2:
Juliana
Korben
Dallas: Kamene
Blízko
tam dole za najbližším rohom
je
ukryté miesto pred očami bohov
Urobíš
ešte pár krokov
Čakáme
na teba sedem a pol rokov
Možno
si nás nikdy nepočul, nevidel
Hlavu
máš plnú poloprávd a pravidiel
Lenže
na toto miesto
ťa
pustíme, len keď v hlave máš priestor
A
možno si myslíš, že už nás poznáš:
jeho
a jeho a vieš, kto som ja
Lenže
nevieš, čo robíš
Veď
my sme úplne noví
Hlavy
nosíme vzpriamene,
nástroj
na každom ramene,
ťažké
jak kamene
Stojíme
naširoko,
nikomu
neuhneme bokom
Naše
rána nie sú čierne ani biele
Hľadáme
len ľahké ciele
Každý
to ocení,
pretože
tu sa nikdy nič nemení
Nepokoj
ani pochybnosti,
to
sú sprostosti
Nikto
nenaleje, tak si naleješ sám
Neseď
za pecou, pridaj sa k nám
Blízko
tam dole za najbližším rohom
je
ukryté miesto pred očami bohov
Urobíš
ešte pár krokov
Čakáme
na teba sedem a pol rokov
Možno
si nás nikdy nepočul, nevidel
Hlavu
máš plnú poloprávd a pravidiel
Lenže
na toto miesto
ťa
pustíme, len keď v hlave máš priestor
Rána
nie sú čierne ani biele
Hľadáme
len ľahké ciele
Každý
to ocení,
pretože
tu sa nikdy nič nemení
Nepokoj
ani pochybnosti,
to
sú sprostosti
Nikto
nenaleje, tak si naleješ sám
Neseď
za pecou, pridaj sa k nám
Rána
nie sú čierne ani biele
Hľadáme
len ľahké ciele
Každý
to ocení,
pretože
tu sa nikdy nič nemení
Nepokoj
ani pochybnosti,
to
sú sprostosti
Nikto
nenaleje, tak si naleješ sám
Neseď
za pecou, pridaj sa k nám
Denník,
dnes bolo úchvatne!!! ♥♥♥ Videla som Peťka a dokonca sme
spolu boli v kine, a sedeli sme vedľa seba! Tak pekne sa smeje...
Vstávať
s úsmevom, to už je tradícia. Prehrabnúť hnedé vlasy, to je
tradícia číslo dva. A tretia je pri gymnastickom skoku z postele
vystrieť chrbticu, natiahnuť sa na pomyselný škripec a bežať do
kúpeľne, vo dverách sa zrazí s Krištofom, ktorý práve odchádza
do svojej izby, zubná kefka v ústach, okolo pier stopy peny zo
zubnej pasty.
„Môžem
zahájiť okupáciu?“ opýta sa veselo a Krištof na ňu zagáni,
demonštratívne si ukážuc na kefku.
„Hehte
hi huhýham huhy.“
„Tak
si ich umývaj v kúpeľni! Akonáhle odídeš, anektujem.“
„Hyhrh!“
Juliana
sa zachichoce, táto jeho huhňavá reč, ktorej rozumie azda len ona
a ešte aj on, teoreticky možno i mama, oco určite nie... „Tak
rýchlo, nech stihnem bus!“
Po
chvíľke sa Krištof vracia pred zrkadlo, nad umývadlo, sestre
vzápätí, len čo odloží kefku, venuje žiarivý úsmev. „Tak
si mala vstať skôr.“
„Vstala
som presne včas, aby som všetko stihla, ak sa mi nevpletieš do
cesty.“ Vtlačí sa do miniatúrnej kúpeľne k nemu a vytisne ho
von. „Dovi!“ zabuchne mu so smiechom pred nosom a nasleduje ďalší
skok, skok do vane. A všetky ranné procedúry, fén, hrebeň,
sponky, maskara, lesk na pery. A potom kuchynské procedúry,
raňajky, mlieko. A potom izbovo-šatníkové procedúry.
„Až
dva opasky?“ provokuje ju Krištof, prezrúc si ju od hlavy po
päty, keď sa s ním zrazí na chodbe.
Juliana
prekrúti očami. „To biele je sukňa,“ zamrmle, pozrie na čierny
opasok v podobe stuhy zviazanej do mašličky a uhladí si krémový
čipkovaný top.
„Radšej
nech ťa oco nevidí, lebo ťa takto ani nepustí.“
„Prečo
by ma nepustil?“ sladučko sa usmeje, takmer ako melónová
zmrzlina, ktorú si plánuje neskôr dať. „Veď idem von len s
tvojou frajerkou, nie na rande.“
„Ideš
s Natáliou?“ prekvapené obočie poskočí dohora na jeho tvári.
„Nepriznala
sa ti?“ Juliana vycerí zuby.
„Asi
sa hanbila,“ uškrnie sa Krištof. „Čau!“ Zmizne vo dverách,
alebo skôr za nimi, vkĺznuc do svojej izby a svojho sveta. Čochvíľa
zaznie gitara, Juliana vykročí schodmi dole, na bosé nohy našuchne
len ružové žabky, čo jej ladia s obrovskými korálmi a,
samozrejme, s tetou kabelkou prevesenou elegantne cez pravé plece.
Aj
v autobuse jej je veselo, hoci na každom cestujúcom sa prechádzajú
kvapky potu, šofér je jeden z mála empatických inteligentov,
ktorí i používajú klimatizáciu. Sparno, tak sa hovorí tomu, čo
je za oknami a čo sa pomaly od podlahy hromadí i dnu, lebo slnečné
lúče pretnú aj sklené tabule s mastnými stopami detských rúk a
unavených dospelých čiel.
A
zrazu, vystupovať! Juliana poslúchne volanie dverí i čerstvého
vzduchu, no v skutočnosti sa jej zdá, že vystúpi do rovnakej
spary, iba o čosi redšej, pretože z autobusu vzduch nemá kadiaľ
uniknúť. Pátra očami, ľudia sa na seba nápadne podobajú,
väčšina kráča po dvoch nohách, aspoň sčasti odhalených, a i
ruky sa pražia dozlatista v tom najozajstnejšom soláriu. Kútik
jej oka, toho pravého, zahliadne mávanie, a celé jej telo
nasleduje daný smer.
„Čauky,
Naty! Uaaau, ty vyzeráš super!“ pochváli ju, ,ryšavosť’ z
vlasov skĺzne Natálii aj medzi pehy.
„Vďaka.“
„Vari
sa máš neskôr stretnúť s Christopheom?“ prednesie
bratovo meno vo francúzskej podobe s dokonalým francúzskym
prízvukom a typicky francúzskym zaklipkaním, dlhočizné mihalnice
jej zatienia líca.
Natália
sa zatvári pobavene. „To síce áno, ale takto som sa nahodila iba
kvôli tebe!“ naznačí otočku, no nevykoná ju celú, len tak o
pár stupňov doprava, o pár doľava, na stoosemdesiatku ešte nie
je dostatočne sebavedomá, o tristošesťdesiatke ani nehovoriac.
Šaty posiate hnedými, oranžovými a tyrkysovými kosoštvorcami sa
však náznakom zavlnia, sťaby sa vzduch pohol sám od seba, ale to
len ona rozprúdila jeho molekuly a tie sa chaoticky rozbehli sem a
tam.
„A
ten klobúk!“ Juliana si nadšene prezerá pokrývku jej oranžovej
hlavy, má len jednoduchú hnedú farbu, podobnú jej ľahučkým
balerínkam. „A tie náušky!“ rozplýva sa nad darčekom, čo
jej dala pri vzácnej príležitosti toho, že Natália sa tak
trochu, naozaj len trošičku, ale predsa istým spôsobom významne
stala súčasťou jej famílie. Béžový krúžok a naň napojený
trojuholník, také geometrické náušnice, tak ich nazvala, a
Natália sa na nich ozaj pekne zabavila, no aj sa im veľmi potešila,
veď koho by nedojalo privítanie do rodiny, najmä, keď sa tak
strašne, prestrašne, hrôzostrašne červenala v okamihoch, keď sa
s Krištofom prvýkrát pred všetkými držali za ruky a oni len tak
sami od seba pochopili.
„Merci
beaucoup!“ zatvári sa francúzsky aj Natália a zasmeje sa.
„Taaak,
poďme nakupovať!“ Juliana sa do nej zavesí sťa dáma
devätnásteho storočia, ktorej slušný džentlmen ponúkol rameno.
Dlho tak však nevydržia kráčať, Juliana je vyššia a okrem toho
teplo sa znásobuje na každom mieste pokožky, ktorá sa dotýka
niečoho iného ako horúceho vzduchu.
Obchodné
centrum je plné ľudí, je tam klimatizácia, ešte i o čosi
chladnejšia než v autobuse, no prvých pár minút sa zdá ako
rajské vyslobodenie z rozhorúčenej pece. Natáliu to trochu ťahá
za Gandalfom na pulte medzi listami iných zväzkov, no Juliana
potrebuje nové oblečko, ďalšie handry, sukničky, opasky,
doplnky, prosto všetko, čo nájde a čo sa jej bude páčiť a čo
bude mať tú správnu veľkosť a správnu farbu a ten správny tvar
a výstrih a zostrih a strih a čo jej prosto sadne.
„Škoda,
že počas leta neplánujete žiadny koncert,“ podotkne Natália,
zatiaľ čo Juliana venuje upätú pozornosť kvietkovanému topu s
ružovou mašľou.
„Čo
tam po koncerte, keď nevieme naplánovať ani skúšku,“ posťažuje
sa Juliana, mrzí ju to, rada by videla kamošov, vlastne najmä
Petra, no ale čo, sama nemá odvahu zavolať ho von, veď to by mal
robiť chalan, a on zrejme nechce, i tak sa v lete venuje hlavne
futbalu a obecnej lige, vždy v posledný prázdninový víkend majú
v dedine menší futbalový turnaj. Aspoň tam určite príde, fandiť
mu, a isto sa tam uvidí aj s ostatnými, s Lukášom a Ondrejom. A
bude mu tlieskať, keď dá gól, a potom i druhý, tretí, piaty,
keď vyhrá, a on v tom futbalovom drese bude určite vyzerať
skvostne ako vždy, zlatisté vlasy mu budú padať do čela a viať
za ním pri behu, kým sa bude hnať za loptou.
„To
je fakt,“ i Natálii sa pod očami aj v nich usadí sklamanie.
„Hádam sa aspoň raz stretneme všetci.“
„Ešte
niekedy snáď hej.“
„Nemyslím
niekedy, myslím cez leto.“
„No
veď hej...“ vzdychne Juliana, končekmi prstov pohladí priesvitnú
látku a rozhliadne sa smerom hlbšie do útrob obchodu, v očiach sa
jej zaligoce mesačný svit z druhého konca planéty. „Ozaj,
plavky! Však budeme chodiť na kupko? Rada sa opaľuješ? Ja milujem
tobogány!“
Prílev
myšlienok, Natália ani nestíha, Juliane sotva stačia jej
chodidlá. Dobehne za ňou, Juliana si okamžite naberie osmoro
plaviek, také, hentaké, onaké, strakaté, pásikavé, pestré,
jednofarebné, s vlnovkami, tigrované. Zvláštne, koľko
rôznorodého vkusu sa vopchá do jednej osoby, veru zvláštne.
„Skočíme
na kafčo?“ opýta sa potom so spokojným úsmevom, keď predavačke
odovzdá dostatočný počet cvendžavých mincí, čo jej na
bruškách prstov zanechajú typický kovový pach špinavých rúk
cudzincov, ktovie, koľko vreciek tie peniaze uzreli a koľko
tajomstiev záhybov oblečenia a čiernych kútov peňaženiek
spoznali. Teraz sa ich život uzavrel v neveľkej digitálnej
pokladni, no zrejme nie nadlho, veď mince sa najčastejšie vydávajú
tým, čo vytiahli priveľké bankovky z bankomatov.
„Jasné,“
súhlasí Natália, razí si pomedzi ostatných návštevníkov
nákupného centra cestu smerom k malej kaviarničke, kde obsluhuje
vždy ten istý čašník, rovnako milý a usmiaty, rovnako vtipný a
veselý. Aj dnes.
„Ja
by som poprosila ľadové caffé latte,“ objednáva Juliana a
čašník sa spokojne zazubí.
„Aj
s kvetinkou navrchu?“
„Aj
s kvetinkou.“ Vždy jej tam slamkou nakreslí nejaký obrázok a
ona to nikdy nezabudne vyvesiť na všetky sociálne siete, kde je
registrovanou a najmä pravidelnou užívateľkou.
„A
ty?“ usmeje sa na Natáliu, vyzerá ako z reklamy na zubnú pastu.
Na tú, ktorou si ráno drhol zuby Krištof.
„Mm,“
olivové oči blúdia nápojovým lístkom ako Minotaurus svojím
krutým labyrintom, „višňový džús.“
„Aj
s kolieskom pomaranča?“ ponúkne čašník svoj novotvar.
„Kľudne.“
Čochvíľa
sa to prinesie, nápoje priťahujúce pohľady okoloidúcich
fotoaparátov, samozrejme aj Juliana musí okamžite vytiahnuť mobil
a použiť dotykové ,tlačidlo’
zvané cvak.
„Selfie!“
prikáže Natálii a tá sa k nej poslušne nakloní, oprúc si bradu
o jej rameno, a vyčarí úsmev, ako ju to Juliana sťaby
profesionálna fotografka modeliek naučila. „A dávam to hneď na
eFBé, nech nám všetci závidia, aké dobroty tu máme.“
Cvak,
cvak, ešte i nápoje, a hneď je z toho rýchlym šmahom ruky
uškŕňajúca sa koláž pohárov a očí.
„Nepreháňaš
to trošku?“ spýta sa Natália, jej pery sa samy načahujú po
slamke, všetko višňové celkom zbožňujú všetky chuťové bunky
na jej jazyku, dokonca i tie orientované na slanosť či horkosť.
„S
čím?“ Juliana ani neodtrhne zrak od svojej dotykovky, ten mobil
je úchvatný, dá sa na ňom robiť totálne všetko!
„S
internetom v mobile, napríklad?“
Pohľad
sa jej zaligoce nadšením. „Nový paušál, chvíľu síce trvalo,
kým som našich prehovorila, no ale nie je to super? Byť stále
online?“
„Čo
ja viem...“ premieša džús, ľadové kocky rinčia o pohár, na
vrchnom okraji ozdobený oranžovým kolieskom sviežeho exotického
plodu. „Cítim sa trochu neviditeľne.“
„Práveže
ťa vidia všetci! Taaak, a už naozaj. Aha, prvý like!“
„Od
koho?“ Krištof určite nesedí za počítačom, to on skoro nikdy,
nebaví ho to, klávesnica ťuká na jeho vkus príliš hlasno a
príliš nemelodicky.
„Ondrej.
A druhý, od tej tvojej Mati.“
Natálii
sa v hrdle rozozvučia zvony, pri Juliane to inak ani nejde. Je to
úžasná bytosť, taká živá a energická, zdanlivo úplný opak
Krištofa, ale pritom ona v nich vidí veľa podobností, ktoré si
však ani oni sami neuvedomujú.
Tiež
vytiahne mobil, no len kvôli času, v kaviarni nežiaria na stene
ručičky plynutia vekov. „Prepánakráľa, to už je toľko? Divím
sa, že neumieram od hladu. Mali by sme niekam zájsť na obed, tu v
Coffe Hour nevaria.“
„Pizza?“
„To
cesto by som nemala, málokde robia bezlepkovú, ale môžem si dať
šalát.“
„C'est
une idée magnifique!“ zhodnotí Juliana s
povýšeneckým výrazom francúzskych dám, a tak to i dopadne –
,magnifikantne’ -, keď
sa usadia v drobučkej pizzerii cez chodbu oproti, čašník z
kaviarne im ľútostivo máva, až sa pred nimi na stole objaví
lukratívny nádych havajských nocí a kvetinových náhrdelníkov v
podobe ananásu na ceste, plávajúceho v mori ružových šuniek,
podfarbeného nie rajčinovým, ale smotanovým základom, a taktiež
aj záhradka na Natáliinom tanieri, tak trochu v arabskom štýle,
lebo zelenina je síce miestna, no arabský chlieb do našich končín
stále prichádzajú pripravovať snedí tajnostkári s temnými
očami.
V
obchodnom centre je ruch aj počas obeda, možno najmä počas obeda,
všetci chcú jesť, dýchať klimatizovaný vzduch namiesto vlnivej
ťažoby tam vonku na slnku, a tak Natáliu prekvapí, keď Juliana
zrazu z ničoho nič odtrhne trojuholník havajskej pizze od úst a
zvolá:
„No
to ma podrž! A on ani nič nepovedal!“
„Kto?“
obzerá sa, je tam Krištof. Boli dohodnutí, veď ich čaká kino a
v ňom bezzubý drak.
„Aj
Peťko ide!“ Juliana si začne šuchoriť hrivu, asi aby vyzerala
lepšie, no skôr len zostrapatieva.
„Čaute!“
pozdraví ich Krištof čochvíľa, postaviac sa k ich stolu, jemne a
akože nenápadne pohladiac Natáliu po ramene.
„No
akéže prekvapko,“ zazubí sa Juliana, „sadajte.“
„Ja
som tu len náhodou,“ ozve sa Peter, „s ocom na nákupe. Mamka
bude mať narodky a on nikdy nevie nič vymyslieť, tak som ako taký
poradný orgán sudcu. Musím ísť za ním, len som si odskočil.“
„Takže
sa nemôžeš pridať? Ani na chvíľku?“ Skrývať sklamanie je
občas náročné.
„Možno
sa zastavím, keď konečne dačo kúpime – ak tu ešte budete.“
„My
sme chceli ísť do kina,“ oznámi Krištof, „no premietajú až
o druhej, hádam to stihneš.“
„Hádam,“
prisvedčí. „Dobre, tak letím. Potom sa ozvem,“ uškrnie sa na
slečny a ich obedy a náhli sa ďalej, Julianine oči ho
prenasledujú.
„Nezízaj,“
upozorní ju Krištof, sadne si a vezme si ružovo-žltý
sladko-slaný trojuholník z jej taniera.
„Hej!“
capne ho po ruke, ale len jemne. „Objednaj si svoju, ak si hladný.“
„Nie
som,“ raz si odhryzne a vráti naspäť na tanier. „A ani nemám
rád ananás.“
„Krištofisko!“
zaškaredí sa naňho Juliana a on sa uškrnie na Natáliu, ktorá
pobavene krúti hlavou.
„Nebuď
k nej taký zlý.“
„Veď
na to súrodenci sú, nie? Aby si tak trošku liezli na nervy. A my
to obaja dokonale spĺňame, že?“ zacerí sa na Julianu.
„Myslíte,
že Peťo sa k nám vráti?“ povzdychne tá, opäť spokojne
prežúvajúc.
Natália
sa len zachichoce a Krištof prevráti očami.
Komentáre
skvelé opísaná pubertiačka, so všetkými aktuálnymi vymoženosťami tejto doby
Och, ako mi len chýbal ten typický krištofovský štýl, tie krásne dlhé súvetia a vetné reťaze (tá veta s mincami! BIG LIKE), tie podrobné opisy každého jedného podstatne nepodstatného detailu...! xD ♥
„Až dva opasky?“ xD xD xD xD xD
Úžasná kapča, tak netrep, že o ničom!!! Zas toľko odkazov pre mňa (ak si to len nenamýšľam xD ) v podobe selfie, melónovej zmrzky, ľadového caffe latte... Kebyže práve nemám v brušku smotanovú zmrzlinku s čokoládou (jediná dobrá vec v tom hnusom McDonadle xD), hneď sa mi zbierajú slinky na zmienené ľadové caffe latte :P :D
Btw, fotečka Natálkinych šiat bude? xD A Julianinho outfitu? xD
Nechaj chvíľu RPG tak, a napíš mi ďalšiu kapču prosím ♥ Dik, pa :* xDD
o tretej v noci som to nenahodila, to len ten blog divne zobrazuje :D
a ďakujem, samozrejme, že tie veci, čo si si tam našla, Moni, boli "pre teba" :D teda, možno to caffé latte ani úplne nie, ale ostatné jop :D a outfity, of kors :D
Juliana oblečko - http://oi59.tinypic.com/2s9623t.jpg
Julianine korálky :D - http://oi59.tinypic.com/359k4lx.jpg
Julianine žabky :D:D - http://oi62.tinypic.com/2j0xno3.jpg
Naty - http://oi60.tinypic.com/e0k6lz.jpg
k ďalšej kapči sa zatiaľ nevyjadrujem, teraz momentálne konkrétny nápad nemám O:) no možno príde čoskoro :D a možno nie :)
A aká Dystópia? Chýbajú mi dve, možno tri kapitoly, vrhnem sa na ne naraz xD A budú ťa tam čakať moje nudné, furt sa opakujúce komentáre :D:D:D
Oblečká sú krásne, hlavne tie Natálkine šaty ♥
No a čo ti ešte poviem :D (niežeby sme si práve nepísali... :D )
:happydance: