Poviedka: Ametystový poklad

Osamelá elfka tesne pred pôrodom, ktorá nemá už nič a nikoho, nájde dračie vajce O:) Taká melancholicko-smutno-sladká poviedka O:) :D

Kráčam tmavým Medovým lesom a myslím na teba, môj milovaný. Myslím na tvoj úsmev a vejáriky vrások okolo tvojich šedých očí, na jamky v tvojich lícach, myslím na tvoj hlas, na tvoj nežný šepot a ešte nežnejšie dotyky. Myslím na to, či si niekedy počul o tomto lese a či by si vedel, prečo dostal takýto názov. Povedala by som, že sa volá Medový kvôli živici – aspoň mne živica vždy pripomínala sladučký med, a celý tento les tvoria vysoké voňavé ihličnany. Vdychujem ich vôňu a myslím na tú tvoju, v ktorej sa miešala pôda po daždi, všetky stromy a vzduch, ktorý sa vznáša nad smaragdovou lúkou posiatou drobnými kvietkami.

Vždy si vedel nájsť toľko krásy v jednoduchých lúčnych kvetoch, ktoré si mi tak rád zapletal do vlasov. „Máš vlasy jemné ako víla,“ šepkal si mi, bozkávajúc nielen moje čierne pramene, ale aj moju opálenú tvár. Koľko lásky si vo mne prebudil jediným bozkom, jediným dotykom, jediným pohľadom.

Prejdem si dlaňou po bruchu a sťažka vzdychnem, tak ako vždy, keď ma naše maličké kopne. Čím je väčšie, tým väčšmi mi chýbaš, Lhoris, tým bolestnejšia je tvoja smrť, taká nečakaná, taká nezaslúžená. Slzy mi však už došli a preto neplačem. Viem, že naše maličké čoskoro príde na svet a ja budem musieť byť silná. Kvôli tebe. Kvôli nemu samotnému. Prečo si len musel odísť, môj milovaný?

Nemá zmysel premýšľať nad tým, čo bolo. Nemá zmysel pýtať sa dookola, prečo nás museli prepadnúť zbojníci a prečo sa na teba vrhli piati, len čo si ma ukryl v bezpečí, prečo som sa musela dívať a iba v poslednej sekunde som stihla odvrátiť zrak, prečo sa nám na ten kratučký zlomok času predtým stretli oči, prečo sa mi tvoj pohľad vryl do pamäti, mysle i srdca. Nemá to zmysel, veď sa niet koho pýtať. Spoločníkmi sú mi iba oblaky cez deň a hviezdy v noci, a tie len mlčia, neodpovedajú, veď ani nepoznajú odpoveď.

Dúfam však, nie, verím, môj milovaný, že na nás dohliadaš a azda sa usmievaš, keď už to ja nedokážem. Nie tak skoro, nie tak rýchlo. Prajem si však, aby sa naše dieťa naučilo usmievať, aby malo na úsmev dôvod každý jeden deň. Naučím ho všetko to, čo si ty naučil mňa: naučím ho názvy stromov a rastlín, naučím ho liečivé účinky bylín, naučím ho postarať sa o seba i v nebezpečnom prostredí.

Ah, ako rada spomínam na to, ako si mi už ako malému dievčatku priniesol sedmokrásku, ty, vtedy ešte malý zafúľaný chlapec, môj milovaný. Už vtedy som mala tušiť, že budeš mojou jedinou, najväčšou láskou. Že tebe dám všetko a ty mne tiež. Že pre mňa znesieš i nebeskú modrú z oblohy. Myslela som, že deň, keď si mi vyznal lásku v tôni voňavej lipy, na ktorej vtedy tak usilovne pracovali bzučiace včely, je ten najšťastnejší v mojom živote.

Ibaže potom prišli ďalšie dni, ktoré boli ešte dokonalejšie a krajšie. Deň nášho prvého sladkého bozku. Deň našich zásnub, keď sme tancovali na melódiu, ktorú si šepkajú iba hviezdy odrážajúce sa od čírej hladiny nehybného jazera. Našimi divákmi boli len mĺkve ryby, ktoré prerušili plávanie a sledovali dvoch bláznivých, bláznivo zaľúbených elfov, ako sa objímajú a tancujú, smejú, bozkajú. Deň našej svadby, keď sme si sľúbili lásku a vernosť na večné veky pred všetkými našimi drahými, v lone prírody, medzi slnečnými lúčmi, bosí stojac v tráve. A noc, noc plná tých najkrajších prejavov lásky, aké sme si vzájomne mohli dať. Ako som sa topila v tvojom náručí, myslela som, že prežívam najšťastnejšie chvíle v živote, že už nepríde nič krajšie.

Každý deň s tebou bol však krajší než predošlý, môj milovaný. Môj milovaný priateľ, moja opora, môj dar od samotnej prírody, môj úkryt, moje útočisko, môj milenec. Tak veľmi mi chýbaš, Lhoris. Vidíš, a to som sa snažila nemyslieť na teba.

Na chvíľu privriem oči a vychutnám si jemný vánok, ktorý ku mne preniká pomedzi zošikmené ramená ihličnanov a prináša mi vôňu živice. Iba kratučký okamih ošiaľu mi priženie do mysle predstavu, ako sa ku mne skláňaš a tvoje pery sa už-už dotknú mojich. Sama ju však odoženiem, nesmiem takto uvažovať, veď ma to zničí. Naše maličké bude potrebovať duchom prítomnú matku, ktorá je tu preň; nie ženu, ktorá sa oddáva spomienkam na nádhernú minulosť a tým pripravuje vlastné dieťa o dobrú budúcnosť. Viem, že aj ty by si to tak chcel, môj milovaný. Preto ťa pri každom pohľade na atramentovú oblohu posiatu hviezdami v duchu prosím, aby si mi posielal silu.

Priala by som si, aby sa o nás mal kto postarať, avšak viem, že to bude len a len na mne. Poradíme si však. Musíme. Občas znepokojene dumám len nad jedným: kto mi pomôže pri pôrode. Keď sa naše maličké vypýta na svet, mala by som byť v nejakej dedine, medzi elfmi či ľuďmi, ktosi sa azda už len nájde, nejaká dobrá duša. Dovtedy však ostáva ešte nejaký čas, aspoň tým sa snažím upokojiť.

Keď vyjdem z čoraz tmavšieho lesa, už aj na lúke, na ktorú sa dostanem, sa pomaly usádza šero. Očami hľadám miesto, kde by som sa uložila na noc a zároveň bola v bezpečí, márne dúfam v poľovnícky posed, kde by som mala aspoň raz za dlhý čas ozajstnú drevenú strechu nad hlavou. Prosím teba aj hviezdy, aby ste mi zoslali pomoc, bezpečie. Na obranu mi ostal iba luk a zopár šípov, ktorými nechcem loviť zver, iba sa chrániť pred prípadnými hrozbami, a začínam byť hladná.

Keď sme opustili naše elfské obydlie a svoje rodiny, aby sme objavili – či možno skôr založili – vlastný domov, vydali sme sa do neznáma. Teraz už ma obklopuje iba neznáma krajina, ktorú som jakživ nenavštívila, a viem, že návrat je už nemožný. Spoločne sme došli priďaleko a vo mne stále tlie túžba dokončiť dielo, ktoré sme si naplánovali. Chcem hľadať, hľadať drahokamy, ako si si to prial ty. Vo všetkom si videl poklady a tak rád si po nich pátral, môj milovaný. Raz si priniesol drobný rubín, raz smaragd, potom zas zafír. Iba obsidián, po ktorom si tak veľmi túžil kvôli mne, sme nestihli objaviť.

Vyberiem sa k skale, čo sa týči do výšky na opačnej strane lúky, dúfajúc, že nájdem úkryt pod nejakým menším či väčším previsom. Hoci zbožňujem pohľad na hviezdy, stále je dosť bolestivý a cítim sa bezpečnejšie, keď ma čosi – hoci i skala visiaca nado mnou – kryje, chráni. Je to chabá napodobenina tvojho jemného, no pevného objatia, ale je to aspoň dačo.

Príroda vždy hýri toľkými neopísateľnými farbami – a predsa ma v smaragdovej tráve a na pozadí šedej skaly upúta čosi zvláštne, nevšedné. Medzi pestrými kvietkami leží niečo sýtofialové, čo mi pripomína na prvý pohľad ametyst, ktorý si raz objavil pod akýmsi vodopádom, kde sme sa kúpali. Daroval si mi ho, len čo sme vyšli z vody a nechali slnečné lúče, nech osušia naše nahé telá, a spoločne sme sledovali, ako sa ligoce oproti oslepujúcemu slnku.

Opatrne podídem k nezvyčajnému predmetu ležiacemu v tráve a zohnem sa. Má tvar veľkého vajca a som si istá, že ty, môj milovaný, by si mi bez ťažkostí ihneď vysvetlil, čo to presne je. Možno je to ďalší drahokam, obrovský drahokam... Dívam sa na predmet s otáznikmi v očiach aj mysli a vezmem ho do rúk. Takmer okamžite ho však so zhíknutím pustím a on dopadne mäkučko naspäť do trávy. Dôjde mi to.

Dračie vajce. Dívam sa na dračie vajce. Moja myseľ začne pracovať omnoho skôr než srdce: predstavím si, koľko by som zaň mohla dostať, keby som natrafila na ľudských drakobijcov alebo drakolovcov, a vidím seba i naše maličké v peknom domčeku, kde žijeme z peňazí, čo som dostala za dračie vajce. Opatrne a trochu bojazlivo zabalím vajce do svojho plášťa a nesiem si ho k skale, kde ho položím opäť do trávy, usadiac sa na zemi.

Je nádherné, dokonale si viem predstaviť, ako by ti pri pohľade naň žiarili šedé oči. Urobil by si však to, čo sa chystám urobiť ja? Vzal by si ho a predal? Alebo by si ho nechal tu? Čo by si urobil, Lhoris?

Než si stihnem premyslieť, akú odpoveď by si mi zrejme dal, začujem zvláštny hluk a vzápätí znepokojujúci rev, ktorý ma donúti vykloniť sa a pozrieť na oblohu. Pod rúškom prichádzajúcej noci vidím iba matne, vidím čiernu siluetu hore na oblohe, vôkol ktorej sa zrazu zjavia ohnivé plamene. Silueta sa približuje a zväčšuje, stáva sa z nej monštrum s obrími krídlami a nahnevaným plameňom.

Dračia matka, ktorá tu nevidí svoje mláďa, hoci ho tu zrejme uložila, azda v domnení, že ho tu nik nenájde. Korisť, ktorú si nesie, aby sa nakŕmila, dopadne neďaleko a dračica zosadne doprostred lúky, osvetľujúc pálivými plameňmi svoje okolie a márne hľadajúc vajíčko, ktoré tu zanechala. Srdce mi tlčie ako zmyslov zbavené a ja nepočujem nič okrem vlastnej krvi, čo mi udiera do hlavy.

Môj milovaný, čo mám robiť? Čo mám len robiť? Čo som to vôbec chcela spraviť? Ukradnúť matke dieťa, hoci pod mojím srdcom tlčie srdiečko malej bytosti, ktorú sme spoločne splodili? Čo to do mňa vošlo, Lhoris? Môj milovaný... stratila som teba a stratila som vari aj rozum, aj srdce?

Beriem vajíčko do rúk, horúce, až ma páli, no nedbám, a roztrasenými krokmi sa vydám naproti dračici. „Odpusť!“ zvolám a čakám, až sa na mňa obzrie.

Plamene, ktoré jej šľahajú z papule, sa zmenia z oranžových na modrobiele, také sú žeravé a nebezpečné, oslepia ma takmer ako slnečná žiara.

„Odpusť, tu je!“

Dračica nenávistne zreve a priskočí ku mne, stačí jedno odrazenie mocných nôh od zeme a stojí tesne pri mne. V očiach cítim slzy a bezmocnosť, mysliac si, že som si takto privolala svoje posledné chvíle. Nebyť dieťaťa v mojom lone, tešila by som sa na stretnutie s tebou, môj milovaný, ale nesmiem dopustiť, aby sa niečo stalo plodu našej lásky. Nikdy.

„Vezmi si ho. Tu je. Vezmi si ho späť.“ Divím sa, že mi ešte z hrdla vychádza hlas, pretože mi v ňom úplne vyschlo a dýcham veľmi nepravidelne, skôr len lapám po dychu. Položím vajíčko veľmi pomaly do trávy a ustúpim vzad.

„ČO SI S NÍM CHCELA?!“ opýta sa dračica zúrivým hlasom pripomínajúcim zvon a ja sa strasiem.

„Nič... odpusť mi. Nič som nechcela. Je tu, v bezpečí, nič sa mu nestalo.“

„PREČO SI HO VZALA?“

„Odpusť...“ Neviem, čo robiť. Hnevá sa, čo sa jej nedá zazlievať, veď v tom vajíčku spí jej dieťatko. Podvedome si prejdem dlaňou po bruchu a dračici naň skĺzne pohľad.

„HVIEZDY ŤA POŽEHNALI. PREČO, PREČO SI CHCELA VZIAŤ MOJE MLÁĎA?“

„Odpusť mi... myslela som, že zaň dostanem peniaze,“ priznám, skloniac hlavu. Dračica, ktorá je tak neuveriteľne majestátna, vo mne prebúdza strach a obdiv zároveň, až pomaly klesnem na kolená, ochotná hoci i prosiť o vlastný život – a najmä o život nášho dieťatka. Môj milovaný, viem, že teraz stojíš pri mne.

Dračica niekoľkokrát odfrkne a z nozdier jej ujde horúci vzduch, z ktorého mi vyrazí na čele pot. „PREČO, PREČO SI TO UROBILA? PREČO?“ Pýta sa, nie som si však istá, či očakáva odpoveď. Prechádza sa okolo mňa, vajíčko spočíva v tráve medzi nami a nadobudnem dojem, že keby som sa ho dotkla, bolo by úplne pokojné a takmer studené.

„Nemám nič. Hľadala som... nádej. Pre svoje dieťa,“ odvážim sa prehovoriť, zatiaľ čo zem vôkol mňa sa chveje pod dunivými labami dračice.

„VY ELFOVIA. VY SEBECKÉ TVORY. LEN ĽUDIA SÚ HORŠÍ AKO VY.“

„Odpusť mi.“

„NEUBLÍŽIM TI. NOSÍŠ DIEŤA. DIEŤA JE DAR, POŽEHNANIE. CHOĎ. CHOĎ SI PO SVOJOM, ELFKA.“

Pozriem na ňu a dumám, či si jej tieto slová vnukol ty, môj milovaný. Mohol by si mať takú moc...? Úvahy sú však zbytočné. Obrátim sa so sklonenou hlavou na odchod a naše maličké ma tak silno kopne, až prekvapene zastanem.

„CHOĎ, ELFKA,“ zopakuje dračica a napriek tomu, že neznie nebezpečne či výhražne, v jej zvonivom hlase začujem náznak varovania.

„Nemôžem kráčať, dieťatko sa ozýva,“ poviem ospravedlňujúco, chytiac si brucho. Zrazu ale pocítim ešte čosi iné, silnejšie – bolesť. Bolesť, akú som jakživ nezažila, bolesť, ktorá ma donúti klesnúť na kolená. „Ah, môj milovaný...“ Volám ťa, volá ťa moje hrdlo, moje srdce, moja myseľ, avšak viem, že neprídeš, Lhoris. „Je skoro...“ prekvapím sa, keď mi telom prebehne ďalšia vlna bolesti. Naše dieťa sa predsa ešte nemalo pýtať na svet.

„TVOJE DIEŤA PRICHÁDZA,“ povie dračica pokojne. „POMÔŽEM TI.“

„Čože?“ zažmurkám, netušiac, či som väčšmi šokovaná z prvej, alebo druhej vety.

„VOLAJ MA AMETHYST,“ povie a jemným pohybom ma donúti ľahnúť si na chrbát, pričom si stále zvieram brucho a lapám po dychu.

„O-Obsidia,“ predstavím sa pomedzi plytké nádychy a výdychy. Ah, môj milovaný... kiežby si teraz mohol byť pri mne...

V bolestiach sa zvíjam väčšinu noci, fialová dračica ma obklopuje príjemným teplom a bdie spolu so mnou, zatiaľ čo naše maličké sa pripravuje na cestu von, na to, že vstúpi do tohto sveta a stane sa jeho súčasťou. Tvoj dedič, môj milovaný, tvoj jediný potomok, naše najnádhernejšie spojenie a puto. Napriek tomu, že moje telo veľmi trpí, čoraz intenzívnejšie si uvedomujem lásku k tebe a k plodu nášho zväzku. Tak veľmi mi chýbaš, Lhoris.

Volám tvoje meno a prosím ťa, aby si bol pri mne, držal moju dlaň a pomohol mi prekonať všetku tú bolesť. Pripadám si však sama – a pritom sama nie som. Amethyst je pri mne, neopúšťa ma, do svojej obrovskej laby veľmi nežne chytí naše dieťatko a mňa naplní neopísateľný pocit, keď začujem jeho plač. Má mocný hlas a veľkú silu, ktorá ma núti vyčerpane sa usmievať, hoci hlava mi padne do trávy a už sa nevládzem očami dožadovať, aby mi ho dračica podala.

Nechá ma spať, ale keď precitnem, dieťatko mi spočíva na prsiach. Neležím na tom istom mieste kde predtým, ležím pri skale, o ktorú sa opieram, takže vlastne celkom neležím. Vidím drobné prstíky na rukách i nožičkách a pokrčenú tváričku, ktorá tak pokojne spí, až sa zdá, akoby sa usmievala. Máme synčeka, môj milovaný... synčeka. Tvárou sa mi kĺžu slzy a dopadajú na jeho líčka, čím ho nechtiac prebudím. Aj keď spôsobím jeho nespokojný plač, nedokážem si to vyčítať, pretože otvorí oči a ja uzriem ich zázračnú farbu, farbu jemnú, pripomínajúcu ružovkastý rodonit.

„Rhodon...“ zašepkám jeho meno, akoby som ho poznala od počiatku vekov, no pritom vzniklo až v tejto chvíli. A zároveň tu vždy bolo. Rozumieš, môj milovaný, však? Rozumieš, ako to myslím. Vezmem ho opatrne do náručia a bez premýšľania začnem spievať, načo sa upokojí. Obom sa nám na perách rozhostí úsmev, keď on opäť zatvorí očká.

Dvihnem zrak a rozhliadnem sa po lúke. Amethyst sa uložila pri mne, skrútila sa do nádhernej fialovej špirály a spokojne odfukuje. Spoločne so mnou prežila dlhú noc, za čo sa jej budem musieť veľmi poďakovať. Bez nej... ani nechcem pomyslieť na to, čo by bolo bez nej.

S Rhodonom v náručí sa opatrne a pomaličky nadvihnem a pohľadom spočiniem na sýtofialovom vajíčku, ktoré dračica zohrieva svojím bruchom. Z ničoho nič začne praskať a von vykukne malá fialová hlavička – a obrovské smaragdové oči. „Amethyst...“ zašepkám v zvláštnej bázni, aby som ju upozornila.

Zažmurká a zahľadí sa na mňa, vzápätí sa však už díva na vajíčko a zázrak zrodenia, ktorý sa práve odohráva. Maličké dráčatko, ktoré sa vyderie von zo škrupiny, má rovnakú ametystovú farbu ako jeho matka, je nádherné. A tie okále, skutočne ako dva obrovské smaragdy. Keď pomyslím na to, že som ho chcela predať, že by sa s ním stalo ktoviečo... ah, Lhoris, dúfam, že nie si zo mňa sklamaný tak veľmi ako ja sama. Čo mi to vôbec napadlo, odlúčiť matku od dieťaťa?

„EMERALD, VITAJ,“ povie dračica a zľahka svoje mláďatko pohladí. Drobná dračica zívne a pritúli sa k nej, na oboch tvárach týchto majestátnych zverov badám úsmev.

Zrak mi zahmlia slzy, neplačem však už od žiaľu za tebou, i keď ten bude vždy napĺňať moje srdce. Plačem od dojatia, že predsa len nie som sama. Viem, že už nemusím ďalej hľadať domov: našla som ho ešte včera večer, keď som prišla na túto lúku, Dračiu lúku, ibaže som si to neuvedomila. A azda ani Amethyst...

No keď teraz pozrieme jedna na druhú, viem, že myslíme na to isté. Našli sme jedna druhú a naše deti nebudú vyrastať samy. Ďakujem, že si mi ju poslal do cesty, môj milovaný. Ametystový poklad drahší než všetky vzácne drahokamy na našej zemi.

Ďakujem, že si sa o nás postaral, môj milovaný.