Jedna noc, dve umelecké duše a čaro chvíle.
Obklopená
hustou dymovou clonou sledovala pódium pokryté štyrmi pármi nôh.
Zatiaľ čo bubeník len jemne cinkal o činely, basgitarista
prepletal prstami po pražcoch svojho nástroja až príliš rýchlo.
Muž s kovbojským klobúkom, ktorý nezapadal do komornej atmosféry
jazzového klubu, sa medzitým láskal so svojou harmonikou. Jediný,
kto pútal spomedzi tých štyroch jej pozornosť, bol gitarista.
Jeho
prsty nežne hladili štíhly krk elektrickej gitary, sám sa sem-tam
pohol v rytme melódie, ktorú počul len on, hoci hral v rámci
práve vzniknutej, časovo ohraničenej kapely cudzincov. Každý si
hral svoje a predsa sa snažili o akýsi súzvuk, ktorý však ona
nedokázala zachytiť. Jazz nepatril k jej obľúbencom, zato
atmosféra klubu, žiara modrých svetiel, cigaretový dym, závan
alkoholu z vyprázdnených pohárov... to bolo čosi pre ňu.
Zvedavým
pohľadom skúmala gitaristu až príliš vytrvalo, pretože zrazu sa
im v tom zvláštnom prítmí stretli pohľady. Dve čierne oči
upreli sa na ňu napriek vzdialenosti nekonečných pár metrov,
ktoré delili nenápadnú návštevníčku podniku od pravidelného
hudobného hosťa. Pri tom stretnutí očí ju prenikol pocit, že by
stál za to. Chcela ho zachytiť.
A
od toho momentu bola presvedčená, že hrá pre ňu. Niekoľkokrát
k nej ešte zablúdil zrakom, na tvári mu však naďalej pohrával
ľahostajný náznak úsmevu vypovedajúci o spokojnosti umelca s
vlastným výkonom. Pridala sa k potlesku a sklamane sledovala, ako
sa rozpadá kapela, ktorá sa stretla tu a teraz pre tú jedinú
chvíľu, čo sa už stala nedostižnou minulosťou miznúcou v
tabakovom opare.
Harmonikár
zmizol ako prvý, nasledoval bubeník a basgitarista smeroval k
toaletám. Klub naplnilo ťaživé ticho, tých zopár zvyšných
hostí, čo sa rozhodli ponocovať, sa neodvážilo hovoriť
hlasnejšie než šeptom, akoby dúfali, že hudobné nástroje začnú
hrať samy. Predstavila si to a nevdojak sa usmiala: hľadela na
gitaru, ktorú ešte pred chvíľou hladil on, sama prechádzala po
nej pomaly očami, akoby ju mohla preskúmať končekmi prstov, a
usmievala sa.
„Smiem
ti kúpiť drink?“ dýchol jej na krk, kde ostali príjemné
zimomriavky.
„Budem
rada,“ prisvedčila a venovala mu úsmev.
Prisadol
si, díval sa na ňu. Neboli to príliš hlboké pohľady, ani príliš
zvedavé – naopak, to ona mala väčší záujem a zjavne si to
uvedomoval. Azda prišiel iba zo slušnosti...? V klube však ostalo
plno prázdnych stoličiek i stolov, kam by sa mohol usadiť. Napriek
tomu sa rozhodol uvelebiť na barovej stoličke priamo vedľa nej.
Spoločne
si pripili pálivou whisky na horkosladký osud umelcov. „Odkiaľ
vieš, že som umelkyňa?“
„Vidno
ti to v tvári. V tom, ako sa dívaš.“
Pousmiala
sa. „Fotím.“
„Pôvodne
som ťa odhadol na maliarku.“
„To
je skoro to isté,“ mykla plecami. „Tiež maľujem – či skôr
obťahujem čiary reality. A zmrazujem ich v čase.“
V
jeho hlase zaznelo ocenenie, keď skonštatoval, že to povedala
celkom pekne. Nepýtal sa na jej meno či adresu, dokonca ho
nezaujímalo ani to, či sa fotografovaním živí. Ani ona netúžila
zistiť viac.
A
predsa ju potešilo, keď sa zrazu ocitli na ulici a vykročili ňou
spoločne. Od mokrých ciest a chodníkov sa odrážalo oranžové
svetlo pouličných lámp a dodávalo celej prechádzke takmer
filmový nádych.
„Rada
by som spravila pár fotiek, ak by ti to nevadilo,“ priznala.
Blížili
sa k mostu, ktorý spájal mesto rozdelené riekou na dve časti.
„Dobre,“ prisvedčil bez zaváhania.
Siahla
do batoha, vytiahla svoj najmilší aparát a navrhla mu zopár póz.
Na moste, kde gitarista stál s vyhasínajúcou cigaretou na okraji
pier, sa blýskalo, hoci okolo nešla búrka a ani náznak dažďa.
Naopak, spoločnosť im robili hviezdy, zanikajúce v neúprosnej
žiare veľkomesta.
„Máš
rád pozornosť, však? A žiaru reflektorov...“
„Vieš,
že ani nie?“ mykol plecami, keď vykročili ďalej. Most sa pred
nimi krátil, nečakane prefrčalo popri nich pár áut.
Odskočila
na čo najvzdialenejší kraj chodníka v snahe ochrániť svoje žlté
šaty pred špliechajúcou vodou. „Mala som pocit, že fotenie sa
ti páči. A okrem toho predsa vystupuješ na pódiu pred ľuďmi...“
„V
klube vždy o takom čase sedí päť a pol človeka a všetci buď
zaspávajú, alebo v opitosti žialia nad vlastným osudom. Viem, že
si tam hrám skôr sám pre seba.“
„A
pre zvyšok kapely. Aj keď, nie vždy to tak znelo,“ poznamenala.
„O
tom je jazz.“
„Viem.“
„Nechápeš
ho, však?“
„Nie,“
pripustila.
Nespýtal
sa, prečo potom vstúpila do jazzového klubu a vypočula si celý
jeho koncert od prvého akordu po posledný. Nevedela by mu
odpovedať, žiadny konkrétny dôvod nemala.
„Mnohí
s tým majú problém. Ja ho milujem, nevedel by som bez neho žiť.
So slovami nie som dobrý, ale hudba... tá ma vyjadruje. Ja sa ňou
vyjadrujem.“
„Som
na tom podobne, pokiaľ ide o fotografie.“
„Preto
mi tvoje fotenie neprekážalo. Nedíval sa na mňa prísny objektív,
ale tvoje oči.“
Bola
to červeň, čo sa jej vohnala do líc? „To je milý kompliment.“
„Ako
vravím, nie som dobrý so slovami.“
Následne
mlčali. Vytiahla z batoha sveter a prehodila si ho cez plecia, akoby
si jej telo až teraz začalo uvedomovať chlad neskorej noci, ktorá
sa onedlho pobozká s novým dňom. Aj ona zatúžila po bozku.
„Poslednú
pieseň som zahral pre teba.“
„Viem.“
Ďalšie
ticho. V mlčaní, bez toho, aby na seba hľadeli, si povedali viac.
Ich duše dospeli k zvláštnemu súzneniu, ktoré sa nedalo
vystihnúť rečou, nedalo sa prehĺbiť informáciami či osobnými
údajmi. Ich ruky sa natiahli k sebe, prsty sa preplietli.
Predsa
len naňho pozrela. „Videl si niekedy východ slnka z vyhliadkovej
veže?“
„Možno
keď som mal päť...“ zamyslel sa.
„Poďme.“
Než
sa dostali k parku, prechádzali uličkami a vôbec sa nenáhlili.
Nebolo kam, slnko predsa neujde. Obloha sa im nad hlavami pomaličky
menila a ako sa blížili k dňu, vzájomne si pripadali čoraz
bližší. Bolo to smiešne a zároveň upokojujúco príjemné. A
príjemne upokojujúce.
„Fotíš
viac prírodu, či ľudí?“
„Ľudí
v prírode. A prírodu v ľuďoch,“ usmiala sa.
„Ako
vyzerá príroda v ľuďoch?“
„Vieš
ako?“ v očiach jej zahrali iskričky, zastala medzi stromami, čo
už nevyzerali len ako čierne siluety týčiace sa nad mestom, a
vytiahla opäť svoj fotoaparát. Ukázala mu jednu z fotiek –
detail na ľudské oko, v ktorom sa odrážalo padajúce lístie.
„Jedna z mojich najkrajších.“
„Skutočný
záber?“
„Pravý
a autentický,“ zdôraznila s rozkošnou hrdosťou.
„Tú
by som si vedel predstaviť na svojej stene.“
Jednou
z najkrajších pochvál boli podobné vyjadrenia. Keď sa niekto
chcel dívať na dačo, čo zachytila, každý deň. Keď niekto
našiel v jej zábere kúsok svojho domova a chcel si ho tam skutočne
preniesť.
Krátky
les za nimi zaostal a lúke dominovala iba vežička, na ktorú sa
spoločne vyštverali. Ich dlane sa opäť stretli, keď sa obidvaja
zadívali smerom k východu.
„Nechceš
teraz fotiť?“ spýtal sa, zatiaľ čo na vzdialenej oblohe, na
nedostižnom horizonte sa odohrával pred nimi všedný a aj po
miliardách rokov stále rovnako zázračný úvod dňa.
„Nie,“
s úsmevom si položila hlavu na jeho rameno. „Chcem si vychutnať
túto chvíľu vlastnými očami, nie cez objektív. I keď ho
milujem a je pre mňa najprirodzenejším spôsobom vyjadrovania, v
niektorých okamihoch trochu zavadzia.“
Chápal
ju, tiež nemal teraz potrebu premýšľať nad ďalšou zo svojich
inštrumentálnych melódií. Chcel jednoducho vdychovať vzduch,
ktorý pretkávali neodvážne slnečné lúče, vnímať prítomnosť
ženy po svojom boku a žiť prítomnosť. Tak krásne voňala –
daná chvíľa aj ona.
Mlčali
a slnko pohladilo ich tváre. „Konečne som stretla niekoho, kto ma
chápe bez slov.“
Usmial
sa a otočil ju k sebe. Polovica jej tváre žiarila, druhú polovicu
sa ešte snažila zastrieť ustupujúca noc. „Svet je krásny. A
svetlo je ešte stále silnejšie než tma,“ zašepkal.
Keď
sa obtrel perami o tie jej, zavrela oči v nepochopiteľnej dôvere.
Viac nepotrebovala, len tento náznak romantiky, spriaznenosti.
Nevysvetliteľného a nepochopiteľného puta dvoch umeleckých duší,
ktoré sa na chvíľu stretli.
Viac
si nepovedali a keď sa rozlúčili, ani jeden netušil, kam budú
smerovať kroky toho druhého. Po návrate domov si prezrela
fotografie z noci a myslela naňho, na jeho hlas, na jeho dlane
hladiace gitaru. Na cigaretu, s ktorou sa maznal takmer rovnako
zamilovane ako kovboj s harmonikou. Ani raz sa nepozrel do objektívu,
no i tak cítila, že v okamihoch, keď ho fotila, ju videl. Možno
nie očami, ale videl ju.
S
úsmevom si ľahla do postele, odhodlaná dospať prebdenú noc.
Nechcela
zistiť o ňom viac, ani len jeho meno. Nechcela sa už vrátiť do
jazzového klubu. Táto jedna noc, jediná čarovná noc im bude
musieť obom stačiť. Hoci sama sa celou svojou existenciou snažila
zachytiť a zvečniť krásu, dobre vedela, že nie všetko, čo je
krásne, musí byť aj večné.
Tá
noc s ním bude v jej spomienkach ako jedna z najkrajších práve
preto, že ostane visieť medzi realitou a fantáziou. Medzi „čo
keby“ a „radšej nie“. A myšlienky na gitaristu, čo s ňou
sledoval východ slnka a rozumel jej duši, ju budú hladiť v
najosamelejších chvíľkach.
Komentáre