Nefritová ruža: 3. kapitola

Keď ju prišiel skontrolovať liečiteľ, usúdil, že je skutočne najvyšší čas vydať sa na cestu. Vzhľadom na to, že jej cieľ sa zmenil z mesta vzdialeného dva dni na hlavné mesto, kam bolo treba cestovať týždeň, posúril ju, že ak chce porodiť tam, pod dohľadom mágov, nemala by sa už zdržiavať. Sľúbil jej, že to oznámi aj Firtahlovi. Potešilo ju, že nemusí ísť za ním. Nemala chuť ani len prehovoriť s majiteľom Bielej labute, ktorý určil jej dieťaťu taký príšerný osud.

Clarhy sa rozhodla využiť čas a vydala sa za Nuaelom, ktorého našla vzadu na dvore za domom, kde kálal drevo. Tentoraz mu košeľa úplne chýbala, vďaka čomu zistila, že má jazvami posiaty i chrbát. Maličkými, ale nie neviditeľnými jazvičkami. Akoby ho kdesi mučili, týrali. Netušila, či bojoval v nejakej bitke, nikdy sa nenaskytla príležitosť hovoriť s ním o jeho minulosti.

„Nuael,“ oslovila ho, aby ho upozornila na svoju prítomnosť.

Zdvihol zrak a rozrazil kus dreva na dve polovice, keď sekerou, ktorú doň zarazil, udrel o peň. Premeral si ju od hlavy po päty a pokynul jej na pozdrav. „Clarhy.“

„Bol za mnou liečiteľ a povedal, že najlepšie bude, keď odídeme čím skôr.“

„A to znamená...?“

„Zajtra?“ naznačila s neistým výrazom. Ani nevedela, či chce viac odísť, alebo ostať. Tešila sa, až sa aspoň na chvíľu dostane z Arkiemu, avšak neočakávala, že o svoje dieťa skutočne príde a už ho nikdy neuvidí. Keby žilo v purthamskom sirotinci, stále by tu bola maličká nádej...

„Zajtra?“ zopakoval trochu udivene. Podišla bližšie a podala mu čutoru s vodou, ktorú niesla. Bez poďakovania si ju vzal, takmer jej ju vytrhol z ruky – a výdatne si odpil. Zrejme bol poriadne smädný. „Dobre. Ak s tým bude Firtahl súhlasiť.“

„Liečiteľ šiel za ním.“

„Dobre,“ povedal znovu a Clarhy naňho ešte chvíľu hľadela. On sa s ňou však viac nebavil a ponoril sa opäť do práce, len čo jej hodil čutoru, ktorú stihla len tak-tak chytiť.

Po chvíľke sa vydala pomalými krokmi dovnútra. Mohla by si zbaliť aspoň zopár kusov šiat na cestu a prichystať nejaké jedlo pre oboch. A rozlúčiť sa s dievčatami... Do nasledujúceho rána toho musela veľa stihnúť.

***

„Dnes už nepracujem, reverend,“ vravela mu už niekoľkýkrát, pred dlhšou chvíľou to prestala rátať.

Yaver prebodol pohľadom majiteľa hostinca a ten len mykol hlavou, avšak to pre reverenda znamenalo pramálo. Nedal Clarhy pokoj, hoci naň mala právo. Bral to skrátka tak, že ak sa nachádza dolu medzi hosťami, patrí všetkým.

„Je požehnanie spojiť sa so ženou, ktorej telo nesie dva životy,“ vravel jej a cítila z neho nielen víno, ale aj tabak.

„So mnou sa dnes spájať nebudete, to si vyhoďte z hlavy. Ani liečiteľ by vám to neodobril.“

„Najlepším liečiteľom je požehnanie bohov.“

Prekvapovalo ju už len to, že sa s ňou zhovára – neschytil ju a nedotiahol do jednej z izieb. V ten večer bol takmer až... slušný. Stále síce opitý, ale nezvyčajne ,zdvorilý‘. „Povedala som nie. Je tu kopa iných dievčat, z ktorých si môžete vyberať. Čiernovlásky, zlatovlásky, ryšavé, hnedovlasé, aké len chcete.“

„Vlasy ma nezaujímajú, ty si tu najvýnimočnejšia.“

„Kážete bohoslužbu, reverend?“ pristúpil k nemu zozadu až nepríjemne blízko Alioth a spod svojej hustej brady venoval Clarhy nenápadný úškrn. „Na to je naša ruža až príliš skazená.“

Clarhy sa pousmiala. „Ja som teraz posvätná, Alioth,“ pohladila si brucho.

„A máš už pre toho bastarda meno?“

„Isteže mám.“

„Tak vrav,“ vyzval ju.

„Bude sa volať Ilaith. Či už dievča, alebo chlapec,“ oznámila s úmevom. Meno, ktoré znamenalo ,dar dieťaťa‘, bolo veľmi jednoduché a pasovalo k obom pohlaviam, preto si ho zvolila. Alebo možno vymyslela; ani sama nevedela.

„Pekne, Clarhy, pekne. Poďte, reverend,“ schytil ho okolo pliec, „ukážem vám šikovnejšie dievčatá, než je naša posvätná ruža. Už i Firtahl zakázal dotknúť sa jej, vraj by to decku mohlo uškodiť. Počuli ste, že z decka bude otrok? Ešte i na tom Firtahl zarobí, podliak!“ smial sa.

Yaver si ho premeral a po chvíľke odkráčal s ním, obzrel sa však za Clarhy a jej z toho pohľadu prešli telom zimomriavky. Radšej mu nevenovala viac pozornosť a rozhliadla sa po hostinci: opäť ním zneli husľové melódie a ona sa podvedome začala pomaličky pohojdávať na mieste do rytmu. Žiaľna pieseň, ktorú nik nespieval, znela v jej srdci a jej srdce plakalo.

Vydávala sa na najťažšiu cestu života. Horšie však bolo, že sa z nej bude musieť vrátiť. Bez brucha, bez dieťaťa. Opäť len ona sama, nefritová ruža, ktorá patrí všetkým.

Pohliadla do rohu miestnosti na elfa, sedel tam ako zvyčajne. V posledných dňoch priťahoval jej pohľady veľmi často, aj keď sám sa na ňu vôbec nedíval. Ak ho nepriťahovala predtým, prečo by sa mu mala páčiť s veľkým bruchom? Napokon, otcovstvo by nepriznal ani sám pred sebou, nieto pred kýmsi iným. I teraz len mlčky popíjal pivo ako zvyčajne, pred sebou mal veľký korbeľ a doň aj väčšinu večera zízal.

Pocítila zvláštnu ťažobu a bezradnosť; bol otcom jej dieťaťa a sám navrhol, aby ho predali ako nejakú vec. Tak veľmi sa chcela spýtať, prečo to urobil, prečo mu to napadlo, prečo je taký krutý, avšak nemala odvahu. Čo keby jej odpovedal pravdivo a tým rozdrobil jej dolámané srdce na ešte menšie čriepky? Príliš sa bála, že by ju zranil.

Aj tak ju čakala obrovská rana, ktorá sa nikdy nezacelí; načo si teda vedome spôsobovať ďalšie? Nuael bol skrátka krutý, bol možno rovnako krutý ako Firtahl, a ona to len nechcela doposiaľ vidieť. Veď na tom nezáležalo. Jej osud – a aj osud jej dieťaťa – bol prosto spečatený.

***

Pred cestou sa chcela poriadne vyspať, preto sa s dievčatami rozlúčila vcelku skoro a vedome vynechala Firtahla. Nemienila mu vravieť, ako mu ďakuje, že ju zveril do rúk práve Nuaelovi, ani nič podobné. Nemala mu za čo ďakovať, nemala byť prečo milá. Ale zároveň si uvedomovala, že ako jedna z jeho mnohých štetiek nemá žiadne právo na čokoľvek sa sťažovať. Tak radšej držala hubu a krok a prosto odišla k sebe.

Tesne pred dverami ju ktosi chytil za rameno a Clarhy sa s úsmevom otočila, mysliac si, že sa dakto chce ešte predsa len rozlúčiť. Zamračila sa však, keď spoznala reverenda, a chcela namietať, že jeho spoločnosť už toľko ráz odmietla. On ju ale prudko zatlačil do izby a zabuchol za sebou dvere.

„Ešte raz. Musím si to požehnanie bohov dopriať ešte raz. Žena s dieťaťom v lone! Si ako samotná bohyňa plodnosti!“ vravel jej s nepríčetným leskom v očiach.

„Reverend, ja som vám už povedala, že nie!“ zvýšila hlas, ustupujúc pred ním.

„Ale áno. Áno, áno, áno,“ pristúpil k nej a zovrel jej rukami hrdlo.

„Pre-prestaňte! Dieťa... po-zor na... dieťa...“ pokúsila sa ho kopnúť, on bol však silnejší. „Pom-pomoc...!“ hlas jej slabol, vlastne jej z hrdla vychádzalo iba chrčanie, ktoré ona v mysli bezradne menila na slová. Dieťatko ju začalo šialene kopať a to v nej prebudilo nevídanú silu, až od seba Yavera z ničoho nič odsotila a on s hrmotom spadol na zem.

Len čo sa pozviechal a opäť sa vydal proti nej, zatiaľ čo Clarhy stála ako prikovaná na mieste, neschopná hýbať sa, premýšľať, zachrániť sa, dvere sa rozrazili a na reverenda sa ktosi zozadu vrhol. Ako v sne sledovala Nuaela, ktorý ho zvalil na dlážku a vrážal mu do tváre jeden pravý hák za druhým.

„Ideme!“ vyskočil potom na nohy, zanechajúc Yavera v bezvedomí ležať so zakrvavenou tvárou. „Poď!“ zdôraznil a natiahol k nej ruku.

Clarhy v sekunde náhlej duchaprítomnosti schytila svoju brašnu, vložila dlaň do elfovej a nechala sa viesť. Prechádzali pomedzi zmätených hostí Bielej labute, no našťastie im cestu neskrížil Firtahl. Clarhy nestíhala premýšľať, bezducho nasledovala Nuaela a čakala, kam ju vezme. Stále si v mysli premietala, ako sa bála, keď ju reverend škrtil, ako veľmi sa bála o dieťa, ktoré pritlačil svojím odporným zvrhlým telom, a uvedomila si, že sa trasie od strachu.

„Upokoj sa,“ povedal jej zadýchane elf, vyznelo to takmer ako príkaz. V stajni bežal za svojím tátošom, svetlohnedým koňom, ktorého schytil za uzdu a viedol von. Následne jeho postroj pripevnil k rebrináku vystlanému dekami, na ktorom mala cestovať, a pomohol jej vystúpiť naň. Clarhy sa usadila tak pohodlne, ako sa dalo, a o chvíľu sa už zarazene dívala na vzďaľujúci sa Arkiem.

Nuael ju prosto vzal preč. Zmlátil reverenda a vzal ju preč ešte v noci, i keď mali odísť až dopoludnia v ďalší deň. Bez rozlúčky s Firtahlom. Čo sa to vôbec stalo?

Bola veľmi vyplašená a dieťa v jej lone to cítilo – a tak divoko ju kopalo, až jej na okamih napadlo, či jej nechutný chlípny reverend nespôsobil príliš skorý pôrod. Pokúsila sa dýchať zhlboka a započúvala sa do svižného cvalu konských kopýt. Na rebrináku ju trochu natriasalo, ale určite to bolo pre dieťa vhodnejšie než cestovať priamo na koni, čo jej liečiteľ vyslovene zakázal.

Najprv Nuaelov hnedák uháňal veľmi rýchlo, avšak postupne, ako sa vzďaľovali od mesta a pohlcovala ich prírodná nočná tma, spomaľoval. „Si tam vzadu v poriadku?“ začula zrazu elfov hlas, no on sa ani neobzrel.

„Áno, som.“

„A malé?“

„I ono. Myslím.“

„Myslíš?“ zamračene na ňu pozrel ponad rameno. S dlaňami pritisnutými k bruchu sa naňho zahľadela, keď zastavil svojho koňa a zoskočil z neho, podíduc k nej. „Ak ti čosi je...“

„Som v poriadku,“ ubezpečila ho. „Len mi vysvetli...“

„Teraz na to nie je čas. Musíme ísť ďalej,“ prerušil ju, potom však uchopil jej dlaň, pritisnúc k nej pery. Clarhy z toho ostala natoľko šokovaná, až si ani nevšimla, keď opäť vysadol na hnedáka a ten sa znovu pustil do prudkého cvalu. Jej srdce bilo azda ešte prudšie, než znel dunivý dopad konských kopýt na zem.