Poviedka: Krajina snehu

(záber z filmu The Revenant)

Zimná, tak trochu fantasy poviedka s nádychom škandinávskych krajov dakedy v predminulom storočí... O:) Napadla mi, keď z rádia zaznela pesnička od Dido - Christmas Day :)

Oheň usilovne praskal v kozube a iba vďaka tomu mohla vyjsť hore na povalu. Otec zas neúnavne pil a ona sa chcela zo všetkého najviac skryť – skryť pred jeho pohľadmi, pred škaredými slovami, pred bitkou. Vyšplhala sa po drevenom rebríku a opatrne našľapovala na skuvíňajúce drevo, ktoré jasne udávalo jej polohu otcovi.

Unelme sa rozliali na plecia a chrbát husté mahagónové kučery, keď sa sklonila nad matkinu truhlicu. Od jej smrti prešlo niekoľko týždňov, počas ktorých sa s ňou stihla ako-tak vyrovnať, no i tak napĺňala jej myseľ beznádej a jej srdce skrúšenosť. Ako bude ďalej žiť pod jednou strechou s tým zlým mužom, ktorého nazývala otcom? Bol krutý, bol pijan, bol násilník... Začala prosiť všetkých bohov, aby jej našiel nejakého – akéhokoľvek – ženícha a ona sa musela vydať. Aspoň by sa dostala preč z tejto bohmi zabudnutej diery.

No ak bohovia na ich dom zabudli, mohli ju vôbec vyslyšať?

Do očí sa jej tisli slzy, kým si prezerala matkine veci. Všetko oblečenie zdedila, do tejto truhlice sa však vošlo všetko jej zvyšné imanie, tvorené len niekoľkými obrázkami, náušnicami, modlitebnými náramkami s runami a hrebeňmi. Ako si Unelma prezerala matkine kresby, vytvorené uhlíkom, na prstoch sa jej objavovali tmavé škvrny; musela dávať veľký pozor, aby kresby nepoškodila svojimi rukami.

Dívala sa na krajinu, ktorú vídala každý deň, avšak nakreslená matkinými nežnými a jemnými rukami pôsobila tak domácky – teplo. V skutočnosti bola celoročne zmrznutá, zavalená kopami snehu, chladná a neprívetivá. Unelma sa ani nemohla čudovať, že jej matka sa rozhodla opustiť tento život, trpký, krutý, ťažký, úmorný život. Nie vlastnou rukou, avšak postupom času chorľavela a odmietala sa liečiť. Bitky od prísneho manžela jej zdravotnému stavu nepomohli a čoskoro sa odobrala do večnosti k bohom.

Unelma s hlbokým nádychom pritisla pery k okraju jedného z obrázkov a zatvorila oči, nechajúc slzy stekať po svojich lícach. Ako nesmierne jej matka chýbala. Jej jediná opora, jediná osoba, ktorá ju úprimne ľúbila, jediná osoba, pri ktorej smela byť Unelma sama sebou. „Ah, mamička, ako budem žiť bez teba...?“ zašepkala, ako keby očakávala odpoveď. Azda by sa i prestala báť duchov, keby sa jej zjavila samotná matka – v dlhom bielom rúchu, priehľadná, s rozviatymi vlasmi, ktoré po nej zdedila, snáď usmiata...

Zrazu sa jej začal papier medzi prstami rozdvojovať a preľaknuto otvorila oči. Pokazila ďalšiu z kresieb? Hodnú chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že nič nezničila – iba objavila... dva zlepené papiere. Objavila kresbu, ktorú doposiaľ nevidela, pričom srdce sa jej prudko rozbúšilo zvedavosťou a nadšením. Objavila kúštik života svojej matky, o ktorom dosiaľ netušila, aj keď to možno bol iba ďalší zo studených dní prenesený na papier, no Unelme pripadala predstava čohosi nového, čo jej matka zanechala za sebou, taká vzrušujúca, až sa jej roztriasli prsty, ktorými sa snažila oddeliť jeden papier od druhého.

Aký bol jej šok, keď hľadela namiesto suchých konárov stromu, prehýbajúcich sa pod snehom, či šedých oblakov, prevaľujúcich sa nad zasneženou pustatinou, na mužskú tvár. Bola to tvár hranatá, ostro rezaná a ošľahaná vetrom, zarastená neupraveným strniskom. Tvár čiastočne skrytá tieňom, ktorý vytváral klobúk, líce preťaté jazvou, pery bez úsmevu – no vrúcny pohľad. Pohľad upriamený do diaľav a predsa taký prítomný, skutočný, priam hmotný. Unelma mu podvedome prešla končekmi prstov po jazve a nevdojak sa pousmiala, nie z radosti, že ho niekto zranil, ale kvôli zvláštnemu teplu, čo jej naplnilo hruď.

Až po niekoľkých minútach si uvedomila, že na stuhe na klobúku má veľmi nenápadný nápis; prižmúrila oči a chvíľu ho musela lúštiť. „Salainen...?“ Netušila, čo to znamená, s najväčšou pravdepodobnosťou to však bolo meno toho muža, aspoň tak to odhadla. Zahľadela sa na jeho košeľu a po istom čase začala rozoznávať v záhyboch látky ďalšie písmená: narastalo v nej vzrušenie i zvedavosť, až sa jej podarilo prečítať: „Nájdi ho. Nájdi ho?“ zopakovala prekvapene. „Mamička...“

Nechápavo civela na tvár neznámeho muža – Salainena – a rozmýšľala, kto to mohol byť. A prečo jej matka chcela, aby ho našla? Nebol nik iný, komu mohol byť určený ten odkaz, iba ona. Jej jediná dcéra, Unelma.

Matka jej už nemohla poskytnúť odpovede. Ale ten muž, Salainen, zrejme áno.

»»»«««

Nemusela presviedčať samu seba, aby opustila „domov“ a odišla kamsi preč. Čo však musela získať, bola odvaha. Nechať nenávideného otca zhniť v tej diere jej nerobilo takmer žiadny problém; ako však ujsť bez toho, aby si to všimol?

Vyraziť do noci nebolo vôbec rozumné, avšak nič iné jej neostávalo. Počkala, až sa otec opije a zaspí, potom si vzala nošu so svojimi vecami, poriadne sa naobliekala, zviazala si vlasy do vrkoča a vydala sa cez okno von. Nebola to pokojná noc, počas ktorej by sa na zem nehlučne znášali pokojné vločky snehu; naopak, blížila sa fujavica, čo Unelma cítila vo vzduchu ešte pred zotmením.

Teraz bol vietor odporne ľadový a štípal ju na lícach a v očiach; zahalila si čo najväčšiu časť tváre do hrubého vlneného šálu a naďalej sa horko-ťažko brodila proti smeru vetra snehom. Riskovala, že uviazne v nejakom záveji? Riskovala. Trápilo ju to však? Ani zďaleka. Pri otcovi ju nečakalo nič dobré a ak by sa i dostala k bohom a svojej matke, mohla byť len rada. A ak by predsa túto cestu prežila a našla Salainena... splní úlohu, ktorú jej matka zanechala.

Bola to posledná – jediná – vec, ktorá mohla dať jej životu zmysel.

»»»«««

Pred sedemnástimi rokmi

Prišiel azda najchladnejší zimný deň – nielen v roku, ale za celý jej život. Tähti občas pozrela k oknu, za ktorým sa snáď bohovia rozhodli vyzúriť na prírode za všetky zlá, ktorých sa dopustilo ľudstvo, a pomyslela na Hevonena, ktorý rybárčil spolu s ďalšími mužmi z okolia. Ako správna manželka by sa mala oňho báť, ale nepociťovala strach. Naopak, bola rada, že nie je doma, aj keď to pre ňu znamenalo samotu a teda ohrozenie.

Práve miesila cesto na chlieb, ktorý chcela ešte pred spánkom upiecť, keď vietor tak silno vrazil do dverí, až ich takmer otvoril. Tähti sa preľaknuto obzrela a priskočila k nim i so stoličkou, aby ňou vytvorila zábranu silnému ľadovému vzduchu. Vietor však udrel znovu a vtom jej zišlo na um, že to možno nie je studený vzduch, ale človek. „Je tam niekto?“ zvolala čo najhlasnejšie.

„Otvorte!“ začula tlmený mužský hlas a bez váhania otvorila dvere, pričom dnu vpadla vysoká postava, ktorá okamžite začala bojovať s dvermi a silou vetra. Tähti mu pomohla zavrieť, po čom muž k dverám našikmo postavil aj stoličku a fučanie v tom okamihu aspoň trochu utíchlo. Na Tähti sa upreli jeho tmavé oči a jej pohľad padol zas na jazvu, ktorá sa mu tiahla po celom líci. „Ďakujem,“ povedal, len čo si stiahol šál i klobúk – vtedy uvidela, že jazva sa nekončí na jeho tvári, ale mizne kdesi na krku, ba možno vedie až na jeho hruď.

„Vonku zúria bohovia, kam smerujete?“

„Cestujem.“

„Kam?“

„To neviem,“ vzdychol a podišiel ku kozubu, natiahnuc k nemu ruky omotané látkou namiesto rukavíc.

„Ah, zohrejte sa...“ Chvíľočku si ho premeriavala, vzápätí liala polievku z obeda do kotlíka a ten zavesila nad oheň.

„Ste tu sama?“ ozval sa, hľadiac medzi plamene.

„Čož-... áno...“ odvetila trochu váhavo, premeriavajúc si ho od chrbta. Pustiť do domu cudzieho muža ozaj nemuselo byť bezpečné; na druhej strane, mala ho nechať zamrznúť vonku? K najbližším susedom to trvalo viac ako dve hodiny chôdze, žili tu s Hevonenom na samote a Tähti bola vyslovene osamelá. Jej muž aspoň chodieval na ryby s ďalšími mužmi, jej však neostal nik. Svoju rodinu nevidela odo dňa, keď ju Hevonen kúpil od jej otca za dva kone.

„Kde máte muža?“

„Šiel na ryby.“

„Hm,“ pokýval hlavou a viac nič nevravel.

Tähti ho potom usadila k stolu a položila pred neho tanier, zaprajúc mu dobrú chuť, pričom muž sa ihneď pustil do jedla. „Musíte byť hladný...“

Opäť iba prikývol a odhryzol si zo starého chleba, ktorý mu dala k polievke.

„Idete zďaleka?“

„Zďaleka. Už ani sám neviem odkiaľ.“

Odmlčala sa a vrátila sa k svojmu cestu na chlieb, každú chvíľu však na muža nenápadne pozrela, akoby ho kontrolovala. Zároveň si uvedomovala, že to nemá zmysel – ak jej bude chcieť ublížiť, tak jej ublíži. Ak ju bude chcieť okradnúť, tak ju okradne. Ak ju bude chcieť znásilniť...

„Máte tu nejaký slamník navyše?“ opýtal sa, keď dojedol.

„Nájde sa tu pre vás miesto,“ prisvedčila.

„Výborne. Volám sa Salainen.“

»»»«««

Váhala, keď ju pozval, aby si sadla k nemu pred kozub, no presvedčil ju. „Určite tu pracujete usilovne celý deň a teraz tu nie je váš muž, aby vás kontroloval.“

Pritiahla si k telu tuhšie vestu zo sobej kožušiny a usadila sa vedľa neho i s pohárom horúceho odvaru, pričom druhý podala jemu. „Poznáte Hevonena?“

„Nie, nepoznám. Ale väčšina manželov je predsa k svojim manželkám rovnaká.“

„Asi máte pravdu,“ vzdychla.

„Ste veľmi mladá.“

„Vydávala som sa mladá. A aj keď neprešlo až tak veľa času, mám pocit, že som tu celé veky. A že som príšerne zostarla.“

„Nemáte tu ľahký život, hm?“

Pozrela naňho a pousmiala sa. „Obávam sa, že nemám nárok sťažovať sa mužovi, ktorý cestuje nevedno kam v takomto mraze a nemá sa kam uchýliť, iba ak mu pomôžu cudzinci.“

„Cudzinci ma dosiaľ nesklamali, na rozdiel od tých, ktorí sa tvárili ako priatelia či rodina.“

„Takže aj vy máte za sebou ťažký život.“

„A ťažký život pred sebou,“ zhodnotil, napijúc sa. Tähti to prekvapilo, musel sa popáliť na jazyku, ale nezatváril sa, že by pocítil čo len náznak bolesti.

„Ako môžete cestovať bez cieľa?“

„A dá sa v tejto krajine plnej zimy a snehu nájsť nejaký cieľ? Či vôbec vytýčiť si cieľ?“

„Takže iba putujete?“

„A stretávam dobrých ľudí,“ pousmial sa na ňu a znovu si odpil.

Tähti zvierala pohár v rukách, dívala sa cez paru na plamene ohňa a zhlboka dýchala. „Možno by som z vás mala mať strach, ale... nemám.“

„Nie? Prečo?“

„To neviem. Ste tajomný a predsa mi pripadáte známy.“

„Veríte v to, že bohovia sa niekedy prevteľujú do rôznych osôb a kráčajú touto zemou?“

„Verím v bohov, modlím sa k nim, ale... v to, čo vravíte vy, nie. I keď ich prosím o ochranu, nie som si istá, či verím v to, že dbajú na moje modlitby. Ba či ich vôbec počúvajú.“

„Niektorí si mysleli, že ich vo mne navštívil niektorý z bohov.“

Otočila k nemu hlavu. „A čo si o tom myslíte vy?“

„Nič. Nechal som ich v tom, boli vďaka tomu veľmi pohostinní.“

„Ah...“ krátko sa zasmiala, ale veľmi rýchlo stíchla, akoby ju zvuk vlastného smiechu vyrušil.

„Stalo sa niečo?“

„Ja len... už dosť dávno som sa nesmiala.“

„Úsmev vám pristane.“

„Ďakujem,“ sklonila hlavu. Takýchto slov sa od Hevonena nedočkala a ani v ne nedúfala, no napriek tomu ju teraz – z úst neznámeho muža – zahriali na duši.

„Je to škoda, že sme my muži takí strašní. Ničíme vo vás všetku krásu svojou krutosťou.“

Táto zvláštna veta ju vyrušila, aj keď to priamo neprejavila. Mlčky sa nad ňou zamýšľala a nevdojak musela súhlasiť; poznala veľa príbehov nešťastných žien, ktorých ich muži – pijani, násilníci, bitkári – pomaly ničili, až ich museli pochovať. Ona tak nemohla dopadnúť, hoci skončila práve v Hevonenových necitlivých rukách, ktoré boli iba tvrdé, drsné a mozoľnaté, nikdy nie nežné.

„Mali ste ženu?“ prerušila ticho. Ani nevedela prečo, no intuitívne použila minulý čas, akoby tušila, ba priam vedela, že muž sediaci vedľa nej nemá životnú družku. Bol však od nej starší a preto predpokladala, že mal manželku – aspoň kedysi.

„Nie, nikdy som sa neoženil.“

„Ako to? Túlate sa celý život a nenašli ste takú, ktorá by chcela chodiť s vami?“

„Dá sa to tak povedať. Alebo som skrátka nenašiel tú pravú.“

„Tú pravú...?“ prekvapene nadvihla obočie.

„Alebo som ju našiel, no už mi ju medzičasom ukradol ktosi iný.“

Miestnosťou znel iba praskot ohňa, keď k nemu obrátila zrak a zistila, že jeho oči sa upierajú na jej tvár. Nevedela rozoznať, či vidí v jeho zreniciach iba odraz ohnivých iskier, alebo to boli iskry, ktoré vychádzali priamo z jeho vnútra, no z jeho pohľadu jej prebehol po chrbte mráz. Nie mráz, aký vládol krutou rukou vonku a činil život v krajine snehu takým ťažkým, ale mráz, ktorý nasledovalo teplo. Mráz, ktorý ju pritiahol priamo do Salainenovej náruče.

O osem mesiacov a štyri dni priviedla na svet svoju maličkú princeznú, svoj sen. Unelmu.

»»»«««

Celá bola skrehnutá a takmer si necítila končatiny. Začala sa vážne obávať o svoje prsty na nohách, keď v diaľke čosi zablikalo. Svetielko jej dodalo nádej a pridala do kroku, i keď sa stále zabárala do snehu hlbšie a hlbšie.

Schválne sa vydala opačným smerom, než žili otcovi priatelia-rybári. V strachu, že by ju spoznali, nemohla riskovať a prísť im do cesty či dokonca prijať od nich pomoc. Ak sa vydať na potulky a hľadať neznámeho, možno neexistujúceho muža, tak len smerom k cudzincom.

Natrafila na podarenú rodinku so štyrmi neposlušnými chlapcami. Žena jej ponúkla rybacie guľky a pečivo, potom ju zahrial bylinkový odvar a dostala miesto na spanie. Len čo sa začalo rozvidnievať, vydala sa ďalej a opäť pátrala po najbližšom obydlí, kde by jej mohli dopriať teplú stravu a najmä strechu nad hlavou.

Počas dní neúnavne kráčala, po nociach sa jej darilo nájsť si ubytovanie u dobrých obyvateľov. Netušila, že na svete – navyše v krajine snehu – sa nachádza toľko láskavých duší, ktoré nezištne pomôžu. Keď však natrafila na hostinec, kde musela platiť za izbu i za pokrm, neostávalo jej iné než vybrať sa ďalej a dúfať v niekoho, kto jej opäť pomôže bez nároku na odmenu.

Všade sa pýtala na muža menom Salainen a všade dostávala rovnakú odpoveď: „Také meno som jakživ nepočul.“ Zistila, že to meno znamená „tajomný“ či „tajomstvo“, a začala vážne pochybovať, či je vôbec skutočný. Možno si ho jej matka vymyslela, možno bol výplodom jej fantázie, nejakým vysnívaným hrdinom, ktorého prosila o záchranu. Alebo bol možno stvárnením niektorého boha, možno jej matka chcela len dať niektorému z nebeských ochrancov ľudskú tvár... Prečo by tam však písala slovo Salainen? A prečo by chcela, aby ho Unelma našla?

»»»«««

Stratila prehľad o čase a netušila, koľko dní prešlo od jej odchodu z domu. Nemala ani poňatia, čo urobil jej otec, keď zistil, že zmizla. Predstavovala si jeho zúrivosť, hnev, nadávky... a bola veľmi rada, že to všetko nemusela vidieť na vlastné oči. Nijako ju však netešilo vedomie, že ho opustila. Dúfala, že v živote bez neho nájde úľavu, ale nestalo sa tak. Niežeby jej chýbal, to v žiadnom prípade, no predsa len... teraz už nemala vôbec nikoho.

Prestala veriť, že Salainena niekedy nájde, a jej cesta zrazu stratila cieľ i význam. Začala uvažovať, že by si mala nájsť prácu a niekde sa usadiť, najlepšie v nejakom hostinci, kde by mala šancu zarobiť si a prežiť slušný život. Hlavne slušný.

Keď ho konečne našla – vysnený hostinec –, najprv sa pýtala na prácu a až potom na Salainena, v podstate iba zo zvyku. Ako očakávala, hostinská s hostinským nemali poňatia, o koho ide, avšak po chvíľke ju poklepal po ramene neznámy muž a ona sa preľaknuto k nemu otočila. „Áno?“

„Spomínali ste Salainena, slečna?“

„Áno, hľadám ho. Vy... vy ho poznáte?“ Je skutočný? takmer sa spýtala vzápätí, no predsa len zadržala otázku na špičke jazyka.

„Nedávno tadiaľto prechádzal, ale dlho som z neho ťahal jeho meno.“

Unelma takmer poskočila na mieste od nadšenia. „Viete, kam smeroval?“

„Na juh. Viac ani on sám nevedel.“

„Na juh...“ zopakovala si sama pre seba a prikývla. Nádej prišla tak nečakane, práve vo chvíli, keď sa takmer vzdala, až sa jej nechcelo veriť.

„Takže o tú prácu zrejme nebudete mať záujem, slečna,“ ozval sa jej spoza chrbta hostinský.

Unelma sa zvrtla k nemu späť. „Prepáčte... nie, budem musieť ísť ďalej.“

»»»«««

Poznala síce smer, ktorým kráčal Salainen, a nasledovala ho, ale prešli dlhé dni, kým opäť objavila obývanú oblasť. Niesla si zásoby sušeného mäsa a vodu jej občas nahrádzal sneh, ktorý si nechávala roztopiť na jazyku. Na vlastné prekvapenie objavila osadu – prvú, ktorú vo svojom živote vôbec uzrela. Nikdy nevidela toľko ľudí pokope a keď sa ešte dopočula, že je to „malá osada“, takmer neverila.

Vypytovala sa na Salainena a napriek uplynulým týždňom a mesiacom, počas ktorých pomaly, ale isto strácala nádej, teraz verila viac než kedykoľvek, že ho objaví. Nedostávala sa jej však žiadaná odpoveď. „Takého nepoznám,“ to si vypočula aspoň päť ráz a potom ešte ďalších päť. Nakoniec však natrafila na staručkého muža, ktorý zhrbene kráčal uličkou a zadíval sa na ňu zdola.

„Salainen? Ten sa konečne vrátil. Nie však medzi nás, aj keď ostáva blízko. Väčšina ho tu už ani nepozná. Uchýlil sa tamto do jaskyne, tam býva.“

Ukázal jej aj ten správny smer a Unelma sa napriek telesnému vyčerpaniu rozbehla, akoby bežala v ústrety svojej milovanej matke či vidine šťastnej budúcnosti, hoci netušila, kto vlastne Salainen je a prečo bol pre jej matku taký dôležitý, aby ho zaznamenala na papier, ale zároveň ho chcela skryť a zlepila ho s iným obrázkom.

Stmievalo sa, keď sa priblížila k akejsi jaskyni, netušiac, či nájde odvahu vstúpiť. Vládla tam tma, no tá mala čoskoro pokryť celú krajinu snehu a Unelma vedela, že i jaskyňa je istým spôsobom strechou nad hlavou. A pre niekoho – napríklad pre Salainena – aj domovom.

Vošla dnu a ako veľká nádej jej zažiarila vatra v hĺbke tej čiernoty, ktorá sa zdala nepreniknuteľná. „Haló?“ ozvala sa pre istotu.

„Kto je tu?“ zaznel hneď mužský hlas, ktorý jej pripadal drsný a predsa mäkký.

„Vy... ste Salainen?“ vykročila smerom k ohníku, ktorý si veselo pukotal a blikotavo ožaroval svoje okolie.

„Odkiaľ ma poznáš?“ zjavil sa zrazu priamo za ňou a Unelma nadskočila na mieste. Chytil ju za predlaktie, nie však násilne, no potiahol ju k ohňu a prezrel si jej tvár. Unelme srdce na okamih prestalo biť: bol to naozaj on, muž z obrázku. Muž, ktorý pre jej matku znamenal zrejme veľa. Možno ho poznala prv, než sa vydala za jej otca...? Šokovalo ju a zároveň vôbec neprekvapilo, keď zarazene zašepkal: „Tähti...“

„Som Unelma,“ vyviedla ho z omylu. „Jej dcéra,“ dodala vzápätí, čím zahnala sklamanie z jeho tváre.

„Jej dcéra...? Bohovia, čo tu robíš, dievča?“

„Hľadám vás. Hľadám vás už mesiace. Keď matka umrela, našla som...“ stíchla. Jeho oči prezrádzali tak veľa, aj keď tvár zjazvená bojmi i rokmi nevyjadrovala emócie, a Unelma chvíľu nedokázala pokračovať.

„Umrela?“ zopakoval po pár sekundách.

„Áno... bola dlhšie chorá a... nakoniec v pokoji odišla.“ Dlhá cesta, ktorú prešla, značila aj uplynulý čas, ktorý ju vzďaľoval od matkinej smrti – a čas mal liečiť. Azda to bola tak trochu pravda, hoci jej strata bolela a Unelma tušila, že bude bolieť navždy, pretože miesto matky nemohol v jej srdci zaplniť nikto iný. A mať deravé srdce, to predsa muselo byť bolestivé.

Salainen ju pustil a zahľadel sa do plameňov ohňa, ktoré sa odrážali v jeho očiach ako bláznivé iskry. Dodávali iskru aj jeho výzoru, hoci Unelma si vedela i pod jeho jazvou a neupravenou bradou predstaviť veľmi pekné črty, ktoré pokryli nánosy času a ťažkého života.

„Hľadala som vás, pretože... som našla v jej truhlici toto,“ vytiahla zo svojej noše obrázok, ktorý si prezerala tak často. Podala mu ho a Salainen sa zadíval na vlastnú, o niekoľko rokov mladšiu podobu.

„Netušil som, že tak krásne kreslila,“ poznamenal. „No je pravda, že mala citlivú dušu.“

„Ako dlho ste ju poznali? A odkiaľ?“

Pozrel na ňu. „Iba jeden deň. Vlastne jeden večer a noc potom. Viac nie.“

Prekvapene zažmurkala. „Iba tak krátko? A prečo... prečo vás nakreslila?“

„To by si sa zrejme musela spýtať jej,“ vrátil jej ošúchaný papier.

„No vy si ju pamätáte... pamätáte si ju veľmi dobre,“ zadívala sa naňho uprene a zároveň zvedavo.

„Veľmi dobre,“ zopakoval.

„Poviete mi o tom? Prosím?“

„Chýba ti, hm? Tiež som to zažíval. Stále to zažívam...“

„Stále?“

„Tvoja matka...“ zhlboka sa nadýchol a na chvíľu privrel oči. „Mal som dobrodružný – no neľahký – život, ale ona v ňom zažiarila ako jasná hviezda, čo ťa v noci navedie na správny smer.“

„Hviezda... to i znamenalo jej meno,“ pousmiala sa.

„Viem.“

„Takže bola pre vás dôležitá?“

„Nesmierne. Viac, než som si pri odchode uvedomoval. Vtedy mi ani nenapadlo, že je možné zamilovať si niekoho za niekoľko hodín.“

Unelma zarazene pootvorila ústa. „Zamilovať...?“ zopakovala potichučky, akoby sa bála vysloviť to nahlas.

„Áno, ľúbim ju. Zvláštne, však? Takmer neuveriteľné. Ja, muž-skala. Miloval som ju celým svojím tvrdým srdcom. I keď len jednu noc.“

Neveriacky sa naňho dívala a srdce sa jej prudko rozbúšilo. Bolo to vôbec možné? „Kedy... kedy to bolo?“

Obrátil sa k nej. „Je to necelých osemnásť rokov. Aspoň myslím.“

Zhlboka sa nadýchla a okamžite tomu uverila. Uverila, lebo potrebovala uveriť. Už nebola na tomto svete sama, aj keď stratila matku. Pritisla sa k nemu, k neznámemu – a predsa známemu – mužovi a pocítila bezpečie, aké jej otec, či skôr matkin manžel, nikdy nedožičil. „Ocko...“ ušlo jej spomedzi pier.

Salainena jej gesto neskutočne zaskočilo, postupne ho však začala blízkosť toho dievčaťa s mahagónovými kučerami, ktorými tak bolestne pripomínalo svoju krásnu matku Tähti, roztápať zvnútra. Pevne Unelmu objal a vedel, precítil, že patrí k nemu. Že už nie je sám. Že už nikdy, nikdy nebude sám.