„Don't let the mistakes and disappointments of the past control and direct your future.“ (Zig Ziglar) Komu sa zdôverujú takmer všetci muži v skazenom meste na hranici ľudského a elfského územia? Tehotné ľahké dievča to v živote nemá až také ľahké. K tejto krátkej, párkapitolovej poviedke ma inšpiroval seriál Deadwood o zlatokopoch z konca 19. storočia O:)
„Hnusní
chrapúni, čo si o sebe myslia? Zadubenci zadebnení. Myslia si, že
si prídu na moje ryžovisko a budú tam len tak kopať? Zadarmo?
To nech si láskavo vyhodia z tých zadubených hláv, sto bleskov!“
„Nerozčuľuj
sa zbytočne, Alioth,“ chlácholila ho Clarhy pokojným hlasom,
hladiac po ho chlpatej hrudi. Bola tak nepríjemne a škaredo
chlpatá, navyše Alioth vždy páchol potom, ale mala aj horších.
On si len potreboval zanadávať a bolo dobre. Jeho tvár zarastená
bradou ju vždy šteklila, keď sa pokúsil o pár ,nežných‘
bozkov, no Clarhy bola zvyknutá aj na omnoho horšie chovanie.
„Zbytočne?
Tie sedliacke svine na mne chcú zarábať. Sú to moje
pozemky, rozumieš?“
Pozrela
naňho svojimi nefritovozelenými očami, ktoré jej vyslúžili
meno, znamenajúce ,nefritová ruža‘ – omnoho viac si cenila
šperky a drahokamy než zlato, ktoré sa ťažilo v okolí mesta
Arkiem, ležiaceho na hranici s rozľahlým elfským územím, kam by
ľudská noha dobrovoľne nevkročila. Ešteže elfom na zlate
taktiež nezáležalo. „Prišiel si do Bielej labute hrať a
baviť sa, alebo hundrať na ťažký život?“
„Ty
drzaňa drzá,“ zasmial sa priateľsky a prevalil ju na seba. Podľa
lesku v jeho očiach Clarhy ľahko rozoznala, že už ho nezaujímajú
jej utišujúce reči a praje si utešiť celkom iným spôsobom.
Zabudla teda na slová a pustila sa do práce.
***
Keď sa
Alioth rozhodol uprednostniť namiesto zábavy s jedným z najlepších
Firtahlových dievčat ďalšiu kartovú hru, Clarhy ostala chvíľka
času. Rýchlo sa teda umyla, prezliekla i učesala a vydala sa znovu
dole, medzi hostí Bielej labute. V poslednom čase bolo čoraz
ťažšie zháňať zákazníkov, pretože zväčšujúce sa brucho
považovali mnohí za prekážku. Firtahl, majiteľ hostinca, však
nástojil na tom, aby pracovala, kým len môže. Vynášala mu totiž
priveľa na to, aby jej dovolil len tak nečinne oddychovať iba
preto, že bola náhodou tehotná.
A keď už
nič iné, aspoň teraz na nej ušetril, keďže jej nemusel platiť
drahé odvary proti otehotneniu, vďaka ktorým na ňom ,ryžoval‘
arkiemský liečiteľ. Zdalo sa, že v zlatokopeckej oblasti ryžujú
skutočne všetci, i keď nie každý na zlate.
Clarhy sa
rozhliadla a vo voľných šatách, ktoré čiastočne skrývali jej
tehotenstvo, ale zároveň ju oberali o príťažlivosť, podišla k
jednému zo stolov, kde sa hrali karty. Muži vyslovovali namiesto
slušných slov samé nadávky, čo ju rýchlo omrzelo, a nik z nich
jej ani nevenoval pozornosť. Začínala cítiť aj únavu, avšak
zachytila na sebe Firtahlov prísny pohľad a na pery si privodila čo
najúprimnejší úsmev.
Keď si ju
ktosi stiahol trochu násilne na kolená, dieťa v jej lone sa ozvalo
a ona na okamih zvraštila tvár. Podvedome pozrela na opačnú
stranu hostinca, na stôl v rohu a v prítmí, pri ktorom sedel elf.
Jediný elf, ktorý žil medzi nimi. Zarábal si tým, že tak trochu
robil poskoka Firtahlovi, a ten mu doprial strechu nad hlavou a teplé
jedlo; zdalo sa, že elfovi viac netreba. Clarhy vedela, že to bude
práve on, kto ju zhruba mesiac pred pôrodom odvedie do vedľajšieho
mesta, vzdialeného dva dni cesty, aby porodila v blízkosti
sirotinca, kde bude môcť nechať svoje dieťa.
„Ah,
Luatril,“ vyčarila úsmev na mladého vdovca a objala ho okolo
krku. Luatrila mala rada: jeho nevinná tvár a nebeské oči boli na
pohľad krásne a mal aj pekne vypracované telo. Tiež patril k
zlatokopom, no na rozdiel od bradatého Aliotha pre nich iba pracoval
- či skôr drel.
„Zdravíčko,
krásna ruža,“ zaboril si tvár do jej krku a vtisol naň bozk.
Clarhy mu
zapriala šťastie v hre a nakukla do jeho kariet, dúfajúc, že
vyhrá. Priala mu to; zárobok na ryžoviskách nebol ktovieaký, a
hoci mu kiahne vzali ženu i dcéru, musel sa starať aspoň sám o
seba. Taktiež mu priala, aby si už našiel slušné dievča, s
ktorým sa ožení a založí si novú rodinu. Takí ako Luatril
nepatrili do hostincov ako Biela labuť. Na horšie chodníčky
ho zviedli akurát iní zlatokopi a on sa nechal, pretože ho doma
nik nečakal s teplou večerou.
Onedlho ho
už viedla hore po schodoch do svojej izby. Tak ako vždy, i teraz,
len čo si naplnil svoje telesné potreby, Luatril sa jej rozplakal
priamo v náručí. Vždy v nej dokázal prebudiť úprimnú ľútosť,
pretože on skutočne nebol zlý chlap, no teraz, keď ju počas
tehotenstva ešte väčšmi ovládali emócie, plakala spolu s ním.
Už si dávnejšie zvykla, že namiesto jej mena šepká meno svojej
zosnulej manželky Areruy. Vlastne sa v posteli mnohokrát stávala
kýmsi iným; žiadny z mužov predsa nechodil za štetkou kvôli
samotnej štetke. Mala kohosi napodobniť, kohosi pripomenúť či,
naopak, pomôcť na kohosi zabudnúť. Luatril chcel od nej podvedome
všetko z toho a ona netušila, ako to môže splniť, no očividne
mu pomáhala, keď za ňou stále chodieval.
„Chýba
mi,“ šepkal jej do vlasov, pričom mu pomaly schli slzy, ktoré
pre svoju manželku prelial. Clarhy ho jemne objímala a pohmkávala
melancholickú melódiu balady o milencoch, ktorých rozdelila vojna.
„Teraz mi ju tak veľmi pripomínaš,“ dotkol sa jej brucha, načo
sa mykla.
„Nie,
Luatril,“ ušlo jej mimovoľne z pier. Hoci na sebe nemala šaty a
patrila mužom každým kúskom tela, ktorý si vyžiadali, jej
brucho bolo teraz posvätné. Vravel to aj Firtahl, hoci skôr len zo
strachu pred bohmi, nie zo skutočného záujmu o Clarhy či zdravie
jej dieťaťa.
Smutne
vzdychol. Našťastie nebol urážlivý ani popudlivý; iní
zákazníci by na jej obyčajné ,nie‘
zareagovali bitkou. A tehotná žena s monoklom by si už zákazníkov
do postele našla ťažko. Keď sa Luatril so sklonenou hlavou
odobral domov, len čo jej podal pár mincí, Clarhy opäť vykonala
rýchlu očistu tela a napila sa vody. Dieťa ju opäť koplo a ona
sa voľky-nevoľky usmiala. Bolo to zvláštne, cítiť puto s
neviditeľnou bytosťou.
Nechcela
mať však problémy s Firtahlom, a tak opäť zišla dolu – zháňať
ďalších. Síce jej liečiteľ kázal aj zodpovedne odpočívať,
no majiteľ Bielej labute akoby práve tieto slová zázračne
prepočul. Nedbal na ne.
Bola však
už pokročilá hodina a tí, čo si chceli v ten večer užiť, si
už užili. Teraz sa viac venovali hre a nemravným žartíkom,
prípadne s niekoľkými dievčatami tancovali na clivé, plačlivé
melódie huslí. Clarhy sa pomaly prešla okolo všetkých stolov,
aby Firtahl nemohol povedať, že sa nesnažila, ale napokon
zakotvila pri opustenom stole, kde sedel iba elf. Ten na ňu pozrel
temnými očami a odpil si z piva, nič nepovediac.
„Mohla
by som ochutnať?“
„Nemala
by si chľastať.“
„Chýba
mi tá horká chuť.“
„Len
glg,“ upozornil ju a podal jej svoj poloprázdny pohár. Clarhy sa
pousmiala pri predstave, že by ho mohlo trápiť jej – ich –
dieťa a nie iba vlastná lakomosť. Skromne si odpila a pohár mu
vrátila.
„Ďakujem,
Nuael,“ usmiala sa naňho. Rada vyslovovala jeho meno; znelo jej
vznešene, hoci ľudia elfmi skôr pohŕdali. V Arkieme sa ale
nemohli tajiť tým, že drvivá väčšina ich mien má práve
elfský pôvod – na hraniciach sa predsa miešali aj jazyky, aj
tradície, aj zvyky. Nuael, ,rytier nádeje‘,
sa však ako rytier vôbec nechoval. Vlastne, Clarhy nikdy žiadneho
rytiera nestretla, takže nemala poňatia, ako sa chovajú. „Na čo
myslíš?“ prerušila ticho medzi nimi.
Jeho
jazvami posiata tvár vyzerala v prítmí hrozivo, no Clarhy v nej
beztak videla zvláštnu krásu. Sama netušila, ako je to možné,
no ona jednoducho vedela,
že dieťa v jej lone je Nuaelovo. Vedela to, že nie je čisto
ľudské, prosto to cítila. Alebo si to tak veľmi priala, až o tom
presvedčila samu seba.
***
Bol
s ňou len raz. Iba jeden raz, inak sa dievčatám v Bielej
labuti vyhýbal, aj keď ho
zo žartu sem-tam zvádzali. Clarhy mala vtedy dokonca dojem, že je
vôbec po prvýkrát so ženou. V hostinci sa oslavovalo, pretože
Firtahlovi muži narazili na zlatú žilu, ktorá bola prísľubom
väčších ziskov a lepších podmienok jednak pre hostí, jednak
pre zamestnancov. A Nuael k zamestnancom patril, aj keď ho väčšina
z nich nebrala medzi seba.
V ten
večer však hral karty spolu s ostatnými, dokonca sa s nimi smial.
Možno vypil priveľa pohárikov, ale pôsobil skrátka uvoľnene.
Elf medzi ľuďmi. Clarhy sa dobre dívalo na jeho úsmev, konečne
úprimný; inokedy sa mu na tvári usádzal skôr strohý, vážny
výraz. Nemala však v úmysle dostať ho do postele, to vôbec nie,
nič podobné jej nezišlo na um.
Avšak
Firtahlovi áno. Strčil jej do ruky niekoľko mincí, ktoré mohla
použiť podľa vlastného uváženia, a to ju motivovalo. Zavolala
však Nuaela von z hostinca, preč; nechcela ho zaviesť do svojej
izby, do postele, ktorú jej prepotilo toľko nechutných chlapov.
Elf bol iný, elf bol jej spolupracovník. Boli si rovní, on nebol
jej zákazníkom a nechcela od neho peniaze.
Vzala
ho dívať sa na hviezdy. V tú jasnú noc sa ich ligotali na
atramentovom nebi stovky, ba tisíce. Nezhovárali sa, iba hľadeli
nahor, každý sa oddával vlastným myšlienkam. A Nuael ju zrazu
otočil k sebe a začal bozkávať. Zistila, že sa nechce brániť;
nie však preto, že bola zvyknutá dávať sa na počkanie a dovoliť
mužom čokoľvek. Vnútro sa jej z toho bozku z neznámych príčin
zachvelo a uvedomila si, že jemu sa chce
dať. Len tak, dobrovoľne, z vlastnej vôle. Aspoň raz sa mohla pre
niekoho skutočne rozhodnúť.
Odhliadnuc
od toho, že to ani zďaleka nebolo romantické, keďže skončila
opretá o drevenú stenu stajne, sa jej to veľmi páčilo. Nuael
skutočne pôsobil neskúsene, neobratne, chvíľami i zmätene. A
prekvapene. Pamätala si, že sa v tú noc smiala – nie však z
neho, ale s ním, lebo on sa snažil zahnať smiechom svoje rozpaky.
Jediná
škoda bola, že si na nič z toho nepamätal. Odvtedy o ňu ani
nezakopol a prešlo už skoro osem mesiacov.
***
„Na nič,“
odvetil zachmúrene.
„Na čosi
musíš myslieť,“ poznamenala.
„Iba ak
na to, prečo tu pri mne sedíš.“
„Chcel
by si cítiť, ako kope?“ pohladila si bruško.
Zvraštil
obočie. „Prečo by som mal? Je to tvoj bastard,“ postavil sa a
zamieril preč.
Clarhy sa
za ním s povzdychom obzrela a potom kútikom oka hľadela na
nedopité pivo. Lákalo ju. Lákalo ju, no vedela, že nesmie. Kvôli
dieťaťu nie.
Po chvíli
vstala aj ona a šla sa radšej vyspať. Občas sa snažila Nuaelovi
naznačiť, že jej dieťa je aj jeho dieťaťom, no nemala odvahu
povedať mu to priamo. Pokiaľ si ani nespomínal, že s ňou spal,
bolo to úplne zbytočné.
Komentáre