Poviedka: Zákaz vstupu na stavenisko

Návrat domov po celosemestrálnom živote v betónovej džungli je vždy úžasne upokojujúci. Milujem ten pocit, keď mám po skúškovom a môžem si vydýchnuť – obrazne i doslova, a zároveň sa vrátiť do svojho milovaného domova. Pretože moja malá milovaná malomestská diera je mojím jediným a pravým domovom; nemôžu ho nahradiť výhodnejšie pracovné príležitosti veľkomesta, ani jeho ruch, ani jeho zhon. Naopak, na vysokej z tohto hľadiska skôr trpím.

Teraz však na to vôbec nechcem myslieť. Som doma, som vo svojom malom, nemennom raji. Malé mestečko, kde každý pozná každého, kde nám stačia troje potraviny a dve reštiky, avšak nemôže tu chýbať aspoň pätoro krčiem. Ich počet nesledujem; teraz v lete ma i tak budú väčšmi priťahovať zmrzlinárne. Tie tu máme dve. Jednu novú – teším sa, až okoštujem.

Akonáhle som pricestovala, doma ma veselo privítali, musela som vyrozprávať podrobnosti o každom jednom absolvovanom predmete, o každej skúške, o každom rande, na ktorom som bola (pojmom rande rozumej akékoľvek dohodnuté stretnutie s akoukoľvek osobou), o každom zážitku, ktorý mi pribudol do denníčka. Potom sme sa však odobrali do svojich izieb, ja som začala vehementne vybaľovať – a zároveň pridávať do bielizníka oblečenie vhodné na očistnú kúru v práčke – a až potom som sa dostala do postele.

Samozrejme, dospať skúškové nie je len tak, chce to veeeľa času. Preto som dnes precitla až okolo pol jedenástej, keď už slušní dôchodcovia usilovne varia obed. V tichom byte mi robí spoločnosť akurát rádio a pojašená kokeršpanielka Funny, ktorú sa rozhodnem po raňajkách v podobe čučoriedkového jogurtu a cereálií vyvenčiť. Síce sme sa večer so sestrou dohadovali, že sa pôjdeme popoludní prejsť po našich lesoch, lúkach a hájoch, čo obklopujú naše mestečko zo všetkých strán, no akosi to nemôžem vydržať – a ani nemám inú náplň času.

Mať po skúškovom je fakt skvelý pocit. Zhruba tri mesiace nemusím ani len pomyslieť na školu!

Funny sa veľmi teší prechádzke, hoci kvôli čiernej srsti a veľkému teplu fučí, sotva vyjdeme von. Vediem ju popri pár domcoch, až sa dostaneme k takmer vyschnutému potôčiku. Stačí sa odraziť od niekoľkých kameňov a obe sme na druhej strane, Funny si ešte aj radostne zašteká, aby sa nepovedalo, že obe len mlčíme. Nasledujem ju úzkym chodníčkom po lúke, ktorú počas jari pokrývajú žiarivé púpavy, a potom sa na menšom rázcestí prispôsobím jej výberu, zamieriac na kukuričné pole.

Je trochu zarážajúce, aké je to tu všetko zarastené – takmer ako ozajstná džungľa. Na jednej strane sa mi páči divokosť prírody a fascinuje ma jej nadvláda, na druhej strane začínam cítiť žiaľ, že mesto sa o tieto oblasti vôbec nestará. Čochvíľa už ani nebude vidno chodníky – teda, tie asi nezmiznú, pretože tadeto stále chodievajú psíčkari, avšak všetko je prosto... rozbujnené. Tráva rastie, kam sa jej zachce, rôzne byliny ma už prevyšujú – a to nie som najnižšia –, no stále mi prináša úsmev na pery cvrlikanie kobyliek, ktoré ako ozajstní kaskadéri nezastaviteľne preskakujú chodník, narážajúc do mojich nôh.

Na kukuričnom poli začujem čosi divné, rušivé: zvuky, ktoré do prírody nepatria, hluk vytvorený ľuďmi. Strojmi. Ťažkými strojmi. Obzerám sa, ale nevidím ich ani napravo, ani naľavo. Možno kdesi opravujú cestu alebo čosi podobné, radšej sa nad tým viac nezamýšľam. Spoločne s Funny sa predbiehame, ktorá z nás stihne prv zmiznúť v tieni lesa, a obe sa tam zadychčane zastavíme, pričom kokeršpanielka sa začne dožadovať hádzania paličky.

Netreba ani zvolávať: „Aport!“, ona si každý konárik obhryzie ako bobor a prinesie, až keď sama chce. Chce sa skrátka len zabávať, čo jej nemožno zazlievať. Vykračujem si do kopca a akosi nerozumiem, prečo ten hluk netíchne – naopak, akoby som ho počula čoraz intenzívnejšie. Takto však neznie kálanie stromov, vrčanie píl veľmi dobre poznám. Vtom zbadám pri východe z lesa, ktorým sa chcem dostať na rozľahlú lúku, odkiaľ sa človeku naskytne krásny výhľad na naše mestečko, čosi, čo ma zarazí. Akúsi bielu tabuľku.

Zamračene podídem až k nej, ignorujúc Funnin štekot, a na okamih mi prestane biť srdce. Čítam nechutné červené písmená a ten najodpornejší nápis, aký by som na tomto mieste, v našej nádhernej prírode, na ktorú som bola vždy hrdá a pre ktorú som sa vždy túžila vrátiť do svojho rodiska a založiť si tu rodinu, nikdy neočakávala: ZÁKAZ VSTUPU NA STAVENISKO. Príde mi až zle a nechápavo sa obzriem na Funny, ako keby mi mohla dať vysvetlenie.

Včera som rozprávala doma celý čas ja a neostal nám priestor na miestne novinky. Som zmätená a dokonca pociťujem nutkanie zavolať komusi z rodiny, avšak nevzala som si so sebou mobil. Nikdy si do prírody nenosím mobil, nepasuje sem. Tak ako sem nepasujú tie hlučné ťažké stroje, ktoré zaručene vydesili všetky plaché srny a aj krochkajúce zašpinené diviaky. Nechápavo civím na tú tabuľku a snažím sa dýchať zhlboka. Toto je snáď zlý sen. Zlý sen!

Čo tu stavajú? Nerozumiem a... zrazu si všimnem tieň. Tieň, ktorý sa blíži ku mne – blíži sa do lesa. Vyzerá ako jeden z robotníkov a do mňa zrazu vojde toľko odvahy, koľko nemám ani medzi spolužiakmi-kolegami na výške. Vydám sa mu naproti s úmyslom osloviť ho a zistiť viac. Zistiť, čo tu chce, čo tu robia, prečo... prečo sa deje čosi takéto. Prečo je zrazu z lúky, kam sme chodievali na prechádzky, kde som toľkokrát ležala v tráve a relaxovala, kde sme tak často zbierali bylinky, stavenisko. Odporné špinavé stavenisko. Je to... akoby to tu poškvrnili. Nedotknutú prírodu poškvrnili, zneužili. Je mi ťažko a smutno.

„Tu by si nemala byť,“ osloví ma robotník skôr, než sa stihnem ozvať ja.

„Som za tabuľou,“ namietnem.

„To je pravda,“ obzrie sa.

„Čo sa tu deje?“

„Stavia sa, ako vidíš.“

„Ale čo?“ Funny ku mne pribehne, vrtiac malým chvostíkom, a k nohám mi pustí oslintanú a obhryzenú palicu. Ja si ju však nevšímam, zato ona, akoby zabudla na aport, beží k neznámemu. „Funny!“ zvolám na ňu až nezvyčajne prísne.

„Ahoj,“ skloní sa k nej a začne ju hladiť a škrabkať na lesklej srsti, na čo len udivene hľadím. Funny síce nie je nepriateľský pes, ale taktiež nikdy nebola prehnane spoločenská – a už vôbec nie smerom k ľuďom. Skôr ju voláme ,náš malý asociál‘, i keď viac-menej zo žartu. „No, stavia sa tu cesta a neskôr tu vznikne vilová štvrť.“

„Prosím?!“ zvolám šokovane. Zväčša nepatrím k tým, ktorí by extrémne prejavovali emócie, hoci v mojom vnútri to vrie; teraz sa však nezdržím.

Robotník na mňa trochu prekvapene pozrie a postaví sa. „Ako som vravel, nemala by si tu byť. A tvoj pes by tu nemal pobehovať sám.“

„Sme ešte v lese,“ odseknem vzdorovito. „Funny, k nohe!“

Pristúpi ku mne bližšie. „Som Filip.“

Moment, zarazím sa, to sa zoznamujeme? „Monika,“ odvetím neochotne, no predsa mu zo slušnosti krátko stlačím dlaň. Nebudem sa však tváriť, že ,ma teší‘.

Usmieva sa. Je to divné; ja tu ledva dýcham od rozčarovania a žiaľu a tento robotník sa na mňa uškŕňa. Pravdepodobne je to však iba jeho brigáda, je dosť mladý na takúto stabilnú prácu. I keď, ktovie... vlastne je to úplne fuk. „Ideš dole?“

„Nuž, na výber zrejme nemám, keďže hore nesmiem,“ pozriem smutne na lúku a dám Funny pokyn, aby sme sa otočili. Mala som v predstavách niekoľkohodinový pobyt v prírode, a pritom sa budem musieť vrátiť domov po úbohých štyridsiatich minútach?

„Tak poďme spolu,“ navrhne, akoby sa nechumelilo.

„Prosím ťa, kto si? A akože... si vôbec odtiaľto?“ Môj slovník síce momentálne nezodpovedá vysokoškolskej študentke, ale čo narobím pod vplyvom emócií?

„Z vedľajšej dediny. A nechcem byť nevrlý, no čo keby si na mňa prestala civieť ako na monštrum? Ja som o tom projekte nerozhodol. Pozemky sa tu ,rozdávali‘ za dosť veľa prachov ešte tak pred dvadsiatimi rokmi. Tieto veci sú dohodnuté tak dávno, že o tom radšej ani nechceš vedieť.“

„Keď sa ti to nepáči rovnako ako mne, prečo im v tom pomáhaš?“

„Lebo si potrebujem zarobiť na výšku.“

„Takže na výšku?“ obočie sa mi zvlní.

„Hej. Nie je najjednoduchšie študovať vo veľkom meste bez podpory rodičov.“

„Aha.“ Akoby vedel, že mne všetko platia a nemusím ani hnúť prstom. Dobre, tak tu drie – ale to ho ešte nešľachtí.

„Ty si o tom vôbec nevedela?“

„Nie, nemala som ako. Celý semester som nebola doma.“

„Organizovali sa dokonca aj petície proti tomu, aby sa tu stavalo. Žiaľ, márne.“

„Akosi sa vyznáš v dianí v našom meste.“

„Tá cesta má viesť z našej dediny, takže sa to netýka iba tvojho mesta.“

„Nepripadáš si ako pokrytec?“

„Prosím?“ pozrie na mňa.

Stiahnem sa so zvláštnou výčitkou svedomia. „Prepáč. Som len v šoku. V absolútnom šoku. Túto lúku milujem a... skrátka, je to naša rodinná prechádzková lúka.“

„Áno, je to smutné. Tiež sem občas rád vybehnem. Teda, zvykol som – predtým.“

„Je odtiaľto taký krásny...“

„Pekný výhľad,“ doplní ma.

„Presne,“ prisvedčím. „A to tu má fakt stáť vilová štvrť? To je príšerné.“

„Žiaľ, realita,“ skonštatuje takmer bezcitne.

S povzdychom si prehrabnem hnedé vlnité vlasy a zadívam sa pred seba, zapískajúc na Funny, aby nás nezabudla nasledovať. Filip mlčí a mlčím i ja; nemám chuť baviť sa s cudzím chalanom, veď to vôbec nemám vo zvyku. Snažím sa hľadieť na všetko racionálne, ale emócie a pocity ma premáhajú. Je mi smutno, cítim sa bezradne a... ah, smutne. Prosto smutne.

Moje detstvo, moje spomienky, všetko to bude preč. Naozaj to všetko zmizne? Nedokážem sa s tou myšlienkou – s tou hnusnou predstavou – zžiť. Odmietam sa s ňou zžiť. No zároveň si uvedomujem, že na tom nič nezmením. A pred realitou sa nedá zatvárať oči večne, ona nás vždy dobehne. Sviňa.

„Je mi to ľúto,“ povie zrazu Filip, keď už takmer zabudnem na jeho prítomnosť, nebyť toho, ako mu pod nohami šuští minuloročné lístie. Pomaly vyjdeme z lesa a vydáme sa naprieč kukuričným poľom.

„Čo také?“ pozriem naňho.

„Vidím, že si smutná. Musel som sa odosobniť, aby som tam dokázal pracovať. Ale prosto som nemal na výber. Brigáda je zaplatená naozaj dobre a ja tie peniaze potrebujem.“

„Áno, som smutná,“ odvetím a k jeho ďalším slovám sa nevyjadrím. Načo je mi jeho ,priznanie‘? Nič nezmení. No vlastne... možno áno. Nemám predsa právo dívať sa krivo na tých, ktorí prakticky uskutočňujú vôľu iných, vyššie postavených, bohatších, mocnejších.

„Nerád vidím také pekné dievča so smutným výrazom. A keďže pre dnešok sa mi šichta skončila a chcel som skočiť na obed do jednej z vašich reštík... mohol by som to odčiniť a pozvať ťa na niečo?“

Obočie mi priam vystrelí nahor. Na čelo či nebodaj až na temeno. To ma práve pozval na rande? ,Nepriateľ‘? Pripomeniem si však, čo zdôraznil viackrát: nerobí to z presvedčenia, iba z nutnosti. Možno to nie je úplne... autentické, ale kto som, aby som ho súdila? Je mi ho vlastne trochu ľúto. Musí mať citlivé srdce, keď sa ospravedlňuje neznámemu dievčaťu, že mu ,pokazil‘ deň. On v podstate za nič nemôže.

A možno, ak zistím o jeho pohnútkach viac, lepšie ho pochopím. „Dobre,“ prisvedčím, zarazená sama zo seba. Rande s cudzím chalanom? Čo to stváraš, Monča?

Napriek tomu ma Filip počká pred panelákom, kým vezmem Funny domov. Neprezliekam sa zo svojho letného športového odevu, on sa predsa hodlá pohybovať po meste v montérkach. Zaručene sa nevyhnem klebetám, to je mi jasné. A to mám na svojom domove tak trochu i rada. Každý pozná každého.

A možno mi rozhovor s ním pomôže vyrovnať sa s tým, čo sa neodvratne deje okolo môjho milovaného mestečka. S tým, že to, čo bolo nemenné, sa zrazu neodvratne mení.