Planéta dvoch sĺnk: Ôsma kapitola

Keira

Kým čakala na Doriana, vôbec si nebola istá, kam by ho mohla vziať, aké miesto by stálo za to, aby mu ho ukázala. No akonáhle sa vrátil k nej, vedela to. Usmiala sa a chytila fľašu s modrou tekutinou, ktorú jej podával. „Môžeme si pripiť na tento „výlet“,“ navrhla a len čo prikývol, odpila si. Potom mu fľašu podala späť a Dorian sa takisto napil.

„Ktorým smerom teda...?“

„Týmto,“ ukázala doprava, kde stáli skupinky ľudí, ktorých bolo treba obísť.

Chvíľu šli mlčky, až to napokon Dorian nevydržal. „A dokedy to bude tajomstvo?“

„Kým tam nebudeme,“ usmiala sa naňho.

„Dobre, tak inak... je to ďaleko?“

„Ako sa to vezme,“ pokrčila plecami. „Záleží, čo je pre teba ďaleko. Ak sa ti nechce veľa chodiť, môžeme využiť aj vlak.“

„Áno? To by som celkom rád,“ prisvedčil.

„No, tak potom trošku zmeníme smer,“ vykročila vľavo, len čo sa dostali mimo Veľkého jarmoku.

Pokým sa premiestnili k najbližšej železničnej stanici, celkom sa zotmelo. Keira to však sotva vnímala, pripadala si uvoľnená a veselá, dokonca sa vôbec nesústredila na plynutie času. Bagetky s pomazánkami boli veľmi príjemnou bodkou za večerou, ktorú absolvovala doma s rodičmi, a cítila sa naozaj dobre. Cestovné lístky získali z automatu, o čo sa napriek Keiriným námietkam postaral Dorian; pripadala si, akoby ho okrádala, no keď sa sám rozhodol zaplatiť to... niekoľkokrát si zopakovala, že ide iba o pár mincí, a cestu naspäť predsa mohla stále zariadiť ona...

Vlak bol takmer úplne prázdny – šlo o dlhokánskeho železného hada, čo sa premával celým Eldhamom sem a tam, tam a sem, pričom v každej oblasti sa nachádzala najmenej jedna zastávka. Pohyboval sa veľmi rýchlo, Keira ho však využívala najčastejšie len vtedy, ak sa potrebovala rýchlo dostať za Tarou, prípadne pri každoročnej povinnej návšteve lekára, ktorý sídlil priamo vedľa Veľkého jarmoku v jedinej eldhamskej poliklinike.

Keira nechala Doriana, nech vyberie kupé, a tak ju onedlho voviedol do jedného z mnohých prázdnych. Usadili sa oproti sebe na nie najpohodlnejších sedadlách, za ktoré mala chuť ospravedlniť sa, lebo sa trošku hanbila. Nechcela to prejaviť, ale správanie jeho strýka – ktoré mu vôbec nezazlievala – ju zneistilo. Pán Daruan mal rozhodne pravdu v tom, že k Tarienčanom nepatrila, či už na záznamoch, alebo celkovo, nepatrila ani k Dorianovi; ale to predsa neznamenalo, že nemohli spolu stráviť pár chvíľ, či áno?

„Čo by sme videli, keby bol ešte deň?“ opýtal sa, sotva prehlušiac rytmické narážanie vlakových kolies na koľajnice, jeden z najhlučnejších zvukov, aké Keira vôbec poznala.

„No...“ zamyslene pozrela do okna, v ktorom videla vďaka lampe na strope kupé iba svoj odraz a čiernočiernu tmu. „Pravdepodobne polia.“

Usmial sa, zbadala to na tmavom skle. „Tie farby sa mi veľmi páčia. Žlté, oranžové, zelené, hnedé, červené... Také usporiadané a pritom neskrotné.“

„To znie celkom výstižne,“ uznala.

Prešli niekoľkými oblasťami a konečne sa dostali do včelárskej – tam Keira bez akéhokoľvek vysvetľovania vystúpila, nasledovaná Dorianom, a vykročila ďalej do tmy. „Sme tu?“

„Tu,“ prisvedčila.

„No, a... kde presne?“

Zasmiala sa. „Už asi nemá zmysel byť tajnostkárska, že? Ešte si začneš myslieť, že som ťa uniesla alebo čosi podobné.“

„To hádam nie,“ pridal sa k nej v smiechu, „ale rád by som vedel, kde sa nachádzam. Sám na to asi – a ešte takto za tmy – neprídem.“

„Prišli sme do včelárskej oblasti. A chcem ti ukázať jedn... vlastne, dve miesta. Jeden dom a... no, to druhé ešte ostane tajomstvom.“

„Predtým sa mi nezdalo, že máš až tak rada tajnosti,“ poznamenal veselo.

„Možno to bude týmto,“ ukázala na fľašu, ktorú stále niesol. „Môžem sa ešte napiť?“

„Nech sa páči.“

Znovu si odpil i on a vedľa seba kráčali tmavým lesným chodníčkom, Keira si užívala vôňu ihličia a medu, čo sa rozliehala v celej oblasti. Šli mlčky, nenáhlivo, až sa dostali k domom, odkiaľ vychádzalo svetlo, vďaka ktorému sa mohli lepšie a ľahšie orientovať. „Už len kúsok,“ prerušila ticho.

Napokon sa ocitli pred domom, ktorý by objavila aj poslepiačky; pred domom, ktorý jej bol blízky a teraz už i veľmi vzdialený, známy a zároveň úplne iný než kedysi. Akonáhle zastala, urobil tak aj Dorian a zadíval sa na ňu. „A kde teda sme?“

Pomyslela si, že určite čosi musí tušiť, ak si teda spomínal na včerajší rozhovor. „Pred domom môjho dedka.“

„Ah...“ uprel zrak pred seba.

Kanelorov dom vyzeral zvonku takmer ako pred rokmi, hoci vnútri sa určite zmenilo zariadenie, no to Keira nemala ako zistiť – a ani nechcela. Stále to bola zdanlivo tá istá drevenica so špicatou strechou, s balkónom na poschodí, z ktorého prevísali tmavočervené pelargónie s bielym lemovaním lupienkov, s malými oknami. Stala sa však domovom iných ľudí, ktorým ju predala Spoločnosť, keď ju po dedkovej smrti Keirin otec Loren odovzdal do jej rúk.

„Veľmi pekná stavba.“

„Jednoduchá, viem...“ pousmiala sa, hľadiac na ňu. Nedívala sa do okien, kde žiarili za záclonami svetlá, netúžila zistiť, kto sa tam nasťahoval. Túžila sa vrátiť do minulosti a dívať sa, ako jej dedko otvorí dvere a s otvorenou náručou ju privíta, smejúc sa. Na okamih tej predstave dokonca uverila a zahľadela sa na vstupné dvere, no tie sa, samozrejme, ani nepohli.

„Chápem, viaže sa ti k nej určite veľa pekných spomienok.“

„Tých najkrajších,“ prikývla. „Keby som mala aspoň štipku z dedkovho včelárskeho nadania, zrejme by som sa už len kvôli jeho pamiatke stala včelárkou. No tento dom už by som tak či onak nezískala, a bez dedka... Je to zvláštne, ale aj táto oblasť, v ktorej som prakticky vyrástla, mi bez neho pripadá cudzia.“

„Tomu celkom dobre rozumiem,“ prisvedčil. „Keď sa ti dané miesto spája s nejakou osobou, a tá osoba tam zrazu nie je... už to nie je ono.“

„Presne tak...“ vzdychla. „Ale...“ pousmiala sa, „som rada, že tu opäť môžem stáť. No nemali by sme sa tu príliš zdržiavať, lebo niekomu začneme byť podozriví.“

Zasmial sa, avšak iba krátko. „To je v poriadku. Pokojne tu stoj, pokiaľ len budeš chcieť.“

„Dokonale si pamätám... všetko, ako to vyzeralo vnútri. Keď som vošla, bola tam chodba, plná obrázkov včiel a stromov, obložená drevom. Celý dom voňal drevom a medom, a potom ma dedko začul – že som prišla. Zavolal moje meno a ja som za ním bežala do kuchyne, kde si varil čaj s medom alebo pripravoval nejaké jedlo, pričom vždy som mu uverila, že to chystal pre mňa, lebo vedel, že prídem,“ usmiala sa.

„Takže bol štedrý.“

„Ku mne veľmi,“ prikývla. „Aj tak sme najviac času trávili vzadu za domom, medzi stromami a včelami. Volala som to tam Medový kútik – a vždy som mohla ochutnať. Neveril by si, ale každý druh medu má výrazne odlišnú chuť: agátový, javorový, lipový...“

„A vieš, že verím? Poznám med, aj keď sa v ňom určite nevyznám tak dobre ako ty.“

„No, ja len rozoznávam príchute,“ mykla plecami, „nie je to nič výnimočné. S ozajstnými včelármi sa nemôžem porovnávať.“

„To nevadí, tak či onak ovládaš toľko fascinujúcich vecí, o ktorých nemám ani poňatia... a to som z Tarienu,“ zadíval sa na ňu s úsmevom.

Keira sa nadýchla a vydýchla. „Dobre, môžeme ísť na to druhé miesto.“

„Áno? Tak poďme,“ súhlasil. „A kam to bude?“ Keira mu opäť len venovala úsmev a vydala sa ďalej do tmy.

Dorian

Prečo mu to nenapadlo skôr? Pozvať ju na večierok bol možno dobrý nápad, ale pozvať ju len tak von a nechať sa viesť, to bolo ešte lepšie. Ona sa tu predsa vyznala, a na tom večierku... ktovie, čo by tam vôbec robili.

Páčilo sa mu tu, páčilo sa mu s Keirou. Ešte nestretol niekoho takého prirodzeného, normálneho, nestrojeného, niekoho, kto nehýril sebavedomím na prvý pohľad, no zároveň sa príliš nepodceňoval. Nezdalo sa mu, že sa zoznámili iba včera, skôr mal dojem, akoby prišiel do Eldhamu za ňou, lebo sa už tisíckrát rozprávali predtým.

To, že mu ukázala dom svojho dedka, mu pripadalo určitým spôsobom zvláštne a vzácne. Ten dom nevyzeral nijako výnimočne v porovnaní s okolitými, dokonca si nebol celkom istý, či by ho na druhý raz sám od seba dokázal nájsť medzi tými ostatnými, ale atmosféra, čo ho obklopovala, mala nádych výnimočnosti. Tak ako atmosféra, ktorá obklopovala Keiru.

Čoskoro sa dostali spomedzi domov a smerovali ďalej od ich svetiel. „Tak kam ideme?“ spýtal sa každú chvíľu, pretože v ňom rástla zvedavosť. Keira sa ale stále iba usmievala, neodpovedala a neobjasňovala – a to mu neprekážalo.

„V každej oblasti sa nachádzajú poľovnícke posedy, lebo poľovníci žijú v celom Eldhame. Neexistuje tu poľovnícka oblasť, keďže ich treba v každom kúte a všade sa poľahky uživia. Dedko síce nikdy zver nelovil, no mal to miesto rád a často ma tam brával, pokiaľ si chcel dopriať chvíľku voľna od včiel.“

„Takže ideme tam? K posedu?“

„Áno,“ pokývala hlavou. „Ale priprav sa na tmu.“

„Mám dobrý zrak i v tme,“ podotkol.

„Možno budeš nakoniec viesť ty mňa a nie ja teba,“ uškrnula sa naňho.

Ako zistil (a aj očakával), posed bol drevená „stavba“ na vysokom podstavci, neveľká miestnosť, kam sa dalo dostať jedine šplhaním po rebríku. Štvorcový priestor v stene, ktorý malo vypĺňať okenné sklo, bol prázdny, takže sa z neho dalo poľahky vykloniť. Keira šla napriek Dorianovej ponuke prvá, preto sa najprv díval, ako vychádza hore, a až potom sám sa vyštveral rebríkom nahor.

Drevo im pod nohami skuvíňalo; Dorian sa zadíval na Keirin prehnutý chrbát, ako vykúkala von, lakťami sa opierajúc o drevo, a podišiel k nej. „Prezraď, čo všetko vidíš, hm?“ vyzvala ho, hľadiac pred seba do tmy.

„No...“ prižmúril oči a prešiel pohľadom zľava doprava a potom pomaly späť doľava. „Tmu.“

Otočila sa k nemu a zasmiala sa. „Ale vážne!“

Pousmial sa. „Tak dobre... V podstate vidím to čo cez deň, akurát v iných farbách. No, a nie až tak ďaleko, samozrejme. Takže vidím trávu pred nami, tam vľavo za tými stromami by mala byť ďalšia lúka oválneho tvaru, myslím, že tam pred stromami ešte rastú kríky s rôznymi bobuľami, a odtiaľ sme prišli,“ ukázal doprava.

„Myslela som si.“

„Prosím? Čo si si myslela?“

„Naozaj mám lepší sluch,“ zasmiala sa.

„Máš,“ potvrdil, „ale prečo to vravíš?“

„Potok si nezaregistroval. Tam medzi stromami tečie potôčik.“

„Oh, vážne? A ty ho počuješ? Tie stromy sú príšerne ďaleko.“

„Zas až tak ďaleko nie. Pokojne tam šumí, nie je veľmi výrazný. A zrakom si ho nemal ako zachytiť.“

„Zrejme nie. Je tu však dosť ticho, takže by som ho možno mohol začuť...“

„Skús,“ zašepkala a odmlčala sa, ani sa nepohnúc.

Dorian sa započúval do zvukov, čo ich obklopovali: nočný spev lúčneho hmyzu, dokonca hlboká ária sov kdesi za nimi, šepot listov na stromoch... ale žiadny potok nepočul. „Nie, nič také nepočujem.“

„Vážne? Škoda. Krásne žblnká.“

„To verím. A nechceš sa tam ísť pozrieť?“

„Môžeme,“ pokývala hlavou. „No dúfam, že to neznamená, že mi neveríš – naozaj tam tečie voda.“

„Samozrejme, že verím,“ zasmial sa a zamieril preč z posedu. Zísť z rebríka nebol žiadny problém, po chvíľke sa vedľa neho na pevnej zemi ocitla aj Keira.

„S dedkom sme v posede tiež nikdy nevydržali dlho. Buď som ja chcela behať po lúke, alebo on sa musel rýchlo vrátiť za včelami. No vždy sa mi páčil ten výhľad, aj keď to nie je vrchol sveta, ale predsa len si tam vyššie než bežne a vidíš viac. No nikdy neprišli žiadne srny ani podobné zvieratá. Nemali sme však ďalekohľady; možno keby sme sa dívali poriadne... ktovie.“

Spoločne prešli lúkou a popri kríkoch s bobuľami, ktoré Dorian videl i z tej diaľky. Mal pravdu, nachádzali sa tam ríbezle, egreše či maliny, veľmi príjemne rozvoniavajúc, sladko a zároveň sviežo. „Nie si ešte smädná?“

„Ozaj... áno,“ prikývla a vzala si od neho fľašu. Dorian nemal potuchy, čo je to za nápoj, avšak chutil aj jemu. Zrejme mal i tak trochu uvoľňujúce účinky, pretože si na sebe všímal, že sa smeje viac než zvyčajne. Neprekážalo mu to.

Počas prechádzania pomedzi stromy sa Dorian nezabudol dotýkať tej hrubej, stáročnej kôry, akoby každý kmeň pohladil. „Stromy sú čosi úžasné,“ poznamenal len tak mimochodom.

„To veru áno. Také vznešené, mocné, silné. Stabilné.“

„A staré. Ich vráskavá kôra len zhruba napovedá, čím všetkým si prešli. Dokážu vydržať dažde, horúčavy, víchrice, búrky i snežné fujavice.“

„Občas ich vrtochy počasia zničia. Býva to veľmi smutný pohľad; polámané konáre, dokonca kmene prelomené napoly, celé stromy zrúcané... ich koruny spočívajúce na zemi namiesto toho, aby sa zhora dívali na svet... Preto som rada, že dokážeme počasie aspoň ako-tak strážiť a plánovať. Aspoň im príroda nemôže až tak uškodiť. I keď... vždy tvrdím, že príroda nedokáže škodiť.“

„No...“ Dorian sklonil hlavu. „Ja by som niečo také netvrdil.“

„Keď si predstavím zničený les, ani ja... avšak potom pomyslím na prírodu ako celok, na to, že sa raz za čas potrebuje sama obnoviť... a opäť si myslím, že nie je škodcom sama voči sebe.“

„Voči sebe možno nie... Ale vie byť aj krutá, nielen nebezpečná. Tá včerajšia búrka bola iba slabý odvar.“

„V porovnaní s čím?“ pozrela naňho.

Dorian pokrčil plecami. „S tým, aká dokáže byť ničivá. Chladná. Bezohľadná.“

„To si naozaj myslíš?“ zastala pred potokom, ktorý už dlhšiu chvíľu skutočne počul, a on sa zadíval na vodu. V tme noci pôsobila ako čiernočierna tekutina, čo sa hrozivo vinie medzi stromami ako nekonečný žblnkajúci had.

„Viem, že to znie veľmi trpko. Ale mám na to dôvod.“

Chvíľu mlčala, Dorian dumal, či sa iba zo slušnosti nevypytuje, alebo ju to vážne ktovieako nezaujíma. No nezáujem bol v protiklade so všetkým, čo o nej dosiaľ zistil. „Aký?“ zaznel jej stíšený hlas.

Nadýchol sa a vydýchol. „Poviem ti to, ale radšej hneď vravím, že sa mi to nechce veľmi rozpitvávať, dobre?“

„Iste... dobre. Vôbec to nemusíš hovoriť, ak nechceš.“

Vo vode sa zrazu čosi nenápadne zablyslo a Dorian si kľakol, siahnuc do nej pravou rukou (v ľavej stískal fľašu). V prstoch mu zabrnel až nepríjemný chladivý pocit, no netrvalo dlho a vytiahol, čo predtým zbadal. Vedel, že Keira ho pozoruje, ale nič nevysvetľoval, iba sa opäť postavil, držiac malý studený kamienok v ruke. „Kedysi som mal sestru. A už ju nemám. Mala štyri roky a... prišla búrka. Všetci sme boli vonku, akurát... jedine Daseila sa nám už nevrátila.“

Až teraz jej opätoval pohľad a zistil, že z neho nestŕha oči a ani nežmurká. Očividne chcela čosi povedať, ale pravdepodobne – ako väčšina ľudí – netušila čo, a tak sa rozhodol, že ju ušetrí rozpakov.

„To nič. Je to už veľmi dlhá doba,“ doplnil po chvíľke.

„Ah... ja... to je mi veľmi...“

„Ľúto, aj mne,“ prerušil ju. „To nič,“ zopakoval.

„Tá včerajšia búrka...“ zhlboka sa nadýchla, ľútostivo zvraštiac obočie. „A ty si ju zvládol... nič si nepovedal, nespomenul to, nebál sa...“

„Nebál? Mal som príšerný strach,“ priznal. „Príšerný.“

„Ja som si nič nevšimla...“ vzdychla. „Prepáč.“

„Nie, nemám...

„Prepáč,“ povedala opäť a Dorian zmĺkol a celkom stuhol, znehybnel, prestal aj dýchať. Keira totiž pristúpila celkom k nemu a pevne ho objala.