že prednosť má i ožratý
bezdomovec, ale poctivého seniora, ktorý spadol zo schodov,
neošetria včas.
Keď konečne
prišiel rad na Sisu – či skôr ona prišla na rad –, Maťo
ostal čakať na chodbe a dúfal, že tá rana, ktorú jej spôsobil,
nie je až taká strašná. Trvalo pár minút, kým sa ocitla vonku
– so zaviazaným kolenom, stále krívajúc. Vstal a vydal sa jej
naproti. „Tak...?“
Mykla
plecami. „Vynadali mi, že si mám dávať pozor. Tak som si
ponadávala na teba.“
Chvíľu
váhal, či si robí žarty, alebo nie; potom sa však pousmiala a on
sa s úľavou zasmial. „Fakt je mi to ľúto. Ak ti to môžem
akokoľvek vynahradiť...“
„Nemohla by
som u teba prespať?“
Opäť dumal,
či si z neho strieľa. „Prosím?“
„Ja viem,
že nie, si cudzí a tak ďalej,“ mávla rukou a vzdychla. „Skrátka
sa mi nechce vracať domov.“
Pomaly ju
viedol von z pohotovosti a smerom k autu. „To ma mrzí. Ale asi by
bolo vážne trochu divné prespať u neznámeho chalana. I keď, mne
to problém nerobí, prichýliť núdzneho.“
„Núdzneho,“
trpko sa zasmiala. „Pripadám ti ako núdzna?“
„Núdza
môže mať rôzne podoby,“ naznačil a otvoril jej dvere BMW-čka.
„Pravda,“
povzdychla si. Keď sa
usadil na svojom mieste a chopil sa volantu, chytila jeho predlaktie.
„Neštartuj.“
„Prosím?“
„Ja...
teda... ak ťa príliš nezdržiavam...“
Zadíval sa
na ňu a stiahol ruky z volantu. „Vôbec ma nezdržiavaš. Som rád,
že som ti mohol pomôcť – keďže som i spôsobil tvoju nehodu.“
„No...“
Niežeby mala doposiaľ ktovieako prívetivý výraz, ale teraz už
vyzerala vyslovene nespokojne a nešťastne. „Doma je to nanič.
Nechcem sa tam vrátiť. Nechcem tam vôbec bývať.“
„Je to až
také zlé? Tvoj otec... pije často?“
„Každý
jeden Boží deň.“
„Oh... to
je dosť blbé.“
„Však?
Mama je z toho na nervy a segra... no, veď už som vravela.“
„Bude sa
vydávať?“
„Určite si
ho vezme, lebo nebude chcieť to dieťa vychovávať sama,“
zamrmlala. „Dúfam, že sa konečne odsťahuje. Je to namyslená
fiflena. Síce nič nemáme, ale ona sa rada tvári, že sme
najbohatší v meste. Pritom ju všetci majú za štetku.“
Maťo si
povzdychol. Toto dievča ozaj nežilo v najšťastnejšom prostredí
– i keď bola pravda, že počúval len jednu stranu príbehu. „Ak
by si niekedy potrebovala nocľah... vážne môžeš prísť. Dám
ti svoje číslo.“
„Neblázni.
Si nejaký dedinský pracháč, ale mňa si nekúpiš.“
„Určite si
ťa nechcem kupovať, Sisa,“ ubezpečil ju úprimne. „Prosto
ponúkam pomoc.“
„A čo
chceš za ňu?“
„Nič.“
Pokrútila
hlavou. „To asi potrvá, kým ti také čosi uverím. Ak vôbec.“
Z ničoho nič otvorila dvere a odpásala sa.
„Kam ideš?“
„Domov.“
„Veď ťa
odveziem,“ odvetil zmätene. Najprv domov nechce ísť, teraz sa
tam vyberie sama od seba? „Sisa, počkaj,“ sám vystúpil, keď
videl, že je zrejme dostatočne tvrdohlavá na to, aby ho
ignorovala. Vydal sa za ňou. „Sisa,“ oslovil ju niekoľkokrát,
avšak zachoval si pokojný tón. „Chápem, že si nedôverčivá,
napokon, veď som ťa dohnal až na urgent. Ale... fajn, nebudem ťa
k ničomu nútiť, no... počkaj sekundu.“ Odbehol k autu, siahol
do dokladov a vytiahol svoju programátorskú vizitku s kontaktnými
údajmi. „Vezmi si toto.“
S nadvihnutým
obočím si prečítala pár stručných informácií. „Nepotrebujem
pomôcť s programovaním.“
„Je tam
moje číslo. Len pre istotu,“ pousmial sa.
Silvia si ho
s povzdychom premerala. „Ty si nejako podivne ochotný. Nikoho
podobného som nestretla. Je to dosť podozrivé.“
„Chcem len
pomôcť. A či sa ozveš... je iba na tebe.“
„No, dobre.
Nerátaj s tým, okej?“
„V
poriadku,“ prisvedčil a nechal ju odísť, hoci pohľad na jej
krívanie nebol príjemný. Nemohol ju však nútiť, aby mu ukázala,
kde býva.
Akonáhle mu
zmizla z dohľadu, nasadol do auta a odviezol sa domov, kde dal do
poriadku svoj zaprášený bicykel a vydal sa znovu na cyklotrasu.
Previezol sa
po nej niekoľko ráz, pričom pri každom korčuliarovi, ktorého
obchádzal, podvedome spomalil a dával pozor i na tie najdrobnejšie
kamienky. Napriek tomu sa však vyšportoval do sýtosti a po návrate
domov si doprial dlhú sprchu. Nemohol si pomôcť, musel myslieť na
Sisu. Nevrlú Sisu, ktorá sa trápila tak ako mnohé iné osoby v
jej veku, nevrlú Sisu s nepríjemnou rodinou, ktorá túži utiecť
a žiť lepší život.
Pokrytý
kvapkami vody, omotaný len uterákom, sa vybral do svojej izby a
vzal do ruky mobil. Našiel si esemesku – prišla z čísla, ktoré
nemal uložené v kontaktoch. „To si urobil naschvál, že si
strčil moje korčule do kufra, čo? Zajtra si po ne prídem, tak buď
láskavo doma. O tretej.“ Ani len sa nepodpísala. Maťo sa
mimovoľne uškrnul a dokonca zasmial.
Skutočne to
nespravil naschvál – ani by mu nenapadlo robiť také
špinavé triky. No zrejme samotné korčule chceli, aby sa oni dvaja
opäť stretli, keďže svojej majiteľke vypadli z mysle.
Keď ju na
druhý deň okolo tretej vyzeral z okna, pristihol sa pri tom, že je
možno tak trošku aj vďačný za ten hlúpy kamienok, čo mu
vyletel spod kolesa bicykla.
Komentáre