Poviedka napísaná na počesť môjho teleskopu, ktorý som tieto Vianoce oprášila po x mesiacoch s výčitkami svedomia. Volá sa Max :D A budem sa snažiť používať ho a nosiť ho na balkón čo najčastejšie! O:)
„Poď už, ocko!
Poď už!“
Tak nedočkavo
poskakovala na tmavom balkóne, až mi bolo ľúto zhasnúť malé
kuchynské svetlo a vzdať sa pohľadu na jej rozkošné plavé vlny
vlasov, ktoré poskakovali spolu s ňou, či skôr tak trochu za
ňou, ako nestíhajúca ozvena.
Pomaly som vyšiel k nej a opatrne položil na zábradlie dve šálky,
z ktorých sa paril práve uvarený čaj. Stelkin najobľúbenejší,
kamilkový, no teraz mu nevenovala pozornosť, bola zvedavá na čosi
celkom iné.
S trochou úzkosti
som sa zahľadel na Paulin teleskop. Už od chvíle, keď som Stelke
sľúbil, že jej ukážem hviezdičky, aj keď mamička nie je doma,
som sa bál, že ju sklamem. Paula je astrofyzička, nie ja, ona
rozumie hviezdam, nie ja. Päťročná Stelka však príliš
nerozlišuje naše povolania a v ten večer odo mňa očakávala
presne to čo od mamičky.
Silno som cítil
povinnosť vynahradiť jej Vianoce bez Pauly, z ktorých bola
smutná, aj keď sa snažila – azda z lásky ku mne – nedať to
najavo. Z darčekov sa, samozrejme, vytešovala, oči jej žiarili a
prežili sme pekný Štedrý večer i vo dvojici, no zároveň sa
každú chvíľu pýtala, či nemôžeme ísť za mamičkou do
nemocnice. No nemohli sme.
Aj v nočnej tme som
zbadal lesk v Stelkiných očiach, ktoré na mňa nadšene uprela,
vzápätí preskočiac pohľadom k Paulinmu ďalekohľadu. Ako
astrofyzička milovala hviezdy a láske k nim učila aj našu Stelu –
a vedel som si celkom jasne predstaviť, ako sa k nim čoskoro pridá
náš najnovší prírastok do rodiny. Malý Tomi. Náš Tomáško.
Vianočný darček. Vlastne, predvianočný, narodil sa dvadsiateho
tretieho. Práve preto sme museli stráviť Štedrý deň bez Pauly.
„Ukážeš mi
Sírius, oci?“ Stelka poskočila na mieste – opäť.
„Pokúsim sa,“
súhlasil som. Vo fyzike som sa nikdy nevyznal – vždy som
inklinoval k humanitným vedám, čo ku mne ako k prekladateľovi,
nakoniec, logicky pasuje oveľa viac než vedy prírodné –, ale
vzťah s Paulou ma naučil obdivovať hviezdy. Z diaľky. Vie o nich
tak zanietene rozprávať a Stelka snáď každú hviezdu, ktorú
kedy uzrela prostredníctvom vesmírneho ďalekohľadu, považuje za
svojho kamaráta či kamarátku.
Najjasnejšiu
hviezdu oblohy som poľahky našiel voľným oknom, ťažšie to už
bolo v teleskope. Nasmerovať tubus a najmä zrkadlá v ňom tým
správnym smerom, naľavo od Oriónu – prvý krok. Druhý krok –
zapnúť laserové svetielko a zjednotiť jeho smer so Síriusom.
Nasledovala kontrola v okulári, v ktorom som však aj po zaostrovaní
videl len tmu.
„Už to je, oci?
Už je tam Sírius?“
„Ešte nie,
Steli,“ oznámil som jej popravde, sklamaný sám zo seba.
„Tak rýchlo,
oci!“
„Vydrž chvíľku.“
Bolo zbytočné a úplne márne prosiť päťročné dievčatko o
trpezlivosť, zvlášť po tom, čo som jej nasľuboval hory-doly –
či skôr hviezdy (a nielen tú najjasnejšiu), hviezdokopy i
hmloviny. Aký som bol hlupák! V živote som teleskop neobsluhoval,
všetko pátranie si vždy vzala na starosti Paula a ja som si len
vychutnával výsledky.
Chýbala však aj
mne. Po deviatich rokoch vzťahu to boli prvé Vianoce, ktoré sme
nemali možnosť tráviť spoločne. Na Štedrý deň sme jej akurát
dopoludnia zaniesli so Stelkou zopár pomarančov a vianočných
oblátok s medom, vypočuli sme si (aspoň po piaty raz) inštrukcie,
ako pripraviť kapra i kapustnicu, a vydali sa domov plniť si úlohy
a prichystať si čo najdokonalejšie Vianoce bez mamičky.
Opäť som sa snažil
s pomocou červeného laseru zamerať blikajúci bielomodrý bod
kdesi v diaľke – vďaka Paule tú vzdialenosť, samozrejme, dobre
poznám a aj v tej chvíli som vedel, že sa snažím nahliadnuť do
osemapolročnej svetelnej histórie. Možno práve pre neúspech sa
mi na tom nevidelo nič vzrušujúce, skôr ma začínal bolieť krk
z toho, ako ma teleskop nútil skláňať sa a vykrúcať hlavu
smermi, ktorými sa za bežných okolností ani nepozrie.
„Ocko!“ potiahla
ma Stelka za ruku.
„Musíš čakať,
Steli. Nejde mi to tak dobre ako mamičke.“
„Ale pozri! Tam
letí družica!“
Odtrhol som zrak od
laserového svetielka a dvihol oči k oblohe – skutočnej nočnej
oblohe posiatej tisíckami hviezd. Za obzor pred chvíľou zašla
žiarivá Venuša a popri Mliečnej ceste skutočne prelietala
družica. Naučil som sa ich rozoznávať, ako inak, vďaka Paule,
ktorá mi vysvetlila, že družice sa rýchlo pohybujú naprieč
oblohou, žiaria jasne a neblikajú, na rozdiel od hviezd.
„Krása, Steli.“
„Nájdeš ju
teleskopom?“
„Družicu?“
prekvapene som sa zasmial. „To určite nestihnem. Môžeš sa na ňu
dívať, kým budem hľadať Sírius.“
„A nájdeš mi
potom aj eM štyridsaťdvojku?“
„Ah, Steli...“
pokrútil som hlavou, usmieval som sa však. Keďže sa mi nedarilo
zamerať najjasnejšiu hviezdu oblohy, ako mohla vôbec dúfať, že
jej teleskopom nájdem hmlovinu M42, Veľkú hmlovinu v Orióne,
ktorá sa nachádza pod trojicou hviezd, čo tvoria Oriónov pás,
ale zároveň je omnoho ťažšie viditeľná voľným okom, ani
nehovoriac o hľadaní prostredníctvom ďalekohľadu? Len ona mohla
natoľko vo mňa veriť. Len moja Stelka.
„Môžem sa už
pozrieť do okuláru?“ naťahovala sa.
„Nič neuvidíš,
ale môžeš. No nedrgaj mi do teleskopu, daj pozor.“
Vylezúc na stolček
sa zaprela rukami o moje rameno, aby udržala rovnováhu, a zvedavo
nazerala, či neuvidí niečo zázračné. Čosi si šepotala a ja
som sa snažil sústrediť, no nadobudol som pocit, že sa zrejme bez
telefonátu s Paulou nikam nepohnem.
„Počuj, Steli...
vidíš ešte tú družicu?“
Zdvihla hlavu. „Áno,
tam je! Zalieta za obzor... zmizla...“
„Keď už zmizla,
skús pohľadať všetky hviezdokopy a hmloviny, čo vidíš, hm? Ja
zatiaľ zavolám mamičke.“
„Aj ja chcem volať
mamičke!“
„Iba sa s ňou
krátko poradím,“ pohladil som ju po vlasoch a vrátil sa do
kuchyne, dvere balkónu som však nezavrel, aby som mal Stelu stále
na dohľad. Do premrznutých rúk som vzal mobil a jediným gestom
zavolal Paule. Musel som pretrpieť štyri nekonečné zazvonenia,
kým sa ozval jej unavený, a predsa rovnako sladký hlas:
„Práve mi zaspal
v náručí.“
Cítil som, ako sa
mi pery rozťahujú do úsmevu, a nebránil som im. „Krásny večer,
zlato. Nechcem rušiť, potrebujem iba radu. Chcel by som Stelke
ukázať Sírius v teleskope, ale neviem sa z toho vysomáriť.“
„Ah, miláčik...“
I v jej vyčerpanom tóne som začul úsmev. „Zapol si si laser?“
„Áno, toľko si
pamätám. Len neviem, ako sa dopátrať k Síriusu, v okulári je
stále iba tma.“
„Chce to
trpezlivosť a štipku šťastia.“
„To je mi teda
rada nad zlato.“
Potichu sa zasmiala.
„Dáš mi Stelku?“
„Obdivuje hmloviny
a hviezdokopy.“
„Chýbate mi.“
„To i ty nám.
Tešíme sa na vás oboch, až sa nám vrátite domov.“
„Timko?“
„Uhm?“ Nikomu
inému som zhruba od trinástich nedovolil nazývať ma zdrobneninou
– pre kolegov vo vydavateľstve som Timotej, pre väčšinu
priateľov Timo. Z Pauliných úst znie však každé slovo lahodne.
„Si úžasný
ocino.“
Z hrdla mi vyšiel
krátky smiech. „Úžasne netrpezlivý.“
„Úžasný,“
zdôraznila. „Ľúbim ťa.“
„Aj
ja teba, zlato.“
„Aj
ja mamičku ľúbim!“ zavolala Stela z balkóna.
„Predpokladám,
že si počula,“ uškrnul som sa.
„Dobrú
noc, moje poklady.“
Odložil
som mobil na stôl a vrátil sa za Stelou. „Čo robí mamička?“
„Uspala
malého Tomiho a o chvíľu pôjde sama spinkať.“
„Myslíš,
že sa jej bude snívať o nás?“ hľadiac do okuláru pomaly
otáčala celý tubus teleskopu pomocou skrutiek a napriek drobnej
postavičke päťročného dievčatka pritom zaručene pôsobila
omnoho profesionálnejšie než ja. „Aha, Sírius!“
„Naozaj?“
prekvapene som zažmurkal. „Našla si ho?“
„Stratila
som ho...“ nadvihla sa.
„Ukáž,“
nalepil som pravé oko na okulár a potočil trochu doľava, trochu
doprava, trochu hore, trochu dole. „Ah, tu je...“ upriamil som
pozornosť dole doľava, kde nenápadne vykúkala bielomodrá, divoko
blikotajúca guľôčka. Najprv som čo najprecíznejšie zaostril a
potom sa snažil dostať hviezdu presne do stredu zorného poľa.
„Podaj mi ten druhý okulár, s väčším priblížením,“
natiahol som ruku za seba a Stelka mi do nej čoskoro vložila kratší
okulár s menším priezorom, ktorý nám mal ukázať hviezdu
zbližša.
„Máš
ho, ocko? Je tam stále?“
„Pozri
na oblohu. Bliká tam stále?“
„Oci,
ale vieš, že on naozaj nebliká, však?“
„Prosím?“
žmúril som do okuláru, snažiac sa zabezpečiť Síriusu tú
najlepšiu polohu pre Stelkino oko.
„Sírius
nebliká, to robí naša atmosféra.“
„Ah,
áno, jasné, že to viem.“
„Naučila
ťa to mamička, ako aj mňa,“ zhodnotila spokojne.
„Mamička
ma naučila veľa vecí,“ pripustil som a s úsmevom sa narovnal. „Šup na stolček, princezná, a kochajte sa. Pripravil som pre vás
spektakulárne nebeské divadlo,“ pochválil som sám seba a opäť
poslúžil dcére ako podporný stĺp.
„Ah,
Sírius, ahoj,“ pozdravila ho – skutočne ako starého dobrého
kamaráta. V mysli ma na okamih zaskočila predstava, že sa díva na
svetlo, ktoré je staršie než ona sama. Putovalo k nám od svojej
hviezdy osem celých šesť svetelného roka, pričom Stelka prišla
na svet pred piatimi rokmi, štyrmi mesiacmi a dvomi dňami. „Ocko,
si taký šikovný,“ usmiala sa na mňa po dlhej chvíli, čo
obdivovala svojho „priateľa“, a objala ma.
Prekvapilo
ma to; niežeby boli takéto prejavy pre našu rodinu čímsi
výnimočným, no objatie za Sírius? Pohladil som ju jemne po
chrbte, na ktorý jej padali dlhé vlásky. Paula sa už pol roka
pred svadbou začala strihať nakrátko, no farbu vlasov mali úplne
rovnakú – žiarivú ako slnko.
„Ľúbim
ťa,“ zašepkala tým svojím jemným hláskom a mne až stislo
srdce od dojatia.
„Aj
ja teba, hviezdička,“ vtisol som jej bozk do vlasov. „Daj si
čajík, dobre?“
Poslušne
vzala šálku do rúk a odpila si. „Mňam. Dáš si aj ty, oci?“
„Dám,“
prisvedčil som a napil sa svojho čaju. Treskúcu zimu sme museli
nejako odohnať. „Tak čo, Steli, skúsime aj tú eM
štyridsaťdvojku?“ žmurkol som na ňu.
„Si
najlepší ocinko na svete!“ hodila sa mi opäť okolo krku a ja
som sa zasmial.
Keď
už sme nemohli byť na Vianoce spolu všetci
ako rodina, vedel som, že musím pre Stelku urobiť všetko, aby si
nespojila tieto najkrajšie sviatky so smutnými spomienkami na
Paulinu neprítomnosť. A aj keby som mal zmrznúť a vyočiť si
oči, musel som pre ňu tú čarovnú hmlovinu v Orióne nájsť.
Jednoducho som musel. A jej objatie, smiech, bozky do mňa vniesli
toľko odhodlania, až som prosto vedel,
že sa mi to podarí. Vlastne, nám. Nám obom.
Komentáre