(Tvoritelia) 2: Juliana

2: Juliana

Korben Dallas: Kamene

Blízko tam dole za najbližším rohom

je ukryté miesto pred očami bohov

Urobíš ešte pár krokov

Čakáme na teba sedem a pol rokov

Možno si nás nikdy nepočul, nevidel

Hlavu máš plnú poloprávd a pravidiel

Lenže na toto miesto

ťa pustíme, len keď v hlave máš priestor

A možno si myslíš, že už nás poznáš:

jeho a jeho a vieš, kto som ja

Lenže nevieš, čo robíš

Veď my sme úplne noví

Hlavy nosíme vzpriamene,

nástroj na každom ramene,

ťažké jak kamene

Stojíme naširoko,

nikomu neuhneme bokom

Naše rána nie sú čierne ani biele

Hľadáme len ľahké ciele

Každý to ocení,

pretože tu sa nikdy nič nemení

Nepokoj ani pochybnosti,

to sú sprostosti

Nikto nenaleje, tak si naleješ sám

Neseď za pecou, pridaj sa k nám

Blízko tam dole za najbližším rohom

je ukryté miesto pred očami bohov

Urobíš ešte pár krokov

Čakáme na teba sedem a pol rokov

Možno si nás nikdy nepočul, nevidel

Hlavu máš plnú poloprávd a pravidiel

Lenže na toto miesto

ťa pustíme, len keď v hlave máš priestor

Rána nie sú čierne ani biele

Hľadáme len ľahké ciele

Každý to ocení,

pretože tu sa nikdy nič nemení

Nepokoj ani pochybnosti,

to sú sprostosti

Nikto nenaleje, tak si naleješ sám

Neseď za pecou, pridaj sa k nám

Rána nie sú čierne ani biele

Hľadáme len ľahké ciele

Každý to ocení,

pretože tu sa nikdy nič nemení

Nepokoj ani pochybnosti,

to sú sprostosti

Nikto nenaleje, tak si naleješ sám

Neseď za pecou, pridaj sa k nám

Denník, dnes bolo úchvatne!!! ♥♥♥ Videla som Peťka a dokonca sme spolu boli v kine, a sedeli sme vedľa seba! Tak pekne sa smeje...

Vstávať s úsmevom, to už je tradícia. Prehrabnúť hnedé vlasy, to je tradícia číslo dva. A tretia je pri gymnastickom skoku z postele vystrieť chrbticu, natiahnuť sa na pomyselný škripec a bežať do kúpeľne, vo dverách sa zrazí s Krištofom, ktorý práve odchádza do svojej izby, zubná kefka v ústach, okolo pier stopy peny zo zubnej pasty.

„Môžem zahájiť okupáciu?“ opýta sa veselo a Krištof na ňu zagáni, demonštratívne si ukážuc na kefku.

„Hehte hi huhýham huhy.“

„Tak si ich umývaj v kúpeľni! Akonáhle odídeš, anektujem.“

„Hyhrh!“

Juliana sa zachichoce, táto jeho huhňavá reč, ktorej rozumie azda len ona a ešte aj on, teoreticky možno i mama, oco určite nie... „Tak rýchlo, nech stihnem bus!“

Po chvíľke sa Krištof vracia pred zrkadlo, nad umývadlo, sestre vzápätí, len čo odloží kefku, venuje žiarivý úsmev. „Tak si mala vstať skôr.“

„Vstala som presne včas, aby som všetko stihla, ak sa mi nevpletieš do cesty.“ Vtlačí sa do miniatúrnej kúpeľne k nemu a vytisne ho von. „Dovi!“ zabuchne mu so smiechom pred nosom a nasleduje ďalší skok, skok do vane. A všetky ranné procedúry, fén, hrebeň, sponky, maskara, lesk na pery. A potom kuchynské procedúry, raňajky, mlieko. A potom izbovo-šatníkové procedúry.

„Až dva opasky?“ provokuje ju Krištof, prezrúc si ju od hlavy po päty, keď sa s ním zrazí na chodbe.

Juliana prekrúti očami. „To biele je sukňa,“ zamrmle, pozrie na čierny opasok v podobe stuhy zviazanej do mašličky a uhladí si krémový čipkovaný top.

„Radšej nech ťa oco nevidí, lebo ťa takto ani nepustí.“

„Prečo by ma nepustil?“ sladučko sa usmeje, takmer ako melónová zmrzlina, ktorú si plánuje neskôr dať. „Veď idem von len s tvojou frajerkou, nie na rande.“

„Ideš s Natáliou?“ prekvapené obočie poskočí dohora na jeho tvári.

„Nepriznala sa ti?“ Juliana vycerí zuby.

„Asi sa hanbila,“ uškrnie sa Krištof. „Čau!“ Zmizne vo dverách, alebo skôr za nimi, vkĺznuc do svojej izby a svojho sveta. Čochvíľa zaznie gitara, Juliana vykročí schodmi dole, na bosé nohy našuchne len ružové žabky, čo jej ladia s obrovskými korálmi a, samozrejme, s tetou kabelkou prevesenou elegantne cez pravé plece.

Aj v autobuse jej je veselo, hoci na každom cestujúcom sa prechádzajú kvapky potu, šofér je jeden z mála empatických inteligentov, ktorí i používajú klimatizáciu. Sparno, tak sa hovorí tomu, čo je za oknami a čo sa pomaly od podlahy hromadí i dnu, lebo slnečné lúče pretnú aj sklené tabule s mastnými stopami detských rúk a unavených dospelých čiel.

A zrazu, vystupovať! Juliana poslúchne volanie dverí i čerstvého vzduchu, no v skutočnosti sa jej zdá, že vystúpi do rovnakej spary, iba o čosi redšej, pretože z autobusu vzduch nemá kadiaľ uniknúť. Pátra očami, ľudia sa na seba nápadne podobajú, väčšina kráča po dvoch nohách, aspoň sčasti odhalených, a i ruky sa pražia dozlatista v tom najozajstnejšom soláriu. Kútik jej oka, toho pravého, zahliadne mávanie, a celé jej telo nasleduje daný smer.

„Čauky, Naty! Uaaau, ty vyzeráš super!“ pochváli ju, ,ryšavosť’ z vlasov skĺzne Natálii aj medzi pehy.

„Vďaka.“

„Vari sa máš neskôr stretnúť s Christopheom?“ prednesie bratovo meno vo francúzskej podobe s dokonalým francúzskym prízvukom a typicky francúzskym zaklipkaním, dlhočizné mihalnice jej zatienia líca.

Natália sa zatvári pobavene. „To síce áno, ale takto som sa nahodila iba kvôli tebe!“ naznačí otočku, no nevykoná ju celú, len tak o pár stupňov doprava, o pár doľava, na stoosemdesiatku ešte nie je dostatočne sebavedomá, o tristošesťdesiatke ani nehovoriac. Šaty posiate hnedými, oranžovými a tyrkysovými kosoštvorcami sa však náznakom zavlnia, sťaby sa vzduch pohol sám od seba, ale to len ona rozprúdila jeho molekuly a tie sa chaoticky rozbehli sem a tam.

„A ten klobúk!“ Juliana si nadšene prezerá pokrývku jej oranžovej hlavy, má len jednoduchú hnedú farbu, podobnú jej ľahučkým balerínkam. „A tie náušky!“ rozplýva sa nad darčekom, čo jej dala pri vzácnej príležitosti toho, že Natália sa tak trochu, naozaj len trošičku, ale predsa istým spôsobom významne stala súčasťou jej famílie. Béžový krúžok a naň napojený trojuholník, také geometrické náušnice, tak ich nazvala, a Natália sa na nich ozaj pekne zabavila, no aj sa im veľmi potešila, veď koho by nedojalo privítanie do rodiny, najmä, keď sa tak strašne, prestrašne, hrôzostrašne červenala v okamihoch, keď sa s Krištofom prvýkrát pred všetkými držali za ruky a oni len tak sami od seba pochopili.

„Merci beaucoup!“ zatvári sa francúzsky aj Natália a zasmeje sa.

„Taaak, poďme nakupovať!“ Juliana sa do nej zavesí sťa dáma devätnásteho storočia, ktorej slušný džentlmen ponúkol rameno. Dlho tak však nevydržia kráčať, Juliana je vyššia a okrem toho teplo sa znásobuje na každom mieste pokožky, ktorá sa dotýka niečoho iného ako horúceho vzduchu.

Obchodné centrum je plné ľudí, je tam klimatizácia, ešte i o čosi chladnejšia než v autobuse, no prvých pár minút sa zdá ako rajské vyslobodenie z rozhorúčenej pece. Natáliu to trochu ťahá za Gandalfom na pulte medzi listami iných zväzkov, no Juliana potrebuje nové oblečko, ďalšie handry, sukničky, opasky, doplnky, prosto všetko, čo nájde a čo sa jej bude páčiť a čo bude mať tú správnu veľkosť a správnu farbu a ten správny tvar a výstrih a zostrih a strih a čo jej prosto sadne.

„Škoda, že počas leta neplánujete žiadny koncert,“ podotkne Natália, zatiaľ čo Juliana venuje upätú pozornosť kvietkovanému topu s ružovou mašľou.

„Čo tam po koncerte, keď nevieme naplánovať ani skúšku,“ posťažuje sa Juliana, mrzí ju to, rada by videla kamošov, vlastne najmä Petra, no ale čo, sama nemá odvahu zavolať ho von, veď to by mal robiť chalan, a on zrejme nechce, i tak sa v lete venuje hlavne futbalu a obecnej lige, vždy v posledný prázdninový víkend majú v dedine menší futbalový turnaj. Aspoň tam určite príde, fandiť mu, a isto sa tam uvidí aj s ostatnými, s Lukášom a Ondrejom. A bude mu tlieskať, keď dá gól, a potom i druhý, tretí, piaty, keď vyhrá, a on v tom futbalovom drese bude určite vyzerať skvostne ako vždy, zlatisté vlasy mu budú padať do čela a viať za ním pri behu, kým sa bude hnať za loptou.

„To je fakt,“ i Natálii sa pod očami aj v nich usadí sklamanie. „Hádam sa aspoň raz stretneme všetci.“

„Ešte niekedy snáď hej.“

„Nemyslím niekedy, myslím cez leto.“

„No veď hej...“ vzdychne Juliana, končekmi prstov pohladí priesvitnú látku a rozhliadne sa smerom hlbšie do útrob obchodu, v očiach sa jej zaligoce mesačný svit z druhého konca planéty. „Ozaj, plavky! Však budeme chodiť na kupko? Rada sa opaľuješ? Ja milujem tobogány!“

Prílev myšlienok, Natália ani nestíha, Juliane sotva stačia jej chodidlá. Dobehne za ňou, Juliana si okamžite naberie osmoro plaviek, také, hentaké, onaké, strakaté, pásikavé, pestré, jednofarebné, s vlnovkami, tigrované. Zvláštne, koľko rôznorodého vkusu sa vopchá do jednej osoby, veru zvláštne.

„Skočíme na kafčo?“ opýta sa potom so spokojným úsmevom, keď predavačke odovzdá dostatočný počet cvendžavých mincí, čo jej na bruškách prstov zanechajú typický kovový pach špinavých rúk cudzincov, ktovie, koľko vreciek tie peniaze uzreli a koľko tajomstiev záhybov oblečenia a čiernych kútov peňaženiek spoznali. Teraz sa ich život uzavrel v neveľkej digitálnej pokladni, no zrejme nie nadlho, veď mince sa najčastejšie vydávajú tým, čo vytiahli priveľké bankovky z bankomatov.

„Jasné,“ súhlasí Natália, razí si pomedzi ostatných návštevníkov nákupného centra cestu smerom k malej kaviarničke, kde obsluhuje vždy ten istý čašník, rovnako milý a usmiaty, rovnako vtipný a veselý. Aj dnes.

„Ja by som poprosila ľadové caffé latte,“ objednáva Juliana a čašník sa spokojne zazubí.

„Aj s kvetinkou navrchu?“

„Aj s kvetinkou.“ Vždy jej tam slamkou nakreslí nejaký obrázok a ona to nikdy nezabudne vyvesiť na všetky sociálne siete, kde je registrovanou a najmä pravidelnou užívateľkou.

„A ty?“ usmeje sa na Natáliu, vyzerá ako z reklamy na zubnú pastu. Na tú, ktorou si ráno drhol zuby Krištof.

„Mm,“ olivové oči blúdia nápojovým lístkom ako Minotaurus svojím krutým labyrintom, „višňový džús.“

„Aj s kolieskom pomaranča?“ ponúkne čašník svoj novotvar.

„Kľudne.“

Čochvíľa sa to prinesie, nápoje priťahujúce pohľady okoloidúcich fotoaparátov, samozrejme aj Juliana musí okamžite vytiahnuť mobil a použiť dotykové ,tlačidlo’ zvané cvak.

„Selfie!“ prikáže Natálii a tá sa k nej poslušne nakloní, oprúc si bradu o jej rameno, a vyčarí úsmev, ako ju to Juliana sťaby profesionálna fotografka modeliek naučila. „A dávam to hneď na eFBé, nech nám všetci závidia, aké dobroty tu máme.“

Cvak, cvak, ešte i nápoje, a hneď je z toho rýchlym šmahom ruky uškŕňajúca sa koláž pohárov a očí.

„Nepreháňaš to trošku?“ spýta sa Natália, jej pery sa samy načahujú po slamke, všetko višňové celkom zbožňujú všetky chuťové bunky na jej jazyku, dokonca i tie orientované na slanosť či horkosť.

„S čím?“ Juliana ani neodtrhne zrak od svojej dotykovky, ten mobil je úchvatný, dá sa na ňom robiť totálne všetko!

„S internetom v mobile, napríklad?“

Pohľad sa jej zaligoce nadšením. „Nový paušál, chvíľu síce trvalo, kým som našich prehovorila, no ale nie je to super? Byť stále online?“

„Čo ja viem...“ premieša džús, ľadové kocky rinčia o pohár, na vrchnom okraji ozdobený oranžovým kolieskom sviežeho exotického plodu. „Cítim sa trochu neviditeľne.“

„Práveže ťa vidia všetci! Taaak, a už naozaj. Aha, prvý like!“

„Od koho?“ Krištof určite nesedí za počítačom, to on skoro nikdy, nebaví ho to, klávesnica ťuká na jeho vkus príliš hlasno a príliš nemelodicky.

„Ondrej. A druhý, od tej tvojej Mati.“

Natálii sa v hrdle rozozvučia zvony, pri Juliane to inak ani nejde. Je to úžasná bytosť, taká živá a energická, zdanlivo úplný opak Krištofa, ale pritom ona v nich vidí veľa podobností, ktoré si však ani oni sami neuvedomujú.

Tiež vytiahne mobil, no len kvôli času, v kaviarni nežiaria na stene ručičky plynutia vekov. „Prepánakráľa, to už je toľko? Divím sa, že neumieram od hladu. Mali by sme niekam zájsť na obed, tu v Coffe Hour nevaria.“

„Pizza?“

„To cesto by som nemala, málokde robia bezlepkovú, ale môžem si dať šalát.“

„C'est une idée magnifique!“ zhodnotí Juliana s povýšeneckým výrazom francúzskych dám, a tak to i dopadne – ,magnifikantne’ -, keď sa usadia v drobučkej pizzerii cez chodbu oproti, čašník z kaviarne im ľútostivo máva, až sa pred nimi na stole objaví lukratívny nádych havajských nocí a kvetinových náhrdelníkov v podobe ananásu na ceste, plávajúceho v mori ružových šuniek, podfarbeného nie rajčinovým, ale smotanovým základom, a taktiež aj záhradka na Natáliinom tanieri, tak trochu v arabskom štýle, lebo zelenina je síce miestna, no arabský chlieb do našich končín stále prichádzajú pripravovať snedí tajnostkári s temnými očami.

V obchodnom centre je ruch aj počas obeda, možno najmä počas obeda, všetci chcú jesť, dýchať klimatizovaný vzduch namiesto vlnivej ťažoby tam vonku na slnku, a tak Natáliu prekvapí, keď Juliana zrazu z ničoho nič odtrhne trojuholník havajskej pizze od úst a zvolá:

„No to ma podrž! A on ani nič nepovedal!“

„Kto?“ obzerá sa, je tam Krištof. Boli dohodnutí, veď ich čaká kino a v ňom bezzubý drak.

„Aj Peťko ide!“ Juliana si začne šuchoriť hrivu, asi aby vyzerala lepšie, no skôr len zostrapatieva.

„Čaute!“ pozdraví ich Krištof čochvíľa, postaviac sa k ich stolu, jemne a akože nenápadne pohladiac Natáliu po ramene.

„No akéže prekvapko,“ zazubí sa Juliana, „sadajte.“

„Ja som tu len náhodou,“ ozve sa Peter, „s ocom na nákupe. Mamka bude mať narodky a on nikdy nevie nič vymyslieť, tak som ako taký poradný orgán sudcu. Musím ísť za ním, len som si odskočil.“

„Takže sa nemôžeš pridať? Ani na chvíľku?“ Skrývať sklamanie je občas náročné.

„Možno sa zastavím, keď konečne dačo kúpime – ak tu ešte budete.“

„My sme chceli ísť do kina,“ oznámi Krištof, „no premietajú až o druhej, hádam to stihneš.“

„Hádam,“ prisvedčí. „Dobre, tak letím. Potom sa ozvem,“ uškrnie sa na slečny a ich obedy a náhli sa ďalej, Julianine oči ho prenasledujú.

„Nezízaj,“ upozorní ju Krištof, sadne si a vezme si ružovo-žltý sladko-slaný trojuholník z jej taniera.

„Hej!“ capne ho po ruke, ale len jemne. „Objednaj si svoju, ak si hladný.“

„Nie som,“ raz si odhryzne a vráti naspäť na tanier. „A ani nemám rád ananás.“

„Krištofisko!“ zaškaredí sa naňho Juliana a on sa uškrnie na Natáliu, ktorá pobavene krúti hlavou.

„Nebuď k nej taký zlý.“

„Veď na to súrodenci sú, nie? Aby si tak trošku liezli na nervy. A my to obaja dokonale spĺňame, že?“ zacerí sa na Julianu.

„Myslíte, že Peťo sa k nám vráti?“ povzdychne tá, opäť spokojne prežúvajúc.

Natália sa len zachichoce a Krištof prevráti očami.