Planéta dvoch sĺnk: Druhá kapitola

Keira

Naplnil ju zvláštny, neidentifikovateľný pocit. A nielen pocit. Vedomie, že je ktosi za ňou, v nej z nejakého zvláštneho dôvodu nevyvolalo strach. Zhlboka sa nadýchla, z plných pľúc, a v nose ju pošteklila zmes niekoľkých neuveriteľne príjemných vôní. Vôňa praskajúceho ohňa, vôňa vánku, ktorý rozrazí vrstvy horúceho vzduchu, vôňa sena ošetreného kosákom, vôňa broskyňových stromov, vôňa lesa občerstveného dažďom, vôňa ihličia a živice, vôňa trávy, zvlášť tej pokosenej. Vôňa prírody.

Obrátila sa a ticho zhíkla, keď zbadala neznámeho muža. Naviac plavovlasého, čo takmer naisto znamenalo, že je to cudzinec, určite nie Eldhamčan. No čo robil tu, na jednej zo skleníkových lúk? Dokonca sa pousmial, keď sa im pohľady stretli, z čoho ešte väčšmi zneistela. Podvihla si plátennú tašku a dlaň si nechala položenú na ramene, ako keby ju to malo chrániť.

„Čo s...“

„Ahoj,“ povedal zarovno s ňou a Keira akoby sa zasekla. Ako mohol mať také svetlé vlasy? Odkiaľ sa tam vzal? Všetci Eldhamčania boli snedí od žiary dvoch hviezd, ktoré Askyria obiehala, ani nehovoriac o tmavších odtieňoch vlasov. „Nechcel som ťa vyplašiť.“

Zažmurkala. Ak jej tykal on, bude aj ona jemu. „Potrebuješ niečo?“

Mal zvláštne zamatový hlas, neuveriteľne príjemný. „Ani nie. Len sa tu tak prechádzam, a... zbadal som teba, nechcel som sa zakrádať.“

Pousmiala sa a pokývala hlavou. „Takže prechádzka... ja zbieram bazu.“

„Prečo?“ spýtal sa a zdalo sa, akoby mal o tú informáciu ozajstný záujem.

„Poobede budem robiť sirup.“

„Bazový sirup? Aha, zaujímavé.“

„Vážne?“ krátko sa zasmiala, mierne nadvihnúc obočie. Tie činnosti mala rada, nachádzala v nich i relax, avšak ostatným sa ktovieako fascinujúce nezdali.

„Nemám ani poňatia, ako sa vyrábajú sirupy,“ priznal.

„No... najprv sa umyjú kvietky, nakrájajú sa citróny a pripraví sa citrónová šťava. Všetko sa to nahádže do prevarenej vychladenej vody a malo by to stáť tak... deň a pol, možno i dva, no my používame katalyzačný prípravok z Loreanu, takže stačí čakať hodinu. A potom...“ opäť sa zasekla. Prečo nejakému cudzincovi rozpráva recept na bazový sirup?

„Áno?“ perami mu preletel náznak povzbudivého úsmevu. Vážne to chcel vedieť.

Čože? „Potom treba pridať cukor, veľa cukru, a všetko to ohrievať na ohni. No musí sa dávať pozor, aby zmes nedosiahla bod varu, pretože vtedy unikajú všetky vitamíny a sirup sa istým spôsobom znehodnocuje. A... potom ho stačí preliať do zohriatych fliaš, zazátkovať a... potom už len spotrebovať.“

„To znie super. A to potom vyvážajú do ostatných regiónov?“

„Moje sirupy?“ spýtala sa prekvapene. „Ah, nie, kdeže! Nanajvýš ich predávam na miestnom zberačskom trhu.“

„Aha...“ na okamih vyzeral zarazene.

Keira chvíľu mlčala, prezerajúc si ho a čakajúc, či niečo dodá – možno ďalšiu otázku. Napokon sa však ozvala ona: „Nie si tunajší, však?“

Zasmial sa. „Rozhodne nie.“ Na tom tóne sa jej čosi nepozdávalo, no zrejme bola iba vzťahovačná, pretože vzápätí milo dodal: „To zrejme vidno na prvý pohľad.“

Prisvedčila. „Vidno.“

„Som z Tarienu. Ehm, Dorian,“ predstavil sa a Keira k nemu už-už natiahla pravicu, keď si uvedomila, že on jej tú svoju nepodáva. Tváril sa však prívetivo, takže nad tým len v duchu mávla rukou a tiež mu prezradila svoje meno. „Teší ma.“

Pokývala hlavou. „A čo robíš tu, v Eldhame? Na lúke?“ rozhliadla sa okolo seba. Možno práve to, že mohla hovoriť o svojich milovaných sirupoch, jej trochu pomohlo uvoľniť sa.

„Tu na tejto lúke? Len tak si vykračujem, nič zvláštne.“

Pousmiala sa. „Naopak, je to dosť zvláštne. Väčšinou sem ľudia chodia pracovať, nie nečinne sa prechádzať.“

„No, ako som povedal, som Tarienčan, nie Eldhamčan.“

Pôsobil na ňu zvláštne. Príjemne i mätúco. „A čo tu teda robíš? Myslím v Eldhame.“

„Rodinný výlet,“ pokrčil plecami takmer ľahostajne. „Máš tu mušku,“ ukázal si na nos, dívajúc sa pritom na ten jej.

„Oh...“ prešla si prstami po pokožke.

„Stále.“

Skúsila to znovu, no neúspešne. „Asi som ju pekne-krásne rozpučila.“

„Tu,“ nasmeroval svoj ukazovák trochu vyššie.

Tara by sa s ňou o tom toľko nebavila – vlastne, nebavila by sa s ňou o tom vôbec. Jednoducho by jej dala frčku do nosa a vyhovorila sa na muchu. Keira bola rada, že tento cudzinec Dorian sa tak nesprával. Pri Tare jej to však vôbec neprekážalo, veď sa poznali odmalička. „Aha...“ konečne si na špičke prsta zbadala malú čiernu šmuhu. „Už ju mám.“

Dorian prikývol. „Konečne, lovkyňa.“

Úprimne sa začudovala nad jeho úškrnom. Na takýto výraz tváre nebola zvyknutá, určite sa tak na ňu nik nedíval. „Som zberačka, nie lovkyňa,“ opravila ho, i keď vedela, že tým nemyslel jej oficiálne povolanie.

„Zberačka. A čo ešte zbieraš, okrem bazových kvetov?“

„Hocijaké iné kvety. Napríklad levanduľu. Alebo šípky, tie sa dajú využiť aj na čaj a lekvár. No džem sa dá, samozrejme, spraviť i s levanduľou, napríklad marhuľový alebo jahodový... a taktiež aj bazový čaj. Preto rastliny tak zbožňujem, dajú sa využiť na nekonečné množstvo spôsobov a...“ znovu ten sek. Znovu si musela uvedomiť, že hovorí s cudzincom. S Tarienčanom, vzdelancom. Určite ju považoval za zaostalú roľníčku, a takto ho v tom len utvrdzovala.

„A...?“

„A krásne voňajú,“ dodala trochu váhavo.

„Samozrejme, veď ten váš čuch... občas by som si to rád vyskúšal.“

„Prosím? Čo vyskúšal?“

„Musí to byť skvelé, cítiť toľko vecí pri jedinom nádychu.“

Keira naňho nechápavo hľadela. O čom to hovorí? Nerozumela. „Kvety voňajú krásne. No nie všetko tu vonia úžasne. Keď hnoja polia... alebo keď na jeseň tak veľmi prší, že pôda hnije...“

Zasmial sa. „Tak to by som až tak cítiť nechcel. Ale celkovo... je to skvelá schopnosť.“

„Aká schopnosť?“

„Ten váš čuch,“ zopakoval. „Všetci Eldhamčania sú tým výnimoční.“

„Čuchom?“ obočie jej vyskočilo vyššie.

„Ty si to nevedela? Eldhamčania majú skvelý čuch, Loreančania hmat, Damerelčania sluch a Tarienčania zrak.“

„Nič také som nikdy nepočula,“ priznala.

„Vážne nie?“ zarazene sa usmieval. „Myslel som, že to vedia všetci.“

„Len vy viete všetko. My pestujeme.“

Rozosmial sa. Jeho smiech znel zvonivo a veselo, úprimne. Akoby sa v živote nikdy netrápil a nezažíval nedostatok či neistotu. Akoby vždy dostal všetko, čo si prial, akoby mu niekto vopred vydláždil cestičku životom. „Nikto nevie všetko. Našťastie. Všetko by som vedieť nechcel. Napríklad... čo si ostatní okolo mňa myslia.“

Nevdojak sa trošičku pousmiala. Ten pocit, že ju skryto uráža, sa znovu vytratil. „Náhodou, niektorým by sa niekedy páčilo, keby vedeli druhým čítať myšlienky.“

„Niekedy, ale určite nie stále. Uznávam, možno by som rád vedel, čo si Eldhamčanka myslí o Tarienčanovi, čo sa náhodou zjavil na jej lúke.“

Teraz sa musela zasmiať. Pôsobilo to prekvapene a zároveň pobavene; naozaj sa s ňou ešte nik takto nebavil, ani chlapci zo zberačskej oblasti, a tí veru sem-tam utrúsili poznámku, ktorú radšej prepočula. Nie však zoči-voči ako tento... Dorian. Možno majú Tarienčania odlišný spôsob komunikácie, pomyslela si. „To si zatiaľ nechám pre seba. Ale nie je to moja lúka, nič mi tu nepatrí.“

„A zároveň všetko. Metaforicky. No nie?“

Chvíľku sa naňho zamyslene dívala. Čo už len mohlo značiť slovo „metaforicky“? Prečo na to nijako nevedela prísť? Ale čosi v jeho očiach, v očiach zvláštnej farby, svetlozelenej, ktorú akoby obklopovala žiarivá žltá, jej navrávalo, že to nepovedal preto, aby ju zahnal do kúta. Nepovedal to cudzie slovo úmyselne. „Metaforicky. Áno.“

Dorian

Bola zvláštnym spôsobom okúzľujúca. Nečakal, že v Eldhame natrafí na také pohotové i milé dievča. V Tariene sa dievčatá správali veľmi jednoliato: sebavedome, rázne, občas až premúdrelo. Z tých pár viet, čo prehodili, sa mu však zdalo, že toto dievča je plaché a pritom aj priateľské. Akoby sa v ňom bili najmenej dve silné charakteristiky.

Svojím zostreným zrakom vnímal krásne, bronzovo sfarebnú pokožku, lieskovoorieškové vlasy zapletené do nesúrodého a trošku rozstrapateného vrkoča, ba vnímal dokonca i jednotlivé pramene – niektoré o máličko svetlejšie, iné zas nenápadne tmavšie –, ďalej oči, čierne ako noc a hlboké, vcelku dlhý úzky nos, usmiate pery, jemnučké jamky na lícach, mierne špicatú bradu, štíhly krk a silné, hoci útlejšie ramená. Oproti tarienskym dievčatám bola vyššia i lepšie stavaná, nevylepšená. Prirodzená.

Ale Dorian toho badal omnoho viac, takéto črty by postrehol hocikto. On zaregistroval aj znamienko pod okom a naľavo od nosa, dokonca znamienko na pravom ušnom lalôčiku, všetky veľmi jemné, len o čosi tmavšie od pokožky. Rovnako mu neušlo veľa ďalších drobných detailov, ako napríklad to, že v noci zrejme spala na ľavom boku, pretože ľavé líce pôsobilo trošičku pokrčenejšie, že jej vlasy s krásnym, no nenápadným prirodzeným leskom nikdy neokúsili umelé farbenie, že len nedávno – možno včera – si trhala obočie, pretože jej po tom ostali takmer neviditeľné stopy na pokožke nad očami...

„A to je teda tvoja bežná činnosť – zbieranie?“

„Áno, zber. Nachádzaš sa predsa v zberačskej oblasti.“

„To je fakt,“ prikývol.

„No, samozrejme, naša práca nezahŕňa len zber. Sadíme, pestujeme, staráme sa o pôdu. A tak.“

„A tak...“ Čosi v jej prejave ho nútilo usmievať sa. „Takže väčšinu času tráviš v prírode.“

„Áno... ak to tu tak možno nazvať.“

„A prečo nie? Lesy, stromy, tráva, lúky, kvety... mne to znie ako príroda. Aj to tak vyzerá,“ rozhliadol sa vôkol seba.

„Hej... asi hej. Až na to vedomie, že sme vo veľkom, umelom chránenom skleníku...“

„Žiaľ, bližšie sa k prírode dostať nedá. A aspoň si tu dokážete regulovať počasie, zrážky... všetko, čo rastliny potrebujú, im viete dať.“

„Dá sa na to pozerať aj takto.“

„Bola si niekedy v niektorom z ostatných regiónov?“

„Kdeže, nie,“ zavrtela hlavou. „Nikdy, sotva som navštívila iné oblasti v Eldhame. Ako malá som chodievala do včelárskej a sem-tam zájdem do oblasti chovu zvierat za kamoškou. To je asi tak všetko.“

„Vieš, že je to celkom iný svet? Tento váš región. Je úplne odlišný.“

„Naozaj? A v čom sú tie ďalšie iné?“

Možno sa mu to iba zdalo, no v jej očiach okrem radosti, keď hovorila o svojom domove a práci, badal aj určitú podozrievavosť. Alebo... to možno nebol najvhodnejší výraz, možno jednoducho obavy z cudzinca, ktoré boli azda i prirodzené. Nemohol tušiť, ako by sa on sám zachoval, keby sa prechádzal jednou z tarienskych knižníc a zrazu by tam natrafil na nejakého... votrelca. Žeby tým bol pre ňu? Votrelcom v jej svete?

„Vo všetkom,“ počul sa vravieť, „najmä v správaní ľudí, ale aj vo vzhľade, architektúre, prostredí, životnom štýle.“

„To som nevedela. Nikdy ma to veľmi nezaujímalo. Tu máme svoj kúsok pôdy a o ten sa staráme. Vonkajší svet... akosi nie je podstatný.“

„Znie to vcelku príjemne.“

„Vážne? Neviem. Skôr by som myslela, že niekto z Tarienu sa na nás bude dívať povýšenecky.“

Tieto priame slová ho prekvapili, a nie veľmi pozitívne. Pár sekúnd mlčal, zvažujúc, ako zareagovať. „Uznávam, mohlo by to tak byť,“ odvetil napokon. „Je to však zložitejšie. Niektorí možno berú Eldham ako najzaostalejší región, ale mne pripadajú všetky rovnako fascinujúce. Jeden by nebol bez ostatných tým, čím je, a ostatné zas bez toho jedného. Všetky sa vzájomne potrebujú. A v tom nie je priestor na povýšenectvo.“

„Pre niektorých áno.“

„V tom máš pravdu. Ľudia sú rôzni. Takže tebe sa život v Eldhame páči, však?“

„Iný nepoznám, inak som nikdy nežila. Ľahký nie je, ale prírodu, hoci takúto skleníkovú, by som za nič nevymenila. A vôňu kvetov a trávy, jari, jesene, stromov...“ I teraz sa zhlboka nadýchla, Dorian postrehol, ako sa jej rozšírili nozdry, a pousmial sa. Presne v tejto chvíli musela cítiť toľko vecí... toľko vecí, o ktorých on nemal ani poňatia. Ako Vnímateľ trochu ľutoval práve túto stránku svojej výnimočnosti: nemohol si vybrať, ktorý zmysel sa mu vyvinie lepšie ako ostatné.

Nevedelo sa ani, čo o tom rozhoduje, či genetické predispozície, vplyv prostredia, či je to len otázka náhody. Dorian však teórii o náhodnom výbere neveril, vysvetlenie určite jestvovalo, len ľudské schopnosti sa ešte nerozvinuli natoľko, aby ho poňali. Raz ho určite objavia, nejakí tarienski vedci zaoberajúci sa anomáliami na to prídu. Raz.

„Ďalšie regióny aj voňajú inak?“

„Tebe by určite voňali rozlične,“ prisvedčil. „Ja s mojím obyčajným nosom...“ usmial sa.

„A čo cítiš ty, keď sa nadýchneš?“ spýtala sa s úprimným záujmom.

Urobil to – hlboký nádych, dokonca aj privrel oči, aby ho nevyrušovali silnejšie vnemy. „Jednoducho... les. Nič presnejšie ti nepoviem.“

„A ako teda vonia Tarien?“

„Tarien...“ Pred očami mal dlhé knižničné regály prehýbajúce sa pod výtlačkami kníh, ktoré už zriedkakto využíval, pretože navštevovať virtuálnu Pavučinu bolo jednoduchšie, praktickejšie i rýchlejšie. Dorian by však počítačovú sieť plnú informácií všetkých druhov za hrubé zväzky, šuchot zožltnutých strán či obyčajný pohľad na dokonalú väzbu nevymenil. „Ako papier. Starý papier, recyklovaný.“

„Papier?“ tvárou jej preletelo prekvapenie, načo prikývol. „A Lorean?“

„Lorean? Ako kov.“

„To by som i čakala, priemyselný región... A čo Damerel?“

„Damerel, ten... tam všade cítiť dezinfekciu. Čistotu.“

Pousmiala sa, opäť pobadal nenápadné jamky na jej lícach. „Zvláštne.“

„Obšírnejšie by som ti opísal ich vzhľad, ale vôňu, žiaľ, nie.“

„Vzhľad... môžeš i ten. Ale...“

„Ale?“ nadvihol obočie. Najprv sa bez akéhokoľvek úmyslu zakrádal za neznámou Eldhamčankou, a teraz sa zrazu chystal na opis jednotlivých regiónov? Prečo jej vôbec toľko prezrádzal o svojich danostiach? To dievča určite nemalo ani poňatia, kto sú Vnímatelia a čím sa vyznačujú.

Keirin pohľad smeroval nahor, k oblohe a oblakom. Chvíľu sa obzerala, potom však prižmúrila oči a to Doriana donútilo pozrieť tam tiež. „Myslela som, že to cítim. Na dnes však žiadna búrka plánovaná nebola... no vo vzduchu sa zbiera elektrina.“

„Búrka?“ zopakoval šokovane a mimovoľne vynechal nádych.

Pomaly prikývla. Bol to jeho vlastný strach, čo sa odrazil v jej očiach, alebo teraz sa začala obávať aj ona? Nemohol si byť istý. „Budeme sa musieť skryť,“ dodala hlasnejšie, keď jej vietor vrazil do plátennej tašky a takmer donútil Keiru otočiť sa. „Príde rýchlo.“