Keira
Naplnil ju zvláštny, neidentifikovateľný
pocit. A nielen pocit. Vedomie, že je ktosi za ňou, v nej z
nejakého zvláštneho dôvodu nevyvolalo strach. Zhlboka sa
nadýchla, z plných pľúc, a v nose ju pošteklila zmes niekoľkých
neuveriteľne príjemných vôní. Vôňa praskajúceho ohňa, vôňa
vánku, ktorý rozrazí vrstvy horúceho vzduchu, vôňa sena
ošetreného kosákom, vôňa broskyňových stromov, vôňa lesa
občerstveného dažďom, vôňa ihličia a živice, vôňa trávy,
zvlášť tej pokosenej. Vôňa prírody.
Obrátila sa a ticho zhíkla, keď zbadala
neznámeho muža. Naviac plavovlasého, čo takmer naisto znamenalo,
že je to cudzinec, určite nie Eldhamčan. No čo robil tu, na
jednej zo skleníkových lúk? Dokonca sa pousmial, keď sa im
pohľady stretli, z čoho ešte väčšmi zneistela. Podvihla si
plátennú tašku a dlaň si nechala položenú na ramene, ako keby
ju to malo chrániť.
„Čo s...“
„Ahoj,“ povedal zarovno s ňou a Keira
akoby sa zasekla. Ako mohol mať také svetlé vlasy? Odkiaľ sa tam
vzal? Všetci Eldhamčania boli snedí od žiary dvoch hviezd, ktoré
Askyria obiehala, ani nehovoriac o tmavších odtieňoch vlasov.
„Nechcel som ťa vyplašiť.“
Zažmurkala. Ak jej tykal on, bude aj ona
jemu. „Potrebuješ niečo?“
Mal zvláštne zamatový hlas, neuveriteľne
príjemný. „Ani nie. Len sa tu tak prechádzam, a... zbadal som
teba, nechcel som sa zakrádať.“
Pousmiala sa a pokývala hlavou. „Takže
prechádzka... ja zbieram bazu.“
„Prečo?“ spýtal sa a zdalo sa, akoby
mal o tú informáciu ozajstný záujem.
„Poobede budem robiť sirup.“
„Bazový sirup? Aha, zaujímavé.“
„Vážne?“ krátko sa zasmiala, mierne
nadvihnúc obočie. Tie činnosti mala rada, nachádzala v nich i
relax, avšak ostatným sa ktovieako fascinujúce nezdali.
„Nemám ani poňatia, ako sa vyrábajú
sirupy,“ priznal.
„No... najprv sa umyjú kvietky,
nakrájajú sa citróny a pripraví sa citrónová šťava. Všetko
sa to nahádže do prevarenej vychladenej vody a malo by to stáť
tak... deň a pol, možno i dva, no my používame katalyzačný
prípravok z Loreanu, takže stačí čakať hodinu. A potom...“
opäť sa zasekla. Prečo nejakému cudzincovi rozpráva recept na
bazový sirup?
„Áno?“ perami mu preletel náznak
povzbudivého úsmevu. Vážne to chcel vedieť.
Čože? „Potom treba pridať
cukor, veľa cukru, a všetko to ohrievať na ohni. No musí sa dávať
pozor, aby zmes nedosiahla bod varu, pretože vtedy unikajú všetky
vitamíny a sirup sa istým spôsobom znehodnocuje. A... potom ho
stačí preliať do zohriatych fliaš, zazátkovať a... potom už
len spotrebovať.“
„To znie super. A to potom vyvážajú do
ostatných regiónov?“
„Moje sirupy?“ spýtala sa prekvapene.
„Ah, nie, kdeže! Nanajvýš ich predávam na miestnom zberačskom
trhu.“
„Aha...“ na okamih vyzeral zarazene.
Keira chvíľu mlčala, prezerajúc si ho a
čakajúc, či niečo dodá – možno ďalšiu otázku. Napokon sa
však ozvala ona: „Nie si tunajší, však?“
Zasmial sa. „Rozhodne nie.“ Na tom tóne
sa jej čosi nepozdávalo, no zrejme bola iba vzťahovačná, pretože
vzápätí milo dodal: „To zrejme vidno na prvý pohľad.“
Prisvedčila. „Vidno.“
„Som z Tarienu. Ehm, Dorian,“
predstavil sa a Keira k nemu už-už natiahla pravicu, keď si
uvedomila, že on jej tú svoju nepodáva. Tváril sa však
prívetivo, takže nad tým len v duchu mávla rukou a tiež mu
prezradila svoje meno. „Teší ma.“
Pokývala hlavou. „A čo robíš tu, v
Eldhame? Na lúke?“ rozhliadla sa okolo seba. Možno práve to, že
mohla hovoriť o svojich milovaných sirupoch, jej trochu pomohlo
uvoľniť sa.
„Tu na tejto lúke? Len tak si
vykračujem, nič zvláštne.“
Pousmiala sa. „Naopak, je to dosť
zvláštne. Väčšinou sem ľudia chodia pracovať, nie nečinne sa
prechádzať.“
„No, ako som povedal, som Tarienčan, nie
Eldhamčan.“
Pôsobil na ňu zvláštne. Príjemne i
mätúco. „A čo tu teda robíš? Myslím v Eldhame.“
„Rodinný výlet,“ pokrčil plecami
takmer ľahostajne. „Máš tu mušku,“ ukázal si na nos, dívajúc
sa pritom na ten jej.
„Oh...“ prešla si prstami po pokožke.
„Stále.“
Skúsila to znovu, no neúspešne. „Asi
som ju pekne-krásne rozpučila.“
„Tu,“ nasmeroval svoj ukazovák trochu
vyššie.
Tara by sa s ňou o tom toľko nebavila –
vlastne, nebavila by sa s ňou o tom vôbec. Jednoducho by jej dala
frčku do nosa a vyhovorila sa na muchu. Keira bola rada, že tento
cudzinec Dorian sa tak nesprával. Pri Tare jej to však vôbec
neprekážalo, veď sa poznali odmalička. „Aha...“ konečne si
na špičke prsta zbadala malú čiernu šmuhu. „Už ju mám.“
Dorian prikývol. „Konečne, lovkyňa.“
Úprimne sa začudovala nad jeho úškrnom.
Na takýto výraz tváre nebola zvyknutá, určite sa tak na ňu nik
nedíval. „Som zberačka, nie lovkyňa,“ opravila ho, i keď
vedela, že tým nemyslel jej oficiálne povolanie.
„Zberačka. A čo ešte zbieraš, okrem
bazových kvetov?“
„Hocijaké iné kvety. Napríklad
levanduľu. Alebo šípky, tie sa dajú využiť aj na čaj a lekvár.
No džem sa dá, samozrejme, spraviť i s levanduľou, napríklad
marhuľový alebo jahodový... a taktiež aj bazový čaj. Preto
rastliny tak zbožňujem, dajú sa využiť na nekonečné množstvo
spôsobov a...“ znovu ten sek. Znovu si musela uvedomiť, že
hovorí s cudzincom. S Tarienčanom, vzdelancom. Určite ju považoval
za zaostalú roľníčku, a takto ho v tom len utvrdzovala.
„A...?“
„A krásne voňajú,“ dodala trochu
váhavo.
„Samozrejme, veď ten váš čuch...
občas by som si to rád vyskúšal.“
„Prosím? Čo vyskúšal?“
„Musí to byť skvelé, cítiť toľko
vecí pri jedinom nádychu.“
Keira naňho nechápavo hľadela. O čom
to hovorí? Nerozumela. „Kvety voňajú krásne. No nie všetko
tu vonia úžasne. Keď hnoja polia... alebo keď na jeseň tak veľmi
prší, že pôda hnije...“
Zasmial sa. „Tak to by som až tak cítiť
nechcel. Ale celkovo... je to skvelá schopnosť.“
„Aká schopnosť?“
„Ten váš čuch,“ zopakoval. „Všetci
Eldhamčania sú tým výnimoční.“
„Čuchom?“ obočie jej vyskočilo
vyššie.
„Ty si to nevedela? Eldhamčania majú
skvelý čuch, Loreančania hmat, Damerelčania sluch a Tarienčania
zrak.“
„Nič také som nikdy nepočula,“
priznala.
„Vážne nie?“ zarazene sa usmieval.
„Myslel som, že to vedia všetci.“
„Len vy viete všetko. My pestujeme.“
Rozosmial sa. Jeho smiech znel zvonivo a
veselo, úprimne. Akoby sa v živote nikdy netrápil a nezažíval
nedostatok či neistotu. Akoby vždy dostal všetko, čo si prial,
akoby mu niekto vopred vydláždil cestičku životom. „Nikto nevie
všetko. Našťastie. Všetko by som vedieť nechcel. Napríklad...
čo si ostatní okolo mňa myslia.“
Nevdojak sa trošičku pousmiala. Ten
pocit, že ju skryto uráža, sa znovu vytratil. „Náhodou,
niektorým by sa niekedy páčilo, keby vedeli druhým čítať
myšlienky.“
„Niekedy, ale určite nie stále.
Uznávam, možno by som rád vedel, čo si Eldhamčanka myslí o
Tarienčanovi, čo sa náhodou zjavil na jej lúke.“
Teraz sa musela zasmiať. Pôsobilo to
prekvapene a zároveň pobavene; naozaj sa s ňou ešte nik takto
nebavil, ani chlapci zo zberačskej oblasti, a tí veru sem-tam
utrúsili poznámku, ktorú radšej prepočula. Nie však zoči-voči
ako tento... Dorian. Možno majú Tarienčania odlišný spôsob
komunikácie, pomyslela si. „To si zatiaľ nechám pre seba.
Ale nie je to moja lúka, nič mi tu nepatrí.“
„A zároveň všetko. Metaforicky. No
nie?“
Chvíľku sa naňho zamyslene dívala. Čo
už len mohlo značiť slovo „metaforicky“? Prečo na to nijako
nevedela prísť? Ale čosi v jeho očiach, v očiach zvláštnej
farby, svetlozelenej, ktorú akoby obklopovala žiarivá žltá, jej
navrávalo, že to nepovedal preto, aby ju zahnal do kúta. Nepovedal
to cudzie slovo úmyselne. „Metaforicky. Áno.“
Dorian
Bola zvláštnym spôsobom okúzľujúca.
Nečakal, že v Eldhame natrafí na také pohotové i milé dievča.
V Tariene sa dievčatá správali veľmi jednoliato: sebavedome,
rázne, občas až premúdrelo. Z tých pár viet, čo prehodili, sa
mu však zdalo, že toto dievča je plaché a pritom aj priateľské.
Akoby sa v ňom bili najmenej dve silné charakteristiky.
Svojím zostreným zrakom vnímal krásne,
bronzovo sfarebnú pokožku, lieskovoorieškové vlasy zapletené do
nesúrodého a trošku rozstrapateného vrkoča, ba vnímal dokonca i
jednotlivé pramene – niektoré o máličko svetlejšie, iné zas
nenápadne tmavšie –, ďalej oči, čierne ako noc a hlboké,
vcelku dlhý úzky nos, usmiate pery, jemnučké jamky na lícach,
mierne špicatú bradu, štíhly krk a silné, hoci útlejšie
ramená. Oproti tarienskym dievčatám bola vyššia i lepšie
stavaná, nevylepšená. Prirodzená.
Ale Dorian toho badal omnoho viac, takéto
črty by postrehol hocikto. On zaregistroval aj znamienko pod okom a
naľavo od nosa, dokonca znamienko na pravom ušnom lalôčiku,
všetky veľmi jemné, len o čosi tmavšie od pokožky. Rovnako mu
neušlo veľa ďalších drobných detailov, ako napríklad to, že v
noci zrejme spala na ľavom boku, pretože ľavé líce pôsobilo
trošičku pokrčenejšie, že jej vlasy s krásnym, no nenápadným
prirodzeným leskom nikdy neokúsili umelé farbenie, že len nedávno
– možno včera – si trhala obočie, pretože jej po tom ostali
takmer neviditeľné stopy na pokožke nad očami...
„A to je teda tvoja bežná činnosť –
zbieranie?“
„Áno, zber. Nachádzaš sa predsa v
zberačskej oblasti.“
„To je fakt,“ prikývol.
„No, samozrejme, naša práca nezahŕňa
len zber. Sadíme, pestujeme, staráme sa o pôdu. A tak.“
„A tak...“ Čosi v jej prejave ho
nútilo usmievať sa. „Takže väčšinu času tráviš v prírode.“
„Áno... ak to tu tak možno nazvať.“
„A prečo nie? Lesy, stromy, tráva,
lúky, kvety... mne to znie ako príroda. Aj to tak vyzerá,“
rozhliadol sa vôkol seba.
„Hej... asi hej. Až na to vedomie, že
sme vo veľkom, umelom chránenom skleníku...“
„Žiaľ, bližšie sa k prírode dostať
nedá. A aspoň si tu dokážete regulovať počasie, zrážky...
všetko, čo rastliny potrebujú, im viete dať.“
„Dá sa na to pozerať aj takto.“
„Bola si niekedy v niektorom z ostatných
regiónov?“
„Kdeže, nie,“ zavrtela hlavou. „Nikdy,
sotva som navštívila iné oblasti v Eldhame. Ako malá som
chodievala do včelárskej a sem-tam zájdem do oblasti chovu zvierat
za kamoškou. To je asi tak všetko.“
„Vieš, že je to celkom iný svet? Tento
váš región. Je úplne odlišný.“
„Naozaj? A v čom sú tie ďalšie iné?“
Možno sa mu to iba zdalo, no v jej očiach
okrem radosti, keď hovorila o svojom domove a práci, badal aj
určitú podozrievavosť. Alebo... to možno nebol najvhodnejší
výraz, možno jednoducho obavy z cudzinca, ktoré boli azda i
prirodzené. Nemohol tušiť, ako by sa on sám zachoval, keby sa
prechádzal jednou z tarienskych knižníc a zrazu by tam natrafil na
nejakého... votrelca. Žeby tým bol pre ňu? Votrelcom v jej svete?
„Vo všetkom,“ počul sa vravieť,
„najmä v správaní ľudí, ale aj vo vzhľade, architektúre,
prostredí, životnom štýle.“
„To som nevedela. Nikdy ma to veľmi
nezaujímalo. Tu máme svoj kúsok pôdy a o ten sa staráme.
Vonkajší svet... akosi nie je podstatný.“
„Znie to vcelku príjemne.“
„Vážne? Neviem. Skôr by som myslela,
že niekto z Tarienu sa na nás bude dívať povýšenecky.“
Tieto priame slová ho prekvapili, a nie
veľmi pozitívne. Pár sekúnd mlčal, zvažujúc, ako zareagovať.
„Uznávam, mohlo by to tak byť,“ odvetil napokon. „Je to však
zložitejšie. Niektorí možno berú Eldham ako najzaostalejší
región, ale mne pripadajú všetky rovnako fascinujúce. Jeden by
nebol bez ostatných tým, čím je, a ostatné zas bez toho jedného.
Všetky sa vzájomne potrebujú. A v tom nie je priestor na
povýšenectvo.“
„Pre niektorých áno.“
„V tom máš pravdu. Ľudia sú rôzni.
Takže tebe sa život v Eldhame páči, však?“
„Iný nepoznám, inak som nikdy nežila.
Ľahký nie je, ale prírodu, hoci takúto skleníkovú, by som za
nič nevymenila. A vôňu kvetov a trávy, jari, jesene, stromov...“
I teraz sa zhlboka nadýchla, Dorian postrehol, ako sa jej rozšírili
nozdry, a pousmial sa. Presne v tejto chvíli musela cítiť toľko
vecí... toľko vecí, o ktorých on nemal ani poňatia. Ako Vnímateľ
trochu ľutoval práve túto stránku svojej výnimočnosti: nemohol
si vybrať, ktorý zmysel sa mu vyvinie lepšie ako ostatné.
Nevedelo sa ani, čo o tom rozhoduje, či
genetické predispozície, vplyv prostredia, či je to len otázka
náhody. Dorian však teórii o náhodnom výbere neveril,
vysvetlenie určite jestvovalo, len ľudské schopnosti sa ešte
nerozvinuli natoľko, aby ho poňali. Raz ho určite objavia, nejakí
tarienski vedci zaoberajúci sa anomáliami na to prídu. Raz.
„Ďalšie regióny aj voňajú inak?“
„Tebe by určite voňali rozlične,“
prisvedčil. „Ja s mojím obyčajným nosom...“ usmial sa.
„A čo cítiš ty, keď sa nadýchneš?“
spýtala sa s úprimným záujmom.
Urobil to – hlboký nádych, dokonca aj
privrel oči, aby ho nevyrušovali silnejšie vnemy. „Jednoducho...
les. Nič presnejšie ti nepoviem.“
„A ako teda vonia Tarien?“
„Tarien...“ Pred očami mal dlhé
knižničné regály prehýbajúce sa pod výtlačkami kníh, ktoré
už zriedkakto využíval, pretože navštevovať virtuálnu Pavučinu
bolo jednoduchšie, praktickejšie i rýchlejšie. Dorian by však
počítačovú sieť plnú informácií všetkých druhov za hrubé
zväzky, šuchot zožltnutých strán či obyčajný pohľad na
dokonalú väzbu nevymenil. „Ako papier. Starý papier,
recyklovaný.“
„Papier?“ tvárou jej preletelo
prekvapenie, načo prikývol. „A Lorean?“
„Lorean? Ako kov.“
„To by som i čakala, priemyselný
región... A čo Damerel?“
„Damerel, ten... tam všade cítiť
dezinfekciu. Čistotu.“
Pousmiala sa, opäť pobadal nenápadné
jamky na jej lícach. „Zvláštne.“
„Obšírnejšie by som ti opísal ich
vzhľad, ale vôňu, žiaľ, nie.“
„Vzhľad... môžeš i ten. Ale...“
„Ale?“ nadvihol obočie. Najprv sa bez
akéhokoľvek úmyslu zakrádal za neznámou Eldhamčankou, a teraz
sa zrazu chystal na opis jednotlivých regiónov? Prečo jej vôbec
toľko prezrádzal o svojich danostiach? To dievča určite nemalo
ani poňatia, kto sú Vnímatelia a čím sa vyznačujú.
Keirin pohľad smeroval nahor, k oblohe a
oblakom. Chvíľu sa obzerala, potom však prižmúrila oči a to
Doriana donútilo pozrieť tam tiež. „Myslela som, že to cítim.
Na dnes však žiadna búrka plánovaná nebola... no vo vzduchu sa
zbiera elektrina.“
„Búrka?“ zopakoval šokovane a
mimovoľne vynechal nádych.
Pomaly prikývla. Bol to jeho vlastný
strach, čo sa odrazil v jej očiach, alebo teraz sa začala obávať
aj ona? Nemohol si byť istý. „Budeme sa musieť skryť,“ dodala
hlasnejšie, keď jej vietor vrazil do plátennej tašky a takmer
donútil Keiru otočiť sa. „Príde rýchlo.“
Komentáre
Virtuálna Pavučina á lá niekdajší Facebook a Gmail ma celkom dorazila :D:D:D
Btw, vyrábaš bežne sirupy? Keby som ťa nepoznala, aj by som si po tejto kapitole myslela, že áno!!! :DD
A ten koniec... ide búrka, musia sa spolu skryť, úúú... otvorený koniec; možno sa ešte dnes dokopem do čítania tretej kapči, a ak nie dnes, zajtra určo!!! :D
Úžasné! :*
Teším sa, že si obľubuješ Doriana :D I ja ho mám rada, určite sa to odzrkadlí aj v písaní :D A čo sa týka jeho pozornosti, nie sú to jeho zásluhy, jednoducho má také zmysly, čo už s ním :D :D
Pavučina, to je skôr celkovo internet než konkrétne FB či Gmail O:) :D Len ako mimozemšťania by mali mať vlastné názvy :D
Sirupy absolútne nevyrábam, ale vygoogliť sa dá všetko, takže to znie celkom presvedčivo, nie? :D :D :D O:)
A búrka... ♥
Vďaka! :*