(Tvoriteľ) 13: Pieseň

13: Pieseň

Peha: Slnečná balada (text: Tomi Hricišák)

Lány žltých slnečníc, cítim voľnosť ako blázni

pijem slzy z tvojich líc

Viem že všetko musí ísť, aj keď neviem čo sa stane

Lány žltých slnečníc...

Vytvor pre mňa pieseň,

a odožeň tieseň.

Myslíš, že to dokážeš?

Úsmev mi zas ukážeš.

Znie tu tvoja pieseň

a odháňa tieseň.

Ako sa mám odvďačiť

za to, že mi vraciaš cit?

Cit sa vo mne prebúdza,

melódia nás zobúdza,

priateľstvo je v tej piesni,

je v nej život: bez tiesní.

Sadne si k nemu a tentoraz sa usmieva hanblivo ako vždy, nesmelo a neodvážne, presne tak, ako to pozná, toto je jediný typ úsmevu zrejme na celom svete, ktorý z neho nečiní zneisteného pubertiaka. „Kamže si sa vybrala?“ opýta sa pobavene.

„Správam sa strašne, prepáč mi to. Musím ti to dajako vynahradiť, toto si odo mňa prosto nezaslúžiš. Kým dôjdeme k vám do dediny, bude už dosť hodín, takže... ťa pozývam na obed. A konečne, aspoň raz za život, mi dovoľ platiť!“ výhražne zvraští obočie.

„Pouvažujem,“ sľúbi, ale nemyslí to vážne.

Dôjde im, obom až príliš neskoro, keďže autobus má v Krištofovom bydlisku konečnú (a počas obedných hodín cez dedinu žiadnym smerom nejazdia nijaké spoje), že tu nenájdu slušnú reštauráciu, akurát zopár krčiem. Natália sa však uškrnie, požiada, aby to nechal na ňu, a doslova mu utečie do jednej z nich, vyjde o necelé dve minútky a v náručí nesie dva citrónové radlery, dva balíky čipsov (paprikové a slaninové) a kabelka jej padá z ramena.

„Rýchlo dačo vezmi, lebo sa mi tu všetko rozsype!“ varuje ho, takže od nej preberie jedny čipsy a obe plechovky.

„To je náš obed? A dáme si ho postojačky?“ nadvihne obočie.

„Napadlo mi, či neskočíme do nejakého parku alebo tak, neviem, kam by sa tu dalo zájsť.“

„Síce už neprší, ale v mokrej tráve sa asi neusadíme, že?“ podotkne a Natália očervenie.

„To mi nedošlo, a ešte k tomu je aj dosť chladno... Asi som sa nad tým vôbec nezamyslela.“

„Jediná možnosť je ísť k nám,“ uzavrie Krištof a už aj vykročí smerom, kde býva, Natália ho s mrmlaním o svojej hanblivosti nasleduje. „Podľa mojich výpočtov by nikto nemal byť doma, takže nestresuj, maximálne natrafíš na Julianu, ale i o tom pochybujem.“

„Tak vďaka...“

Musí jej obe plechovky zveriť, ak chce odomknúť, a dom je naozaj prázdny, pričom Natálii sa viditeľne uľaví. „Počuj, čo keby si vybehla do mojej izby a ja zatiaľ... dačo... uvarím?“

„Chceš variť?“ v očiach sa jej pobavene zablysne, no vzápätí ľútostivo pozrie na čipsy vo svojej ruke i v tej jeho. „A čo s týmto mojím nákupom?“

„Vážne to chceš obedovať? Odložíme na neskôr. Ale rozhodne nie v kuchyni, pretože segra by to všetko zhltala, takže to radšej odnes ku mne.“

„Aspoňže nepatrí k tým babám, ktoré jedia sušené listy a vlákninu.“

„Žeby si ju zatúžila spoznať?“ zazubí sa na ňu ponad rameno, vykročiac ku kuchyni.

Natália ide za ním a namiesto jeho izby sa usadí pri stolíku, sledujúc jeho kulinárske umenie. „Čo budeš variť?“

„No, v špagetách už máme prax, nie?“

„Vtedy som ich varila ja,“ pripomenie, „a nebolo to veru nič moc, to si priznajme. Okrem toho, tipujem, že bezlepkové cestoviny asi nekupujete. Prepáč, no som dosť náročný hosť, a po tom punčáku nemám veľa odvahy pokúšať svoje črievka aj naďalej.“

„Ako chceš, tak... praženica? Síce, ani chlieb nemáme bezlepkový. Čo teda môžeš jesť?“

Zamáva balíčkom slaninových čipsov.

„Problémy s cholesterolom ešte nemáš?“ zasmeje sa a Natália mu vyplazí jazyk.

„Nebuď drzý, hej? Stále môžem odísť!“

„Hladná? To ťažko! Na to ťa poznám pridobre.“

„Čo tým chceš povedať?“ zaškaredí sa naňho. „Že som pažravá?“

„Nieee... Ale nie, fakt nie!“ dodá, keď po ňom hodí čipsy. Obratne ich zachytí a hodí naspäť na stôl. „A čo povieš na puding?“

„Znie to skôr ako dezert po večeri, ale môže byť. Zajeme ho čipsami a hádam budeme mať aj plné žalúdky.“

Výber príchute ponechá na ňom, takže Krištof zvolí kakaový, ale nie je ho dosť, tak prisype aj čokoládový a dúfa, že ho bude dosť. Natália k nemu zrazu bleskovo priskočí a vyplašene mu zovrie predlaktie, preto sa k nej otočí, potláčajúc bolestné syčanie, a chce vedieť: „Čo sa deje?“

„Niekto odomyká dvere... Och!“ ustúpi od neho. „Ahoj,“ pousmeje sa.

„Ou,“ Juliana sa uškrnie a prehodí si rovné lesklé vlasy cez rameno, „ahojte. S kýmže mám tú česť?“

„Ja som Natália,“ predstaví sa.

„Džuly, teší ma,“ prezrie si ju od hlavy po päty, „že ťa konečne spoznávam. Teda, neviem, či si pamätáš, ale už sme sa vlastne videli.“

„Áno, moja sestra stále udržiava ten odporný zlozvyk vliezať mi bez pozvania i bez klopania do izby.“

„Čo varíme?“ zacerí sa naňho, schmatne balík paprikových čipsov, otvorí ho a ponúkne sa.

„Puding – pre nás dvoch.“

„A čo si dá Natálka? Chúďa, necháš ju hladovať? Čo si ty za hostiteľa, Štofko?“

„Vtipné,“ umelo sa usmeje. „A teraz sa odprac, ak nechceš, aby som našim prezradil, že si sa uliala z posledných dvoch hodín.“

Juliana ohrnie perami. „Fajn, nemusíš sa mi vyhrážať. Stačí povedať, že potrebujete súkromie,“ ladne zakrúti bokmi, zazubí sa na Natáliu a opustí kuchyňu.

„Nech si myslí, čo chce,“ Krištof nad ňou mávne rukou. „Čo je?“ pozastaví sa nad Natáliiným výrazom.

„Len sa divím, ako sa k nej správaš, to je všetko.“

„Tak láskavo sklop to nadvihnuté obočie, veď to bola obyčajná súrodenecká... komunikácia. Nemáš čo k tomu hovoriť, keďže nemáš brata ani sestru.“

„Hlavne nech ti neprihorí ten puding!“ upozorní ho, takže Krištof horúčkovito mieša tmavohnedú, postupne tuhnúcu hmotu a následne vypne plyn.

„No, kdeže máme nachystané taniere? Ty si tu znudene postávaš, zatiaľ čo moja segra nás okradne o jedny čipsy, a ani neprestrieš na stôl?“

„Počúvaj, Krištof, ty sa s príchodom domov meníš na nejakú inú bytosť? Takéhoto ťa nepoznám.“

„Čudný pocit, že?“ zatvári sa zlovestne a zo skrinky nad drezom vytiahne dva hlboké taniere, do ktorých naleje puding približne rovnakým dielom. „Sadaj a dobrú chuť.“

Hmota je síce dosť sladká a ani nie príliš hustá, zato však obsahuje nadmerné množstvo hrudiek, Natália o tom ani nemukne a najradšej by sa odobrala aspoň do Krištofovej izby, kde by nebola na rane všetkým príchodzím, takže sa s jedením tak trochu ponáhľa.

„Tebe to až tak chutí?“ prekvapene sa jej pýta. „Však ti to mizne z taniera trikrát rýchlejšie než mne.“

„Podľa čoho si to vyrátal?“ postaví sa k umývadlu a vyčistí riad, dokonca aj hrniec, a potom Krištofovi vytrhne jeho tanier a vydrhne aj ten. „Pôjdeme hore?“ usmeje sa naňho, opierajúc sa o linku.

„Poďme,“ ľahostajne mykne plecami a vedie ju po schodoch, z Julianinej izby vychádza hlas speváčky Sie v pesničke Titanium od Davida Guettu, ale aj hlas samotnej Krištofovej sestry, spieva celkom dobre, no na tom predsa nie je nič prekvapivé, možno je to rodina Talentovaných. „Dvere asi nechajme otvorené, nech segra zas nemá dôvod vymýšľať. Nechápem, prečo stále všetci majú dajaké narážky: moji kamoši, segra...“

„Divíš sa im?“ vykĺzne jej. „Teda... ja...“

„No...“ nadýchne sa a prejde ku stene, kde v stojane visí gitara, a vezme hudobný nástroj do ruky, Natália si sadne na posteľ a oprie sa o stenu, Krištof ostane iba na okraji.

„Zahraj niečo,“ požiada, niežeby to bolo treba, jeho prsty brnkajú bez ohľadu na akékoľvek výzvy či apely. Pomalá melódia plná melanchólie, dažďových kvapiek a príjemnej jesennej nostalgie prinúti Natáliu zavrieť oči a odletieť kamsi doprostred fantázie, kde svet je farebný, kvietky zvonia rannou rosou a voňajú sviežosťou, kde je pokoj a upokojujúce ticho, ach, škoda, že taký svet jestvuje iba v predstavách a ešte aj v Krištofovej piesni, kiežby nikdy nedoznela. Doznie. „Hovorili ti chalani v hudobninách, že ti chcú darovať bicie?“

„Mišo dačo spomenul, ale vyhovoril som mu to. Nemalo by to zmysel a mama by ma asi zabila.“

„A kedy začneš s Peťom, Lukášom a Ondrom skúšať?“

„Ja ich k tomu kopať nemienim. Počkám, či ich to neprejde, a potom sa uvidí. Ja si zahrám aj bez nich.“

„Aj bez publika?“

„Hlavne bez publika, nevedel by som bez toho žiť.“

„Peťo s Ondrejom sa o tebe vyjadrovali celkom obdivne, ktovie, či sa ťa tak trochu nezľakli.“

„Nepoznáš ich. Čo to bolo za cinknutie?“

„Prišla mi esemeska.“

„Neprečítaš si ju?“

Vytiahne teda mobil, číta správu od Tibora, vraj či by nemala cez víkend čas... „Ach jaj...“

„Čo sa deje?“

„Nič, len...“ zapýri sa. „Nič. Čo by si robil, keby ťa niekto neustále pozýval von?“

„Kto ťa volá?“

„Drak.“

„A prečo nechceš ísť?“ čuduje sa, veď, povedzme si to priamo, Natália nemá hŕby kamarátov a tiež by nemusela odmietať.

„Lebo on... ono by to asi malo byť akože... rande.“

„Aha.“ Koľkí si ešte všimli, že Natália je... dievča?

„Ale ja som mu už povedala, keď mi raz volal, že s ním sama nikam nepôjdem, iba s celou partiou. Priamejšie to už neviem, a je mi ho aj trošku ľúto.“

„Ľúto? Prečo?“

„No, lebo mu musí byť jasné, prečo ho odmietam.“

„Jedine, že by ti dokázal čítať myšlienky, o čom pochybujem, lebo ak by to vedel, asi by ťa s vidinou neúspechu nikam nevolal.“

„No, hádam... hádam mu nemusím vysvetľovať svoje dôvody!“

„Jasné, že nie. A nemusíš sa ani rozčuľovať,“ uškrnie sa.

Natália prekvapene zažmurká. „Jejda, prepáč, kričím? Ale trochu ma štve, akoby bol mierne... nechápavý.“

„Alebo vytrvalý, ak mu na tom tak záleží.“

„Dobre, nemusíme o ňom hovoriť. Zahraj niečo pekné.“

„Neodpíšeš mu?“

„Prečo ťa to tak trápi?“ nahodí nešťastný výraz.

„Pretože keby som bol na jeho mieste, nechcel by som na odpoveď vyčkávať ako pacienti v čakárni u obvodného lekára.“

„Ale čo mu mám...? Dám vedieť aj Krišovi a uvidím, čo povie?“

„To mu asi celkom jasne ukáže, že nemáš záujem.“

„A ty... ty nemáš záujem? Volá ma na akúsi kapelu, neviem, či to nebude dajaký metal, ale malo by to byť v klube, dajaké Piano v Trenčíne, takže hádam nie.“

„Tak, rozhodne sa k vám nebudem pridávať na vašom rande,“ rozosmeje sa.

„Krištof!“ zaženie sa naňho vankúšom, no on odskočí od postele, stískajúc gitaru ako svoj najdrahší poklad.

„Nie, nebudem žiadne tretie koleso na motorke, jasné? Keby som s tebou chcel niekam ísť, tak...“

„Tak sa ku mne nasilu privtrieš na zastávke, aby som ťa nikam nemohla odohnať!“ rozosmeje sa aj ona.

„Ver mi, že žobravé esemesky ti ozaj vypisovať nebudem.“

„Ak raz na to dôjde...“

„A na čo? Že ťa esemeskou budem pozývať von? Toho sa neboj, taký nudný nie som.“

„Občas sa mi zdá, že ťa ani nepoznám,“ predstiera hlboké zamyslenie.

„Tak tomu ver! Ešte je tu asi tak... miliarda triliónov stránok mojej osobnosti, do ktorých si ani očkom nenazrela.“

„Vážne? Aké napríklad?“

„Zistíš postupne,“ žmurkne na ňu.

„Ale vieš, čo je najlepšie? Keď treba, tak si vážny, a keď treba... No, ani by som to na teba nepovedala.“

„Čo by si nepovedala?“

„Že sa pre mňa staneš... no, Krištofom.“

„Súkromný Krištof, k vašim službám!“

„A prečítal si pre mňa ten list. Ďakujem.“

„Keby si sa ešte niekedy zatúžila ulievať či riešiť rodinné záležitosti, aspoň vieš, koho na to máš.“

„Zahraj mi ešte.“

„Iba ak nebudeš atakovať moju drahú,“ tvári sa váhavo.

„Sľubujem,“ nevinne sa usmeje. „Hraj.“

Vo vymyslenej piesni, ktorá vzniká práve pre tento okamih, Krištof premýšľa nad justičným systémom a nad tým, či bolo od neho spravodlivé, ak pri každom pohľade na chrbát Vladislava Habšudu zatúžil, aby si ten chlap odsedel celú dĺžku trestu, ktorý mu vymerali, alebo to v ňom len prevládal hnev za všetky zverstvá, čo napáchal na vlastnej rodine.

„Táto pesnička je akási naštvaná; na čo myslíš?“ spýta sa ho.

„Eh... neviem, či sa k tomu chceš vracať, dnes ohľadom toho nie si zrovna zhovorčivá.“

„Jaj tak...“ razom pochopí. „Myslím, že už prešlo dosť času, takže môžem... Už som sa nadýchla. Som rada, že som ho videla.“

„Oz-ozaj?“

„Ale nie tak rada, akurát... Teta Silvia, moja psychologička, mala pravdu. Tá strašidelná bublina okolo neho spľasla.“

„Tak to je super.“

„Dúfam, že to tak aj zostane. Všimol si si, ako sa potešil, keď ma zbadal? Nebudem si navrávať, že ma tak rád videl, avšak trošičku som verila... možno vždy budem veriť, chcieť, aby sa zmenil, aby to naozaj všetko bolo inak. Lenže po tom liste je mi jasné, že pri pohľade na mňa mu iba svitla nádej, že dačo spravím a on sa dostane na slobodu. Vari som mala vyskočiť na nohy a uprosiť sudcu na kolenách, nech ho prepustí? Prečo by som to robila? To, že v dvoch-troch listoch predstiera, že mu na mne záleží, z neho nerobí dobrého otca. Vlastne, nerobí to z neho ani len otca, keďže sa o mňa nikdy nielenže nestaral, ale ani nezaujímal. Také dačo sa ťažko odpúšťa a ešte horšie zabúda. Keď sa ma teta Silvia prvýkrát spýtala, či som mu odpustila, myslela som si, že rozbijem všetok nábytok v tej miestnosti.“

„A čo si urobila?“

„Môžeš si tipnúť: rozplakala som sa. Veľa ľudí má tendenciu plakať, keď sa hovorí o rodičoch a najmä ich chybách.“

„Pomohlo ti to?“

„Plač? Na chvíľku, na vydýchnutie, áno. Ale veľa som sa naplakala, kým som dokázala vyriecť, že mu odpúšťam. Aj tak mám pocit, že sa tým nič nezmenilo. Neviem sa k nemu ani len v predstavách inak správať, neviem o ňom zmýšľať o nič milšie... V čom vôbec spočíva to odpustenie? Na to som nikdy neprišla, ale zbavila som sa hnevu a dýcha sa mi ľahšie, to je pravda. Akoby som dostala krídla.“

„Ja sa naňho hnevám stále,“ prizná Krištof.

„Ty? Na to predsa nemáš dôvod,“ čuduje sa.

„Jasné, že mám: teba.“

„Kvôli mne sa nehnevaj, prosím. Nikdy, na nikoho, tak to bude najlepšie. Možno úplne nerozumiem odpusteniu, ale viem, čo za svinstvo je hnev a ako človeka zvnútra celého zamorí. Ja ti za to nestojím.“

„Poznám hnev, mal som v živote obdobie, kedy som sa hneval na celý vesmír.“

„To je iné, úplne iné,“ sklopí zrak. „Nehnevaj sa naňho.“

„Štve ma to, čo spravil.“

„To aj mňa.“

Pousmeje sa. „Tak vidíš, konečne sme sa zhodli.“

„Tak sa zhodnime aj na tom, že minulosť je minulosť, a aspoň sa tvárme ako obyčajní tínedžeri s pubertálnymi problémami.“

„A to sú aké? Akné, ktorého sa nedá zbaviť?“

„Nie!“ rozosmeje sa, zvonivo ako vždy. „Nepovedala som problémy namyslených bábik, jasné?“

„Čo teda riešia ľudia v našom veku? Tí... bežní?“

„Nemám ani poňatia.“

„Školské úlohy to asi nebudú.“

„Asi nie. Zahráš ešte niečo?“

„Netreba dvakrát vravieť,“ schytí brnkátko a vytvorí ďalšiu pieseň, pieseň o jesennom daždi, o vodopádoch kvapiek, o prechádzke pomedzi ne, o čerstvom vzduchu, ktorý prinesú, o sviežosti, akú môže len spŕška dodať vyprahnutej, vysušenej, popraskanej krajine.

„Musím ísť cikať,“ zmyslí si zrazu Natália a uteká na vécko, Krištof si až teraz spomenie na chudáka Tibora, ktorému stále nik neodpovedal na zvedavú, nenápadne naliehavú esemesku. Ona je fakt... dievča, zarazene si uvedomí.

Keď sa vráti, podotkne, že by zrejme už mala ísť, takže ju vyprevadí a pri dverách k nim dobehne ešte aj Juliana. „Díky za tie čipsy, super obed!“ uškrnie sa.

„Tie druhé zajtra dones do školy,“ šepne mu potajomky.

„Pokúsim sa, ak ich dovtedy nesprace.“

„Bež ich schovať,“ žmurkne naňho. „Čau?“

„Pýtaš sa ma?“

„Tak trochu.“

„Ponáhľam sa schovať čipsy,“ zazubí sa.

„Tak čau!“

„Maj sa.“

„Neviem, ako ti poďakovať. Ale...“ predkloní sa, vďaka lodičkám ani nemusí stúpať na špičky, a vtisne mu bozk na líce. Kvôli zdĺhavému lúčeniu musí doslova utekať na autobus.