13:
Pieseň
Peha:
Slnečná balada
(text: Tomi Hricišák)
Lány
žltých slnečníc, cítim voľnosť ako blázni
pijem
slzy z tvojich líc
Viem
že všetko musí ísť, aj keď neviem čo sa stane
Lány
žltých slnečníc...
Vytvor
pre mňa pieseň,
a
odožeň tieseň.
Myslíš,
že to dokážeš?
Úsmev
mi zas ukážeš.
Znie
tu tvoja pieseň
a
odháňa tieseň.
Ako
sa mám odvďačiť
za
to, že mi vraciaš cit?
Cit
sa vo mne prebúdza,
melódia
nás zobúdza,
priateľstvo
je v tej piesni,
je
v nej život: bez tiesní.
Sadne
si k nemu a tentoraz sa usmieva hanblivo ako vždy, nesmelo a
neodvážne, presne tak, ako to pozná, toto je jediný typ úsmevu
zrejme na celom svete, ktorý z neho nečiní zneisteného
pubertiaka. „Kamže si sa vybrala?“ opýta sa pobavene.
„Správam
sa strašne, prepáč mi to. Musím ti to dajako vynahradiť, toto si
odo mňa prosto nezaslúžiš. Kým dôjdeme k vám do dediny, bude
už dosť hodín, takže... ťa pozývam na obed. A konečne, aspoň
raz za život, mi dovoľ platiť!“ výhražne zvraští obočie.
„Pouvažujem,“
sľúbi, ale nemyslí to vážne.
Dôjde
im, obom až príliš neskoro, keďže autobus má v Krištofovom
bydlisku konečnú (a počas obedných hodín cez dedinu žiadnym
smerom nejazdia nijaké
spoje), že tu nenájdu slušnú reštauráciu, akurát zopár
krčiem. Natália sa však uškrnie, požiada, aby to nechal na ňu,
a doslova mu utečie do jednej z nich, vyjde o necelé dve minútky a
v náručí nesie dva citrónové radlery, dva balíky čipsov
(paprikové a slaninové) a kabelka jej padá z ramena.
„Rýchlo
dačo vezmi, lebo sa mi tu všetko rozsype!“ varuje ho, takže od
nej preberie jedny čipsy a obe plechovky.
„To
je náš obed? A dáme si ho postojačky?“ nadvihne obočie.
„Napadlo
mi, či neskočíme do nejakého parku alebo tak, neviem, kam by sa
tu dalo zájsť.“
„Síce
už neprší, ale v mokrej tráve sa asi neusadíme, že?“ podotkne
a Natália očervenie.
„To
mi nedošlo, a ešte k tomu je aj dosť chladno... Asi som sa nad tým
vôbec nezamyslela.“
„Jediná
možnosť je ísť k nám,“ uzavrie Krištof a už aj vykročí
smerom, kde býva, Natália ho s mrmlaním o svojej hanblivosti
nasleduje. „Podľa mojich výpočtov by nikto nemal byť doma,
takže nestresuj, maximálne natrafíš na Julianu, ale i o tom
pochybujem.“
„Tak
vďaka...“
Musí
jej obe plechovky zveriť, ak chce odomknúť, a dom je naozaj
prázdny, pričom Natálii sa viditeľne uľaví. „Počuj, čo keby
si vybehla do mojej izby a ja zatiaľ... dačo... uvarím?“
„Chceš
variť?“ v očiach sa jej pobavene zablysne, no vzápätí
ľútostivo pozrie na čipsy vo svojej ruke i v tej jeho. „A čo s
týmto mojím nákupom?“
„Vážne
to chceš obedovať? Odložíme na neskôr. Ale rozhodne nie v
kuchyni, pretože segra by to všetko zhltala, takže to radšej
odnes ku mne.“
„Aspoňže
nepatrí k tým babám, ktoré jedia sušené listy a vlákninu.“
„Žeby
si ju zatúžila spoznať?“ zazubí sa na ňu ponad rameno,
vykročiac ku kuchyni.
Natália
ide za ním a namiesto jeho izby sa usadí pri stolíku, sledujúc
jeho kulinárske umenie. „Čo budeš variť?“
„No,
v špagetách už máme prax, nie?“
„Vtedy
som ich varila ja,“ pripomenie, „a nebolo to veru nič moc, to si
priznajme. Okrem toho, tipujem, že bezlepkové cestoviny asi
nekupujete. Prepáč, no som dosť náročný hosť, a po tom punčáku
nemám veľa odvahy pokúšať svoje črievka aj naďalej.“
„Ako
chceš, tak... praženica? Síce, ani chlieb nemáme bezlepkový. Čo
teda môžeš jesť?“
Zamáva
balíčkom slaninových čipsov.
„Problémy
s cholesterolom ešte nemáš?“ zasmeje sa a Natália mu vyplazí
jazyk.
„Nebuď
drzý, hej? Stále môžem odísť!“
„Hladná?
To ťažko! Na to ťa poznám pridobre.“
„Čo
tým chceš povedať?“ zaškaredí sa naňho. „Že som pažravá?“
„Nieee...
Ale nie, fakt nie!“ dodá, keď po ňom hodí čipsy. Obratne ich
zachytí a hodí naspäť na stôl. „A čo povieš na puding?“
„Znie
to skôr ako dezert po večeri, ale môže byť. Zajeme ho čipsami a
hádam budeme mať aj plné žalúdky.“
Výber
príchute ponechá na ňom, takže Krištof zvolí kakaový, ale nie
je ho dosť, tak prisype aj čokoládový a dúfa,
že ho bude dosť. Natália k nemu zrazu bleskovo priskočí a
vyplašene mu zovrie predlaktie, preto sa k nej otočí, potláčajúc
bolestné syčanie, a chce vedieť: „Čo sa deje?“
„Niekto
odomyká dvere... Och!“ ustúpi od neho. „Ahoj,“ pousmeje sa.
„Ou,“
Juliana sa uškrnie a prehodí si rovné lesklé vlasy cez rameno,
„ahojte.
S kýmže mám tú česť?“
„Ja
som Natália,“ predstaví sa.
„Džuly,
teší ma,“ prezrie si ju od hlavy po päty, „že ťa konečne
spoznávam. Teda, neviem, či si pamätáš, ale už sme sa vlastne
videli.“
„Áno,
moja sestra stále udržiava ten odporný zlozvyk vliezať mi bez
pozvania i bez klopania do izby.“
„Čo
varíme?“ zacerí sa naňho, schmatne balík paprikových čipsov,
otvorí ho a ponúkne sa.
„Puding
– pre nás
dvoch.“
„A
čo si dá Natálka? Chúďa, necháš ju hladovať? Čo si ty za
hostiteľa, Štofko?“
„Vtipné,“
umelo sa usmeje. „A teraz sa odprac, ak nechceš, aby som našim
prezradil, že si sa uliala z posledných dvoch hodín.“
Juliana
ohrnie perami. „Fajn, nemusíš sa mi vyhrážať. Stačí povedať,
že potrebujete súkromie,“
ladne zakrúti bokmi, zazubí sa na Natáliu a opustí kuchyňu.
„Nech
si myslí, čo chce,“ Krištof nad ňou mávne rukou. „Čo je?“
pozastaví sa nad Natáliiným výrazom.
„Len
sa divím, ako sa k nej správaš, to je všetko.“
„Tak
láskavo sklop to nadvihnuté obočie, veď to bola obyčajná
súrodenecká... komunikácia. Nemáš čo k tomu hovoriť, keďže
nemáš brata ani sestru.“
„Hlavne
nech ti neprihorí ten puding!“ upozorní ho, takže Krištof
horúčkovito mieša tmavohnedú, postupne tuhnúcu hmotu a následne
vypne plyn.
„No,
kdeže máme nachystané taniere? Ty si tu znudene postávaš, zatiaľ
čo moja segra nás okradne o jedny čipsy, a ani neprestrieš na
stôl?“
„Počúvaj,
Krištof, ty sa s príchodom domov meníš na nejakú inú bytosť?
Takéhoto ťa nepoznám.“
„Čudný
pocit, že?“ zatvári sa zlovestne a zo skrinky nad drezom vytiahne
dva hlboké taniere, do ktorých naleje puding približne rovnakým
dielom. „Sadaj a dobrú chuť.“
Hmota
je síce dosť sladká a ani nie príliš hustá, zato však obsahuje
nadmerné množstvo hrudiek, Natália o tom ani nemukne a najradšej
by sa odobrala aspoň do Krištofovej izby, kde by nebola na rane
všetkým príchodzím, takže sa s jedením tak trochu ponáhľa.
„Tebe
to až tak chutí?“ prekvapene sa jej pýta. „Však ti to mizne z
taniera trikrát rýchlejšie než mne.“
„Podľa
čoho si to vyrátal?“ postaví sa k umývadlu a vyčistí riad,
dokonca aj hrniec, a potom Krištofovi vytrhne jeho
tanier a vydrhne aj ten. „Pôjdeme hore?“ usmeje sa naňho,
opierajúc sa o linku.
„Poďme,“
ľahostajne mykne plecami a vedie ju po schodoch, z Julianinej izby
vychádza hlas speváčky Sie v pesničke Titanium
od Davida Guettu, ale aj hlas samotnej Krištofovej sestry, spieva
celkom dobre, no na tom predsa nie je nič prekvapivé, možno je to
rodina Talentovaných. „Dvere asi nechajme otvorené, nech segra
zas nemá dôvod vymýšľať. Nechápem, prečo stále všetci majú
dajaké narážky: moji kamoši, segra...“
„Divíš
sa im?“ vykĺzne jej. „Teda... ja...“
„No...“
nadýchne sa a prejde ku stene, kde v stojane visí gitara, a vezme
hudobný nástroj do ruky, Natália si sadne na posteľ a oprie sa o
stenu, Krištof ostane iba na okraji.
„Zahraj
niečo,“ požiada, niežeby to bolo treba, jeho prsty brnkajú bez
ohľadu na akékoľvek výzvy či apely. Pomalá melódia plná
melanchólie, dažďových kvapiek a príjemnej jesennej nostalgie
prinúti Natáliu zavrieť oči a odletieť kamsi doprostred
fantázie, kde svet je farebný, kvietky zvonia rannou rosou a voňajú
sviežosťou, kde je pokoj a upokojujúce ticho, ach, škoda, že
taký svet jestvuje iba v predstavách a ešte aj v Krištofovej
piesni, kiežby nikdy nedoznela. Doznie. „Hovorili ti chalani v
hudobninách, že ti chcú darovať bicie?“
„Mišo
dačo spomenul, ale vyhovoril som mu to. Nemalo by to zmysel a mama
by ma asi zabila.“
„A
kedy začneš s Peťom, Lukášom a Ondrom skúšať?“
„Ja
ich k tomu kopať nemienim. Počkám, či ich to neprejde, a potom sa
uvidí. Ja si zahrám aj bez nich.“
„Aj
bez publika?“
„Hlavne
bez publika, nevedel by som bez toho žiť.“
„Peťo
s Ondrejom sa o tebe vyjadrovali celkom obdivne, ktovie, či sa ťa
tak trochu nezľakli.“
„Nepoznáš
ich. Čo to bolo za cinknutie?“
„Prišla
mi esemeska.“
„Neprečítaš
si ju?“
Vytiahne
teda mobil, číta správu od Tibora, vraj či by nemala cez víkend
čas... „Ach jaj...“
„Čo
sa deje?“
„Nič,
len...“ zapýri sa. „Nič. Čo by si robil, keby ťa niekto
neustále pozýval von?“
„Kto
ťa volá?“
„Drak.“
„A
prečo nechceš ísť?“ čuduje sa, veď, povedzme si to priamo,
Natália nemá hŕby kamarátov a tiež by nemusela odmietať.
„Lebo
on... ono by to asi malo byť akože... rande.“
„Aha.“
Koľkí si ešte
všimli, že Natália je... dievča?
„Ale
ja som mu už povedala, keď mi raz volal, že s ním sama nikam
nepôjdem, iba s celou partiou. Priamejšie to už neviem, a je mi ho
aj trošku ľúto.“
„Ľúto?
Prečo?“
„No,
lebo mu musí byť jasné, prečo
ho odmietam.“
„Jedine,
že by ti dokázal čítať myšlienky, o čom pochybujem, lebo ak by
to vedel, asi by ťa s vidinou neúspechu nikam nevolal.“
„No,
hádam... hádam mu nemusím vysvetľovať svoje dôvody!“
„Jasné,
že nie. A nemusíš sa ani rozčuľovať,“ uškrnie sa.
Natália
prekvapene zažmurká. „Jejda, prepáč, kričím? Ale trochu ma
štve, akoby bol mierne... nechápavý.“
„Alebo
vytrvalý, ak mu na tom tak záleží.“
„Dobre,
nemusíme o ňom hovoriť. Zahraj niečo pekné.“
„Neodpíšeš
mu?“
„Prečo
ťa to tak trápi?“ nahodí nešťastný výraz.
„Pretože
keby som bol na jeho mieste, nechcel by som na odpoveď vyčkávať
ako pacienti v čakárni u obvodného lekára.“
„Ale
čo mu mám...? Dám
vedieť aj Krišovi a uvidím, čo povie?“
„To
mu asi celkom jasne ukáže, že nemáš záujem.“
„A
ty... ty nemáš záujem? Volá ma na akúsi kapelu, neviem, či to
nebude dajaký metal, ale malo by to byť v klube, dajaké Piano v
Trenčíne, takže hádam nie.“
„Tak,
rozhodne
sa k vám nebudem pridávať na vašom rande,“ rozosmeje sa.
„Krištof!“
zaženie sa naňho vankúšom, no on odskočí od postele, stískajúc
gitaru ako svoj najdrahší poklad.
„Nie,
nebudem žiadne tretie koleso na motorke, jasné? Keby som s tebou
chcel niekam ísť, tak...“
„Tak
sa ku mne nasilu privtrieš na zastávke, aby som ťa nikam nemohla
odohnať!“ rozosmeje sa aj ona.
„Ver
mi, že žobravé esemesky ti ozaj vypisovať nebudem.“
„Ak
raz na to dôjde...“
„A
na čo? Že ťa esemeskou
budem pozývať von? Toho sa neboj, taký nudný nie som.“
„Občas
sa mi zdá, že ťa ani nepoznám,“ predstiera hlboké zamyslenie.
„Tak
tomu ver! Ešte je tu asi tak... miliarda triliónov stránok mojej
osobnosti, do ktorých si ani očkom nenazrela.“
„Vážne?
Aké napríklad?“
„Zistíš
postupne,“ žmurkne na ňu.
„Ale
vieš, čo je najlepšie? Keď treba, tak si vážny, a keď treba...
No, ani by som to na teba nepovedala.“
„Čo
by si nepovedala?“
„Že
sa pre mňa staneš... no, Krištofom.“
„Súkromný
Krištof, k vašim službám!“
„A
prečítal si pre mňa ten list. Ďakujem.“
„Keby
si sa ešte niekedy zatúžila ulievať či riešiť rodinné
záležitosti, aspoň vieš, koho na to máš.“
„Zahraj
mi ešte.“
„Iba
ak nebudeš atakovať moju drahú,“ tvári sa váhavo.
„Sľubujem,“
nevinne sa usmeje. „Hraj.“
Vo
vymyslenej piesni, ktorá vzniká práve pre tento okamih, Krištof
premýšľa nad justičným systémom a nad tým, či bolo od neho
spravodlivé, ak pri každom pohľade na chrbát Vladislava Habšudu
zatúžil, aby si ten chlap odsedel celú dĺžku trestu, ktorý mu
vymerali, alebo to v ňom len prevládal hnev za všetky zverstvá,
čo napáchal na vlastnej rodine.
„Táto
pesnička je akási naštvaná; na čo myslíš?“ spýta sa ho.
„Eh...
neviem, či sa k tomu chceš vracať, dnes ohľadom toho nie si
zrovna zhovorčivá.“
„Jaj
tak...“ razom pochopí. „Myslím, že už prešlo dosť času,
takže môžem... Už som sa nadýchla. Som rada, že som ho videla.“
„Oz-ozaj?“
„Ale
nie tak
rada, akurát... Teta Silvia, moja psychologička, mala pravdu. Tá
strašidelná bublina okolo neho spľasla.“
„Tak
to je super.“
„Dúfam,
že to tak aj zostane. Všimol si si, ako sa potešil, keď ma
zbadal? Nebudem si navrávať, že ma tak rád videl, avšak trošičku
som verila... možno vždy budem veriť, chcieť,
aby sa zmenil, aby to naozaj všetko bolo inak. Lenže po tom liste
je mi jasné, že pri pohľade na mňa mu iba svitla nádej, že dačo
spravím a on sa dostane na slobodu. Vari som mala vyskočiť na nohy
a uprosiť sudcu na kolenách, nech ho prepustí? Prečo by som to
robila? To, že v dvoch-troch listoch predstiera, že mu na mne
záleží, z neho nerobí dobrého otca. Vlastne, nerobí to z neho
ani len otca, keďže sa o mňa nikdy nielenže nestaral, ale ani
nezaujímal. Také dačo sa ťažko odpúšťa a ešte horšie
zabúda. Keď sa ma teta Silvia prvýkrát spýtala, či som mu
odpustila, myslela som si, že rozbijem všetok nábytok v tej
miestnosti.“
„A
čo si urobila?“
„Môžeš
si tipnúť: rozplakala som sa. Veľa ľudí má tendenciu plakať,
keď sa hovorí o rodičoch a najmä ich chybách.“
„Pomohlo
ti to?“
„Plač?
Na chvíľku, na vydýchnutie, áno. Ale veľa som sa naplakala, kým
som dokázala vyriecť, že mu odpúšťam. Aj tak mám pocit, že sa
tým nič nezmenilo. Neviem sa k nemu ani len v predstavách inak
správať, neviem o ňom zmýšľať o nič milšie... V čom vôbec
spočíva to odpustenie? Na to som nikdy neprišla, ale zbavila som
sa hnevu a dýcha sa mi ľahšie, to je pravda. Akoby som dostala
krídla.“
„Ja
sa naňho hnevám stále,“ prizná Krištof.
„Ty?
Na to predsa nemáš dôvod,“ čuduje sa.
„Jasné,
že mám: teba.“
„Kvôli
mne sa nehnevaj, prosím. Nikdy, na nikoho, tak to bude najlepšie.
Možno úplne nerozumiem odpusteniu, ale viem, čo za svinstvo je
hnev a ako človeka zvnútra celého zamorí. Ja ti za to nestojím.“
„Poznám
hnev, mal som v živote obdobie, kedy som sa hneval na celý
vesmír.“
„To
je iné, úplne iné,“ sklopí zrak. „Nehnevaj sa naňho.“
„Štve
ma to, čo spravil.“
„To
aj mňa.“
Pousmeje
sa. „Tak vidíš, konečne sme sa zhodli.“
„Tak
sa zhodnime aj na tom, že minulosť je minulosť, a aspoň sa tvárme
ako obyčajní tínedžeri s pubertálnymi problémami.“
„A
to sú aké? Akné, ktorého sa nedá zbaviť?“
„Nie!“
rozosmeje sa, zvonivo ako vždy. „Nepovedala som problémy
namyslených bábik,
jasné?“
„Čo
teda riešia ľudia v našom veku? Tí... bežní?“
„Nemám
ani poňatia.“
„Školské
úlohy to asi nebudú.“
„Asi
nie. Zahráš ešte niečo?“
„Netreba
dvakrát vravieť,“ schytí brnkátko a vytvorí ďalšiu pieseň,
pieseň o jesennom daždi, o vodopádoch kvapiek, o prechádzke
pomedzi ne, o čerstvom vzduchu, ktorý prinesú, o sviežosti, akú
môže len spŕška dodať vyprahnutej, vysušenej, popraskanej
krajine.
„Musím
ísť cikať,“ zmyslí si zrazu Natália a uteká na vécko,
Krištof si až teraz spomenie na chudáka Tibora, ktorému stále
nik neodpovedal na zvedavú, nenápadne naliehavú esemesku. Ona
je fakt... dievča,
zarazene si uvedomí.
Keď
sa vráti, podotkne, že by zrejme už mala ísť, takže ju
vyprevadí a pri dverách k nim dobehne ešte aj Juliana. „Díky za
tie čipsy, super obed!“ uškrnie sa.
„Tie
druhé zajtra dones do školy,“ šepne mu potajomky.
„Pokúsim
sa, ak ich dovtedy nesprace.“
„Bež
ich schovať,“ žmurkne naňho. „Čau?“
„Pýtaš
sa ma?“
„Tak
trochu.“
„Ponáhľam
sa schovať čipsy,“ zazubí sa.
„Tak
čau!“
„Maj
sa.“
„Neviem,
ako ti poďakovať. Ale...“ predkloní sa, vďaka lodičkám ani
nemusí stúpať na špičky, a vtisne mu bozk na líce. Kvôli
zdĺhavému lúčeniu musí doslova utekať na autobus.
Komentáre
P.S.: Tak letím, no ešte predtým si idem pustiť Titanium ;)
nimj
prebiehal tak prirodzene, tak nejako by to mohlo naozaj prebiehať medzi puberťákmi.
Takže si počkám, či bozk na líčko bude opätovaný.