Vyčerpaná
ležala nehybne na mieste, nevnímajúc okolie. Všetky tie hlasy sa
zlievali do neurčitého šumu, ktorý si síce uvedomovali jej uši,
avšak jej myseľ bola prázdna – azda ešte vyčerpanejšia než
samotné telo. I keď miestnosťou sa neustále pohybovalo množstvo
postáv, pripadala si sama. Bola opustená, nemala nič a nikoho. No
vlastne... vlastne to tak nebolo.
Práve
teraz prestala byť sama. Predtým bola
opustená, predtým nemala
nič a nikoho; teraz sa to však zmenilo. Všetko sa zmenilo.
Anestéziologička,
ktorá ju mala na starosti, sa od nej nepohla a teraz ju dokonca
chytila za ruku. „Už je to za vami, pani Pešková, vydýchnite
si.“
„Jurkovičová,“
opravila ju vysilene, až sa sama začudovala, že sa vôbec
pozastavila nad takou drobnosťou. V občianskom stále figurovalo
meno po manželovi, avšak vedela, že si musí zvykať opäť na
dievčenské priezvisko.
„Prosím?
Oddychujte, dobre? O vašu maličkú sa postaráme.“
„Čo
je... s ňou...?“ zašepkala.
„Je
v poriadku, nebojte sa. Pán primár sa o ňu postará.“
„Je...
problém?“ Šípila, že čosi nie je celkom tak, ako by malo byť;
alebo si to len nahovárala? Nie... nepočula plač... to preto
cítila, že je čosi zle... žiaden plač... „Prečo...? Kde
je...?“
„Nebojte
sa. Nestresujte sa. Máte toho za sebou dosť.“
Nebol
to ani zďaleka ľahký pôrod – a už vôbec nie krátky. Ako
prvorodička nemala Aneta ani poňatia, do čoho vlastne ide a čo má
čakať; i keď jej plánovali cisársky a v nemocnici preležala
posledné týždne, prišlo to všetko skôr, než malo. Preto boli
aj obavy o dieťatko opodstatnené: prišlo na svet menšie, než
malo byť, ľahšie, než malo byť, menej vyvinuté, než malo byť.
Zrazu sa jej po tvári znenazdania začali liať slzy a keď si to
lekárka všimla, vzdychla a vreckovkou jej pretrela slané líca i
čelo vlhké od potu.
„Nebojte
sa. Bude v poriadku,“ vyriekla. Aneta jej nedokázala veriť; tam
kdesi ďaleko sa snažili zabezpečiť všetko dôležité pre jej
dcéru, pričom ona len bezradne ležala na mieste, necítila si
vlastné telo a mohla sa iba báť, nič iné.
Keď
si spomenula, ako sa rozhodovala medzi Radom a malou, prišlo jej
opäť nevoľno. Ako len mohla takto uvažovať...? Ako vlastne mohla
pred rokmi, keď s Radom zvažovali, či sa vziať, alebo to nechať
tak, súhlasiť s tým, čo povedal? Ako mohla zmýšľať rovnako
ako on? Ako mohla bez problémov súhlasiť, že nebudú mať nikdy
deti, lebo kariéra je dôležitejšia? Ako mohla nevidieť to
sebectvo?
„Neplačte,
pani Peš-Jurkovičová,“ prízvukovala jej anestéziologička. „I
vaša malá bude potrebovať radostnú maminu, hm?“
„Kedy
ma zašijú?“ zažmurkala na ňu.
„Čochvíľa.
Len čo maličkú uložia do inkubátora.“
„Nepríde...?
Neprinesú ju...?“
„Prinesú,
hneď ako to bude možné. To vám sľubujem.“
„Ste...
zlí... Chcela som ju... rozhodla
som sa pre ňu...“
Ibaže
v momente, keď zistila, že napriek všetkým možným spôsobom
ochrany a všetkým zábranám otehotnela, už vtedy vedela, že sa
niet o čom rozhodovať.
Aj potom, keď jej Rado dal jasné a nekompromisné ultimátum (buď
interrupcia, alebo rozvod), i keď si vzala pár dní na premyslenie,
nezvažovala žiadne ‚pre‘
v súvislosti s ukončením tehotenstva. Ako by mohla odvrhnúť čosi
– kohosi
–, čo stvorili oni dvaja? Ich city?
V
tom okamihu, keď povedala tieto slová, začala byť podľa neho
smiešna a patetická, skrátka kôpka hormónov. Stokrát jej
vravel, že to oľutuje, až ‚to‘ príde na svet a ona sa bude
musieť o ‚to‘ starať – ako ju bude mrzieť, že nemá pri
sebe jeho, ale len akýsi umrnčaný a sebecký uzol zameraný
výlučne na vlastné potreby.
V
čom sa však líšil on od tejto svojej ‚definície‘ dieťaťa?
Bol sebec, zameraný na uspokojovanie vlastných potrieb, či
psychických, intelektuálnych, telesných... Ale ľúbila ho. No
veľmi rýchlo si uvedomila, že to bezbranné stvorenie, ktoré nemá
žiadny hlas a nemôže sa obhajovať, nemôže vyjadriť svoju túžbu
po živote, ľúbi viac. A že i ono, keď príde na svet, bude azda
ľúbiť ju
podobne, možno ešte viac. Ešte čistejšie.
Ani
v deň, keď si vypočula na gynekológii, že jej tehotenstvo je
rizikové a posledné mesiace by mala stráviť na nemocničnom
lôžku, neplakala tak veľmi ako vtedy, keď jej od neho prišli
rozvodové papiere. Podpísala ich však bez námietok, bez snahy
presvedčiť ho. Poznala jeho rozhodnosť. A on sa rozhodol.
Hoci
anestéziologička ju upokojovala, Aneta už pred hodnou chvíľou
úplne prestala vnímať. Ďalej bdela, padnúť do sladkej náruče
spánku jej bránilo rozbúrené vedomie a myšlienky, čo sa ním
prevaľovali ako obrovské prílivové vlny. Nevšimla si, keď k nej
opäť prišiel lekár, keď sestry priviezli inkubátor na
kolieskach, keď ju zašili. Čosi však cítila – akési teplo,
nie fyzické, ale... duševné?
Cítila
jej prítomnosť?
„Pozrite,
pani Jurkovičová,“ prihovorila sa jej priam až láskavým hlasom
anestéziologička. „Tu máte svoj poklad.“
Po
chvíli dokázala pohnúť hlavou a došlo jej, že ležala celý čas
vedľa nej, tak blízko, takmer na dosah ruky. Natiahla k nej tú
svoju, nevládnu, slabú, roztrasenú; mohlo sa na ňu dievčatko
pozrieť? Bolo zrejme ešte príliš krátko na svete, aby ho vnímalo
očami, no Aneta vedela o deťoch tak málo a o bábätkách takmer
nič.
Mysľou
sa jej ozvali Radove výhražné slová: „Nezvládneš
to! Ešte ma budeš prosiť, aby som sa vrátil, ale na to zabudni,
moja milá! Zabudni!“
Zhlboka
sa nadýchla, dovolila slzám, aby jej naplnili oči a pokropili
tvár. „Zia...“ zašepkala takmer nečujne.
„Tak
sa volá?“ opýtala sa lekárka. „Zapíšte to,“ pokynula
jednej zo sestier.
„Zia
Jurkovičová...“ Mohla byť Pešková, no Aneta si to už ani
nepriala. Jej otec ju odvrhol – a spolu s ňou aj jej matku. Nestál
za to. Ani jeho priezvisko.
„Ešte
tu nejaký čas pobudnete, ale všetko je na dobrej ceste,“ oznámil
jej pôrodník predtým, ako opustil miestnosť.
Anetin
svet sa zmenšil na inkubátor, kde spočívala jej maličká. Jej
poklad. Jej dar. Niekto
veľmi chcel, aby sa narodila. Niekto
prekonal všetky prekážky a daroval Zii život. Daroval Anete Ziu.
Komentáre