Poviedka: Dream Theater: Úžasný

Viac ako pol roka po vydaní albumu The Astonishing od Dream Theater sa mi podarilo dokončiť prepisovanie albumu do súvislého poviedkového textu O:)

ČASŤ 1.

2285

Kamenné námestie sa plnilo nedočkavými postavami unavenými z ťažkej práce. Pochmúrny Ravenskill sa aspoň v niektoré popoludnia rozjasnil, keď šumové generátory prerušil nádherný Gabrielov spev. Všetci naň čakali a všetci boli zvedaví.

Ten muž bol zázrakom a všetci ho zaň aj považovali, pre všetkých bol ako splnený sen, o ktorom ani netušili, že ho snívajú. Jeho spev bol liekom pre ich zničené duše i vyhladované telá. Prinášal niečo, čo zo sveta celkom vymizlo. Prinášal pravú hudbu.

Ako sa priblížil, vzrušené šepoty sa postupne premieňali na nedočkavé ticho. Dokonca aj vtáky vždy stíchli, aby počuli Gabriela spievať.

(Gabriel)

Stál neďaleko davu a snažil sa zahnať nervozitu. Nebol nervózny zo spevu ani z prítomnosti takého veľkého publika, ale predsa si medzi toľkými pripadal sám. Zhromaždili sa tam kvôli nemu, na čo si už azda mohol aj zvyknúť, no nestalo sa tak. Stále ho to šokovalo a neprestávalo udivovať.

Uvedomoval si výnimočnosť svojho daru, ktorý však zároveň prinášal aj obrovskú zodpovednosť. Niektorí ho dokonca považovali za čosi viac, za nadčloveka či nebodaj za boha. Sto ráz by sa bol vzbúril, nebyť varovného pohľadu jeho brata Arhysa. Chápal bratove úmysly a hodlal ich naplniť, avšak svojej schopnosti tvoriť hudbu, skutočnú hudbu, nie to digitálne bahno, ktoré sa iba vydávalo za hudbu, nikdy neprisudzoval nejakú nadprirodzenú moc ako ostatní.

Jeho hudba obsahovala emócie, úprimnosť, ľudskosť.

Nebola náhoda, že práve jeho dar si ľudia vyvolili za svoju nádej – a postupne sa ich nádejou stal aj nositeľ daru, Gabriel. Prijal to ako výzvu, ako mu prízvukoval i brat.

Doprial si hlboký nádych, na chvíľu sa započúval do trilkotu vtákov, ktorý znel v porovnaní so šumovými generátormi ako hudba z nebies, a potom vykročil medzi ľudí, čo ho už nedočkavo vyzerali.

(Arhys)

Bokom od ľudí zaujal pevnú pozíciu hrdého bojovníka a prechádzal očami po Ravenskillčanoch. Ako vodca domobrany veľmi dobre vedel, prečo tak zbožňovali jeho brata – potrebovali tú nádej, čo im prinášala jeho hudba. Niekedy ani Arhys netušil, či majú radšej samotného Gabriela, alebo iba jeho spev.

Ale to, že potrebovali nádej, vedel lepšie, než by si vôbec prial. Na boj treba motiváciu, silu, odhodlanie – to sa naučil ako vojak. Bolo však treba viac. Práve nádej bola tým najspoľahlivejším motorom, ktorý hnal ďalej a nútil bojovať. Tiež ju kedysi tak veľmi potreboval, a hoci prišla práve v okamihu, keď inú nádej stratil, primäla ho kráčať ďalej.

Syn, ktorého mu Evangeline zanechala, malý Xander, sa túlal medzi ľuďmi a on ho stále po očku hľadal. Nebolo jednoduché ustrážiť zvedavého osemročného chlapca, ktorého musel sám učiť nielen disciplíne, ale aj láske, priateľstvu, oddanosti. Keď manželke na smrteľnej posteli tesne po tom, čo X prišiel na svet, sľuboval, že mu zaistí lepší život a zmenu, sám netušil, do čoho sa púšťa.

Prešlo osem rokov a síce sa mu nepodarilo rozpútať pravú revolúciu, no zhromaždil veľký počet bojovníkov a ravenskillská domobrana teraz mala už úplne všetko. Aj nádej v podobe jeho brata Gabriela.

Ravenskill musel povstať a vyraziť proti lordovi Nafaryusovi, inak sa nič nezmení. A Arhys si prial lepší život nielen pre všetkých Ravenskillčanov, ktorí sa dennodenne lopotili v špinavých handrách za mizivú plácu, zatiaľ čo vo vládcovskom paláci sa kúpali v zlate a užívali si ničím nezaslúžený prepych. Prial si ho najmä pre Xandera – on bol jeho hnacím motorom. On a sľub, ktorý dal Arhys Evangeline.

Práve Evangeline prisahal, že jeho boj sa neskončí, kým Ravenskill nezvíťazí.

(Lord Nafaryus)

Nepočul o ňom prvýkrát – a práve to ho znepokojilo. Koľkokrát už prišiel nejaký samozvaný revolucionár, ktorý sa vzdal po prvom neúspešnom pokuse? Nafaryus si už ani nespomínal, na počet tých márnych mužov by mu nevystačili snáď ani všetky prsty na rukách a na nohách.

Lenže tento Gabriel, tento Gabriel z prekliateho Ravenskillu kdesi na konci sveta, ho rozčuľoval. Vraj boh? Vraj spasiteľ? Záchranca ľudu?

S hrdým výrazom Nafaryus nič nepriznával, ale cítil ohrozenie. Nepáčilo sa mu, čo sa tam ďaleko dialo, aj keď nechcel veriť, že ten bezcenný mladík čosi zmôže. Okrem pocitu ohrozenia v ňom ale prebudil i zvedavosť – a taktiež márnomyseľnosť. Nesmeli mať radšej nejakého chudáka, nech už dokázal predviesť akékoľvek divadlo.

Lord Nafaryus by nikdy nedopustil, aby ho ktosi prevýšil v očiach ľudu, to bolo úplne nemysliteľné.

Ako stál pri okne a zadumane hľadel do palácových záhrad, postupne uzrel trojicu svojich najmilovanejších ľudí. Občas si vravel, že ich miluje až príliš; ako vládca mal mať tvrdšie srdce, no Faythe ho dokázala vždy rozpustiť, nech sa akokoľvek zaťal. Jej ružové vlasy, čo vytŕčali spod kapucne, mu vyčarili úsmev na tvári aj teraz, napriek všetkému nepokoju, čo doňho vniesli správy o tom prekliatom Gabrielovi. Podvedome si sňal z hlavy diamantovú korunu a pozrel na ňu. Všetky diamanty by dal za svoju jedinú dcéru, keby bolo treba. Pre Faythe mal vždy slabosť a zdalo sa, že si to uvedomuje každý okrem nej. Azda i preto ju tak veľmi miloval – lebo vedel, že jej čisté srdce to proti nemu nezneužije.

Neďaleko Faythe, ktorá sa prechádzala medzi upravenými kríkmi, sedela na lavičke Arabelle. Nafaryus nechápal, ako môže byť stále vonku, napriek všetkým tým príšerným tónom, čo vyludzovali šumové generátory. Tie škrípavé zvuky a neľudské disharmónie aj jemu trhali uši. No boli dokonalým zabezpečujúcim prostriedkom pokoja, mieru. A prejavovali jeho nadradenosť.

Okrem toho, že neustále skenovali mesto a Nafaryus (a najmä jeho ľudia) mal tak prehľad o všetkom, čo sa dialo, bolo to perfektné využitie pre stroje, ktorých skutočný význam nebol nikdy naplnený. Ľudská snaha vytvoriť dokonalú hudbu strojmi nevyšla, ale to ho netrápilo. Mal prostriedok kontroly a to bolo to najdôležitejšie.

Lenže tá kontrola nesiahala všade a už vôbec nie do ďalekého Ravenskillu, kde mohlo čochvíľa dôjsť k nepokojom. Niečo také predsa nemohol dopustiť, nesmel.

Napokon vyšiel z paláca do záhrad aj Daryus, jeho verný nástupca a dedič. Avšak len prešiel popri matke, ktorú pozdravil, a náhlil sa – zrejme za povinnosťami v meste. Nafaryus by pre rodinu urobil všetko. Čokoľvek. A aj to bol dôvod, prečo v ňom dozrelo rozhodnutie, že vycestuje do toho vzdialeného kúta Ríše.

Musel ho uzrieť na vlastné oči, pozrieť si to jeho smiešne divadlo. Akýsi Gabriel ho nemohol ohroziť, v žiadnom prípade. A aby preukázal svoju moc a dobroprajnosť aj Ravenskillčanom, rozhodol sa poňať svoju cestu ako rodinný výlet.

(Gabriel)

Všetci ho sledovali, počúvali. Bol to úžasný pocit – nie všetky tie oči, čo sa naňho upierali, ale to, že mohol spievať. Tvoriť hudbu. Že mohol prejavovať svoj dar a dávať ním svetu nádej.

V takýchto chvíľach zabúdal na ťažký život Ravenskillčanov, hudba ho celkom pohltila a on jej to dovolil. Stala sa jeho súčasťou a vychádzala priamo z neho vnútra. Zabúdal na blížiacu sa revolúciu, na bratovu domobranu, na to, že všetko majú naplánované a nesmú urobiť ani jedinú chybičku.

So zavretými očami sotva vnímal, aké zhypnotizované publikum naňho hľadí, všetci boli vo vytržení a rovnako aj samotný Gabriel. Až zrazu všetko stíchlo – potlesk, nádej, dokonca v náväznosti na to i jeho hlas. Chvíľu mu trvalo pochopiť, prečo mu dav nevenuje pozornosť, no potom si všimol, že ľudia sa rozostupujú a prechádza pomedzi nich šedivý muž v odeve desaťkrát vznešenejšom než všetky ravenskillské šaty dohromady.

Spoznal ho okamžite. Lord Nafaryus.

Po chrbte mu prešli zimomriavky a stuhol, avšak vystrel sa. Kratučkým pohľadom našiel naboku od davu svojho brata a nenápadne pokrútil hlavou, dúfajúc, že Arhys by neurobil žiadnu hlúposť. Bola to len otázka času, keď sa lord Nafaryus ukáže v Ravenskille. Gabriel sa nepasoval za boha, ale to, že ho tak nazývali, že ho nazývali vyvoleným, záchrancom a spasiteľom, sa určite muselo dostať až do paláca.

A bolo iba prirodzené, že vládcovi Ríše sa niečo také nepáčilo.

„Prosím, kvôli mne neprestávajte!“ ozval sa jeho zvučný hlas. V tvári mu Gabriel badal ako pobavenie, tak hnev. Na prvý pohľad sa zdalo, že ten muž je ľahko čitateľný, ale pri hlbšom zamyslení sa v ňom miešalo priveľa emócií na to, aby ich Gabriel dokázal jasne zaradiť. „Prišli sme si vypočuť to, o čom hovorí celá Ríša! Tak pokračujte, smelo! Dnes sa tu schádzame v mieri!“

Posledná veta sa Gabrielovi zarezala do uší ako výsmech, ale skôr, než zareagoval, obozretne skontroloval brata. Videl, že Arhys sa chystá už-už zakročiť, očami bez slov dával pokyny dobrovoľným členom domobrany, a Gabriel sa v sekunde rozhodol zabrániť tomu. Nechcel žiadny konflikt.

„Nechcite, aby žiadal znova!“ ozval sa muž po Nafaryusovom boku. Daryus, jeho syn, budúci kráľ Ríše. „Robte, čo otec vraví!“ naliehal.

V jeho hlase Gabriel nepočul posmech ani pobavenie, iba vyhrážky a nenávisť. Doprial si hlboký nádych ako pred každou piesňou a začal opäť spievať. Učinil tak i v nádeji, že lord Nafaryus možno pochopí, v čom spočíva jeho dar. Pri predstave, že v okolí paláca poznajú iba šumové generátory, mu bolo obyvateľov mesta až ľúto.

Tóny, čo mu vychádzali z hrdla, boli dojímavé a veľkolepé a uvádzali publikum do extázy, presne ako si prial. Odvážil sa zatvoriť oči, vo vedomí, že domobranci ho určite chránia, aj keď Nafaryus zaručene neprišiel sám iba so svojím synom a určite má všade po celom námestí rozostavané svoje stráže.

Chcel však vedieť, ako vládca Ríše reaguje na jeho pieseň. Veľmi to chcel vedieť, preto otvoril oči – zrak mu však nepadol na bradatú tvár zrelého muža, ale vedľa neho. Na dievča s ružovými vlasmi, ktoré naňho hľadelo spod kapucne a ktorého pohľad ho takmer obral o slová. Spieval však ďalej, iba tóny sa zmenili.

Uzrel anjela.

(Faythe)

Úžas sa jej odrážal v očiach, ale na tvári sa neobjavil, aspoň sa o to snažila. Spev toho muža jej vzal dych a rozochvel hruď, no napriek tomu, ako ju udivoval, vnímala i čosi iné. Vnímala tú hrôzu, na ktorú sa dívala, odkedy prišli do Ravenskillu.

Na tých chudákov. Ich roztrhané a špinavé odevy. Ich vychudnuté postavy. A predsa v ich výrazoch badala nádej, nádej v čosi lepšie. Nechápala, odkiaľ sa v nich nabrala.

Doposiaľ netušila, že život na iných okrajoch Ríše sa môže až tak veľmi odlišovať od toho v paláci, ktorý odmalička poznala. Áno, cítila sa tam ako cudzinec, akoby tam nepatrila, ale predsa žila život, ktorý oni nikdy nemohli mať. Kde v tom bola spravodlivosť? Ničím si to nezaslúžila, iba tým, komu sa narodila.

Svojho otca ľúbila, ľúbila celú rodinu, ale priamo pred týmito ľuďmi sa takmer hanbila, že je dcérou lorda Nafaryusa a užíva si všetok luxus a prepych spojený s palácom. Nedokázala sa ani sama pred sebou tváriť, že jej je to jedno, že sú jej tí ľudia ukradnutí.

A ako hľadela na spievajúceho muža, na Gabriela, ktorý jej na chvíľu opätoval pohľad, jej srdce sa rozbúšilo rýchlejšie. Akoby ju udrel do hrude osud – udrel ju jemne, no tak, že si to nemohla nevšimnúť. Strčila si ruku do vrecka svojho plášťa a pevne zovrela svoj ukrytý poklad. Hudobný prehrávač s nápisom BUG, ktorý našla ako dieťa na potulkách palácom, hľadajúc nejaké staré rodinné vzácnosti, bol jej únikom, jej darom, jej najbližším spoločníkom.

Preto nosila kapucňu. Aby mohla skryť slúchadlá v ušiach, ktoré nosila takmer všade. Hudba dávnych čias, čo v nich znela, sa dotýkala jej duše a prinášala jej útechu, radosť.

Čo ak bolo toto znamenie, ktoré potrebovala? Potvrdenie jej vnútorného tušenia? Bez hudby nemohla žiť a tento muž mal v sebe toľko hudby... toľko zázračných melódií, tónov, zvukov. Jeho hlas znel priam rajsky.

Možno konečne našla svoj osud, svoju cestu. Konečne.

(Lord Nafaryus)

Počkal, až doznie zdanlivo nekonečný potlesk. Hnev v ňom narastal a teraz už bol definitívne rozhodnutý. Mierovou cestou to nepôjde.

„Som ohromený,“ ozval sa potom hlasno, i tak musel posledných nadšencov prehlušiť. „Všetkých si nás dohnal k slzám!“

Dal mu šancu reagovať, ale Gabriel nič nevravel, iba mu opätoval pohľad. Vari si myslel, že Nafaryus nepostrehol, ako sa díval na Faythe? To bol najspoľahlivejší spôsob, ako ho rozčúliť. Mal sto chutí zhodiť ho z jeho pomyselného trónu, zosadiť ho späť na zem z oblakov.

„Treba pripomínať, že vodcom som tu ja?“ prihovoril sa zároveň ľudu, ale hľadel stále na Gabriela. „Ten fakt netreba prehliadať, netreba naň zabúdať. Aby ľudia prisahali spojenectvo a vernosť komukoľvek inému, ako som ja, to nedovolím!“

Nechcel sa uchyľovať k vyhrážkam, no už teraz vedel, že situáciu v Ravenskille nesmie podceňovať. Gabriel bol ozaj nebezpečným protivníkom, pokiaľ mu ľudia takto zobali z ruky. Mohol si s nimi spraviť, čo chcel – hoci i vybudovať z nich armádu a povstať proti nemu.

Mali sa mu klaňať. Pokľaknúť pred ním. A ak tak neučinia, nech sa modlia a prosia o pomoc odnikiaľ.

„Máš tri dni na to, aby si sa vzdal! Tri dni, inak trpko oľutuješ. Zrúcam Ravenskill kameň za kameňom. Tri dni! Rozpustite rebelov a odvolajte boj. Moje podmienky sú jasné. Ak odmietnete, bojte sa o svoje životy, pretože Ravenskill zhorí!“

Neposkytol nikomu šancu zareagovať a nasledovaný svojou rodinou odkráčal preč. Zanechal Ravenskillu napriek pôvodnému úmyslu vyriešiť všetko v pokoji iba vyhrážky. Ale rátal s tým, že ten muž nie je zbabelec – a ak áno, určite sa nájde aspoň jedna dobrá duša, ktorá ho odovzdá vyššej moci. Predsa len, kto by ohrozil celé mesto kvôli jednému človeku?

Tri dni. Potom príde súdny deň.

(Arhys)

S napätím a nenávistne sa díval na šumový generátor, ktorý sa objavil nad Ravenskillom tesne po odchode lorda Nafaryusa. Sledoval ich, skenoval a potom odletel preč.

Jediný dôvod, prečo nezasiahol, bol Gabrielov pohľad. Nechal Nafaryusa v pokoji odísť a námestím sa rozľahla vzrušená vrava, no ľudia sa začali postupne rozchádzať. Arhys pozval Gabriela, aby šiel i s jeho jednotkou domobrancov na pole, kde zvykli cvičiť s kordmi. Videl na ňom, že ho musí povzbudiť, aby sa vzchopil, pretože Nafaryusova hrozba v Gabrielovi očividne zanechala mnoho otáznikov.

„Tvoj život je v mojich rukách,“ povedal mu, zatiaľ čo domobranci sa zoraďovali do bojového šíku. „Nevzdáme sa a nikdy sa nepodriadime jeho požiadavkám. Počuješ? Budeme stáť bok po boku a jedine tak nikdy nepadneme. Nesmieš sa báť, Gabriel, budem vždy pochodovať vedľa teba. Žiadny strach, musíš byť silný a statočný.“

Pohľad na ich vojakov doňho vnášal odvahu, Arhys to videl. Prihováral sa mu však ďalej, veď bol jeho najspoľahlivejšou, najvýznamnejšou zbraňou. Nesmel dopustiť, aby jeho brat stratil chuť bojovať a nebodaj uvažoval o tom, že sa Nafaryusovi skutočne vzdá.

„Sloboda, o ktorú bojujeme, je dôvodom povstať – alebo sa vzdať. Áno, niekto prehrá. Ale zákonite niekto musí zvíťaziť. Počuješ, brat môj? Ja sa nebojím. Neopustím ťa a budem ďalej silný i statočný. Raz spoločne zaspievame pieseň pravej slobody. Zem pod našimi nohami je pevná, naša odvaha nepozná hraníc. Nikdy ťa nesklameme a nezradíme, Gabriel. Nikdy.“

„Nikdy!“ zvolali domobranci vzápätí jednohlasne.

Arhys sa potešil, keď v bratových očiach uzrel staré známe odhodlanie.

(Daryus)

Prekvapilo ho, keď matka večer prišla za ním. Videl jej na tvári, že sa niečo deje, a keď mu oznámila, že Faythe zmizla, vydesil sa. Strach o sestru sa ale zmenil na zúrivosť, keď si vypočul, že sa podľa Arabelle vydala naspäť do Ravenskillu.

„Faythe našla spôsob, ako ich raz a navždy spojiť,“ povedala mu s obavami v očiach. Daryus hneď vedel, že myslí otca a rebelov. „Ona to nenechá tak. Nepresvedčila som ju, aby ostala, nech som vravela čokoľvek. Tvrdila, že jej život mal zrazu zmysel... ah, už dávno som ju stratila...“

Takmer sa rozplakala, ale Daryus potreboval počuť viac.

„Musíš byť jej tieňom na každom kroku, syn môj,“ prosila ho. „Ale ona sa nesmie o ničom dozvedieť! Šla tam sama a rebeli sú úplne všade!“

Nemusela ho presviedčať. „Ochránim ju pred každým nebezpečím,“ uistil matku, vezmúc si svoj kord. „Nespustím ju z očí, neboj sa. Ver mi. Spravodlivosti bude učinené zadosť,“ pozrel na ňu pevne a potom rázne odkráčal.

O svojich pravých úmysloch sa pred matkou zmieňovať nechcel.

(Faythe)

Blížilo sa svitanie a ona pomaly napredovala kamennými uličkami, zahalená kapucňou. Netušila, ako nájsť toho muža, ale vedela, že musí. Kohokoľvek sa spýtala, ponáhľal sa čo najďalej od nej, až takmer stratila nádej, že sa jej to podarí.

Zrazu sa ako duch zjavil pred ňou chlapec, v ktorom spoznala známe črty. Okamžite sa vydala za ním a prihovorila sa mu čo najmilším hlasom, aby ho nevyplašila: „Neboj sa, ver mi, som priateľ. Hľadám tvojho otca a sľubujem, že vám pomôžem. Vezmi ma za ruku, nesmieme strácať čas.“

Ako jej uchopil dlaň, ožila v nej nádej a zabudla na pocit nebezpečia, čo ju tu v Ravenskille prenasledoval. Onedlho ju chlapec voviedol do domu, kde sa postavila zoči-voči krátkovlasému bojovníkovi.

„Moje úmysly sú poctivé,“ povedala okamžite namiesto pozdravu. „Poznám spôsob, ako to celé ukončiť.“ Bola by som navždy vďačná, keby som ho mohla ešte raz uzrieť... pomyslela si s vidinou Gabrielovej tváre. Hudba, ktorá ich spájala, bola jej nádejou, bola zdrojom jej citov. Aby preukázala vodcovi domobrany, že je odhodlaná dokončiť, čo začala, sňala si kapucňu.

Arhys vzápätí pobúrene vyskočil na nohy. „Opovažuješ sa postaviť mi pred oči! Si jedna z nich, prečo by som ti mal veriť?!“

„Tak to nie je,“ namietala hneď, „ja sa nemôžem vrátiť. Prosím, nádej mizne každou sekundou...“ jej hlas stíchol, keď do miestnosti vkročil on. Ten, kvôli ktorému sem prišla, kvôli ktorému sa rozhodla pomôcť Ravenskillčanom.

Hľadela naňho a cítila sa stratená. V tomto okamihu by dokázala ostať uväznená navždy, keby tak smela. I celý ďalší život by čakala, aby opäť uzrela jeho tvár – mali však už iba jeden deň.

„Pamätám si, že tvojho otca sa dotkla moja pieseň,“ ozval sa a jeho hlas znel i teraz vznešene, akoby k nej prehováralo samotné nadprirodzeno. Samotná hudba. Priblížil sa k nej a zľahka chytil jej pravicu. „Viem, že keď uvidí, že sme spojení, pochopí. Vykročíme spolu, postavíme sa pred neho ruka v ruke. S hudbou a láskou na našej strane tento boj neprehráme.“

Dívala sa do jeho očí oddane a s dôverou. Chápala, že obaja túžia vyriešiť všetko mierovou cestou.

„Zajtra náš sen ožije. Ožije,“ usmial sa na ňu a ona mu úplne uverila.

(Gabriel)

Arhys bol proti, Gabriel to na ňom videl. Považoval to za pascu, neveril, že Faythe by mohla mať čestné a úprimné úmysly. Musel ho teda presvedčiť.

„Videl som znamenie, že on sa môže zmeniť. Len potrebuje dostať šancu. Moja pieseň ho dojala,“ prízvukoval mu o lordovi Nafaryusovi. „Proti všetkej nádeji sme našli cestu, a to všetko iba preto, že mi verila. Načo by mi bol dar, ktorý by som nemohol použiť, keď všetko, čo potrebujeme, je štipka viery?“

Nechcel sa však nechať presvedčiť. Gabriel ho poznal ako bojovníka, odboj pripravovali celé roky, aby boli dostatočne silní, a Arhysovi sa určite videlo naivné, že si jeho brat vzal do hlavy, že dokáže lorda Nafaryusa presvedčiť tým, že príde priamo pred jeho tvár a povie mu, že miluje jeho dcéru. Veď to bolo smiešne.

Gabriel sa však namiesto Arhysa upriamil späť na Faythe. „Na ten kopec však nevyleziem bez teba. Sám tomu čeliť nemôžem, nie. S tebou po boku mu otvorím oči a pravda nás všetkých privedie domov.“

Bol o tom presvedčený. Faythe ich spojí a všetko bude dobré.

(Daryus)

Sledoval Arhysov odchod do práce a potom sledoval malého chlapca. Sledoval ho počas celého dňa a poobede ho nič netušiaci chlapček priviedol späť k Arhysovmu domu. Daryus chvíľu počkal, až vojde dnu, a v istote, že je doma sám, onedlho zaklopal na dvere. Tie sa vzápätí otvorili a on ani sekundu nezaváhal – schytil ho a sotil dnu, pričom sám vbehol do domu a zabuchol za sebou.

„Neodporuj mi, dieťa,“ vravel mu nervózne, „nemá zmysel bojovať. Chvíľu tu tak či onak spolu pobudneme. Spoznávaš ma? Pozri mi do očí – ja som tvár slobody. Keď sa vráti otecko, nájde si tu prekvapenie.“

Z malého vyplašeného chlapca bol nervózny, no vedel, že musí čakať. Držal ho pri sebe, aby sa náhodou nepokúsil o nejakú hlúposť, a akonáhle sa po nekonečných minútach otvorili dvere na dome, postavil sa. Arhys ho zbadal a zhrozene naňho vyletel: „Ako sa opovažuješ vstúpiť do môjho domu?!“

„Jeho život je v mojich rukách,“ upriamil jeho pozornosť na chlapca, ktorého držal pod krkom a mieril naň svojím tenučkým kordom.

„Ty netvor, daj pokoj môjmu synovi!“ Takmer sa rozbehol k nim, no strach o Xanderovo bezpečie ho akoby prikoval na mieste.

„Takže vieš, kto som,“ uškrnul sa Daryus. „Tvoje ďalšie rozhodnutie určí jeho osud, tak počúvaj, čo chcem povedať.“

Videl na ňom váhanie – a to bolo dobré znamenie. Azda sa mu podarí uskutočniť plán, ktorý sa mu zrodil v hlave, keď ho matka žiadala, aby dohliadal na Faythe...

„Odovzdaj mi Vyvoleného, ktorého tak či onak dolapíme, a ja tvojmu synovi zaručím život, aký si ty nikdy nemal. Bohatstvo a blahobyt väčšie, než si kedy videl – a, najlepšie zo všetkého, Xander bude slobodný. Nikdy mu nebude nič chýbať. Je to jednoduché rozhodnutie. Len mysli na svojho syna...“

A ja už nebudem stáť vo Faythinom tmavom tieni, dodal v mysli. Ustavičné odstrkovanie nabok a márny boj o otcovu hrdosť ho už unavili. Chcel – potreboval – dokázať niečo viac, napríklad zničiť revolúciu v jej zárodku, zajať Gabriela, priviesť ho otcovi.

„Na rozhodnutie máš čas do večera,“ sotil k nemu Xandera a skôr, než Arhys stihol zareagovať, vytratil sa na ulicu.

(Arhys)

Cítil sa ako zradca už len preto, že o tom vôbec uvažoval. Bol takým pokrytcom? Zradcom vlastného brata?

Vymenil by vlastnú krv za svojho syna?

No nebolo práve jeho úlohou chrániť Xandera, dbať na jeho dobro? Nesľúbil práve to Evangeline?

Čelil beznádejnému rozhodnutiu. Mohol povedať „nie“ lepšiemu životu svojho syna? Mohol povedať „áno“ zrade brata, ktorý bol zrejme tak či onak vopred odsúdený?

Gabriel bol vždy jeho silou, silou, na ktorú sa upieral. Lenže vôľa otca... tá predsa musela byť, bola silnejšia. Nezlomná. Ako sa však mohol otočiť bratovi chrbtom a zanechať revolučné plány, ktorých bol v podstate tvorcom?

Stále mal v mysli Evangelininu tvár. Jej tvár, zhasínajúcu v pokojnom vedomí, že o ich milovaného syna bude postarané. A svoju tvár ukázal teraz aj osud, mal tvár vládcovho syna Daryusa.

Oslepený zúfalstvom plakal nad tou príšernou zradou, ktorej sa hodlal dopustiť. Očami skrvavenými z bojov uzrel svetlo, svetlo v podobe Xanderovho lepšieho života.

A ten... ten stál za túto príšernú obetu.

(Faythe)

Nasledujúce ráno predstúpila pred svojho otca s malou dušičkou, ale predsa verila, že ho presvedčí. „Otec, zaprisahávam ťa, never ani slovu! On nie je nepriateľ, celé je to... absurdné. Jeho talent možno považuješ za hrozbu, ale ja... ja som v prvom okamihu, ako sme sa uvideli, vedela, že sme stvorení jeden pre druhého,“ priznala pravdivo, líca sa jej začervenali. Možno to bolo hlúpe, naivné, ale bolo to tak, cítila to. „Daj nám obom šancu na nový začiatok. Nič by pre mňa neznamenalo viac. Otec, on je len muž... nemôžeš mu preukázať milosrdenstvo? Sympatie a sila idú ruka v ruke.“

Nafaryus sa mračil a vyzeral neveriacky, akoby ho zradila. „Ten muž je podvodník a švindliar! Len rozbije tvoje nádeje. Oh, najsmutnejšie je dívať sa na to, ako si sa zamilovala do kohosi, koho sotva poznáš!“

„Počúvaj bez súdenia, otvor svoju myseľ,“ presviedčala ho. „Ak nedokážeš vidieť pravdu – ty si ten slepý,“ krútiac hlavou od neho smutne odkráčala, no v dverách miestnosti sa zrazila s matkou. „Myslí si, že nemáme šancu. Pohovoríš si s ním?“

„Skús pochopiť, ako sa asi cíti,“ šepla jej Arabelle. „Je zúfalstvo vedieť, čo mohlo byť.“

„Prečo by som privolil a počúval toho blázna?“ ozval sa opäť lord, kráčajúc k manželke a dcére. „Ako môžeš byť taká naivná? Žiješ zrejme vo svete príbehov. Vážne si myslíš, že ten šarlatán je tým, kým tvrdí, že je?“

Arabelle obišla Faythe a stala si medzi nich, nie aby ich rozdelila, ale aby ich spojila. Držala za ruku jedného i druhého. „Nie tak dávno sú časy, keď si mal rovnaké túžby ako Faythe. Dobre vieš, aké je cítiť sa neviditeľný. Hudba vtedy utíšila tvoju dušu ako liek. Pamätáš, Bug?“

Faythe prekvapene zažmurkala a to oslovenie sa jej niekoľkokrát ozvalo mysľou. Bug. Bug. Bug. Taký bol i nápis na hudobnom prehrávači, jej milovanom poklade. „Otec...“ zašepkala neveriacky, „je to pravda? Ty, ty si Bug? A ja... konečne môžem odhaliť, aké pocity vo mne vyvoláva hudba!“ Čosi v nej sa tak veľmi zaradovalo, až sa jej chcelo tancovať. „Teraz už vieš, prečo som sa skrývala,“ sňala si kapucňu a na chrbát jej dopadli ružové vlasy. „Toto všetko mení.“

Nafaryus sa na ňu zadumane zahľadel. „Možno by som prijal šancu na nový začiatok,“ odpovedal pomaly, rozvážne. „Posledné slovo mám však ja.“

(Gabriel)

Faythe prišla s dobrou zvesťou, jej otec súhlasil so stretnutím. „Chvíľu to trvalo, no napokon privolil. Ak je život risk, stojí za to. Viem, že tam, kde je viera, je vždy aj nádej.“

„Stretneme sa pod hviezdami v Nebeskej zátoke,“ navrhol. „Tam kedysi dávno duchovia včerajška plnili okázalé javisko... A vykročíme spolu novou cestou.“

ČASŤ 2.

(Gabriel & Arhys)

„Vzchop sa, brat môj, nesiem novinky.“ Arhysa vytrhol z temných, trpkých úvah bratov hlas. „Šumové generátory dnes v noci zmĺknu. Nesmieme strácať čas, už žiadne ďalšie vyhrážky krviprelievania. Už žiadna bolesť či strach... Ravenskill sa dnes postaví voči búrke. Naše víťazstvo je blízko.“

Arhys Gabrielovi prikývol, nič však nepovedal. Sotva sa mu dokázal pozrieť do očí.

„Chováš sa veľmi zvláštne, si nervózny a akýsi nesvoj. Počúvaš ma? Budem hlasom zmeny, brat môj, dodaj mi silu.“

Pohľad do jeho očí bol ako ruža, čo páli, akoby mu dával bozk smrti. Bozk zrady.

Prisahal predsa žiť i umrieť podľa kódexu bojovníkov, prisahal, že nikdy nezanechá na bojisku umierajúceho. A teraz... mohol sa len modliť, aby napriek tej ohavnej zrade Boh spasil jeho dušu.

Vydal sa do tmy, za Daryusom, ktorý čakal v Ravenskille celý deň. „Dám ti, čo potrebuješ. Dám ti brata za syna. No vina a hanba ma budú ťažiť do konca mojich dní,“ povedal mu nenávistne s boľavým srdcom. „Stretneme sa dnes tam, kde sa hviezdy dotýkajú neba. Bude tam sám, nechránený, bez šance skryť sa.“

„Bude bezbranný? Prídem tam. Nebudú žiadni svedkovia... Dnes ťa nazvú hrdinom, Arhys z Ravenskillu,“ uškrnul sa naňho budúci kráľ Ríše a zmizol v tme.

(Arhys)

Večerné hviezdy jasne ožarovali Nebeskú zátoku a noc bola nepríjemne tichá. Napriek tomu Arhys, pohltený nepokojom, začul bratov hlas spred pár dní: „Keď budeš čeliť ceste, čo sa rozdeľuje, vždy budem po tvojom boku.“ Pulz sa mu zrýchlil a na čele mu vyrazil pot, ľadový ako srdce zradcu.

Čo to len urobil...? Rozhodol sa zapredať brata za syna?

„Ešte nie je neskoro,“ zamrmlal si sám pre seba. „Nie, nezradím ho...“

„Vedel som, že príde tá chvíľa,“ objavil sa priamo pri ňom Daryus, „keď budeš v pokušení vzdať sa Vyvoleného a konečne všetko ukončiť. Pre syna by si urobil čokoľvek.“

„Nemal som na výber! Bol som bezbranný. Prestal som na chvíľu veriť jeho hlasu... boj sa mi zdal nezmyselný... Ale teraz opäť vidím pravdu, prišiel som k rozumu. Nemal som ti veriť! Dnes, dnes nedôjde k žiadnej zrade.“

„Ako sa opovažuješ odporovať princovi? Nuž, práve si zahodil vlastný život, Arhys z Ravenskillu,“ Daryus tasil kord. „A spolu s ním aj Xanderove sny. Rozhodol si sa zradiť nesprávneho muža!“

Iba Xander, ktorý sa potajme vydal za svojím otcom do noci, sledoval boj dvoch mocných bojovníkov, ktorých kordy sa zrážali v matnom trblete hviezd. Nebeskú zátoku naplnilo rinčanie a vyplašený pohľad osemročného chlapca sa zviezol k zemi spolu s telom jeho otca, keď mu princ, následník trónu, vzal i posledný dych.

Arhysov boj za nádej stál veľa. Stál ho život.

(Daryus)

Ako padlo na zem mŕtve telo jeho protivníka a Daryus sa snažil lapiť dych, rozbehol sa k nemu z tmy akýsi tieň. „Čo si to spravil?! Ty vrah! Môj otec... je mŕtvy...“ padol na kolená k nehybnému Arhysovi.

„Nezadržiavaj dych, noc je ešte mladá,“ vykročil k nemu princ. „Čeľ svojej smrti. Aký otec, taký syn!“ namieril kord na jeho chrbát, no vtom začul kroky a obzrel sa ponad rameno. „Koho to vidím, kto sa ku mne blíži? Vyvolený...“ zašomral si.

Kráčajúci tieň sa približoval krok za krokom, netušiac, že smeruje priamo do pasce. Daryus sa mu vydal naproti a ako sa jeho čepeľ už-už stretla so svojou obeťou, čas zastal. Pohyb sa nedal zastaviť, no Daryusa prenikla hrôza, keď uzrel namiesto nepriateľa Gabriela svoju sestru Faythe, ktorá do ticha noci vykríkla, akonáhle ju prebodla čepeľ.

(Gabriel)

Keď prišiel do Nebeskej zátoky a uzrel dve nehybné telá na zemi, neveril. Nechcel veriť. Nemohol veriť svojim vlastným očiam.

„Anjeli nado mnou... klamete moje zmysly?“ vyšlo z jeho hrdla. Xanderov plač bol jasným znamením, i to, že na bratovom krku nenahmatal tep. Klesol na zem k Faythe, rovnako nehybnej ako Arhys, ktorej z rany stále vytekala krv. „Lež pokojne, láska moja. Neopustím ťa...“

Pootvorila oči a slabo sa pousmiala. I vo svite hviezd videl, ako jej pokožka zbledla. „Celý život som kráčala sama... a teraz som našla svoj domov... v tebe... avšak príliš... neskoro...“

„Vkročil som azda do niečej nočnej mory?“ zúfalo na ňu hľadel, pričom zrak mu utekal aj k mŕtvemu bratovi. Mŕtvemu. „Toto je viac, než dokáže uniesť akékoľvek srdce...“ Nenávistne zdvihol pohľad k Daryusovi, ktorý stál obďaleč. „Ukradol si život môjmu bratovi! Koľkí ešte musia zomrieť, kým otvoríš oči?!“ Faythin stisk dlane zoslabol, čo ho donútilo obrátiť sa späť k nej. „Teraz ma neopúšťaj, ešte dýchaj. Ostaň silná... takto sa to neskončí... Celý život si kráčala sama – teraz, keď som tvojou nádejou, chyť ma za ruku... a nepusť...“

Cítil len drvivú bolesť a ochromujúci žiaľ. Nič podobné ešte necítil a chcel kričať na Boha nad sebou, na duše pod sebou... keď Faythino zovretie úplne povolilo a ona vydýchla.

Gabriela naplnila príšerná bezmocnosť a skríkol, skríkol bolesťou tak mocne a hlasno, až zbadal Daryusa, ako padol na zem s rukami pritisnutými na uši. A prišiel o svoj hlas.

(Lord Nafaryus)

Prišiel neskoro. Prišiel príliš neskoro a jeho bolesť vytryskla von v slzách, ku ktorým sa pripojili aj tie Arabelline a v ich utrápenom objatí sa zliali do jedného vodopádu.

Pochopil. Jeho bláznivá pýcha a jeho sebecké srdce zavinili smrť jeho najdrahšej, najmilšej, najdobrosrdečnejšej Faythe. Zaslepovala ho vlastná arogancia a ona... ona tu teraz ležala, nehybná, bez života...

Pochopil. Už chápal, prečo sa rozhodla objaviť v ňom svetlo – kiežby ho tak tiež videl. Kiežby tak mohla otvoriť oči, prežiť ďalší deň a po ňom ďalší a ďalší...

Pripadala mu ako umierajúci plameň sviec, no v jej očiach badal odpustenie. Ako jej duša mizla, postupne sa strácala v tme noci medzi hviezdami, Nafaryus začal šípiť nádej. Nádej v tom, koho považoval za nepriateľa.

„Gabriel...“ otočil sa k nemu, v jeho tvári badal bolesť podobnú tej jeho vlastnej. „Dokáže Vyvolený udržať jej plameň? Nech horí ďalej! Svoj život by som dal za jediný okamih... Použi svoj dar, prebuď ju! Prebuď ju, nech ožije!“

(Gabriel)

„Keby mi ešte niečo zostalo, určite by som použil svoj dar a dodal jej ďalší nádych... a uvidel znovu jej úsmev... Lenže môj dar je preč, spolu so všetkými jej snami, zmizol v mojom výkriku. Môj krehký hlas... sa úplne stratil,“ odpovedal potichu. „Nemám už čo dať. Slová, čo som túžil povedať, sú už len šepotom vo vetre... A všetka nádej... je teraz... preč.“

Zrazu zbadal, ako z tieňov jedna za druhou vychádzajú postavy, každá so sviečkou v ruke. Nocou zazneli tisícky hlasov, ktoré prišli zaspievať symfóniu milosrdenstva pre svojho spasiteľa, príliš vyčerpaného bojovať.

A ako chór znel hlasnejšie, Gabriela napĺňal úžas, až pred ním takmer ako maják žiariaci v temnote zasvietila nádej. Podvedome sa pridal v speve k nim, objavil znovu svoj hlas a začal spolu s nimi prosiť, prosiť hudbu, aby viedla Faythe z temnoty do svetla. Aby milosrdná pieseň prepustila jej dušu na slobodu a rozviazala putá jej nekonečného spánku.

Ako spevom prosil Boha, aby ho učinil plavidlom svojej bezhraničnej milosti, Faythina hruď sa nadvihla a jej oči sa pomaly otvorili.

(Faythe & Gabriel)

„Otec mi raz povedal, že láska nie je to, čo dostaneš, ale to, ako sa rozhodneš žiť na ceste, ktorú si zvolíš. Spolu teda postavíme nový svet. Náš... náš nový svet,“ usmievala sa naňho.

Gabriel nemohol uveriť, netušil, čo za mágiu bola v jeho hlase a v jeho dare, keď navrátila Faythe život, no mohol iba ďakovať a tešiť sa. Strata brata bolela, veľmi, ale mal Faythe... jej teplú dlaň vo svojej, ligot v jej očiach, jej úsmev... všetko to bolo skutočné, živé.

Ako si spomenul na Arhysa, obrátil sa ku Xanderovi a natiahol k nemu voľnú ruku. „Viem, že sa bojíš a cítiš sa sám, ale všetkému budeme čeliť spolu,“ prisľúbil mu. „A skrze nevinnosť v tvojich očiach budú tvoji rodičia žiť navždy. Na ich pamiatku postavíme nový svet. Lepší svet. Náš nový svet.“

„Áno, spoločne postavíme nový svet,“ pridala sa k nim Faythe. „Úžasný svet. Postavíme nový svet – smelý nový svet.“

(Gabriel – Úžasný)

Keď prišli opäť do Nebeskej zátoky, zdalo sa mu, že hlas jeho brata ňou stále znie. Pripomínal Gabrielovi sľub, ktorý dal Arhys kedysi umierajúcej Evangeline. „Brat môj, počuješ ma? Jeho život je v tvojich rukách. Je to len dieťa a je primalý, aby chápal... Ukáž mu lásku a odvahu. Sloboda nepozná hraníc. Povedz mu, že by ma nikdy nemohol sklamať.“

Mal pocit, že vždy poznal správnu odpoveď, že celý ten čas držal v rukách kľúč. Ale až teraz mohol byť konečne tým, kým mal byť. Nie bohom, nie spasiteľom, nie nadčlovekom. Gabrielom, ktorý ukázal svetu nádej v podobe hudby. Gabrielom, ktorý pomáhal budovať nový svet v spolupráci Ravenskillčanov a lorda Nafaryusa. Gabrielom, ktorý umožnil, aby prišiel mier.

A lord Nafaryus, ten sa rozhodol odpustiť svojmu synovi Daryusovi jeho zločin, pretože osud mu beztak uštedril trest krutejší, než si ktokoľvek mohol predstaviť. Gabrielov bolestný výkrik, ktorý mu dočasne vzal hlas, pripravil Daryusa o sluch a tak bol odkázaný prežiť zvyšok života v tichu, bez hudby. Tak ako i doposiaľ, nikdy nemohol spoznať skutočné čaro hudby.

„Ľudia, počujete nás?“ ozval sa Gabriel, prerušiac ticho, ktoré v skutočnosti nebolo tichom – znel v ňom spev vtákov, práca ľudí, šum vetra. „Obnovili sme mier! Ticho bolo prelomené, hudba navždy vládne!“

Ravenskillčania čakali na jednoduchý pokyn a spustili spoločnú pieseň, ku ktorej sa pridal aj lord Nafaryus. „Postavíme svet na spoločnom základe. A budeme opäť žiť naveky v harmónii. Naše životy budú znova ÚŽASNÉ!“