„All flowers have withered, you alone blossom,
occupying the focal scenery of the small garden.
Delicate branches cast shadows aslant over clear shallow water;
secret fragrance floats lightly in the moonlit dusk.“
(poet Lin Bu of the Song Dynasty)
1945, september
Žltá rieka sa zvažovala do speneného vodopádu neďaleko zanedbanej chalúpky a jej šum robil Mei-An dokonalú spoločnosť. V tom príjemnom tichu si nevedela predstaviť hromobitie na bojisku, ktorému čelili ešte prednedávnom aj obyvatelia okolitých dediniek a usadlostí. Drobného políčka prezývaného Čchao-Čang, čo značilo „vlhké polia“, sa vojna vôbec nedotkla – aspoň naoko.
Mei-An pomaly vyšla z rodného domčeka, na podnose z bambusového dreva nesúc starodávnu čajovú súpravu, jedinú cennosť, čo sa dedila v jej rodine z generácie na generáciu. V tradičnom odeve z jemnej svetloružovej bavlny, spevnenom fialovým opaskom z hodvábu, chcela osláviť tento vzácny deň, keď sa aj do zabudnutého a od civilizácie vzdialeného Čchao-Čangu doniesla zvesť o víťazstve Číny nad Japonskom a o konci vojny.
Usadila sa v tieni slivky v plnom rozkvete, konáre sa priam prehýbali pod toľkými modrými plodmi. Dnes však Mei-An netúžila po sladkom ovocí, iba po pokoji, ktorým si chcela nechať naplniť srdce. Zahľadela sa na vzácnu keramiku a začala pomaly prelievať pripravený čaj. O hlinené šálky sa bolo treba vytrvalo a nežne starať, aby nevyschli a nepopraskali – pre zachovanie dokonalej krásy musel keramiku pravidelne hladiť jemný čaj, pripravený z tých najlepších a najkvalitnejších byliniek.
Popri hukote Žltej rieky nedokázala až tak pozorne sluchom vnímať jednotlivé kvapky čaju, ale sledovala ich sústredeným zrakom prižmúrených čiernych očí. Zmenil sa svet tam vonku? A bolo to vôbec dôležité? Jej miesto bolo tu, tu bol jej domov. Tu sa narodila, tu strávi svoj život. Túžila, aby to tak bolo, ale čosi jej predsa len k dokonalému šťastiu chýbalo.
Netušila, či sa Wu-Kai vráti živý a zdravý, alebo ho už nikdy neuvidí. Azda i práve preto sa uchýlila k obľúbenému čajovému rituálu, ktorý jej vždy prečistil myseľ a upokojil srdce. Správa o konci vojny potešila všetkých v jej rodine, ale zároveň vniesla do jej duše nepokoj – vojna sa skončila, no čo ak sa skončilo i čosi iné?
Ruky sa jej mierne zachveli a pár kvapiek čaju dopadlo na čistučkú látku jej šiat. Okamžite položila obe šálky, medzi ktorými čaj prelievala, na podnos a zhlboka sa nadýchla. Škvrna na odeve ju netrápila, skôr ten nepokoj, čo stále pulzoval jej žilami. Prečo, prečo sa tak strachovala? A dokedy bude žiť v tejto príšernej neistote?
Vložila si tvár do dlaní a rozplakala sa tak potichu, že by to nezačuli ani len okolo poletujúce vtáky, i keby ju neobklopoval hrmot vody Žltej rieky, čo sa usilovne penila v drobnom vodopáde.
梅安捷
Vo vlaku znela hlasná vrava, sem-tam veselý smiech, no aj unavené chrápanie svedčiace o celkovej vyčerpanosti všetkých, čo mali to šťastie a vracali sa domov. Wu-Kai sa však nedíval z okna na plynúcu krajinu s úsmevom na tvári, ale skôr so skľúčeným srdcom.
Prešlo osem mesiacov odvtedy, čo sa dozvedel, že Japonci bombardovali územie príliš blízke Čchao-Čangu – a celých tých osem mesiacov prežíval v neistote, strachu a beznádeji. Po nociach mu robili spoločnosť nočné mory, počas dní zas obavy nielen o vlastný život, ale hlavne o životy milovaných osôb. Bolo ich v jeho srdci málo, no o to intenzívnejšie ich ľúbil.
Myslel na rodičov, na matkinu tvár poznačenú vráskami, na otcove smutné oči, ktoré vraj pred prvou veľkou vojnou hrali veselými iskričkami. Bojoval tam ako chlapec, obsluhoval tank. Wu-Kai nič viac nevedel, nikdy otca netrápil otázkami o jeho bolestnej minulosti. Jediné, čo vedel, bolo, že keď jeho jediný syn musel odísť a prežívať rovnaké príšernosti, vrátili sa mu zlé sny a jeho srdce posadla beznádej.
A myslel aj na Mei-An. Ona a jej jemný úsmev boli jedinou spomienkou, čo mu dokázala zahriať srdce. Myslel na slivku, pod ktorou sa spoznali, pod ktorou sa ako deti naháňali a hrali, pod ktorou dospievali a pod ktorou sa do seba zaľúbili. Odchádzal do vojny s tým, že možno sa už nevráti – ale ani raz mu nenapadlo, že on možno prežije, no jeho domov zanikne. Až pred ôsmimi mesiacmi...
Potriasol hlavou a zahnal tie myšlienky. Nevedel sa dočkať, až zhodí zo seba špinavú uniformu a oblečie si tradičný odev, odev, na ktorý toľkí Číňania už dávno zabudli a vzdali sa ho. Celá krajina bola v bezútešnom stave, i keď zvíťazila. Vojna ju nenávratne poznačila... zničila.
Wu-Kai však chcel už len pokoj. Chcel sa vrátiť do svojho domčeka, priviesť si tam Mei-An a žiť čo najšťastnejší, celkom obyčajný a nezáživný život pretkaný sadením a zbieraním ryže, oberaním sliviek a opakovaním čajových rituálov s milovanou ženou. Čo ak však po príchode uvidí len prázdnotu? Možno to, čo sa tam stalo pred ôsmimi mesiacmi, zničilo celú jeho budúcnosť a on to ani nemohol ovplyvniť.
Ale možno... možno nie.
梅安捷
„Mei-An...“ ozvalo sa jej spoza chrbta. „Prečo plačeš? Čo sa deje?“
Vzdychla a utrúc si tvár dvihla zrak k otcovi. „To len môj strach, otou-san,“ úctivo ho oslovila.
„Trápiš sa pre Wu-Kaia?“ podišiel k nej a pohladil ju po dlhých čiernych vlasoch.
„Bojím sa oňho. Ako dlho ešte budeme čakať, kým zistíme, čo je s ním, či je nažive...?“
„Musíš byť trpezlivá.“
Privrela oči. „Kiežby trpezlivosť patrila k mojim cnostiam...“
„Trpezlivosti sa budeš učiť celý život, Mei-An. Si ako táto slivka...“ pozrel na strom a ona tiež. Otec ju často prirovnával ku košatému stromu – jej meno sa dalo s určitým prízvukom chápať ako „tichá slivka“, hoci pôvodný prízvuk, s akým ho vyslovovali doma, značilo „krásny pokoj“ či „krásny mier“. „Zasadili sme ju v tom roku, keď sme ťa s tvojou matkou očakávali. Rástla spolu s tebou a jej plody boli pre nás rovnakou odmenou ako tvoje úspechy.
Možno sa pýtaš: Aké úspechy? Si mladá, neskúsená, ale predsa každá dobrá vlastnosť, čo rozkvitla v tvojom srdci, je pre nás plodom rovnako chutným, ba ešte chutnejším, než sú plody tejto slivky. Prináša krásu, ale aj lahodnú chuť. A vieš, prečo to hovorím? Tvoja osobnosť je verná menu, ktoré sme pre teba vybrali. Spomeň si, Mei-An, čo značí Wu-Kaiovo meno.“
Zažmurkala a pomaly sa postavila. „Wu-Kai, to je „hudba víťazstva v boji“.“
„Tak,“ vzal jej ruku do dlaní, „mysli na to, že jeho meno ho predurčuje, aby bol víťazom.“
Mei-An sa zahľadela na svoju drobnú rúčku v otcových mozoľnatých rukách a opakovala si v duchu jeho slová. Kiežby mal pravdu. Veľmi v to chcela veriť.
梅安捷
Pri pohľade na Žltú rieku mu tvárou preletel náznak úsmevu, hoci neodvážneho. Jej zvuk by rozoznal od akéhokoľvek iného vodného toku, pretože bol taký príznačný pre jeho detstvo, pre všetky jeho spomienky. A takisto aj vône, ktoré mu prenikli do nosa, len čo opustil vlak.
Bol jediný, kto smeroval k zabudnutej dedinke Čchao-Čang, a tak sa vydal po prašnom chodníku, na ktorom sa ešte vždy dali badať stopy po tankoch, sám. Prach mu škripotal pod nohami, ale Wu-Kai vnímal najmä vtáčí spev a šum vetra, všetky tie zvuky, ktoré akoby tu zanechal v deň, keď sa vydal do vojny.
Prichádzal späť a stretal domy, ktoré odmalička poznal – aj ich obyvateľov. Len čo si pri prvom dome všimli muža vo vojenskej uniforme, nastal väčší-menší rozruch. Musel čeliť vítaniu známych i neznámych tvárí a zvedavým otázkam, ktorým sa však slušne vyhol a kráčal ďalej. Sám mal na jazyku jedinú otázku, ktorú však nepoložil nahlas: Čo sa udialo s Čchao-Čangom pred ôsmimi mesiacmi?
A potom to zistil na vlastnú päsť. Zistil to vlastnými očami a vlastnými zmyslami. On sám sa vrátil zmenený, avšak rodná dedinka ostala rovnaká, akú si ju pamätal. Pokojná, nenápadná, tichá. A Wu-Kai sa pri tom pohľade rozosmial a zároveň rozplakal. Po tvári zanesenej špinou mu stekali slzy radosti aj bolesti, slzy, v ktorých sa nahromadili nánosy všetkého, čo prežil za posledné tri roky, razili si cestičku prachom a očisťovali jeho líca.
A z hrdla mu znel smiech, aký mohol pripomínať aj pomätenca. Pre Wu-Kaia bol však vyslobodením a zároveň prejavom slobody – slobody, ktorú konečne získal. Vnútornej slobody.
Rozbehol sa a bežal najprv k rodičovskému domu. Čochvíľa nebol jediný, kto ronil krokodílie slzy – pridala sa k nemu matka, ktorá akoby zostarla nie iba o tri, no možno aj o desať rokov, a takisto otec, v ktorého očiach uzrel okrem sĺz aj tie dávne iskričky radosti a veselosti. Plač značil úľavu a bolesť z prežitého odlúčenia, ktoré sa práve skončilo; značil odchádzajúcu beznádej, ktorá sa premenila na novú – nezdolnú – nádej.
A potom, keď sa dosýta najedol domácej ryže a doprial si aj kúsok tradičného mesačného koláčika plneného lotosovými semienkami, čo jeho matka pripravila na blížiaci sa Sviatok stredu jesene, vybral sa ďalej. Rodičia ho púšťali neradi, ale beztak nemali na výber; veľmi dobre vedeli, ako silno ho to ťahá za Mei-An.
梅安捷
Slnko už pomaly sadalo za kopce a aj vtáčí spev utíchal. Zato Žltá rieka rovnako usilovne šumela, ba ešte usilovnejšie a výraznejšie, lebo ako sa Wu-Kai približoval k slivke, blížil sa zároveň aj k menšiemu vodopádu. A zrazu ju zbadal – postavu v svetloružovom rúchu, sklonenú na brehu, za ňou v tráve spočívala čajová súprava na podnose. Pri predstave, ako nežne a vznešene dokáže Mei-An opakovať starodávny čajový rituál, sa mu roztiahol na perách úsmev.
Pridal do kroku a zastal neďaleko za ňou. „Mei-An...“ oslovil ju opatrne, načo znehybnela.
Umývala si v chladnej vode Žltej rieky dlane a tvár a hľadala vnútorný pokoj a trpezlivosť, o ktorej jej hovoril otec. Takmer už i prišiel, keď zrazu začula ten hlas. Wu-Kaiov hlas. Namiesto radosti ju však naplnil strach – strach z toho, že keď sa otočí, zistí, že šlo iba o klam vlastných zmyslov.
On sa však ozval znovu: „Mei-An... to som ja, Wu-Kai...“
Urobila to – vstala a pomaly sa obrátila. Najprv prešla zrakom po tom kúsku trávy, čo ich oddeľoval, potom po jeho obuvi a kúsku nohavíc farby popola, ktoré z veľkej časti skrýval modrosivý odev zviazaný hnedožltým opaskom. Čím vyššie smeroval jej zrak, tým rýchlejšie sa dvíhala jej hruď.
Spoznala jeho dlane, jeho ramená, jeho bradu, pery i nos. A napokon jeho oči. „Wu-Kai...“ Jej šepot zanikol v šume vodopádu, ale nedbala. Pribehla k nemu a on vzal jej tvár do dlaní. „Wu-Kai, si nažive...“ pritisla sa k nemu v objatí a držala ho veľmi pevne, odmietajúc pustiť ho, odmietajúc vzdať sa jeho blízkosti. „Si nažive, si tu...“
„Som.“ Viac nepovedal, vyjadril tým všetko, čo v tej chvíli cítil. Bol, žil. Áno, Mei-An to vystihla. A všetko to prežil najmä vďaka nej, najmä vďaka tomu, že k nej mohol upierať svoje myšlienky, na ňu sa mohlo upínať jeho srdce. Iba vďaka nej to zvládol a aj keď sa nevrátil rovnaký, ako odchádzal pred tromi rokmi, niektoré veci v jeho vnútri sa vôbec nezmenili. Ak, tak iba zosilneli.
Nepúšťala ho, ale odtiahla sa, opäť mu pozrúc do očí. „Čakala som ťa. Celý ten čas. S bolesťou, so strachom. S plačom na viečkach... s prosbami na perách. A učila som sa trpezlivosti.“
„Už som tu, som späť. Nezabudnem, ale všetko som nechal vo vlaku, z ktorého som vystúpil pred pár hodinami. Už ťa nikdy neopustím, Mei-An, nedovolím, aby nás čokoľvek rozdelilo. Osud či život... ten môj je spätý s tvojím.“
„Prežil si to...“ zašepkala a priložila dlaň k jeho tvári, načo on privrel oči. „Máš jazvy...“ vzdychla potichu. Nehovorila iba o tej, čo sa mu tiahla lícom, hoci nežne po nej prešla palcom. Videla jazvy v jeho pohľade, jazvy, ktoré sa zrejme nikdy nezahoja.
„Stratil som tam seba. A pritom i našiel. Nechal som tam kus ľudskosti. A zároveň našiel ešte hlbší a väčší vnútri v sebe a odniesol si ho. Bolo to utrpenie, samé násilie a ničenie. Nič však nebolo horšie ako obavy o životy mojich rodičov a teba, Mei-An.“
„Všetci sme nažive...“
„Všetci,“ prisvedčil. „A aj keď som prišiel zjazvený, chcem ďalej žiť, Mei-An. Chcem s tebou spoznať pravý život.“
„Čakala som na teba, tak ako naša slivka čaká na slnečné lúče, čaká na svetlo jari, aby mohla priniesť plody. Možno nie som taká trpezlivá ako ona,“ pousmiala sa, „ale som pripravená. Pripravená žiť.“
Venoval jej úsmev. Tými slovami vstúpili spoločne na novú životnú cestu, azda neľahkú, cestu skromnosti a mnohých strastí, no zároveň cestu pokoja. A keďže slová ani jednému z nich nestačili, spečatili ich spojením pier, úplne prvým, na ktoré museli čakať tri roky. Stalo sa tak pod trpezlivou slivkou, ktorá bola tichým svedkom všetkých ich spoločných chvíľ – a obaja verili, že ich bude sprevádzať počas celých ich životov.
Komentáre