Romanticko-elfská poviedka s vianočným (zimným) nádychom. O:)
Po
dlhom čase si líhala do postele s úsmevom. Nevnímala ani
treskot keramických tanierov o stenu vo vedľajšej izbe, hoci
mimovoľne sa pri každom náraze a rozbití mykla. Zahrabala sa
hlbšie do perín a ani sa nemusela príliš snažiť, aby
prepočula nadávky rodičov, ktorí sa opäť hádali. Dôležité
bolo, čo jej povedal Sethar – sľúbil jej, že pri najbližšej
príležitosti konečne utečú.
Snívala
o tom už roky, odkedy odišla jej stará mať. Bola jedinou
osobou v rodine, ktorú Nuna zbožňovala a ctila si ju.
Vždy sa správala láskavo, avšak odišla vo veku príliš skorom
na elfku. Mala však spolovice aj ľudské korene, čo bola častá
príčina nezhôd medzi Nuninými rodičmi. Jej otec si vždy rád
našiel dôvod, prečo vynadať jej matke; a ona mu zas rada
vyčítala, že sa nestará o rodinu.
Najhorší
bol však zápach alkoholu, čo sa natrvalo usadil v ich
chalúpke. Nuna ho cítila aj v stenách svojej izby, všade.
A napínalo ju z toho smradu na vracanie. Tak veľmi sa
však bála odísť sama, počas detstva si ani len nedovolila dúfať,
že niekedy sa dostane od rodičov a bude žiť slobodný
a nebodaj ešte aj šťastný život.
Potom
však spoznala jeho. Sethara. Bol o dva roky starší a len
prednedávnom vstúpil do armády, keď dosiahol vek dospelosti. Bol
taký statočný a nádherný a dobrý; niečím jej
pripomínal starú matku. Azda to bol úsmev a jamky v lícach,
no i láskavý výraz. A zároveň bol odlišný: nebol
vždy vážny, naopak, často Nunu rozosmial a aspoň
v okamihoch s ním spoznávala ľahkosť a radosť zo
života.
Netrpezlivo
očakávala svoje šestnáste narodeniny, aby ju už naďalej
nepovažovali za dieťa. Síce sa tým vekom nestala ani ženou, no
už bola dievčaťom, i keď len dospievajúcim. Bol to významný
krok na ceste k dospelosti a samostatnosti. Ona však
nechcela čakať ďalšie dva roky, chcela odísť čo najskôr.
Vedela,
že bez Sethara to nezvládne. Napriek tomu, keď mu to prvýkrát
navrhovala, urobila tak s veľkým strachom a obavami.
Sethar bol právom hrdý na to, že ho prijali do armády, pretože
to bola – zvlášť v ich meste – veľká výsada. Dosiaľ
si pamätala zmätok na jeho tvári, pochybnosti, čo mu ako iskričky
sršali z očí, určitý strach v jeho hlase. Chcel si to
premyslieť. A ona sa vtedy úprimne bála, že oňho príde ako
o jediného priateľa, ktorého kedy mala.
Potom
sa však znovu stretli počas jeho nočnej služby, keď Nuna unikla
opäť raz z domu pred rodičovskou opileckou hádkou, a Sethar
jej sľúbil, že to urobí. Odíde z mesta spolu s ňou.
V tú noc ju po prvýkrát za svitu mesiaca pobozkal a Nune
sa tak veľmi nechcelo od neho odísť, že napriek jeho povinnostiam
a prítomnosti ďalších vojakov pri strážnej veži zotrvala
v jeho prítomnosti až do svitania.
Odvtedy
prichádzala vždy, aby mu robila spoločnosť na každej nočnej
stráži. Nenechali si ujsť ani jeden spoločný východ slnka
a Sethar vždy tak živo opisoval farby, ktoré videl, až si
Nuna s radosťou zatvárala oči, všetko si to dokonale
predstavila a keď ich otvorila, videla presne to, čo popísal.
Zababušila
sa do periny a s úsmevom sa poddala spánku a predstavám,
ktoré k nej blúdili v roztržitých a vzrušených
snoch. Boli odvážnejšie než kedykoľvek predtým, pretože práve
dnešok – deň jej šestnástych narodenín – si Sethar vybral na
to, aby jej oznámil deň, keď to spravia. Keď začnú novú etapu
života a vykročia na spoločnú cestu.
Tie
predstavy jej prinášali obrazy budúcnosti po Setharovom boku,
niekde ďaleko od rodiny, do ktorej sa nikdy nemala narodiť, od
rodičov, ktorí ju nikdy neľúbili, ďaleko od mesta, kde ju nikdy
neprijali pre jej čiastočne ľudský pôvod. Predstavovala si
skromnú chatrč uprostred lesa, pokoj, hukot sov počas noci
a spoločné východy, no i západy slnka.
Všetky
tie obrazy boli omnoho živšie než len sny. A Nuna sa už
nevedela dočkať, až sa premenia na jej každodennú realitu.
☆★☆★☆
Nemohla
zaprieť, že cíti obavy. Ten deň prišiel tak rýchlo a jej
rodičia sa dokonca vôbec neopili. Riadila sa však Setharovými
radami a odmietala akékoľvek výčitky, ktorých malo jej
svedomie, ohlušené hlasmi rodičov, vždy naporúdzi až priveľa.
Nie, nie je jej povinnosťou starať sa o nich na úkor
vlastného šťastia. Nie, nie je zlou dcérou len preto, lebo uniká
z domova, ktorý vôbec nie je domovom. Nie, nie je to jej
zlyhanie, že jej rodičia ju nemajú radi a kazia si vlastné
životy.
Šepkala
si tie slová sama pre seba, skrčená v zasneženom kroví,
odkiaľ pozorovala vojakov na stráži. Úpenlivo čakala na výmenu
stráží, prosila hviezdy, aby sa všetko podarilo bez ujmy na
čomkoľvek zdraví, a rátala každú sekundu. Jednu ruku mala
mimovoľne neustále natiahnutú k tuľajke zavesenej na chrbte
spolu s lukom, akoby hrozilo nebezpečenstvo. Prečo tie zlé
pocity? Bola to vari akási predtucha, že niečo sa pokazí?
Čoskoro
dostala odpoveď: dvojica vojakov, ktorí smerovali na nočnú
službu, jej bola úplne neznáma. Bola si istá, že by určite
spoznala Setharovu postavu a chôdzu. Nebol tam. No ak tam
nebol... kde bol? Mali predsa utiecť spolu. Ako teraz ujde? Ako
prejde popri dvoch úplne neznámych vojakoch, ktorí ňou budú
pohŕdať tak ako všetci ostatní kvôli ľudskej krvi, čo jej
kolovala žilami spoločne s elfskou? Bola... menejcenná. Celý
život jej to vtĺkali do hlavy a ona takmer uverila, avšak
Sethar vstúpil do jej života dostatočne včas na to, aby ju
presvedčil o opaku.
Presvedčil
ju, že je úžasná taká, aká je. Že má skvelé vlastnosti
a veľa sily. Že je krásna. Áno, krásna. Napriek tomu, že
neoplývala omamnou a éterickou krásou ako vznešené
plnokrvné elfky. Farbu jej vlasov opisoval takým nádherným
spôsobom: vraj sa stretli krvavočervená ruža a jasnoružový
lotos a vzájomne sa vášnivo pobozkali, vďaka čomu vznikol
nádherný červenoružový vodopád, ktorý sfarbil aj Nunine
nevšedné vlasy. To Sethar ju naučil, ako mať rada seba samu, hoci
jej rodičia to nedokázali.
Teraz
sa však nesmela rozptyľovať myšlienkami na ich romantické
chvíľky. Musela niečo vymyslieť. No čo?
Hrýzla
si spodnú peru, až sa jej v mysli vynorili Setharove slová:
„Nech by sa dialo čokoľvek, riaď sa naším plánom.“
A plán bol prejsť cez stráže a dostať sa za hranice
mesta. Ale... bez neho...?
☆★☆★☆
Rachot,
čo sa ozval medzi strážnikmi, ju úplne vydesil. Zem pod ňou sa
otriasla a začula krik, do nosa jej vošiel štipľavý dym
a na okamih ju obral o dych. Nuna sa udivene dívala na
zadymených vojakov, medzi ktorými sa z ničoho nič strhol
boj.
„Seth,
kde si...?“ zamrmlala si.
Vedela
však, že toto je dokonalá chvíľa na útek. Teraz by si ju nik
nevšimol a bez akýchkoľvek problémov by sa dostala za
hranice mesta, na slobodu, akú doposiaľ nepoznala, len o nej
snívala. Obzrela sa a do očí sa jej tisli slzy – jednak
kvôli Setharovej neprítomnosti, jednak pre dym spôsobený tým
nečakaným výbuchom.
Vzápätí
takmer bez premýšľania odviazala šatku zo svojho krku a položila
ju na sneh. Bolo to jediné, čo mu mohla zanechať ako správu,
dúfajúc, že pochopí, že jednoducho musela využiť túto
dokonalú príležitosť. A že bude naňho čakať a prežijú
tú budúcnosť, ktorú si spoločne vysnívali.
Prehltla
slzy, zašepkala: „Odpusť,“ a rozbehla sa v ústrety
šermujúcim vojakom, ktorých meče rinčali v nočnom tichu
hlasnejšie než kráľovské fanfáry. Skutočne si ju nik nevšimol,
ale Nuna, ako sa prešmykla povedľa trojice elfov, zrazu akoby
skamenela. Veď to bol Sethar! Jej Seth, ktorý vytvoril ten
dym – zrejme použil nejakú výbušninu, aby odlákal pozornosť
vojakov, a potom ich napadol. Ale prečo, prečo bez nej...?
Na
zlomok sekundy sa im stretli pohľady a v tom jeho,
zaneprázdnenom nebezpečným a najmä nerovným súbojom
s dvojicou silných protivníkov, zbadala len jedno: „Drž
sa plánu.“
Možno
by jej to bol aj zvýšeným hlasom prikázal, keby sa nebál pútať
na ňu pozornosť. Zrazu sa však akosi čudne mykol a Nuna
v nemom výkriku otvorila ústa, celkom stuhla a na líci
jej snáď aj primrzla slza. Z chrbta mu trčal šíp, ktorý ho
zasiahol ktovieodkiaľ, a Sethar sklonil svoj meč, padnúc na
kolená.
„Bež,
pre hviezdy...“ zachrapčal a vtom sa pohľady oboch vojakov
upriamili na ňu.
Neostalo
jej iné než vziať nohy na plecia – takmer doslova. Tvárou sa
jej liali slzy ako vodopád a odmietala pripustiť si, že to,
čo videla, sa ozaj udialo. Sethar ich odlákal, zabezpečil jej
cestu von a... a...
Neobzerala
sa. Srdce jej šlo puknúť, jej nohy však uháňali ako o život.
Vlastne, nie ako o život, veď skutočne utekala pred
vlastnou smrťou, ktorá by jej za otvorený útek z mesta
určite hrozila ako „spravodlivý trest“.
Sneh
pod jej čižmami bol čoraz hlbší a hlbší, až sa zrazu
brodila. Až vtedy si uvedomila, že ju obklopuje len ticho a tma,
narúšaná bielym snehom a trbletom hviezd. Líca jej pokrývala
námraza stvorená z jej vlastného žiaľu a Nuna konečne
vypustila ten šok a smútok von zo svojho hrdla. Nebol to
hlučný rev, len tichučký ston, ktorý by možno nezačul ani
náhodný okoloidúci.
Zviezla
sa na kolená podobne ako Sethar, keď ho zasiahol do chrbta šíp,
a vložila si tvár do dlaní. Rukavice z dračej kože
boli drsné a keď sa stretli s námrazou na jej lícach,
zabolelo ju to, akoby jej ktosi sypal soľ do otvorenej rany. Nedbala
však a sklonila hlavu až k snehu, zaboriac si ju doň.
„Seth... odpusť mi...“
Nevládala
dýchať od plaču, prestávala si cítiť prsty na rukách i na
nohách a jej jediným spoločníkom bol sneh. Už nevládala
bežať za šťastím; bez Sethara ju ani žiadne nečakalo.
☆★☆★☆
Tvár
jej pohladili slnečné lúče a Nuna nespokojne zvraštila
obočie.
„Nuna...“
Nie, slnko nebolo tým jediným, čo ju hladilo; bola to aj akási
teplá dlaň. Dlaň, ktorá bola vždy taká nežná, hoci drsná.
Zažmurkala
a otvorila oči. Musel to byť sen... „Seth...?“
„Musíme
kráčať... alebo ťa ponesiem?“
Prezrela
si ho: tvár mu lemovali plavé vlasy, s láskou a zároveň
s obavami sa na ňu dívali fialové oči. Bol to on. No
predsa... včera ho videla... „Ako sa... čo tu... kto si...?“
Trochu
zachmúrene sa pousmial. „Budeš sa na mňa hnevať.“
Kolená
sa jej triasli, keď mu dovolila, aby ju vytiahol na nohy, a musel
ju aj naďalej podopierať. Snáď iba to, že sa ho dotýkala veľkou
časťou tela, hoci ich oddeľovali hrubé kožušiny, jej dodávalo
aké-také vedomie, že je to skutočne on. „Hovor...“
„Keby
som utiekol ako vojak, navždy by nás prenasledovali. Teba ako
utečenku, mňa ako zbeha. Aby som nás ochránil... musel som
nafingovať vlastnú smrť. Na poslednú chvíľu sme si vymenili
stráže a... pomohol mi jeden z nás. To on vystrelil ten šíp
– ohybný šíp, nie ozajstný. Mysleli si, že ma zabil ďalší
zo strážnikov, čo im chcel pomôcť. A potom mi opäť pomohol dostať sa preč z mesta, za tebou.“
Zadívala
sa naňho a neverila vlastným ušiam. Prečo jej nič
nepovedal? Ako mohol...? Prečo urobil čosi také bez jej vedomia?
Čo netušil, ako príšerne bude trpieť? Neprekážalo mu to?
Namiesto všetkých týchto otázok mu uštedrila len jedno jediné,
ale nemilosrdné zaucho.
Smutne
sa pousmial a uchopil jej dlaň. „Teraz nás nebude nik
hľadať, rozumieš? Budeme mať navždy pokoj...“
„Oh,
Seth...“ stisla pery, krútiac hlavou. „Strašne som sa zľakla,
myslela som, že už nemám pre čo žiť...“
„Nechcel
som nič riskovať, Nuna. Nechcel som ti nič prezradiť, lebo ak by
nás ktokoľvek akoukoľvek náhodou začul, ten plán by
skrachoval.“
„Si
blázon. Blázon, vieš to?!“ trochu zvýšila hlas, zamračiac sa.
Vzápätí si ho pritiahla k sebe a pobozkala; i keď
jeho pery boli studené, bozk, ktorý jej venoval, bol nádherne
horúci. Hruďou sa jej rozlialo teplo a úľava. Naozaj to
zvládli, dostali sa preč... i keď ju to stálo zlomené srdce
a noc plnú beznádeje. Aspoňže ju z veľkej časti
prespala.
☆★☆★☆
Sethar
postavil útulnú chatrčku, v ktorej žili síce skromne, ale
pokojne. Dostatočne ďaleko od rodného mesta, dostatočne ďaleko
od krivých pohľadov a najmä rodičov, ktorí žili na úkor
vlastného dieťaťa.
Teraz
čakali vlastné. Keď Nuna precitla, po prvýkrát cítila, ako sa
v nej pohlo. Bol to zvláštne krásny pocit, akoby jej v bruchu
plávala nevinná žubrienka. S úsmevom vstala, obliekla si
veľký kožuch a vyšla pred dom, zahľadiac sa pred seba.
Krajina sa opäť zaodela do bieleho rúcha; od ich úteku uplynul už
celý, dlhočizný rok!
Obloha
pomaly bledla a na horizonte sa zjavili prvé škvrny oranžovej
a jemnej žltej. Hoci v zime pôsobili aj tieto farby
chladno, bol to nádherný pohľad – a ešte väčšmi nabral
na kráse, keď sa k Nune potichu zozadu priblížil Sethar
a opatrne ju objal okolo pása, vtisnúc jej bozk do vlasov.
Už
rok sledovali spoločne každý východ i západ slnka. Každý
jeden deň patril kráse a šťastiu, ktoré našli spolu.
Komentáre