14:
Strom
Dežo
Ursiny:
Ktosi ešte bdie
(text: Ivan
Štrpka)
Všade
je tma,
je
neskoro len hore v dome tam na vŕšku
bliká
jediné okno pod strechou.
Ktosi
ešte bdie.
Ktosi
tu blízko bdie.
Ktosi
ešte bdie.
Ktosi
v tom dome bdie,
lampa
jeho veľký tieň nesníma.
Ktosi
ešte bdie.
Ktosi
ešte bdie.
Ktosi
ešte bdie,
možno
sa teší možno trápi,
možno
že len tak sedí a nič nevníma.
Ktosi
tam ešte bdie,
ktosi
ešte bdie a v tebe ľahko rozškrtáva čosi,
čosi
živé,
čo
v hlbokej noci ticho zavýja.
Čosi
ešte bdie,
čosi
tu ešte bdie,
uprostred
iskry dažďu dokorán.
Stoj
pevne vo svojej iskre,
si
strom čo horí si holý obraz ktorý nemá meno ani rám.
Tam
pod stromom sa čosi skrýva
poklad
akýsi nejasný blankytný priesvitný vidíš
ho
tam skákať pod tým stromom
pýtam
sa jesene
jar
mi vraví že to nie je ono a leto
sa
zas skrýva v kulisách
jeseň
predo mnou uteká a otázku necháva takpovediac mlčí
zima
sa znáša v bielom prachu
všetko
je biele
hasiaci
prístroj pena z neho biela uniká
pod
stromom sa poklad skrýva vari nájdeš ho
ja
nájdem ho pre teba
Do
jesenného dažďa, nesúceho v sebe chlad a pochmúrnosť vráskavej
staroby, sa medzičasom prevtelilo biele páperie v podobe zmrznutých
mračien. Oceľová obloha robila spoločnosť vyučovaniu celý
november a polovicu decembra, až sú tu zrazu zimné prázdniny, tie
vianočné, vraj najkrajšie sviatky roka, ktovie, ako to prežívajú
tí, čo ich odmietajú oslavovať, a akú inú radosť v živote
majú?, na čo sa počas roka tešia, kedy majú radosť z toho, že
dakoho obdarujú. Ktovie.
Chlad
dlhých zimných temných večerov plíži sa izbami, cestu mu hatí
páľava z krbov a z výhrevných potrubí, rovnako ako zasnežená
obloha hatí cestu hviezdam, ktoré by chceli nazrieť na zem, kde sa
teraz odohráva ten každoročný zázrak. Kapor, med a ihličie, to
všetko sa spája s Vianocami, veľa smiechu, nanútené fotenie,
šťastné tváre nad darčekmi, obývačka plná krabíc, škatúľ,
mašlí.
A
potom sa Krištof zatvorí do izby, Juliana zas zapla telku a tam ide
dajaká trápna americká romantická rodinná komédia s vianočným
podtónom, všetci tam majú na hlavách santaclausovské čiapky,
pche, táto komercia ho nikdy nebavila. Sadne si na zem, oprie sa o
posteľ, otvorí knihu. Natália mu dala tento úzky balíček ešte
v škole, ale musel jej na česť svojej dočarbanej školskej lavice
sľúbiť, že ten papierový obal roztrhá až pod stromom.
Už
roky nemajú živý. Dávnejšie kúpili umelý, je to tak
jednoduchšie, aspoň mama nemusí zametať ihličie, ale nemá to už
to svoje vianočné svojské čaro, veru už nie, o dačo prišli,
keď sa vzdali kúska prírody vo svojej domácnosti. Je to tak
ekologickejšie, a aspoň nepodporujeme zbytočné rúbanie stromov,
otcove slová, veď má istým spôsobom pravdu, čoby nie, aj
Krištof to uznáva, kiežby aspoň dakedy dokázal využiť dačo z
otcovej pragmatickej povahy, ale on ju predsa vôbec nezdedil, je
snílek, večne sa túla medzi oblakmi alebo prinajmenšom bosými
nohami v imaginárnej tráve. Taký jeho otec nie je, asi nikdy
nebol. Asi. Ktovie.
Preto
Krištofa najväčšmi teší práve dar od Natálie – taký
obyčajný, dá sa povedať otrepaný, ale predsa čarovný a
výnimočný: kniha. Kniha, kniha slovenských úvah, vraj rozprávky
pre dospelých, aspoň Daniel Hevier tak tvrdí, ktovie, ako to
naozaj bude. Krištofovi sa páči, že autor si knižku aj sám
ilustroval, to by mohol raz aj on – teda, keby nejakú knihu ozaj
napísal, a vlastne, keby sa našiel niekto, voľakto, hocikto,
kto by mu ju chcel vydať.
Sprvu
iba pomaly listuje, zvedavo číta nadpisy jednotlivých „rozprávok“,
hľadá čosi vianočné, aby mohol sám sebe podčiarknuť
atmosféru, ale vlastne... vlastne nie, o Vianociach čítať nemusí,
veď ich má tu a teraz, stačilo by zísť po schodoch, a možno ani
to by nebolo treba, veď Vianoce sú všade, neskrývajú sa v náručí
rodiny a už vôbec nie pod stromom z ihličia, kde si opäť, ako
každý rok, našiel sveter, ktorý si musel zákonite okamžite
obliecť a teraz ho tak trochu pichá na krku, a sadu ponožiek a
nový uterák, aspoňže Juliana sa trošku hecla a vymyslela voľačo
originálne, napálila mu CD-čko svojej obľúbenej hudby, a hoci
Krištof sa s jej vkusom nikdy nestotožňoval, určite si ho
minimálne raz vypočuje, a nielen zo slušnosti, ale aj zo
zvedavosti, lebo je presvedčený, že takto mu Juliana odhalí kúsok
seba, taký kúsok, o ktorom by asi nahlas neprehovorila, a Krištof
si to v podstate aj váži. A otec mu dal peniaze. Peniaze, celkom
milé, dosť alibistický spôsob, ako dakoho obdarovať, nie?
Krištofa to netrápi, už si zvykol, aspoň si bude môcť kúpiť
to, čo si sám vyberie, a nebude musieť predstierať radosť z
nanúteného daru, niežeby ho mamina pozornosť netešila.
Namiesto
čítania zrazu vyskočí na nohy a zhasne, aby mohol precítiť tú
tmu vonku, otvorí okno a párkrát poskočí, lebo dnu sa okamžite
vkradne zima a Krištofovo telo sa jej zbavuje parou v každom
výdychu. Stačí na okamih vyzrieť von a vzápätí beží chodbou,
stískajúc knižku Ako sa fotografuje vietor od Daniela
Heviera, zašnuruje si ťažké zimné topánky, och, ako všetky
tieto obliekacie procedúry nemá rád!, a hodí na seba zimnú bundu,
nasadí si kapucňu – teraz má objektívnu výhovorku, že nenosí
čiapku, takže musí mať aspoň kapucňu.
„Ideš
niekam?“ ozve sa z obývačky mamin hlas.
„Hej,
von.“
„A
čo tak byť trošku konkrétnejší?“ zavrčí otec.
„Neviem,
prejsť sa.“
„Vážne
chceš byť na Vianoce sám, Krištof?“ neverí mama, ba je priam
pohoršená. Hlavne, že keď sa odobral do izby, nefrflala, ale
akonáhle sa pokúsi opustiť dom, má pripomienky, ešteže si na to
Krištof za tie roky, čo ju pozná, teda od narodenia, zvykol.
„Ktovie,
za kým v skutočnosti ide,“ zachichoce sa Juliana.
„Čaute!“
rozlúči sa Krištof a buchne za sebou dverami, vzduch je úžasný,
taký priamočiary a reže pľúca sviežosťou, zimný vzduch má
svoje vlastné prejavy, ktoré Krištof zbožňuje, naozaj to bolo
len minulú zimu, čo z nemocnice prišiel domov na Vianoce vo
vedomí, že sa tam zas bude musieť vrátiť a pokračovať v
liečbe? O čo veselšie by mali byť tieto Vianoce oproti tým
minulým, veď teraz nikto v rodine neumiera na rakovinu, nikoho by
nemalo nič trápiť, a predsa sú si ľudia v jednom dome, žijúci
spolu pod jednou strechou, používajúci tú istú kúpeľňu,
jediaci ten istý chlieb a míňajúci dva tie isté platy,
sedávajúci v tom istom opravenom, no stále rozheganom aute, akísi
cudzí.
Pohľad
Krištofových očí smeruje nahor, k tomu žiarivému trbletu
hviezd, keby boli bližšie, oslepili by ho, je mu to úplne jasné,
ale Mliečna cesta je na zimnom nebi taká čarovná, okúzľujúca,
prenádherná, priam ako najvzácnejší diadém na čele kráľovskej
dcéry, a tamto zbadá Orióna, bájneho strelca, a jeho luk, šikmý
pás hviezd, akúsi polkružnicu, a čosi by sám rád narysoval na
oblohu, vytvoril svoje vlastné súhvezdie, ale to môže iba jeho
fantázia, nie ruky. Keby bol o čosi šialenejší, ľahol by si
priamo tu, vedľa cesty, do snehu a zadíval by sa na oblohu zdola,
ale takto radšej iba stojí, ruky vo vreckách, pravica stíska
knihu od Natálie, a vykrúca krk, až kým ho nebolí, a vlastne aj
keď ho bolí.
Je
ticho, zvláštne posvätné ticho, ktoré vystihuje celú podstatu
Vianoc, tú skromnosť a ľahkosť, jednoduchosť, nekomplikovanosť,
ako môžu Vianoce pre niektorých ľudí značiť komerciu, reklamy,
nákupy, zhon?, keď pre Krištofa spočívajú v kúsku sladkého
medovníka, v tejto omamnej chvíli bázne a uctievania veľkosti
vesmíru, vo vôni ihličia, ktorá v ňom evokuje myšlienky na
vznešených tolkienovských elfov... Vždy vnímal veci inak, to je
mu jasné, je na to hrdý, je za to rád, ale vlastne ho to dosť
vyčleňuje od ostatných, čo už, nič s tým nenarobí, nevie
zmýšľať inak, než ako mu to rozum, mozog, hlava, myseľ
umožňuje.
S
povzdychom sa skloní a v tieni pouličnej lampy zarýva špičku
topánky hlbšie a hlbšie do snehu ako dajaký zlatokop, čo sa chce
preryť až k pokladu. Nevzal si síce rukavice, čo čochvíľa
oľutuje, no predsa vytiahne mobil a zavolá Natálii, aby jej
zaželal: „Veselé Vianoce.“ Ani sa ktovieako neusmieva, neznie
radostne a natešene, je to prosto Krištof, občas príliš vážny,
ako by Daniel Hevier napísal v poviedke Kosťa Koloťuk: „Vyzeral ako zostarnutý chlapec alebo večne mladý dospelý.
Chlap, ktorý zamrzol na ceste od dieťaťa k mužovi.“
„Ahoj,
Krištof, šťastné a veselé aj tebe!“ zapraje mu, ušičujne sa
teší.
„Ďakujem
za darček.“
„To
ja ďakujem!“ Podaroval jej zošit, zošit, do ktorého vryl
toľké jej podobizne, a dúfal, že teraz im lepšie porozumie.
„Ozaj by som nepovedala, že mi dáš zrovna svoj najväčší
pokladík.“
„Nie
je to poklad.“
„Pre
mňa teraz je.“
„Tá
kniha vyzerá dobre.“
„Hádam
sa ti bude páčiť, je to také... úvahové, hlboké, až tomu
bežný človek nerozumie. Tak som myslela, že sa k tebe hodí.“
„Dík,“
uškrnie sa, „budem to brať ako... pravdu pravdúcu.“
Smeje
sa, zvonia kostolné zvony kdesi v diaľke, v ozvene zimného vákua,
ľadový vietor mu rozveje vlasy a zhodí kapucňu na krk, vzápätí
sa odoberúc ďalej, do iných končín, kam ešte nedoniesol snehový
prach. „Ako vianocujete?“
„Som
vonku.“
„Vonku?“
prekvapí sa.
„Vonku.
Akosi sa mi nechcelo sedieť doma, tak som sa šiel pozerať na
hviezdy.“
„Sekundu!“
Počuje, že si mobil odtiahla od ucha, a čaká, až sa znovu ozve
jej hlas. „Dobre, môžeme pokračovať.“
„Čo
si spravila?“
„Zhasla
a ľahla si na posteľ. Teraz sa dívam cez strešné okno – tiež
na hviezdy.“
„Aha.
A čo vaše Vianoce?“
„No,
celé doobedie sme chystali stromček a potom pripravovali večeru,
potom sme sa najedli a dali si darčeky. Babka mi uštrikovala
čiapku, takú krásnu, uvidíš ju po prázdninách.“
„Až
po? Mohli by sme sa stretnúť aj dakedy počas voľna, nie?“
„No,
ak sa ti bude chcieť...“
„Jasné.
Asi sa nikam nechystáte, nie?“
„Ani
nie, iba čo som babku prehovorila, aby sa na Silvestra láskavo
vybrala na zábavu, kam ju pozvali. Nechcela ma ani za nič nechať
samu, ale vyhovorila som jej to. Silvestrovské oslavy ma nikdy
nelákali, takže ani nebudem banovať, ak ostanem doma sama. Sama s
Klementom.“ Klement je Natáliina fialová rybka, skrývajúca sa v
guľatom akváriu.
„Sama
na Silvestra? Čo by som za to dal... U nás doma rodičia budú piť
šampanské a stopro budú nútiť aj mňa, Juliana to všetko vypije
namiesto mňa a potom sa vyberie dakam s kamošmi, pričom ja
budem musieť sedieť pri telke a sledovať ten trápny program na
Markíze alebo na JOJ-ke a potom tatko zaspí na gauči a mama sa
bude stoj čo stoj chcieť ísť pozerať na ohňostroj, takže budem
musieť ísť s ňou.“ Uf, koľko slovies. Koľko povinností,
koľko budem musieť! „Kiežby sa aj oni mohli vybrať na
dajakú zábavu a nás nechali doma. Alebo aspoň mňa, lebo však
Juliana isto kamsi pôjde, ona si vždy musí ísť dakam
zatancovať.“
„Máte
to zložité.“
„Keby
som aspoň mal kam utiecť!“ zasmeje sa.
„A...
a nechcel by si prísť k nám? Môžeme byť sami spolu.“
Zamyslí
sa. „Ak ma mama za to neprizabije, tak som tridsiateho prvého u
teba.“
„Dobre
teda. Ale som rada, že na Vianoce ani jeden z nás nie je sám,“
vzdychne. „Na Vianoce by ľudia nemali byť sami.“
„No,
asi nie,“ uzná.
„Vieš,
tak som si spomenula na... otca. Na to, že sedí v cele a... Ako
podľa teba vyzerajú Vianoce vo väzení?“
„To
ozaj netuším.“
„No...“
ďalší povzdych. „Ale...“
„Dúfam,
že sa z toho neobviňuješ, alebo dačo podobné.“
„Nie,
len... len je mi to trošku ľúto. Na Vianoce asi všetci akosi
zmäkneme, no...“
„Zrejme.“
„Ale
popozajtra sa chystáme za mamou, tak jej darujem svoje básničky.“
„Naozaj?
To je dosť... intímny darček.“
„Intímny?
Ani nie. Tým básňam sama nerozumiem, takže je to jedno. Ktovie,
či ich vôbec prečíta. Možno...“
„Určite
si ich prečíta. Ver mi. Ale dúfam, že mi z nich spravíš kópiu,
lebo ja mám na ne tiež zálusk.“
„No,
niežeby som počas sviatočných dní nemala čo robiť, ale môžem
ti ich... hmm, asi sa mi to nechce prepisovať, takže ti ich
oskenujem. Môže byť?“
„A
nájdem si ich v maili?“
„Nájdeš.“
„Potom
ti napíšem recenziu.“
„To
radšej nie, ešte sa z teba stane ufrflaný kritik!“ podpichne ho.
„Zo
mňa? Veď mne sa tvoje básničky páčia!“
„Nebodaj
im rozumieš?“
„Asi
lepšie než ty sama.“
„Ach,
ktovie, čo by povedala teta Silvia, keby som jej ich dala prečítať.
Nieže sa raz rozhodneš študovať psychológiu a začneš ma
analyzovať!“
„Neboj
sa. Na to si príliš dobrá kamoška. Vieš čo? Prečítam ti jednu
poviedku, hej? Stihol som prečítať prvé dve z tej knihy a hneď
tá druhá sa mi strašne zapáčila, hoci vôbec nemá zimnú
atmosféru. Volá sa Bistro Slnečná nálada. Chceš to
počuť?“
„Nepochybne.“
Vytiahne
knihu a postaví sa priamo pod lampu, kde býva najväčšia tma, ale
teraz mu oranžové svetlo ožari dvojstránku preťatú pohárom
plným slnečných lúčov. A začne čítať:
„Uprostred
asfaltového zaprášeného horúceho dňa, uprostred zbíjačiek a
kompresorov a električiek, uprostred japonských fotoaparátov a
vrážaní do seba zrazu predo mnou vyrástol žltý dáždnik. A
pretože široko-vysoko to nevyzeralo na dážď, nebol to dáždnik,
ale slnečník. A pri ňom druhý, tretí... A všetky rovnako žlté
a slnečné. Bolo to malé útulné bistro s okrúhlymi stolíkmi a
prútenými stoličkami priamo na ulici. Neviem, kde sa tam zobralo,
prisahal by som, že ešte predvčerom tam nič také nestálo. Ako
sa to tu volá? bol som zvedavý. Kdesi cinkla lyžička, vo dverách
sa zjavila usmievavá slečna a ja som si všimol, že nad ňou žiari
nápis Bistro Slnečná nálada. Zviezol som sa na stoličku, akoby
ma na ňu vtlačila čiasi neviditeľná ruka. V tej chvíli sa nado
mnou zjavilo slniečko – čašníčka, ktorá sa usmievala ešte aj
očami. Jednu kolu, povedal som bez rozmýšľania, lebo slečna bola
z tých slečien, pri ktorých sa nedá rozmýšľať. Prosím vás,
pane, predsa si nebudete v Slnečnej nálade objednávať niečo také
obyčajné a prízemné, ako je kola! usmievavo povedala čašníčka.
Tak mi prineste, prosím, multivitamínový džús! opravil som sa.
Panebože, vy máte fantáziu ako spisovateľ! zasmiala sa slečna.
Prinesiem vám radšej nápojový lístok! Položila predo mňa
plavne list papiera rozmerov školského výkresu. Na to, že to
muselo byť celkom nové bistro, bol papier starý, ba veľmi starý.
Stálo na ňom Nápojový lístok Bistra Slnečná nálada. A celkom
naspodku bolo ručne dopísané: Ceny platia iba do západu slnka.
Vtipné, vtipné, povedal som polohlasne a začal som študovať
ponuku nápojov. Slnečný bozk, Kytica lúčov, Žltá horúčava,
Hviezdny pocit, Úryvok vesmíru, Mesačný trblet... Čože, názvy
to boli originálne, lenže som si nedokázal pod nimi nič
predstaviť. Možno to je účel, svitlo mi. Budú to nejaké
koktaily alebo mixované nápoje. A cena bude tiež náležite
namixovaná. Už ste si vybrali? ozvalo sa pri stolíku. Viete čo...
začal som, ale slniečková dievčina ma prerušila: Viem, chcete,
aby som vám niečo vybrala ja. Ako každý. Ochutnajte Tekuté
slnko! Uf! zľakol som sa. Dúfam, že nenafúkam, viete, som autom.
Čašníčka zmizla a vzápätí niesla na podnose štíhly, vysoký
brúsený pohár, z ktorého stúpala jemná para. Dúfam, že mi to
nespáli hrdlo, precedil som a opatrne som si dal prvý dúšok. Páni moji, chutilo to ako oheň! Mal som pocit, že prehĺtam žeravý
meč. Bolo to náramne silné a zároveň jemné a lahodné! To musí
byť naozaj samo slnko v tekutom stave, povedal som nahlas a chcel
som si objednať ešte pohár. Ale nebolo od koho. Slnečník nad
hlavou mi pohasol a ja som znovu stál uprostred rozkopanej ulice.
Bistro Slnečná nálada sa stratilo. Obzeral som sa dokola. Blížil
sa večer a zapadalo slnko. Mami, čo je tomu ujovi? ozval sa detský
hlások. Asi dostal úpal od slnka, odvrkol dospelý hlas a ani
netušil, akú má pravdu. Pil som číre slnko a to s človekom
poriadne zakrúti!“
„Jeej,
tekuté slniečko...“ v jej hlase počuť úsmev.
„Pekné,
však? Dobre si mi vybrala. Myslím, že táto kniha sa mi ozaj bude
páčiť.“
„Myslím,
že mi ju budeš musieť požičať!“
„S
radosťou, ale až keď ju dočítam. Alebo ju budem nosiť do školy
a budeme čítať pod lavicou cez fyziku.“
„Nehnevaj
sa, ale aspoň jeden z nás musí dávať pozor!“
„Natálka!“
zaznie matne.
„Počkaj
sekundu,“ požiada Krištofa, „áno, babi? ... Aha, dobre!“
„Niečo
sa stalo?“
„Musím
už ísť. Chystáme sa na polnočnú.“
„Na
polnočnú čo?“
„Omšu
predsa!“ smeje sa zas. Smeje sa stále, mohla by sa smiať stále,
zaslúži si smiať sa stále.
„Aha,
tak... tak sa maj.“
„Vďaka,
že si zavolal. Na Silvestra sme teda dohodnutí, hej?“
„Keby
sa niečo zmenilo, ozvem sa. Tak zatiaľ.“
„Pa!“
zloží.
Skrehnuté
ruky Krištof opäť ponorí do vreciek, takmer si ich ani necíti,
koľko je to hodín? Medzi pol polnoci a trištvrte na polnoc,
zvláštny čas, polnoc, veď to nie je polovica noci, skôr noc
vtedy ešte len začína, či nie? Spať sa mu nechce, tak čo teraz?
Polnočná
– polnočná čo? smeje sa sám na sebe, ozaj mohol aspoň
trochu pohnúť rozumom a došlo by mu to, však to, že on tam
nechodí, neznamená, že Krištof nevie, čo je kostol a že väčšina
ľudí tam aspoň raz za rok, práve v tento deň, o tejto
nezmyselnej hodine, pokrytecky zablúdi a tvári sa ako niekto iný,
slušnejší, miernejší, lepší, zvnútra krajší.
Cestou
okolo kostola, keď sa vracia domov, začuje zborový spev,
slávnostný a pátosný, slová mu síce nič nehovoria, ale znie to
pekne, tak vhodne do tejto vianočnej atmosféry, čo je to vlastne
vianočná atmosféra? Krištofov svet je taký... zvláštny. Vážne
si mal zobrať rukavice, nabudúce na to hádam už nezabudne.
Aspoň
program na Silvestra si vytvoril, teraz to už len oznámiť mame. A
otcovi, ktorého to vlastne nebude zaujímať. A Juliane, ktorá sa
mu akurát tak vysmeje a bude ho celý nasledujúci týždeň
podpichovať, že „zaľúbil sa chlapec“. Kým Krištof zaspáva,
zaspáva vo vianočnej nálade, pod snehovou prikrývkou vlastnej
nadýchanej periny, myslí na anotáciu na zadnej časti knihy, ktorú
si napísal samotný autor: „... Ale vyjdite von a uvidíte zástupy
ľudí, ktorí hľadajú svoju rozprávku. Pozrite sa do ich očí a
uvidíte v nich hlad a smäd po rozprávkach. Som presvedčený aj za
nich, že rozprávky zachránia tento svet.“
Komentáre