Nefritová ruža: 4. kapitola

V nočnej tme nevidela takmer nič, iba sa započúvala do cvalu Nuaelovho koňa a musela veriť, že ju dovedie do bezpečia. Skrátka vyrazili na cestu skôr... i keď ju ovládal zmätok.

Ocitli sa v lese a tam už Clarhy skutočne obklopovala taká hustá tma, že nevidela vôbec nič. Nemohla sa spoľahnúť ani na hviezdy nad sebou, pretože košaté koruny stromov rástli príliš nahusto a znemožňovali pohľad nahor.

Nikdy necestovala ani len do Purthamu, tobôž nie do Passilorrisu; v živote poriadne nevytiahla päty z Arkiemu. Musela sa teda spoliehať iba na elfa, že ju zavedie, kam treba – a keďže to celé bol jeho nápad, nepýtala sa, neoverovala si, kam idú. Bolo to jasné. Ona ide porodiť pod dohľadom mágov, aby bola v bezpečí, a jej dieťa... za jej dieťa ktosi zaplatí, aby mu celý svoj úbohý život slúžilo. A ona sa vráti do toho pekla.

Podvedome si hladila bruško a hlava jej začala padať na hruď, no práve vtedy Nuael zastavil koňa a čochvíľa k nej podišiel. „Vezmi si deku a poď.“

„I svoju tašku?“ spýtala sa, hľadiac na jeho siluetu.

„Ako chceš,“ mykol plecami a čakal s rukou natiahnutou k nej. Clarhy si teda prehodila deku cez plecia, len čo si zavesila brašnu na rameno, a podala Nuaelovi pravicu.

„Kam ideme?“

Elf mlčal a v nej rástol nepríjemný pocit. Čo chcel s ňou urobiť? Napriek tomu, že neodpovedal, ona potrebovala rozprávať – potrebovala zahnať nervozitu.

„Ďakujem, Nuael,“ dostala zo seba, hoci to nešlo ľahko. Mala dôvod nenávidieť tohto muža, ale zároveň i ďakovať mu. Veď ju zachránil.

„Sadni si,“ zastal pri jednom zo stromov, podľa vône rozoznala lipu. Usadil sa spolu s ňou a pustil jej ruku. „Pokojne sa vyspi.“

Clarhy prekvapene otvorila ústa, avšak poslúchla ho. Stále počula fŕkanie koňa, takže neodišli až tak ďaleko; na okamih sa zľakla, že ju odvedie kamsi do tmy a zanechá samu v lese. No prečo jej to vôbec zišlo na um, prečo by Nuael robil čosi také?

„Ľahni si a spi.“ Neznelo to vyslovene ako príkaz, no napriek tomu poslúchla. „Budeme putovať až za svetla.“

S povzdychom prikývla a skrútila sa na zemi do čo najpohodlnejšej polohy. Takto s bruškom to už vôbec nebolo jednoduché, navyše musela ležať na tráve vlhkej od rosy a jediným zdrojom tepla bola deka. Nuael ostal sedieť, v čom sa utvrdila, keď si jej oči privykli na prítmie a začali lepšie rozoznávať jeho obrysy.

I keď nemala ani poňatia, čo s ňou bude, od vyčerpania sa jej predsa len zavreli oči.

***

Precitla, keď jej elf stlačil rameno. „Ideme ďalej.“ Zobudil ju nešetrne, hoci jemne, a pomohol jej na nohy, keďže sa jej dosť ťažko vstávalo.

Ocitla sa opäť na rebrináku, ale Nuaelov kôň cválal pomalšie. Vlastne iba kráčal, takže jej cesta bola zrazu omnoho pohodlnejšia než predošlé natriasanie, proti ktorému protestovalo aj jej dieťatko. „Vyspal si sa i ty?“

„Čože?“

„Či si spal?“

„Nie.“

Viac s ňou nehovoril, i keď sa párkrát počas cesty pokúsila nadviazať rozhovor. Elf očividne nemal záujem a Clarhy z toho pociťovala tieseň. Slnko stúpalo po oblohe čoraz vyššie a ona už nepotrebovala deku, takže si ju stiahla z pliec, zato z brašny vybrala pečivo a pustila sa do ,raňajok‘.

Zastali až na pravé poludnie a Nuael opäť pomohol Clarhy na zem. Prešla sa po mäkučkej tráve – stále nevyšli z lesa – a usadila sa na nej, pričom elf si sadol oproti. „Daj si,“ siahla do brašny a podávala mu dva kusy pečiva.

„Najedz sa ty,“ odvetil jej.

„I ty potrebuješ jesť.“

„Najprv ty.“

Jeho tón nezniesol protirečenie, preto len vzdychla a pustila sa do jedla. Pomaly prežúvala, sem-tam si odpila z vody, aby uľahčila suchému pečivu cestu nadol hrdlom. „Teraz ty,“ podala mu potom brašnu, nech si vyberie sám, na čo bude mať chuť.

„Vďaka,“ vylovil sušené mäso a pustil sa doň.

Clarhy ho neisto pozorovala a snažila sa odhadnúť, čo sa mu preháňa hlavou, avšak neúspešne. Z jeho jazvami posiatej tváre nedokázala nič vyčítať. „Nuael...“

„Hm?“ letmo na ňu pozrel.

„Ďakujem. Zachránil si ma.“

Prehltol sústo a zahľadel sa na ňu – zrazu tak hlboko, až sa jej srdce rozbúšilo rýchlejšie. „Ten grobian sa ťa už v živote nedotkne. To prisahám pri všetkých bohoch.“

„Keď sa vrátim, opäť bude robiť, čo sa mu zachce.“

„Nie.“

„Ako to, že nie?“ Zrazu sa ona stala tou, kto musel odtrhnúť pohľad, lebo jeho oči boli z ničoho nič akési... jasné.

„Nevrátiš sa.“

Zažmurkala a vzala medzi prsty trs trávy. „Čože? Čo to vravíš, Nuael?“ Opäť ten strach. Chcel jej ublížiť? No čo potom znamenal ten jemný bozk na jej dlaň uprostred noci?

„Ideme k elfom. A tam aj ostaneme.“

„Prosím? K elfom?“ podvedome sa poobzerala.

„Žiadny Passilorris, ale Khaalindaan.“

„Khaal...?“ nedokázala to slovo na prvýkrát zopakovať. V živote ho nepočula. „Čo je to?“

„Elfské hlavné mesto. Moje rodisko.“

Odvážila sa pozrieť naňho. „Prosím ťa, nehovor v hádankách.“

„Chceš to teraz počuť všetko?“

„Čo všetko?“

Nadýchol sa, vydýchol a vzdychol. Jej ruku vzal do dlaní a pozrel na ňu pohľadom, z ktorého jej srdce takmer vyskočilo z hrude. „Musel som ťa zachrániť, Clarhy. Nech už je to dieťa kohokoľvek, ty ho nielen porodíš, ale aj budeš vychovávať.“

Začala sa triasť a do očí sa jej nahrnuli slzy. Zachránil ju? Ale prečo tie reči o otroctve? „Je tvoje,“ vypadlo z nej, pričom cítila v hrdle guču.

Nuael si doprial ďalší hlboký nádych. „Dúfal som.“

„Oh...“ neodolala a pritisla sa k nemu, pričom ju pevne objal. Pevne, ako keby ju vždy chcel objímať. Pevne, akoby necítil nenávisť – akoby cítil jej pravý opak. „Bol si ku mne taký...“

„Kvôli Firtahlovi. Nesmel ma podozrievať. Z ničoho.“

„Ja som si celý čas vravela, že sa na mňa hneváš. Najprv som myslela, že si nič nepamätáš, ale potom...“

„Nepamätal som si,“ potvrdil, „postupne sa mi však pamäť rozjasňovala. Najmä, keď som sa dozvedel o tvojom dieťati a keď ti začalo rásť brucho. Už vtedy som vedel, že ťa odtiaľ nejako budem musieť dostať.“

„Ale... Firtahl... Passilorris...“

„Navrhol som mu to, aby nás nezačal podozrievať, keď budeme dlhšie preč. Čím neskôr si uvedomí, že veci nešli podľa jeho plánu, tým lepšie.“

Odtiahla sa a pozrela do jeho očí, vôbec nevnímajúc jazvy na jeho tvári. Jeho oči, inokedy chladné, zdržanlivé, vážne, boli zrazu... láskavé. Jeho pohľad akoby ju hladil. „Ty si ma zachránil... nielen včera...“

„Medzi ľudí sa už nemôžeme vrátiť. Ani jeden z nás.“

Len tak-tak zadržala plač; nechcela však plakať, chcela sa s ním zhovárať. Počúvať ho. „Odchádzame? Spolu? Ty si to... urobil pre nás?“

„Pre nás,“ prisvedčil. „Pre nás troch.“

„Ah, Nuael... takmer som ťa znenávidela, že chceš naše dieťa predať do otroctva...“

„Niečo také by som neurobil. Našťastie, Firthal poľahky uveril, že by som toho bol schopný.“

„Takže sme...“

„Už sme dávno na elfskom území. Tu nás nikdy nebudú hľadať. Tu budeme v bezpečí. A ty spoznáš úplne iný život. Život v pokoji, v prírode, bez honby za zlatom, bez smradľavých nadržancov. Sľubujem.“

„Ty si ma zachránil...“ zopakovala šeptom a vzala jeho tvár do dlaní, ktoré sa jej trochu chveli.

„Nechcel som si to pripustiť, dlho som si nepripúšťal, že... že k tomu medzi nami došlo. Hneval som sa na teba, ale viac na seba. Ublížil som ti rovnako ako všetci ostatní a to som si vyčítal. Preto bolo i vcelku ľahké správať sa k tebe odmerane. No pritom... každú sekundu som myslel na teba a na to, ako ťa dostať z toho pekla preč.“

„Chcela som sa ti len priblížiť... Nuael, ty si jeden z mála tých, ktorí mi neublížili. Si jediný, komu... komu som sa dala z vlastnej vôle.“

Pohladil ju po tvári s nehou, akú by od neho jakživ neočakávala. „Firtahl ma naučiť zatvrdiť si srdce. A keďže som vedel, že inak ťa odtiaľ nedostanem, iba ak ma on sám poverí tým, aby som ťa odviedol porodiť inam, musel som hrať divadlo. Dlhé a ťažké divadlo. Nesmel som nič riskovať. A ty si ma tak pokúšala, Clarhy...“ vydýchol. Neboli to výčitky, skôr priznania. „Každý okamih, keď si si prisadla ku mne, keď ťa to malé koplo... sto bleskov... mal som čo robiť, aby som sa neprezradil.“

„Ah... prepáč mi... prepáč,“ šepkala. Nemohla uveriť, že naozaj počúva takéto slová. Ona, štetka, s ktorou sa každý iba na pár minút zabavil alebo si ňou zaplnil prázdne miesto v srdci, bola preňho dôležitá natoľko, aby vymyslel plán, ako ju zachráni. Aj keď jej jeho odmerané chovanie ubližovalo, teraz mu bola zaň tak nesmierne vďačná. Teraz bola tak nesmierne vďačná, že sa ani raz nedotkol jej brucha. Lebo iba vďaka tomu, že to dokázal, že sa premáhal a bol tak neuveriteľne silný, mohli byť teraz tu, na ceste za slobodou.

„Nemám čo,“ odvetil rovnako potichu. „Milujem ťa.“

Z hrdla jej vyšiel tichý prekvapený smiech. Niežeby tieto slová nepočula – muži ich sem-tam vykrikovali opojení telesným pôžitkom –, ale od Nuaela mali úplne iný nádych. A jeho tvrdé, drsné pery sa pritisli na tie jej so zvláštnou naliehavosťou, no zároveň i veľmi trpezlivo a opatrne.

„Si naozaj ako ruža,“ šepol jej do ucha, za ktoré jej odhrnul prameň vlasov. „Nádherná a voňavá, ale aj boľavá.“

„Uzdravíš moje rany. Viem to.“

Pousmial sa – iba náznakom, kratučko, takmer neviditeľne, no ona to pobadala. Bol to ten najsladší úsmev, aký jej počas celého jej trpkého života ktosi venoval. Bol to úsmev lásky, akú nikdy od inej osoby necítila. Bol to úsmev obety, akú pre ňu nik jakživ nepodstúpil. „Mali by sme ísť ďalej,“ vyskočil na nohy a držiac jej dlane pomohol Clarhy vstať. „So šťastím dôjdeme do Khaalindaanu o štyri-päť dní.“

„Verím ti. Verím ti vo všetkom,“ oprela sa oňho. „A taktiež ti verí aj Ilaith.“

„Ilaith?“

„Naše dieťa. Vybrala som to meno, lebo pasuje dievčaťu i chlapcovi.“

„Ah... Ilaith... to sa mi páči.“

Po lícach jej stieklo pár sĺz a s jeho pomocou vystúpila na rebrinák. Nuael chytil jej tvár a opäť ju pobozkal, trochu dlhšie než predtým, ale s rovnakou opatrnosťou. S rovnakou úctou. Následne jej slzy utrel a čochvíľa už opäť cválal na koni.

Clarhy po prvý raz v živote plakala od šťastia.

* KONIEC *