Poviedka: Steny z kameňa

Trošku depkoidná poviedka, inšpirovaná jednou piesňou (These Walls od Dream Theater) a jednou básňou (Kameň po kameni od Rachel Bentleyovej) O:)

Ako len nenávidela tento deň. Napriek tomu, že všade okolo jej hlavy hučala Rihanna, ona počula úplne inú melódiu, drsnejšiu, zložitejšiu.

„Tear down these walls for me. Stop me from going under. You are the only one who knows I'm holding back...“ („Zrúcaj pre mňa tie steny. Zastav ma v klesaní nadol. Si jediný, kto vie, že váham...“)

S povzdychom premiešala svoj pestrofarebný drink a zavrela oči, aby aspoň na okamih unikla pred tými blikajúcimi svetlami. Celý podnik sa natriasal dunením modernej ,hudby‘ a Sheryll opäť raz nenávidela samu seba za tento prekliaty zvyk. Zlozvyk.

Vytiahla mobil, aby pôsobila zaneprázdnene, a čakala, až sa jej načíta školská stránka. Presnejšie, stránka konkrétneho kurzu, ktorý navštevovala – romantická poézia 20. storočia. Teraz sa však nechcela hrať na poctivú študentku, skrátka sa len chcela stratiť v tých slovách, ktoré tak úžasne vystihovali jej život. Dala vyhľadať meno Rachel Bentleyová a po chvíli si otvorila jej nádhernú báseň – Kameň po kameni.

Mám stenu kdesi hlboko

v hrudi – je skrytá pre oko,

okolo srdca z každej strany

pocitom na svet prúdiť bráni.

Ty nemôžeš dnu,

ja von tiež,

čo sa to robí – nechápeš.

Zamračila sa a odpila si. Tristošesťdesiatštyri dní v roku jej nerobilo problém žiť normálny život, plniť si povinnosti, chovať sa zodpovedne. Potom však prišiel dvadsiaty piaty apríl a ona preklínala slnko, že sa opovážilo vyjsť, preklínala oblaky, že sa bezstarostne prevaľujú po oblohe, preklínala svoje pľúca, že stále prijímajú a dožadujú sa kyslíka, preklínala svoje nohy, že stále chodia a túžia kráčať, preklínala svoje oči, že vidia – že vidia svet, ktorý on už nevidí. Ani neuvidí.

A najmä, preklínala všetkých tých ľudí, ktorí si dovolili žiť, dýchať, usmievať sa dlhšie ako on.

Napila sa cez dvojicu slamiek a pálivá sladkosť jej ovlažila hrdlo. I keď sa dívala na to, ako sa slamka prehŕňa suchým ľadom, nepočula ho rinčať, pretože Rihanna vrieskala príliš hlasno. Načo sem vôbec prišla, do tohto prekliateho baru, kde všetci robili presne to, čo im najväčšmi zazlievala – bavili sa?

Ty nevidíš ju, no tá stena

vyrástla z môjho zneistenia.

Keď niekto zranil srdce, v hrudi

mi pribúdali jazvy, hrubli.

Tak stavala som

vôkol steny,

odolné, kameň po kameni.

„Kráska, nejdeš tancovať?“ naklonil sa nad ňu ktosi.

„Nie, vďaka,“ odvetila ľahostajne a predstierala, že odpisuje na veľmi dôležitú esemesku. Ešte pár sekúnd na ňu civel, či si to nerozmyslí, no Sheryll ani brvou nemihla a viac mu nevenovala pozornosť. Beztak sa vydal za inými a na čiernovlásku pri bare bezpochyby v priebehu troch, nanajvýš štyroch sekúnd úplne zabudol.

„Watch me fading, I'm losing all my instincts, falling into darknes...“ („Sleduj ma, ako sa strácam, strácam všetky inštinkty, padám do temnoty...“)

Prečo práve tento jeden deň musel každý rok prísť? Prečo sa vždy musela prebudiť a cítiť sa, akoby neuplynul žiaden čas, akoby sa jej vôbec nezahojili rany? Pritom to bolo sedem rokov, a stále... bolesť ostávala.

Nie kvôli tebe vôkol srdca

vyrástli, tak ich skúšaj zrúcať.

Opustiť túžim žalár nemý,

viem – tvoja láska pomôže mi.

Tak po kúsku

búš do tej steny

a zvaľ ju, kameň po kameni.

„Ešte jeden,“ vyžiadala si od zaneprázdneného barmana, ktorý prikývol a zhruba až po piatich minútach Sheryllinho nehybného sedenia pri bare pred ňu položil ďalšiu modrú lagúnu. Pokojne sa napila, prevaľujúc si tú podivnú sladko-štipľavú chuť v ústach, a rozhliadla sa.

Všetci navôkol, všetci, čo chodili do takýchto barov, jej pripadali ako skrachované existencie: no muž, ktorý sedel na opačnej strane baru, mimo blikajúcich svetiel, pôsobil ešte skrachovanejšie než ostatní. Možno aj v porovnaní s ňou samotnou – a to už bolo čo povedať, aspoň v tento prekliaty deň. V toto prekliate výročie.

Dvihol pohľad od svojho pohárika (podľa jeho veľkosti a tvaru odhadla, že pije čosi tvrdé, možno bourbon) a nenápadne jej kývol hlavou. Žeby na pozdrav? Sheryll sklopila zrak k mobilu, avšak jej oči akoby odmietali čítať ďalšie verše básne.

Znovu sa pozrela na muža. Hľadel len tak nikam, do prázdna a ničoty. Sama sebe sa divila, keď zrazu obišla zopár barových stoličiek a usadila sa vedľa neho aj so svojou modrou lagúnou. „Zdravím.“

„Podobne,“ odvetil bez váhania, hoci z jeho tváre vôbec nedokázala vyčítať, či má záujem o spoločnosť – avšak vzhľadom na miesto, ktoré okupoval, mohla poľahky vytušiť, že nemá.

„Neruším?“

„Keby som nechcel byť rušený, ostanem doma medzi štyrmi stenami.“

„Hm...“ zadívala sa na svoj drink. „S tým sa úplne nestotožňujem, ja som nechcela byť rušená a predsa som tu. Doma medzi štyrmi stenami by som zošalela. A vidíš, radšej ruším ja.“

„Nevadí mi to.“

„Takže predsa len ruším.“

„Objektívne – áno, prerušila si môj tok myšlienok.“

„Tak prepáč.“ I keď odpovedal relatívne úsečne, nenahodil nepríjemný tón a ani nepríjemný výraz. Vlastne, tento namakaný chlapík s vyholenou hlavou nemal žiadny výraz. Možno vyzeral na pohľad nebezpečne – svaly sa mu jasne rysovali aj pod krátkymi rukávmi trička –, ibaže Sheryll si nerada ľudí škatuľkovala (hoci, vlastne zaškatuľkovala všetkých v bare a taktiež seba).

„A čo by som mal prepáčiť? To nebola sťažnosť,“ mykol plecami a spočinul zrakom na svietiacej obrazovke jej mobilu. „Máš rozčítanú knihu?“

„To je len jedna báseň.“

„Ukáž,“ požiadal ju a natiahol ruku. Na okamih zaváhala – mohol to byť zlodej, a o svoje najnovšie Lenovo skutočne netúžila prísť –, ale neodolala možnosti podeliť sa o malú iskierku nádeje v podobe básne, ktorá tak jasne vyjadrovala jej bytostnú túžbu a potrebu.

Spoločne prechádzali štyrmi smutnými, prázdnymi očami po jednotlivých riadkoch, až sa dostali k veršom, ktoré si v tento pochmúrny večer Sheryll ešte nestihla prečítať.

Viem, že to pôjde pomaly –

keď sa raz srdce popáli,

keď je v ňom bolesť zo zlyhaní,

len s námahou si hojí rany.

A mám aj strach

ťa pustiť dnu,

že nové jazvy pribudnú.

Nedovolila mu čítať ďalej, prosto svoj mobil odtiahla. Necítila sa na to, ukazovať niekomu svoje vnútro. Naopak, najradšej by naň ona sama zabudla. Ešte raz si odpila z modrej lagúny – už jej skutočne začínala chutiť, čo bolo ,dobré‘ znamenie – a natiahla ruku k jeho predlaktiu. Prebodol ju očami a mlčal, mlčal dlho, až sa sám napil svojho medovo sfarbeného alkoholu a stručne sa predstavil: „Jeff.“

Nevdojak sa pousmiala. Nie, nebolo to zvádzanie, i keď... možno trochu. Raz za rok, len raz za rok, vravela si dookola jej unavená myseľ. Občas si dovolila dúfať, že keď príde výročie jeho smrti, zvládne to iba v opitosti. Ale nie, napokon musela skončiť v cudzej posteli. „It's not too late for me to keep from sinking further. I'm trying to find my way out, tear down these walls for me now.“ („Nie je pre mňa prineskoro prestať sa topiť. Snažím sa nájsť cestu von, zrúť moje steny – hneď.“) „Sheryll,“ odpovedala pokojne.

Kúpil jej ďalšie tri drinky; okrem modrej lagúny vyskúšala sex on the beach, čo očividne pochopil ako ,nenápadný‘ náznak či prísľub, čo príde neskôr, a dopriala si ešte rumové daiquiri a vínovú sangriu. Keď potom na ňu pozrel a ona naňho, celý svet sa krútil a jej pery sa zas krútili do úsmevu. „U teba, či u mňa?“ spýtal sa.

„Čo?“ nadvihla obočie a naklonila sa k nemu. Iggy Azalea skrátka rapovala až príliš nahlas.

„Ideme k tebe, či ku mne?“ pritiahol si ju bližšie a vytiahol ju na nohy.

Nepotrebovala nič zvažovať; beztak vedela, že si k nemu sadá práve s týmto cieľom. Na chvíľu sa uvoľniť, cítiť sa dobre, pochovať spomienky ešte hlbšie. Vystavať ešte pevnejšie steny okolo svojho srdca.

Zavesiac sa doňho opatrne vykročila k schodom vedúcim nahor, k východu. „K tebe.“

„Fajn.“ Mal toľko duchaprítomnosti, aby zastavil žltý taxík, čo prechádzal okolo, a spoločne sa usadili na zadných sedadlách.

„Povieš mi, čo zapíjaš? Na čo zabúdaš?“

Uškrnul sa na ňu a pritiahol si jej tvár k svojej, pričom namiesto odpovede ju pobozkal. Chutila sladko a najmä odovzdane. To bolo fajn. Všetko bolo aspoň na chvíľu fajn.

Bozky si vymieňali i vo výťahu a keď sa ocitli v byte, kde vládla len tma, Sheryll zastavila Jeffovu ruku na ceste k zapínaču svetla. „Nechaj tmu,“ zašepkala a potiahla ho do akejsi miestnosti, akoby tu bola doma ona a nie on.

Jeff ju usmernil ku gauču a zvalil sa naň, vysadiac čiernovlásku s vyčerpaným úsmevom na seba. Sheryll si dominanciu vychutnávala – mohla riadiť nielen bozky, ale aj jeho dotyky, ktoré ju postupne zbavovali beztak miznúceho ostychu a taktiež i vrchných častí oblečenia. S privretými očami mu ponúkla na bozkávanie svoj krk a snažila sa nevšímať si vlastnú myseľ, ktorá kričala úplne iné meno.

„So much uncertainty. I don't like this feeling, I'm sinking like a stone. Each time I try to speak there's a voice I'm hearing – and it changes everything.“ („Toľko neistoty. Tento pocit sa mi nepáči, topím sa ako kameň. Zakaždým, keď sa pokúsim prehovoriť, počujem hlas – a ten všetko zmení.“)

***

Z cudzej postele vždy bolel chrbát – presvedčila sa o tom už šesťkrát. Zakaždým na výročie Seanovej smrti. Vlastne... možno ,len‘ päťkrát, keďže, ako sa teraz pomaly začala rozhliadať, neležala v Jeffovej posteli. Nie, toto bol gauč. Ten gauč, na ktorý spolu padli a...

Okamžite pohľadom našla svoju tašku, pohodenú na zemi na chodbe. Takže obranný sprej i paralyzér mala na dosah, to bolo dobre. Jeff však tvrdo spal – a ona ležala na jeho nahej hrudi. Jeho vypracované telo ju však nezaujímalo, pretože vytriezvenie prišlo rýchlejšie než blesk a Sheryll opäť ostalo zle so seba samej.

Pomaly sa posadila a potešilo ju zistenie, že má na sebe podprsenku – dokonca zapnutú. A taktiež i nohavice. Zamračila sa; nohavice ostali aj Jeffovi. Žeby...? zablikalo v jej mysli svetielko nádeje. Žeby k ničomu nedošlo?

„Everytime you choose to turn away, is it worth the price you pay? Is there someone who will wait for you one more time?“ („Zakaždým, keď sa rozhodneš odvrátiť sa preč, stojí to za cenu, ktorú zaplatíš? Je tu niekto, kto na teba počká – ešte raz?“)

V snahe nezobudiť ho opatrne vstala a šla si po svoju tašku, pričom sa márne rozhliadala, pátrajúc po svojom tope i voľnej blúzke. Ani jeden z odevov nevidela. S povzdychom vytiahla mobil a odblokovala ho, aby zistila, či ju náhodou ktosi nezháňal. Neobjavila žiadny neprijatý hovor ani esemesku, zato jej však oči padli na rozčítanú báseň. Tak veľmi sa opila, že sa nedostala ani na jej koniec – vlastne, bolo to kvôli Jeffovi. To on ju opil. A ona sa nechala.

Z útrob svojej tašky, ktorá bola priveľká a príliš praktická na pomenovanie ,kabelka‘, vylovila aj balíček žuvačiek a jednu z nich si strčila do úst. Nemohla odísť bez trička a blúzky, i keď by najradšej s Jeffom ani neprehovorila. Možno ani nepotrebovala zistiť, čo presne sa medzi nimi stalo, možno by bolo lepšie a ľahšie žiť v sladkej nevedomosti – no zároveň i v pochybnostiach.

Ah, nebolo to jedno? Odišla pohľadať kuchyňu, v ktorej si dopriala pohár vody a potom ďalší. Pijúc tretí pohár sa predsa len začítala do ďalších veršov.

Zbytočne do tej steny búšim,

zdá sa – už nič ju neporuší.

Kládla som skaly do jej tvaru

a nenechala nikde špáru.

Zostáva nádej jediná –

nejaká drobná prasklina.

„Sheryll?“ vyrušil ju ospalý hlas z obývačky.

„Som v kuchyni!“ ozvala sa, hoci nerada.

Po chvíli sa zjavil v dverách – aj s jej blúzkou a tričkom. „Nejako sa dostali podo mňa. Páči sa.“

Bez váhania sa priamo pred ním obliekla, zatiaľ čo Jeff si taktiež doprial hojnú dávku vody. „Ja už pôjdem,“ dostala zo seba po chvíľke a vstala.

„Kam?“

„Domov. Vlastne... dakedy poobede mám školu,“ uvedomila si. Ísť na prednášku s opicou, to zas bude.

„It's not too late for me to keep from sinking further...“ („Nie je pre mňa prineskoro prestať sa topiť...“)

„Nechceš si dať so mnou raňajky?“ otvoril obrovskú chladničku, ktorá bola plná jedla. Naozaj plná.

Sheryll prešla pohľadom po rôznych zaváraninách, mrazených jogurtoch, arašidovom masle, dresingoch, pivových plechovkách, krabici na pizzu, syroch a klobásach. V spodnej časti chladničky si všimla aj farebnú zeleninu. „Máš toasty?“

„Tu,“ ukázal na komoru, odkiaľ Sheryll vytiahla pár kusov toastového chleba. „Vieš, arašidové maslo netreba skladovať v chlade. Vlastne, je to preň horšie,“ podotkla a vzala si ho, pričom Jeff jej podal nôž.

Kým si roztierala na mäkučké toasty svetlohnedú hmotu, pozoroval ju bez slova. Až potom, keď sa usadila pri stole a pustila sa do raňajok a on obom uvaril kávu, opýtal sa: „Prečo ja?“

Pozrela naňho s mierne nadvihnutým obočím. „Čo ty?“

„Sama si si prisadla. Prečo?“

Vzdychla. „Z tých nagélovaných týpkov, čo obháňajú všetky krátke sukne, mám strach viac než z teba. Ešte by mi do drinku primiešali extázu alebo čo.“

Pousmial sa. „Ako vieš, že ja som to neurobil?“

„Nesnažil si sa ani na okamih odpútať moju pozornosť. A... pripomínal si mi mňa. Tak mi to pripadalo bezpečné.“

„Bezpečné...“ zopakoval trochu zamyslene, pozrúc do šálky s čiernou kávou, ktorej vôňa sa pomaly, ale isto rozťahovala po celom byte.

„Keď sme pri bezpečnom...“ zahľadela sa naňho a zahryzla si do pery.

„Neboj sa, som zodpovedný,“ uistil ju a vytiahol z vrecka nohavíc balíček kondómov. „A nič sme spolu nemali.“

Pocítila teplo i chlad a vďaku. „Si si istý?“

„Nie sú ani otvorené,“ podotkol.

„Ah...“ prehrabla si vlasy. „A prečo...?“

„Mám dojem, že sme sa opili až príliš. Asi sme zaspali uprostred... akcie.“

Takmer by sa zasmiala, keby to nebolo také tragikomické. Čo si to zas stvárala, Sheryll? Ako by sa na teba díval Sean? No nie, takéto výčitky si dávno zakázala. Sean tu nebol, nevidel ju. Opustil ju.

„Zdá sa, že sa ti uľavilo,“ poznamenal po chvíli pokojne, prebodávajúc ju očami, a odpil si z horúcej kávy.

„Uľavilo,“ priznala bez okolkov. „Takto sa nezvyknem chovať. I keď... to asi hovoria všetky, čo skončia u niekoho cudzieho v byte.“

„Väčšina,“ prisvedčil. „No tebe to akosi verím. Nevyzeráš na ten typ dievčaťa.“

„A ty, i keď možno na niekoho pôsobíš drsne a odstrašujúco, mi tiež nepripadáš... taký.“

„Občas som. Potom zas nie. A potom...“ pozrel na kondómy a strčil si ich späť do vačku.

„Vďaka za raňajky,“ posunula k nemu tanier so zvyšnými toastmi. Nachystala ich šesť – to si nevšimol, že sú aj preňho? Alebo si myslel, že je taká pahltná?

„Som rád, že sme spolu nespali. Bola by si len smutná, však?“

Zažmurkala. „Možno. Ty si ži tak, ako sám chceš, a ja...“ vzdychla.

„Ukážeš mi tú báseň? Nedočítali sme ju.“

Prekvapene sa zamračila. „Ty si ju nebodaj pamätáš?“

„Bola o stenách. Chceš, aby ktosi tie tvoje zrúcal.“

„Tear down these walls for me. Stop me from going under. You are the only one who knows I'm holding back...“ („Zrúcaj pre mňa tie steny. Zastav ma v klesaní nadol. Si jediný, kto vie, že váham...“)

S povzdychom mu podala mobil a Jeff sa naň pozorne zahľadel, pričom mimovoľne pohyboval ústami, ako čítal jednotlivé slová. Presne vedela, ktorý verš číta.

Chcela som odviesť dobrú prácu,

nejaké kazy v stene však sú,

som istá, že sa dáky nájde,

a znamená to pre mňa nádej.

Využi, prosím,

každú z prasklín,

a zvaľ tú stenu v mene lásky.

„Stačí. Ja už musím ísť,“ vytrhla mu mobil z ruky, než sa dostal k poslednej slohe.

„Prezradíš mi, prečo si sa včera chovala inak než zvyčajne?“

Pokrútila hlavou, ale predsa sa počula vravieť: „V ten prekliaty deň, pred siedmimi rokmi, sa môj frajer zabil na motorke. Ja som prežila a aj keď som si odtrpela niekoľko mesiacov v nemocnici a na rehabilitácii a v kúpeľoch, stále sa to so mnou vlečie. A asi navždy aj bude. Vieš, vcelku v pohode prežijem Vianoce, lebo som doma s rodinou; prežijem jeho narodeniny, lebo mám prácu alebo školu; prežijem svoje narodeniny, lebo ma rozptýlia priatelia; ale jeho smrť... deň jeho smrti... to hnusné výročie... to prosto nejde.“

„Takže si sa chcela cítiť lepšie,“ zhodnotil, prehliadajúc si ju pokojne.

„Ty si psychológ?“ nadvihla obočie.

„Nie, nie som. Ale už je mi úplne jasné, že by si to ľutovala.“

„Hej, ľutovala. Vždy ľutujem. A predsa sa stále točím v tom istom kruhu.“

„Možno si ho včera preťala.“

Pozrela mu do očí. Kiežby mal pravdu. „Hej. Možno.“

„Som rád, že som ťa stretol, Sheryll. A budem dúfať, že som ti aj trochu pomohol. Tým, že som s tebou nespal,“ uškrnul sa.

Nevdojak sa zasmiala a založila si prameň čiernych vlasov za ucho. „Maj sa, Jeff,“ vstala.

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ spýtal sa na chodbe.

Sheryll podišla k nemu a chytila ho okolo krku, venujúc mu dlhý bozk. Bez vášne ako večer, bez sebectva a bez túžby. Bolo to prosto jej poďakovanie. „Možno v inom živote,“ šepla.

„Tak začni žiť iný život. Začni znovu žiť.“

S jeho slovami v mysli vstúpila do výťahu a nekonečne dlho sa viezla nadol, na prízemie. Za ten čas dočítala báseň.

Veď ako kvôli každej rane

rástli tie steny nebadane,

aj spadnú, kameň po kameni,

keď na lásku sa bolesť zmení.

Prosím ťa, buď ten pravý človek,

a nájdi v nich kaz – akýkoľvek.

So suchom v hrdle vyšla pred bytovku, v ktorej strávila noc, a zastala pred dverami. Zastala a váhala. Potom sa otočila k zvončekom a hľadala krstné meno Jeff – ani nepoznala jeho priezvisko. Objavila jediného Jeffreyho – Jeffreyho Griffina – a zazvonila. Kým zdvihol, trikrát si to rozmyslela a chcela odísť, no napokon predsa len povedala: „Šesť-štyri-šesť, tri-osem-šesť, dva-tri-osem-deväť. Ozvi sa.“

V jeho hlase počula prekvapenie, keď jej telefónne číslo opakoval. „Ozvem, Sheryll. Ber to ako sľub.“

„Fajn,“ odvetila mu a odkráčala na kraj chodníka, mávajúc na žlté taxíky. Snáď aspoň jeden z nich sa nad ňou zľutuje.

„Tear down these walls for me. It's not too late for me. Tear down these walls for me.“ („Zrúcaj pre mňa tie steny. Ešte pre mňa nie je príliš neskoro. Zrúcaj pre mňa tie steny.“)