(Tvoriteľ) 2: Ohryzok

2: Ohryzok

Dežo Ursiny: Balada o prázdnej miske (text: Ivan Štrpka)

... Som len ten bláznivý chlap, ktorý od rána do noci nosí po meste prázdnu misku. Lesklú a čistú a plytkú až po samé dno. Každému ponúkam zadarmo to čo je v nej. Len chodím a pomaly zbieram do prázdnej misky všetky tie rozličné zdesené tváre, čo sa na okamih naklonia nad jej tepaným okrajom. Vsakujú na dno, do prázdna, jedna za druhou. A ja neviem prestať - až kým všetky miznúce kroky aj celé mesto celkom nevezme a nerozmaže tma. Som tulák, čo sa túla od kameňa ku kameňu, brodí sa chodníkom čo nemá dno...

Mám za hrsť hriechov

Kto si ich vezme za tri zlaté

by mi postačili a kúpil by som si za

hrsť gaštanov pečených, varených, spadnutých zo stromu

Zvieram ohryzok jablka

sladko voňajúci zmesou muštu a stopami po zuboch

čo vrývajú sa doň medzi tie nočné jadierka

A pritom ľavica ponúka sústo orechov

vlašských ako lanské bezvetrie zabudnuté v prachu

zanesené v strachu

Medené mince ligocú sa v odraze

jablka sviežeho na strome bielom zívajúcom do prázdna

„... týmto sa dostávame ku štátom Oceánie. Vie ich niekto vymenovať a ukázať na mape?“

Nik sa neprihlási, preto učiteľ listuje v triednej knihe a zavolá k tabuli Fera, ktorý sa namosúrene ohradí: „Ale nebude to na známku, že? Šak sme to ešte nepreberali!“

Geograf rezignuje a vysvetľuje učivo sám, postaviac sa k mape a ukazujúc jednotlivé oblasti patriace do súostrovia neďaleko Austrálie. Následne o nich postupne prednáša, v skratke opisujúc hospodárstvo, priemysel, povrch, podnebie.

Krištof nakúka Natálii do zošita a sem-tam čosi odpíše, ale ničomu nevenuje pozornosť. Sedia spolu už týždeň a aby dospeli ku kompromisu, striedajú sa raz v jej prednej ľavici, raz uňho vzadu, kde sa Krištof cíti najlepšie, chránený pred svetom.

Na jazyku stále cíti sviežu chuť jablka, ohryzok ktorého skryl do lavice, a kružidlom vyrýva do nalakovaného dreva ďalšiu z nezmyselných básní, nevediac nič o svete a tušiac len o sebe, vlastne ani to. Oči sa mu zatvárajú, žmolí si tvár, prečistí si hrdlo, stolička nenápadne zavŕzga do skľúčeného ticha; učiteľ zas márne očakáva odpoveď zo študentských radov, ktorej sa mu nedostane ani do zotmenia. Preto sa opäť vzdáva a pokračuje v prednáške, vzdávajúc sa aj nádejí na akúkoľvek odozvu. Je mladý, chápe to, ani jeho drenie školských lavíc nenapĺňalo.

Krištof sa cíti starší ako on, keď sa naňho námatkovo pozrie, učiteľ má mladý pohľad, pobavený, na rozdiel od Krištofa: ten zaspáva, už to ani nechce zakryť. Za oknami ktosi z neba plače, deň si obliekol oceľové rúcho a mračná odplašili slnko. Autá premávajúce sa cestou neďaleko školy fŕkajú zablatenú vodu na chodcov, všade počuť vodu. Buď jej špľachot, alebo brnkanie na parapety, alebo vodopád v umývadle, keď si ktosi zmýva z rúk kriedu.

„Aký nástroj vyskúšaš dnes?“ spýta sa ho Natália. Sú priatelia, zázračne za taký krátky čas. Dokonca i na onkológii mu trvalo dlhšie, kým si k telu pripustil spolubývajúcich. Ale ona je iná. Ako on. Akurát zodpovednejšia, možno i múdrejšia. A omnoho, omnoho zaujímavejšia. Jej úsmev sa mu zdá sladký takmer ako to jablko.

Ešte jej to nepovedal, nevie ako. Sám je z toho stále prekvapený, lebo nič také nečakal. Zmieril sa s tým, že je sám, že už nemá kamošov. A tí ho raz cestou domov, keď to predsa len vyskúšal pešky, dobehli a zavolali von. Súhlasil. Dohodli sa na dnešok, práve na dnešok.

S Natáliou navštevuje obchod s hudobninami každý deň. Strávili tam viac času než v škole, aspoň jemu sa tak zdá. Nedokázala zatajiť očarenie, keď si len tak zo žartu, bezdôvodne, možno trochu z frajeriny sadol ku klavíru a prešiel po klávesoch končekmi prstov, veľmi opatrne, aby sa náhodou nerozbil na márne kúsky ako sklený pohár, ktorý ruka zovrie príliš pevne.

„Ty si vymýšľaš!“ zahriakla ho uveličene. „Vraj na nič nehráš! To teda vidím!“ Smiala sa ako zvon.

„Nikdy som na nič nehral,“ zdôraznil jej pravdu. Viac počuť nepotrebovala, uverila mu, veď nemal dôvod klamať jej. Nie, Krištof neklame, vlastne ho uráža, ak ho ktokoľvek považuje za luhára. Lži sú zbytočné, o tom sa presvedčil, keď mu doktor povedal, že všetko je v poriadku, a celé bremeno leukémie ponechal na Krištofovu matku. Obvodného ešte pred vstupom do nemocnice zmenil. Nie, Krištof neklame. Neklamal by.

A tak sa do hudobnín vracali každé popoludnie, aj keď v škole neskončili naraz. Keď sa lúčila, vraj už musí ísť, aby si stihla spraviť úlohy a naučiť sa na ďalší deň, s nádejou sa naňho zadívala, ale on zakaždým ostal dlhšie než ona, ani ju neodprevadil. Ani pohľadom, vlastne na ňu vtedy už nemyslel.

Chytil do rúk aj gitaru, aj bubenícke paličky. Predavačovi jeho prítomnosť očividne neprekážala, alebo si za taký krátky čas zvykol. Aj Krištof si zvykol, aspoň niečo pekné ho čakalo uprostred dňa. A Natália je tiež celkom pekná. Pehavá. Stále sa naňho usmieva, už je odvážnejšia. Dnes ráno ju dokonca stretol na autobusovej zastávke, takže spolu prišli i do školy. Povedala mu, že sa jej snívalo o mesiaci a že počas dňa sa na oblohe zrazu začali zjavovať ďalšie a ďalšie planéty, vraj to bolo nádherne farebné.

„Dnes nemôžem,“ dostane zo seba, ani jej nepozrie do očí, akoby mal výčitky.

„Ideš niekam inam?“ Nie je smutná, nehnevá sa naňho. Veď prečo by aj...?

„Hej, s chalanmi. S kamošmi.“

„Dobre.“ Počas prestávky si ešte číta poznámky z fyziky, keby ju náhodou učiteľka vyvolala. Vyvolá. Kým Natália vysvetľuje dôkazy neusporiadaného pohybu častíc v látkach, nenápadne si ju kútikom oka obzerá spod kapucne, čo ho opäť skrýva pred svetom. V károvanej sukni a čiernom roláku vidí šachovnicu, kreslí ju do zošita, možno po škole kúpi figúrky a zahrá si jednu partiu sám proti sebe. Kto by zvíťazil? Pochmúrny úsmev sa mu usadí na tvári, Natália žmolí prívesok, čo jej visí na krku, javorový list z falošného striebra, obyčajná lacná bižútéria. Iskrí, jeseň sa Natálii odráža v lícach.

Počas telesnej, na ktorú nemusia ísť, ju zdrží v šatni a povie, že s chalanmi sa dohodol až na druhú. Ochotne ostane, usadia sa oproti sebe, kovové mreže Krištofovmu chrbtu nerobia dobre, no vydrží to. Viac premýšľajú, než by sa rozprávali, a ona z toho prvý raz nie je nervózna, lebo teraz je tu s ňou úmyselne. Kradne si čas s ňou, aj keď by nemusel, aj keď má výhovorku. Je rada.

„Môžem ťa nakresliť?“

„Ty vieš aj kresliť?“ pousmeje sa, šokovaná náhlym návrhom, tým prekvapivým prerušením ticha, ktoré prináša nový rozmer medzi nich, meter od seba vzdialených. Natálii sa sedí pohodlnejšie, opiera sa o skrinky, ale lavička je rovnako úzka ako tá jeho. V lone stíska školskú tašku.

„Svojsky.“

Neodpovie mu, ale na tom nezáleží, on to beztak nečakal. Z telocvične sa ozýva opakované dopadanie basketbalovej lopty na zem, píšťala a pokrikovanie, v šatni je príjemné ticho.

„Dal by som si jablko.“ Je jeseň, ovocie dotvára atmosféru. A jemu sa nechce von, hoci už prestalo pršať.

„Mohli sme niekam skočiť na obed.“

„Už je neskoro.“

Ani jeden nenavštevuje školskú jedáleň; Natália preto, že má celiakiu, Krištof zas uznáva len domácu stravu (alebo skôr, jeho matka). Obaja zvrtnú zrak k hodinám visiacim na stene naboku, majú ešte štyri minúty a preletí pomedzi nich mucha, bzučí. „Kam pôjdeš s chalanmi?“

„Neviem.“

Poobzerá sa vôkol seba; chcel by ju zadržať, no nevie ako. „Asi už pôjdem, o chvíľu mi dokonca ide i autobus.“

Nenápadne prikývne a natiahne si na hlavu kapucňu, kým Natália vstáva, nech si náhodou nemyslí, že ju pozoruje, že si ju premeriava či nebodaj hodnotí. Cez ľavé plece si prehodí školskú tašku, postaví sa pred neho, usmeje sa. „Fakt by som si dal jablko.“

„Maj sa pekne.“

Teraz ju sleduje, keď odchádza, dúfa, že nenápadne, ale keď sa Natália cez mrežu naposledy obzrie a pousmeje, zahanbene sklopí zrak a tvári sa, že sa nič nestalo. Celý Krištof...

Školský zvonec nie je taký príjemný ako Natáliin smiech a už vôbec sa nevyrovná tónom klavíra, gitarovým akordom, úderom bicích. Nech myslí na čokoľvek, cíti sa vyčerpane; keď v jeho vnútri ožíva hudba, vie, jasne si uvedomuje, prežíva, že... žije. Že žije. Že je rád, že žije.

Pár minút po druhej do šatne vtrhne kopa deciek, medzi nimi i Peter, Lukáš, Ondrej. Myknú naňho plecom, či teda ide s nimi, Krištof sa rukami sťažka oprie o lavicu a vstáva namáhavo, ako keby k drevu prirástol. Celý jeho svet by sa vmestil do tej kapucne, ale keď mu ju strhnú z hlavy a vôbec nehíkajú ani neriešia, čosi v ňom poľaví. Voľne dýcha, skúma, pozerá. Obzor sa mu rozširuje a na námestí ešte zbadá Natáliu, len z diaľky, ako už nastupuje do autobusu.

Peter sa ho spýta, či je to jeho frajerka, vraj ich spolu vídajú často, ale on to zahovorí. Nemôžu byť kamaráti? Veľa ich predsa nemá... Ale výčitky im robiť nechce, rozumie im. Ktovie, ako by sa on zachoval na ich mieste. Hádam to nikdy nezistí...

Vezmú ho do jednej z krčiem, dá si kofolu. Najmä Ondrej mu vnucuje pivo, Krištof vraví, že s liekmi nemôže kombinovať alkohol. S akými liekmi, pýtajú sa, vari ešte nie je zdravý? Odvrkne, že to nie je lepra, takže sa nemusia báť, že by ich nakazil. A teraz Krištof zaklamal, lieky predsa neberie. No možno by mal, napríklad na zvýšenie chuti do jedla. To jablko...

Bavia sa o Juliane, chcú vedieť, na akú strednú chodí. Krištof je rád, že nie na jeho gympel. Každú chvíľu premáha nutkanie natiahnuť si kapucňu. Možno sa už netreba skrývať. Zhlboka sa nadýchne a kývne na čašníčku, aby mu, prosím vás, doniesla jedno malé. Spýta sa ho, či desinu, alebo dvanástku, a namiesto Krištofa odpovedá Ondrej: „Dvanástku, samoška!“

Je horké, horkejšie, než si pamätá. Krásne sa ligoce, akoby sa slnko neskrylo za mračná, ale akoby vrylo svoju podstatu do bublín piva. Med, meď, tekuté zlato. Vôňa sladu je príjemnejšia než nemocničná dezinfekcia, ale to sa vlastne dá povedať o akejkoľvek aróme aj o hocijakom smrade, keď už je to pridlho. A pre Krištofa to veru bolo pridlho.

Kamoši ho potľapkávajú po pleciach, po chrbte, tvária sa, že neprešlo osem mesiacov a že ten bod, v ktorom sa rozlúčili, nikam nezmizol. Krištofovi však utiekol zo zorného poľa už veľmi dávno, zmizol ako maličký bod v diaľke, v tme, pohltený čiernou dierou a ním samým. Vracať sa nechcel, prešiel si peklom. Kto by ostal rovnaký?

Sú fajn, stále sú fajn, ako zistí. Len už im až tak nerozumie, ale neprišli o svoje veselé povahy ani dobrosrdečné podpichovanie. Peter, Lukáš, Ondrej sú rovnakí, čo sa im nedá zazlievať, práve naopak, cení si na nich, že sa k nemu správajú tak isto, že nerobia ústupky a netvária sa, akoby bol z porcelánu. Lenže Krištof je teraz už niekde inde; oni za to nemôžu. A ani on.

Cestou domov v autobuse stretne otca, vraj mu ráno vypovedalo auto. Čo už, konštatuje, ďalšie výdavky navyše, nebudú si môcť dovoliť bohaté Vianoce. Krištofovi je to jedno, predsa už dávno nemá päť rokov. Dnes sa cíti staršie než jeho vlastný otec, podivné.

V kuchyni márne hľadá misku s ovocím, žiadne nemajú. Bláznivý nápad ho donúti naboso vyjsť do záhrady a kráčať mokrou trávou, až kým sa netrasie od zimy. Anglické počasie, pochmúrnosť. Nič z toho mu nepreniká do žíl, skôr naopak, jedu sa predsa už dávnejšie zbavil a teraz si to bude užívať, teší sa z každého nádychu, hoci v záhrade niet vytúženej jablone. Nič to, veď dýcha! Čo je viac?

Dnu sa vráti, keď je takmer tma, sadne si na gauč k telke a zababuší sa do deky, nik sa ho nič nepýta. Vždy to u nich doma bolo takto, že keď dakto potrebuje byť sám, ostatní to bez otáznikov rešpektujú a nikdy sa nedozvedia príčinu. Jedine, že by sa spýtali, ale načo by mu kládli otázky? Načo, veď mal rakovinu. Treba mu poskytnúť porozumenie, nechať ho tak. Čo potrebuje povedať, povie. Tak ich uisťovali lekári, podľa toho sa teda k nemu správali. Aj toto chápal, ale bol to presný opak toho, čo potreboval.

Večerný program ho nebaví, otec sa sťažuje na prácu, vraj ho tam zdierajú za málo prachov, a matka ho vníma len spoly, pričom Juliana sa chichoce spoza počítača a nikomu nevenuje pozornosť. Krištof vstane a vyjde po schodoch do izby, cíti sa ako nepotrebná hrdza, škvŕka mu v bruchu a nechce si dať nič okrem jablka, ktoré nemôže mať.

Namiesto jedla sa usadí na zemi, chrbát sa na tvrdý roh postele nesťažuje, keď ho podloží vankúšom. Siahne po jednom zo zošitov a namrzene listuje, ignorujúc svoje vlastné výtvory a tentoraz sa nútene sústrediac na poznámky. Postrehne, až teraz po prvýkrát, že Natália mu sem-tam do zošita čosi doplnila.

Vážne je až taký nevšímavý? Čuduje sa, obracia stránku za stránkou rýchlejšie, zvedavý, kde všade nájde jej úhľadné písmo. Na rozdiel od jeho škrabancov, Natáliin rukopis pôsobí usporiadane, ustálene, tak ako i jej neodvážna, ale predsa veľmi príjemná osobnosť. Chce sa mu smiať, zadrží to v tichu, akoby zabudol, že z onkológie už odišiel a že netreba udupávať poryvy duše, mysle, tela. Vlastne, telo nezadržiavali, nikto z nich, najmä, keď sa rozhodlo vyprázdniť žalúdok, vylúčiť všetko zlé skrz pot rinúci sa čelom, lícami, kostnatou chrbticou, lomcovať nimi v triaške, zimnici alebo horúčke.

Chce sa mu smiať, zavrie oči a ostane len pri úškrne. Škoda, že nemá jej telefónne číslo, zavolal by jej, iba aby počul... zvony. Je neskoro, hoci o deviatej Natália asi ešte nespí. Krištof zrazu beží dolu po schodoch, šmátra v šuplíkoch, rodičia sa divia, no nepýtajú sa – ako vždy. Vytiahne Zlaté stránky, hľadá jej priezvisko. Podľa mesta určí, že by mohlo ísť o tú správnu domácnosť, poteší sa, ťuká do mobilu, bude to fajn. Mal by sa však učiť, vraští obočie cestou nahor. Nohy už neutekajú, napreduje pomalšie. Hore to vždy ide ťažšie, presviedča sa o tom každým dňom, keď sa musí vždy od rána šplhať na vlastný Everest, nedovidiac na vrchol, za ktorým bez prestávky zapadá slnko. A predsa, je ozaj neskoro. Okrem toho, spomenula mu akúsi písomku, poškriabe sa na hlave, lenže z čoho?

Z chémie predsa! Tvrdohlavo, takmer urazene sa znovu hodí na zem, avšak ľahne si. Zošit nadvihne nad seba, proti svetlu lampy žmúri oči a číta o kyslíkatých zlúčeninách v rámci chalkogénov.

Zavolá jej zajtra. Alebo nebude musieť. Pôjde s ňou predsa do obchodu s hudobninami. Konečne sa Krištof na niečo z nasledujúceho dňa teší.