(Tvoriteľ) 14: Strom

14: Strom

Dežo Ursiny: Ktosi ešte bdie (text: Ivan Štrpka)

Všade je tma,

je neskoro len hore v dome tam na vŕšku

bliká jediné okno pod strechou.

Ktosi ešte bdie.

Ktosi tu blízko bdie.

Ktosi ešte bdie.

Ktosi v tom dome bdie,

lampa jeho veľký tieň nesníma.

Ktosi ešte bdie.

Ktosi ešte bdie.

Ktosi ešte bdie,

možno sa teší možno trápi,

možno že len tak sedí a nič nevníma.

Ktosi tam ešte bdie,

ktosi ešte bdie a v tebe ľahko rozškrtáva čosi,

čosi živé,

čo v hlbokej noci ticho zavýja.

Čosi ešte bdie,

čosi tu ešte bdie,

uprostred iskry dažďu dokorán.

Stoj pevne vo svojej iskre,

si strom čo horí si holý obraz ktorý nemá meno ani rám.

Tam pod stromom sa čosi skrýva

poklad akýsi nejasný blankytný priesvitný vidíš

ho tam skákať pod tým stromom

pýtam sa jesene

jar mi vraví že to nie je ono a leto

sa zas skrýva v kulisách

jeseň predo mnou uteká a otázku necháva takpovediac mlčí

zima sa znáša v bielom prachu

všetko je biele

hasiaci prístroj pena z neho biela uniká

pod stromom sa poklad skrýva vari nájdeš ho

ja nájdem ho pre teba

Do jesenného dažďa, nesúceho v sebe chlad a pochmúrnosť vráskavej staroby, sa medzičasom prevtelilo biele páperie v podobe zmrznutých mračien. Oceľová obloha robila spoločnosť vyučovaniu celý november a polovicu decembra, až sú tu zrazu zimné prázdniny, tie vianočné, vraj najkrajšie sviatky roka, ktovie, ako to prežívajú tí, čo ich odmietajú oslavovať, a akú inú radosť v živote majú?, na čo sa počas roka tešia, kedy majú radosť z toho, že dakoho obdarujú. Ktovie.

Chlad dlhých zimných temných večerov plíži sa izbami, cestu mu hatí páľava z krbov a z výhrevných potrubí, rovnako ako zasnežená obloha hatí cestu hviezdam, ktoré by chceli nazrieť na zem, kde sa teraz odohráva ten každoročný zázrak. Kapor, med a ihličie, to všetko sa spája s Vianocami, veľa smiechu, nanútené fotenie, šťastné tváre nad darčekmi, obývačka plná krabíc, škatúľ, mašlí.

A potom sa Krištof zatvorí do izby, Juliana zas zapla telku a tam ide dajaká trápna americká romantická rodinná komédia s vianočným podtónom, všetci tam majú na hlavách santaclausovské čiapky, pche, táto komercia ho nikdy nebavila. Sadne si na zem, oprie sa o posteľ, otvorí knihu. Natália mu dala tento úzky balíček ešte v škole, ale musel jej na česť svojej dočarbanej školskej lavice sľúbiť, že ten papierový obal roztrhá až pod stromom.

Už roky nemajú živý. Dávnejšie kúpili umelý, je to tak jednoduchšie, aspoň mama nemusí zametať ihličie, ale nemá to už to svoje vianočné svojské čaro, veru už nie, o dačo prišli, keď sa vzdali kúska prírody vo svojej domácnosti. Je to tak ekologickejšie, a aspoň nepodporujeme zbytočné rúbanie stromov, otcove slová, veď má istým spôsobom pravdu, čoby nie, aj Krištof to uznáva, kiežby aspoň dakedy dokázal využiť dačo z otcovej pragmatickej povahy, ale on ju predsa vôbec nezdedil, je snílek, večne sa túla medzi oblakmi alebo prinajmenšom bosými nohami v imaginárnej tráve. Taký jeho otec nie je, asi nikdy nebol. Asi. Ktovie.

Preto Krištofa najväčšmi teší práve dar od Natálie – taký obyčajný, dá sa povedať otrepaný, ale predsa čarovný a výnimočný: kniha. Kniha, kniha slovenských úvah, vraj rozprávky pre dospelých, aspoň Daniel Hevier tak tvrdí, ktovie, ako to naozaj bude. Krištofovi sa páči, že autor si knižku aj sám ilustroval, to by mohol raz aj on – teda, keby nejakú knihu ozaj napísal, a vlastne, keby sa našiel niekto, voľakto, hocikto, kto by mu ju chcel vydať.

Sprvu iba pomaly listuje, zvedavo číta nadpisy jednotlivých „rozprávok“, hľadá čosi vianočné, aby mohol sám sebe podčiarknuť atmosféru, ale vlastne... vlastne nie, o Vianociach čítať nemusí, veď ich má tu a teraz, stačilo by zísť po schodoch, a možno ani to by nebolo treba, veď Vianoce sú všade, neskrývajú sa v náručí rodiny a už vôbec nie pod stromom z ihličia, kde si opäť, ako každý rok, našiel sveter, ktorý si musel zákonite okamžite obliecť a teraz ho tak trochu pichá na krku, a sadu ponožiek a nový uterák, aspoňže Juliana sa trošku hecla a vymyslela voľačo originálne, napálila mu CD-čko svojej obľúbenej hudby, a hoci Krištof sa s jej vkusom nikdy nestotožňoval, určite si ho minimálne raz vypočuje, a nielen zo slušnosti, ale aj zo zvedavosti, lebo je presvedčený, že takto mu Juliana odhalí kúsok seba, taký kúsok, o ktorom by asi nahlas neprehovorila, a Krištof si to v podstate aj váži. A otec mu dal peniaze. Peniaze, celkom milé, dosť alibistický spôsob, ako dakoho obdarovať, nie? Krištofa to netrápi, už si zvykol, aspoň si bude môcť kúpiť to, čo si sám vyberie, a nebude musieť predstierať radosť z nanúteného daru, niežeby ho mamina pozornosť netešila.

Namiesto čítania zrazu vyskočí na nohy a zhasne, aby mohol precítiť tú tmu vonku, otvorí okno a párkrát poskočí, lebo dnu sa okamžite vkradne zima a Krištofovo telo sa jej zbavuje parou v každom výdychu. Stačí na okamih vyzrieť von a vzápätí beží chodbou, stískajúc knižku Ako sa fotografuje vietor od Daniela Heviera, zašnuruje si ťažké zimné topánky, och, ako všetky tieto obliekacie procedúry nemá rád!, a hodí na seba zimnú bundu, nasadí si kapucňu – teraz má objektívnu výhovorku, že nenosí čiapku, takže musí mať aspoň kapucňu.

„Ideš niekam?“ ozve sa z obývačky mamin hlas.

„Hej, von.“

„A čo tak byť trošku konkrétnejší?“ zavrčí otec.

„Neviem, prejsť sa.“

„Vážne chceš byť na Vianoce sám, Krištof?“ neverí mama, ba je priam pohoršená. Hlavne, že keď sa odobral do izby, nefrflala, ale akonáhle sa pokúsi opustiť dom, má pripomienky, ešteže si na to Krištof za tie roky, čo ju pozná, teda od narodenia, zvykol.

„Ktovie, za kým v skutočnosti ide,“ zachichoce sa Juliana.

„Čaute!“ rozlúči sa Krištof a buchne za sebou dverami, vzduch je úžasný, taký priamočiary a reže pľúca sviežosťou, zimný vzduch má svoje vlastné prejavy, ktoré Krištof zbožňuje, naozaj to bolo len minulú zimu, čo z nemocnice prišiel domov na Vianoce vo vedomí, že sa tam zas bude musieť vrátiť a pokračovať v liečbe? O čo veselšie by mali byť tieto Vianoce oproti tým minulým, veď teraz nikto v rodine neumiera na rakovinu, nikoho by nemalo nič trápiť, a predsa sú si ľudia v jednom dome, žijúci spolu pod jednou strechou, používajúci tú istú kúpeľňu, jediaci ten istý chlieb a míňajúci dva tie isté platy, sedávajúci v tom istom opravenom, no stále rozheganom aute, akísi cudzí.

Pohľad Krištofových očí smeruje nahor, k tomu žiarivému trbletu hviezd, keby boli bližšie, oslepili by ho, je mu to úplne jasné, ale Mliečna cesta je na zimnom nebi taká čarovná, okúzľujúca, prenádherná, priam ako najvzácnejší diadém na čele kráľovskej dcéry, a tamto zbadá Orióna, bájneho strelca, a jeho luk, šikmý pás hviezd, akúsi polkružnicu, a čosi by sám rád narysoval na oblohu, vytvoril svoje vlastné súhvezdie, ale to môže iba jeho fantázia, nie ruky. Keby bol o čosi šialenejší, ľahol by si priamo tu, vedľa cesty, do snehu a zadíval by sa na oblohu zdola, ale takto radšej iba stojí, ruky vo vreckách, pravica stíska knihu od Natálie, a vykrúca krk, až kým ho nebolí, a vlastne aj keď ho bolí.

Je ticho, zvláštne posvätné ticho, ktoré vystihuje celú podstatu Vianoc, tú skromnosť a ľahkosť, jednoduchosť, nekomplikovanosť, ako môžu Vianoce pre niektorých ľudí značiť komerciu, reklamy, nákupy, zhon?, keď pre Krištofa spočívajú v kúsku sladkého medovníka, v tejto omamnej chvíli bázne a uctievania veľkosti vesmíru, vo vôni ihličia, ktorá v ňom evokuje myšlienky na vznešených tolkienovských elfov... Vždy vnímal veci inak, to je mu jasné, je na to hrdý, je za to rád, ale vlastne ho to dosť vyčleňuje od ostatných, čo už, nič s tým nenarobí, nevie zmýšľať inak, než ako mu to rozum, mozog, hlava, myseľ umožňuje.

S povzdychom sa skloní a v tieni pouličnej lampy zarýva špičku topánky hlbšie a hlbšie do snehu ako dajaký zlatokop, čo sa chce preryť až k pokladu. Nevzal si síce rukavice, čo čochvíľa oľutuje, no predsa vytiahne mobil a zavolá Natálii, aby jej zaželal: „Veselé Vianoce.“ Ani sa ktovieako neusmieva, neznie radostne a natešene, je to prosto Krištof, občas príliš vážny, ako by Daniel Hevier napísal v poviedke Kosťa Koloťuk: „Vyzeral ako zostarnutý chlapec alebo večne mladý dospelý. Chlap, ktorý zamrzol na ceste od dieťaťa k mužovi.“

„Ahoj, Krištof, šťastné a veselé aj tebe!“ zapraje mu, ušičujne sa teší.

„Ďakujem za darček.“

„To ja ďakujem!“ Podaroval jej zošit, zošit, do ktorého vryl toľké jej podobizne, a dúfal, že teraz im lepšie porozumie. „Ozaj by som nepovedala, že mi dáš zrovna svoj najväčší pokladík.“

„Nie je to poklad.“

„Pre mňa teraz je.“

„Tá kniha vyzerá dobre.“

„Hádam sa ti bude páčiť, je to také... úvahové, hlboké, až tomu bežný človek nerozumie. Tak som myslela, že sa k tebe hodí.“

„Dík,“ uškrnie sa, „budem to brať ako... pravdu pravdúcu.“

Smeje sa, zvonia kostolné zvony kdesi v diaľke, v ozvene zimného vákua, ľadový vietor mu rozveje vlasy a zhodí kapucňu na krk, vzápätí sa odoberúc ďalej, do iných končín, kam ešte nedoniesol snehový prach. „Ako vianocujete?“

„Som vonku.“

„Vonku?“ prekvapí sa.

„Vonku. Akosi sa mi nechcelo sedieť doma, tak som sa šiel pozerať na hviezdy.“

„Sekundu!“ Počuje, že si mobil odtiahla od ucha, a čaká, až sa znovu ozve jej hlas. „Dobre, môžeme pokračovať.“

„Čo si spravila?“

„Zhasla a ľahla si na posteľ. Teraz sa dívam cez strešné okno – tiež na hviezdy.“

„Aha. A čo vaše Vianoce?“

„No, celé doobedie sme chystali stromček a potom pripravovali večeru, potom sme sa najedli a dali si darčeky. Babka mi uštrikovala čiapku, takú krásnu, uvidíš ju po prázdninách.“

„Až po? Mohli by sme sa stretnúť aj dakedy počas voľna, nie?“

„No, ak sa ti bude chcieť...“

„Jasné. Asi sa nikam nechystáte, nie?“

„Ani nie, iba čo som babku prehovorila, aby sa na Silvestra láskavo vybrala na zábavu, kam ju pozvali. Nechcela ma ani za nič nechať samu, ale vyhovorila som jej to. Silvestrovské oslavy ma nikdy nelákali, takže ani nebudem banovať, ak ostanem doma sama. Sama s Klementom.“ Klement je Natáliina fialová rybka, skrývajúca sa v guľatom akváriu.

„Sama na Silvestra? Čo by som za to dal... U nás doma rodičia budú piť šampanské a stopro budú nútiť aj mňa, Juliana to všetko vypije namiesto mňa a potom sa vyberie dakam s kamošmi, pričom ja budem musieť sedieť pri telke a sledovať ten trápny program na Markíze alebo na JOJ-ke a potom tatko zaspí na gauči a mama sa bude stoj čo stoj chcieť ísť pozerať na ohňostroj, takže budem musieť ísť s ňou.“ Uf, koľko slovies. Koľko povinností, koľko budem musieť! „Kiežby sa aj oni mohli vybrať na dajakú zábavu a nás nechali doma. Alebo aspoň mňa, lebo však Juliana isto kamsi pôjde, ona si vždy musí ísť dakam zatancovať.“

„Máte to zložité.“

„Keby som aspoň mal kam utiecť!“ zasmeje sa.

„A... a nechcel by si prísť k nám? Môžeme byť sami spolu.“

Zamyslí sa. „Ak ma mama za to neprizabije, tak som tridsiateho prvého u teba.“

„Dobre teda. Ale som rada, že na Vianoce ani jeden z nás nie je sám,“ vzdychne. „Na Vianoce by ľudia nemali byť sami.“

„No, asi nie,“ uzná.

„Vieš, tak som si spomenula na... otca. Na to, že sedí v cele a... Ako podľa teba vyzerajú Vianoce vo väzení?“

„To ozaj netuším.“

„No...“ ďalší povzdych. „Ale...“

„Dúfam, že sa z toho neobviňuješ, alebo dačo podobné.“

„Nie, len... len je mi to trošku ľúto. Na Vianoce asi všetci akosi zmäkneme, no...“

„Zrejme.“

„Ale popozajtra sa chystáme za mamou, tak jej darujem svoje básničky.“

„Naozaj? To je dosť... intímny darček.“

„Intímny? Ani nie. Tým básňam sama nerozumiem, takže je to jedno. Ktovie, či ich vôbec prečíta. Možno...“

„Určite si ich prečíta. Ver mi. Ale dúfam, že mi z nich spravíš kópiu, lebo ja mám na ne tiež zálusk.“

„No, niežeby som počas sviatočných dní nemala čo robiť, ale môžem ti ich... hmm, asi sa mi to nechce prepisovať, takže ti ich oskenujem. Môže byť?“

„A nájdem si ich v maili?“

„Nájdeš.“

„Potom ti napíšem recenziu.“

„To radšej nie, ešte sa z teba stane ufrflaný kritik!“ podpichne ho.

„Zo mňa? Veď mne sa tvoje básničky páčia!“

„Nebodaj im rozumieš?“

„Asi lepšie než ty sama.“

„Ach, ktovie, čo by povedala teta Silvia, keby som jej ich dala prečítať. Nieže sa raz rozhodneš študovať psychológiu a začneš ma analyzovať!“

„Neboj sa. Na to si príliš dobrá kamoška. Vieš čo? Prečítam ti jednu poviedku, hej? Stihol som prečítať prvé dve z tej knihy a hneď tá druhá sa mi strašne zapáčila, hoci vôbec nemá zimnú atmosféru. Volá sa Bistro Slnečná nálada. Chceš to počuť?“

„Nepochybne.“

Vytiahne knihu a postaví sa priamo pod lampu, kde býva najväčšia tma, ale teraz mu oranžové svetlo ožari dvojstránku preťatú pohárom plným slnečných lúčov. A začne čítať:

„Uprostred asfaltového zaprášeného horúceho dňa, uprostred zbíjačiek a kompresorov a električiek, uprostred japonských fotoaparátov a vrážaní do seba zrazu predo mnou vyrástol žltý dáždnik. A pretože široko-vysoko to nevyzeralo na dážď, nebol to dáždnik, ale slnečník. A pri ňom druhý, tretí... A všetky rovnako žlté a slnečné. Bolo to malé útulné bistro s okrúhlymi stolíkmi a prútenými stoličkami priamo na ulici. Neviem, kde sa tam zobralo, prisahal by som, že ešte predvčerom tam nič také nestálo. Ako sa to tu volá? bol som zvedavý. Kdesi cinkla lyžička, vo dverách sa zjavila usmievavá slečna a ja som si všimol, že nad ňou žiari nápis Bistro Slnečná nálada. Zviezol som sa na stoličku, akoby ma na ňu vtlačila čiasi neviditeľná ruka. V tej chvíli sa nado mnou zjavilo slniečko – čašníčka, ktorá sa usmievala ešte aj očami. Jednu kolu, povedal som bez rozmýšľania, lebo slečna bola z tých slečien, pri ktorých sa nedá rozmýšľať. Prosím vás, pane, predsa si nebudete v Slnečnej nálade objednávať niečo také obyčajné a prízemné, ako je kola! usmievavo povedala čašníčka. Tak mi prineste, prosím, multivitamínový džús! opravil som sa. Panebože, vy máte fantáziu ako spisovateľ! zasmiala sa slečna. Prinesiem vám radšej nápojový lístok! Položila predo mňa plavne list papiera rozmerov školského výkresu. Na to, že to muselo byť celkom nové bistro, bol papier starý, ba veľmi starý. Stálo na ňom Nápojový lístok Bistra Slnečná nálada. A celkom naspodku bolo ručne dopísané: Ceny platia iba do západu slnka. Vtipné, vtipné, povedal som polohlasne a začal som študovať ponuku nápojov. Slnečný bozk, Kytica lúčov, Žltá horúčava, Hviezdny pocit, Úryvok vesmíru, Mesačný trblet... Čože, názvy to boli originálne, lenže som si nedokázal pod nimi nič predstaviť. Možno to je účel, svitlo mi. Budú to nejaké koktaily alebo mixované nápoje. A cena bude tiež náležite namixovaná. Už ste si vybrali? ozvalo sa pri stolíku. Viete čo... začal som, ale slniečková dievčina ma prerušila: Viem, chcete, aby som vám niečo vybrala ja. Ako každý. Ochutnajte Tekuté slnko! Uf! zľakol som sa. Dúfam, že nenafúkam, viete, som autom. Čašníčka zmizla a vzápätí niesla na podnose štíhly, vysoký brúsený pohár, z ktorého stúpala jemná para. Dúfam, že mi to nespáli hrdlo, precedil som a opatrne som si dal prvý dúšok. Páni moji, chutilo to ako oheň! Mal som pocit, že prehĺtam žeravý meč. Bolo to náramne silné a zároveň jemné a lahodné! To musí byť naozaj samo slnko v tekutom stave, povedal som nahlas a chcel som si objednať ešte pohár. Ale nebolo od koho. Slnečník nad hlavou mi pohasol a ja som znovu stál uprostred rozkopanej ulice. Bistro Slnečná nálada sa stratilo. Obzeral som sa dokola. Blížil sa večer a zapadalo slnko. Mami, čo je tomu ujovi? ozval sa detský hlások. Asi dostal úpal od slnka, odvrkol dospelý hlas a ani netušil, akú má pravdu. Pil som číre slnko a to s človekom poriadne zakrúti!“

„Jeej, tekuté slniečko...“ v jej hlase počuť úsmev.

„Pekné, však? Dobre si mi vybrala. Myslím, že táto kniha sa mi ozaj bude páčiť.“

„Myslím, že mi ju budeš musieť požičať!“

„S radosťou, ale až keď ju dočítam. Alebo ju budem nosiť do školy a budeme čítať pod lavicou cez fyziku.“

„Nehnevaj sa, ale aspoň jeden z nás musí dávať pozor!“

„Natálka!“ zaznie matne.

„Počkaj sekundu,“ požiada Krištofa, „áno, babi? ... Aha, dobre!“

„Niečo sa stalo?“

„Musím už ísť. Chystáme sa na polnočnú.“

„Na polnočnú čo?“

„Omšu predsa!“ smeje sa zas. Smeje sa stále, mohla by sa smiať stále, zaslúži si smiať sa stále.

„Aha, tak... tak sa maj.“

„Vďaka, že si zavolal. Na Silvestra sme teda dohodnutí, hej?“

„Keby sa niečo zmenilo, ozvem sa. Tak zatiaľ.“

„Pa!“ zloží.

Skrehnuté ruky Krištof opäť ponorí do vreciek, takmer si ich ani necíti, koľko je to hodín? Medzi pol polnoci a trištvrte na polnoc, zvláštny čas, polnoc, veď to nie je polovica noci, skôr noc vtedy ešte len začína, či nie? Spať sa mu nechce, tak čo teraz?

Polnočná – polnočná čo? smeje sa sám na sebe, ozaj mohol aspoň trochu pohnúť rozumom a došlo by mu to, však to, že on tam nechodí, neznamená, že Krištof nevie, čo je kostol a že väčšina ľudí tam aspoň raz za rok, práve v tento deň, o tejto nezmyselnej hodine, pokrytecky zablúdi a tvári sa ako niekto iný, slušnejší, miernejší, lepší, zvnútra krajší.

Cestou okolo kostola, keď sa vracia domov, začuje zborový spev, slávnostný a pátosný, slová mu síce nič nehovoria, ale znie to pekne, tak vhodne do tejto vianočnej atmosféry, čo je to vlastne vianočná atmosféra? Krištofov svet je taký... zvláštny. Vážne si mal zobrať rukavice, nabudúce na to hádam už nezabudne.

Aspoň program na Silvestra si vytvoril, teraz to už len oznámiť mame. A otcovi, ktorého to vlastne nebude zaujímať. A Juliane, ktorá sa mu akurát tak vysmeje a bude ho celý nasledujúci týždeň podpichovať, že „zaľúbil sa chlapec“. Kým Krištof zaspáva, zaspáva vo vianočnej nálade, pod snehovou prikrývkou vlastnej nadýchanej periny, myslí na anotáciu na zadnej časti knihy, ktorú si napísal samotný autor: „... Ale vyjdite von a uvidíte zástupy ľudí, ktorí hľadajú svoju rozprávku. Pozrite sa do ich očí a uvidíte v nich hlad a smäd po rozprávkach. Som presvedčený aj za nich, že rozprávky zachránia tento svet.“