Prečo je dieťa problém?

Zverejnil dňa
Disclaimer: Tento článok sa nesnaží prezentovať morálny imperatív: „Roďte čo najviac detí!“


Vo väčšine seriálov, ktoré nám dennodenne servíruje televízor (či už hovoríme o americkej, inej zahraničnej alebo o slovenskej produkcii), sa stretneme so situáciou, keď si žena - v pubertálnom veku, dospelá matka niekoľkých detí či slobodná, skôr kariérovo orientovaná osoba ženského pohlavia - vydýchne: „Uf, (ešteže) nie som tehotná!“ Naposledy som napríklad videla takúto scénu v novodobom Doktorovi z hôr (:D).

Pritom však nešlo o dospievajúce dievča ani matku veľkej rodiny. Bola to obyčajná slobodná žena žijúca v záväznom vzťahu, ktorá má prácu, stabilitu, žiadne prehnane náročné životné okolnosti ani zdravotné riziká, ktoré by v súvislosti s tehotenstvom mohli hroziť.

Zarazilo ma to; prečo sa jej uľavilo, že nie je tehotná? Prečo je tehotenstvo v médiách prvotne prezentované ako záťaž, niečo, čo sa nemalo stať, problém, ktorý treba nejako vyriešiť? Nevidím za tým propagandu interrupcií a ani nie som paranoidná, že by žiadna žena netúžila mať deti. Trošku ma však desí, že takéto zmýšľanie (dieťa = problém) sa nám podsúva v médiách už niekoľko desaťročí.


Prečo sa nám však pri pohľade na detské tváričky, spiace bábätká a tie krásne veľké veselé (či smutné) očiská čosi roztápa v srdci? Pretože deti sú dar a všetci to niekde hlboko cítime. Život je niečo, čo nepatrí pod kontrolu človeka. Netvrdím, že nie je prirodzené zľaknúť sa, ak napríklad dieťa nebolo plánované, netvrdím ani, že všetky ženy, ktorým sa uľaví, že nie sú tehotné, by hneď šli na interrupciu, keby zistili, že predsa len sú. Trápi ma však tá myšlienka, ktorá sa za tým skrýva.

Prečo vníma súčasná spoločnosť dieťa ako obmedzenie? Ako nejakú stopku veselému, slobodnému, šťastnému životu? Prečo sa zameriava na to, o čo všetko matka/otec príde, keď sa stane rodičom? Môj osobný názor je, že stať sa rodičom je tá najzáslužnejšia a najúžasnejšia vec, akú človek môže dosiahnuť (hovorím o rodičovstve vo všetkých zmysloch slova - biologickom, adoptívnom, duchovnom). Prečo sa nám teda prezentuje ako norma to, že dieťa skrátka nechceme, ani keď sme s tým pravým/s tou pravou v dlhodobom, odovzdanom vzťahu?


Nechceme prvé dieťa, lebo je ešte skoro. Keď však príde a prijmeme ho, nechceme druhé, pretože jedno nám stačí, s jedným máme dosť práce, jedno nás plne zamestnáva. Nerobím tu reklamu mnohopočetným rodinám, nehovorím, že je správnejšie alebo nesprávnejšie chcieť dve či desať detí. Ide mi o nastavenie srdca, o to prvotné, čo máme skryté v hĺbke duše.

Dieťa nie je problém a nie je to záťaž. Iste, určite je náročné byť rodičom - lenže v živote nás čaká hromada náročných vecí a nevidíme ich ako prekážky v šťastí, skôr naopak, ako cestu k šťastiu. Napríklad vysoká škola: je to ľahký krok, vybrať si ten správny študijný odbor, absolvovať prijímačky, zvládať skúšky, napísať diplomovku, prejsť štátnicami? Zamestnanie: je jednoduché nájsť si tú správnu pozíciu, ktorá nás bude napĺňať a vďaka ktorej budeme užitoční? Zdravie: je vždy ľahké žiť zdravo, nedopriať si sladkosti či pizzu, prekonať sa a ísť cvičiť?

A všetky tieto „ťažké“ kroky predsa robíme. Nie sme zbabelci, ktorí si vyberajú ľahšiu cestu životom, alebo sme? Chceme nimi byť? Či chceme byť niekým, kto aj čosi prekoná, čohosi sa vzdá, aby dokázal dačo viac?


Deti sú predsa budúcnosť. Deti sú tým, čo tu zanecháme. Ako sa budú raz cítiť ako dospelí ľudia, keď boli od prvotného okamihu odmietnuté, nechcené, nežiadané? Postoj matky je prvotným vnemom, ktorý dieťa cíti - najmä počas svojho prenatálneho vývoja. Samozrejme, že je nesmierne dôležitá aj rola otca, ktorý môže s dieťaťom taktiež komunikovať ešte v období, keď sa vyvíja v brušku. Každý z nás predsa chce byť prijatý, milovaný, vytúžený.

Preto prijímajme, milujme a túžme po svojich deťoch.



---

ZDROJE obrázkov (v poradí, v ktorom sa nachádzajú v článku):

Komentáre

Zverejnenie komentára