Keira
Kým čakala na Doriana, vôbec si nebola
istá, kam by ho mohla vziať, aké miesto by stálo za to, aby mu ho
ukázala. No akonáhle sa vrátil k nej, vedela to. Usmiala sa a
chytila fľašu s modrou tekutinou, ktorú jej podával. „Môžeme
si pripiť na tento „výlet“,“ navrhla a len čo prikývol,
odpila si. Potom mu fľašu podala späť a Dorian sa takisto napil.
„Ktorým smerom teda...?“
„Týmto,“ ukázala doprava, kde stáli
skupinky ľudí, ktorých bolo treba obísť.
Chvíľu šli mlčky, až to napokon Dorian
nevydržal. „A dokedy to bude tajomstvo?“
„Kým tam nebudeme,“ usmiala sa naňho.
„Dobre, tak inak... je to ďaleko?“
„Ako sa to vezme,“ pokrčila plecami.
„Záleží, čo je pre teba ďaleko. Ak sa ti nechce veľa chodiť,
môžeme využiť aj vlak.“
„Áno? To by som celkom rád,“
prisvedčil.
„No, tak potom trošku zmeníme smer,“
vykročila vľavo, len čo sa dostali mimo Veľkého jarmoku.
Pokým sa premiestnili k najbližšej
železničnej stanici, celkom sa zotmelo. Keira to však sotva
vnímala, pripadala si uvoľnená a veselá, dokonca sa vôbec
nesústredila na plynutie času. Bagetky s pomazánkami boli veľmi
príjemnou bodkou za večerou, ktorú absolvovala doma s rodičmi, a
cítila sa naozaj dobre. Cestovné lístky získali z automatu, o čo
sa napriek Keiriným námietkam postaral Dorian; pripadala si, akoby
ho okrádala, no keď sa sám rozhodol zaplatiť to... niekoľkokrát
si zopakovala, že ide iba o pár mincí, a cestu naspäť predsa
mohla stále zariadiť ona...
Vlak bol takmer úplne prázdny – šlo o
dlhokánskeho železného hada, čo sa premával celým Eldhamom sem
a tam, tam a sem, pričom v každej oblasti sa nachádzala najmenej
jedna zastávka. Pohyboval sa veľmi rýchlo, Keira ho však
využívala najčastejšie len vtedy, ak sa potrebovala rýchlo
dostať za Tarou, prípadne pri každoročnej povinnej návšteve
lekára, ktorý sídlil priamo vedľa Veľkého jarmoku v jedinej
eldhamskej poliklinike.
Keira nechala Doriana, nech vyberie kupé,
a tak ju onedlho voviedol do jedného z mnohých prázdnych. Usadili
sa oproti sebe na nie najpohodlnejších sedadlách, za ktoré mala
chuť ospravedlniť sa, lebo sa trošku hanbila. Nechcela to
prejaviť, ale správanie jeho strýka – ktoré mu vôbec
nezazlievala – ju zneistilo. Pán Daruan mal rozhodne pravdu v tom,
že k Tarienčanom nepatrila, či už na záznamoch, alebo celkovo,
nepatrila ani k Dorianovi; ale to predsa neznamenalo, že nemohli
spolu stráviť pár chvíľ, či áno?
„Čo by sme videli, keby bol ešte deň?“
opýtal sa, sotva prehlušiac rytmické narážanie vlakových kolies
na koľajnice, jeden z najhlučnejších zvukov, aké Keira vôbec
poznala.
„No...“ zamyslene pozrela do okna, v
ktorom videla vďaka lampe na strope kupé iba svoj odraz a
čiernočiernu tmu. „Pravdepodobne polia.“
Usmial sa, zbadala to na tmavom skle. „Tie
farby sa mi veľmi páčia. Žlté, oranžové, zelené, hnedé,
červené... Také usporiadané a pritom neskrotné.“
„To znie celkom výstižne,“ uznala.
Prešli niekoľkými oblasťami a konečne
sa dostali do včelárskej – tam Keira bez akéhokoľvek
vysvetľovania vystúpila, nasledovaná Dorianom, a vykročila ďalej
do tmy. „Sme tu?“
„Tu,“ prisvedčila.
„No, a... kde presne?“
Zasmiala sa. „Už asi nemá zmysel byť
tajnostkárska, že? Ešte si začneš myslieť, že som ťa uniesla
alebo čosi podobné.“
„To hádam nie,“ pridal sa k nej v
smiechu, „ale rád by som vedel, kde sa nachádzam. Sám na to asi
– a ešte takto za tmy – neprídem.“
„Prišli sme do včelárskej oblasti. A
chcem ti ukázať jedn... vlastne, dve miesta. Jeden dom a... no, to
druhé ešte ostane tajomstvom.“
„Predtým sa mi nezdalo, že máš až
tak rada tajnosti,“ poznamenal veselo.
„Možno to bude týmto,“ ukázala na
fľašu, ktorú stále niesol. „Môžem sa ešte napiť?“
„Nech sa páči.“
Znovu si odpil i on a vedľa seba kráčali
tmavým lesným chodníčkom, Keira si užívala vôňu ihličia a
medu, čo sa rozliehala v celej oblasti. Šli mlčky, nenáhlivo, až
sa dostali k domom, odkiaľ vychádzalo svetlo, vďaka ktorému sa
mohli lepšie a ľahšie orientovať. „Už len kúsok,“ prerušila
ticho.
Napokon sa ocitli pred domom, ktorý by
objavila aj poslepiačky; pred domom, ktorý jej bol blízky a teraz
už i veľmi vzdialený, známy a zároveň úplne iný než kedysi.
Akonáhle zastala, urobil tak aj Dorian a zadíval sa na ňu. „A
kde teda sme?“
Pomyslela si, že určite čosi musí
tušiť, ak si teda spomínal na včerajší rozhovor. „Pred domom
môjho dedka.“
„Ah...“ uprel zrak pred seba.
Kanelorov dom vyzeral zvonku takmer ako
pred rokmi, hoci vnútri sa určite zmenilo zariadenie, no to Keira
nemala ako zistiť – a ani nechcela. Stále to bola zdanlivo tá
istá drevenica so špicatou strechou, s balkónom na poschodí, z
ktorého prevísali tmavočervené pelargónie s bielym lemovaním
lupienkov, s malými oknami. Stala sa však domovom iných ľudí,
ktorým ju predala Spoločnosť, keď ju po dedkovej smrti Keirin
otec Loren odovzdal do jej rúk.
„Veľmi pekná stavba.“
„Jednoduchá, viem...“ pousmiala sa,
hľadiac na ňu. Nedívala sa do okien, kde žiarili za záclonami
svetlá, netúžila zistiť, kto sa tam nasťahoval. Túžila sa
vrátiť do minulosti a dívať sa, ako jej dedko otvorí dvere a s
otvorenou náručou ju privíta, smejúc sa. Na okamih tej predstave
dokonca uverila a zahľadela sa na vstupné dvere, no tie sa,
samozrejme, ani nepohli.
„Chápem, viaže sa ti k nej určite veľa
pekných spomienok.“
„Tých najkrajších,“ prikývla. „Keby
som mala aspoň štipku z dedkovho včelárskeho nadania, zrejme by
som sa už len kvôli jeho pamiatke stala včelárkou. No tento dom
už by som tak či onak nezískala, a bez dedka... Je to zvláštne,
ale aj táto oblasť, v ktorej som prakticky vyrástla, mi bez neho
pripadá cudzia.“
„Tomu celkom dobre rozumiem,“
prisvedčil. „Keď sa ti dané miesto spája s nejakou osobou, a tá
osoba tam zrazu nie je... už to nie je ono.“
„Presne tak...“ vzdychla. „Ale...“
pousmiala sa, „som rada, že tu opäť môžem stáť. No nemali by
sme sa tu príliš zdržiavať, lebo niekomu začneme byť
podozriví.“
Zasmial sa, avšak iba krátko. „To je v
poriadku. Pokojne tu stoj, pokiaľ len budeš chcieť.“
„Dokonale si pamätám... všetko, ako to
vyzeralo vnútri. Keď som vošla, bola tam chodba, plná obrázkov
včiel a stromov, obložená drevom. Celý dom voňal drevom a medom,
a potom ma dedko začul – že som prišla. Zavolal moje meno a ja
som za ním bežala do kuchyne, kde si varil čaj s medom alebo
pripravoval nejaké jedlo, pričom vždy som mu uverila, že to
chystal pre mňa, lebo vedel, že prídem,“ usmiala sa.
„Takže bol štedrý.“
„Ku mne veľmi,“ prikývla. „Aj tak
sme najviac času trávili vzadu za domom, medzi stromami a včelami.
Volala som to tam Medový kútik – a vždy som mohla ochutnať.
Neveril by si, ale každý druh medu má výrazne odlišnú chuť:
agátový, javorový, lipový...“
„A vieš, že verím? Poznám med, aj keď
sa v ňom určite nevyznám tak dobre ako ty.“
„No, ja len rozoznávam príchute,“
mykla plecami, „nie je to nič výnimočné. S ozajstnými včelármi
sa nemôžem porovnávať.“
„To nevadí, tak či onak ovládaš toľko
fascinujúcich vecí, o ktorých nemám ani poňatia... a to som z
Tarienu,“ zadíval sa na ňu s úsmevom.
Keira sa nadýchla a vydýchla. „Dobre,
môžeme ísť na to druhé miesto.“
„Áno? Tak poďme,“ súhlasil. „A kam
to bude?“ Keira mu opäť len venovala úsmev a vydala sa ďalej do
tmy.
Dorian
Prečo
mu to nenapadlo skôr? Pozvať ju na večierok bol možno dobrý
nápad, ale pozvať ju len tak von a nechať sa viesť, to bolo ešte
lepšie. Ona sa tu predsa vyznala, a na tom večierku... ktovie, čo
by tam vôbec robili.
Páčilo
sa mu tu, páčilo sa mu s Keirou. Ešte nestretol niekoho takého
prirodzeného, normálneho, nestrojeného, niekoho, kto nehýril
sebavedomím na prvý pohľad, no zároveň sa príliš nepodceňoval.
Nezdalo sa mu, že sa zoznámili iba včera, skôr mal dojem, akoby
prišiel do Eldhamu za ňou, lebo sa už tisíckrát rozprávali
predtým.
To, že
mu ukázala dom svojho dedka, mu pripadalo určitým spôsobom
zvláštne a vzácne. Ten dom nevyzeral nijako výnimočne v
porovnaní s okolitými, dokonca si nebol celkom istý, či by ho na
druhý raz sám od seba dokázal nájsť medzi tými ostatnými, ale
atmosféra, čo ho obklopovala, mala nádych výnimočnosti. Tak ako
atmosféra, ktorá obklopovala Keiru.
Čoskoro
sa dostali spomedzi domov a smerovali ďalej od ich svetiel. „Tak
kam ideme?“ spýtal sa každú chvíľu, pretože v ňom rástla
zvedavosť. Keira sa ale stále iba usmievala, neodpovedala a
neobjasňovala – a to mu neprekážalo.
„V
každej oblasti sa nachádzajú poľovnícke posedy, lebo poľovníci
žijú v celom Eldhame. Neexistuje tu poľovnícka oblasť, keďže
ich treba v každom kúte a všade sa poľahky uživia. Dedko síce
nikdy zver nelovil, no mal to miesto rád a často ma tam brával,
pokiaľ si chcel dopriať chvíľku voľna od včiel.“
„Takže
ideme tam? K posedu?“
„Áno,“
pokývala hlavou. „Ale priprav sa na tmu.“
„Mám
dobrý zrak i v tme,“ podotkol.
„Možno budeš nakoniec viesť ty mňa a nie ja teba,“ uškrnula sa
naňho.
Ako
zistil (a aj očakával), posed bol drevená „stavba“ na vysokom
podstavci, neveľká miestnosť, kam sa dalo dostať jedine šplhaním
po rebríku. Štvorcový priestor v stene, ktorý malo vypĺňať
okenné sklo, bol prázdny, takže sa z neho dalo poľahky vykloniť.
Keira šla napriek Dorianovej ponuke prvá, preto sa najprv díval,
ako vychádza hore, a až potom sám sa vyštveral rebríkom nahor.
Drevo
im pod nohami skuvíňalo; Dorian sa zadíval na Keirin prehnutý
chrbát, ako vykúkala von, lakťami sa opierajúc o drevo, a
podišiel k nej. „Prezraď, čo všetko vidíš, hm?“ vyzvala ho,
hľadiac pred seba do tmy.
„No...“
prižmúril oči a prešiel pohľadom zľava doprava a potom pomaly
späť doľava. „Tmu.“
Otočila
sa k nemu a zasmiala sa. „Ale vážne!“
Pousmial
sa. „Tak dobre... V podstate vidím to čo cez deň, akurát v
iných farbách. No, a nie až tak ďaleko, samozrejme. Takže vidím
trávu pred nami, tam vľavo za tými stromami by mala byť ďalšia
lúka oválneho tvaru, myslím, že tam pred stromami ešte rastú
kríky s rôznymi bobuľami, a odtiaľ sme prišli,“ ukázal
doprava.
„Myslela
som si.“
„Prosím?
Čo si si myslela?“
„Naozaj
mám lepší sluch,“ zasmiala sa.
„Máš,“
potvrdil, „ale prečo to vravíš?“
„Potok
si nezaregistroval. Tam medzi stromami tečie potôčik.“
„Oh,
vážne? A ty ho počuješ? Tie stromy sú príšerne ďaleko.“
„Zas
až tak ďaleko nie. Pokojne tam šumí, nie je veľmi výrazný. A
zrakom si ho nemal ako zachytiť.“
„Zrejme
nie. Je tu však dosť ticho, takže by som ho možno mohol začuť...“
„Skús,“
zašepkala a odmlčala sa, ani sa nepohnúc.
Dorian
sa započúval do zvukov, čo ich obklopovali: nočný spev lúčneho
hmyzu, dokonca hlboká ária sov kdesi za nimi, šepot listov na
stromoch... ale žiadny potok nepočul. „Nie, nič také
nepočujem.“
„Vážne?
Škoda. Krásne žblnká.“
„To
verím. A nechceš sa tam ísť pozrieť?“
„Môžeme,“
pokývala hlavou. „No dúfam, že to neznamená, že mi neveríš –
naozaj tam tečie voda.“
„Samozrejme,
že verím,“ zasmial sa a zamieril preč z posedu. Zísť z rebríka
nebol žiadny problém, po chvíľke sa vedľa neho na pevnej zemi
ocitla aj Keira.
„S
dedkom sme v posede tiež nikdy nevydržali dlho. Buď som ja chcela
behať po lúke, alebo on sa musel rýchlo vrátiť za včelami. No
vždy sa mi páčil ten výhľad, aj keď to nie je vrchol sveta, ale
predsa len si tam vyššie než bežne a vidíš viac. No nikdy
neprišli žiadne srny ani podobné zvieratá. Nemali sme však ďalekohľady; možno keby sme sa dívali poriadne... ktovie.“
Spoločne
prešli lúkou a popri kríkoch s bobuľami, ktoré Dorian videl i z
tej diaľky. Mal pravdu, nachádzali sa tam ríbezle, egreše či
maliny, veľmi príjemne rozvoniavajúc, sladko a zároveň sviežo.
„Nie si ešte smädná?“
„Ozaj...
áno,“ prikývla a vzala si od neho fľašu. Dorian nemal potuchy,
čo je to za nápoj, avšak chutil aj jemu. Zrejme mal i tak trochu
uvoľňujúce účinky, pretože si na sebe všímal, že sa smeje
viac než zvyčajne. Neprekážalo mu to.
Počas
prechádzania pomedzi stromy sa Dorian nezabudol dotýkať tej
hrubej, stáročnej kôry, akoby každý kmeň pohladil. „Stromy sú
čosi úžasné,“ poznamenal len tak mimochodom.
„To
veru áno. Také vznešené, mocné, silné. Stabilné.“
„A
staré. Ich vráskavá kôra len zhruba napovedá, čím všetkým si
prešli. Dokážu vydržať dažde, horúčavy, víchrice, búrky i
snežné fujavice.“
„Občas
ich vrtochy počasia zničia. Býva to veľmi smutný pohľad;
polámané konáre, dokonca kmene prelomené napoly, celé stromy
zrúcané... ich koruny spočívajúce na zemi namiesto toho, aby sa
zhora dívali na svet... Preto som rada, že dokážeme počasie
aspoň ako-tak strážiť a plánovať. Aspoň im príroda nemôže
až tak uškodiť. I keď... vždy tvrdím, že príroda nedokáže
škodiť.“
„No...“
Dorian sklonil hlavu. „Ja by som niečo také netvrdil.“
„Keď
si predstavím zničený les, ani ja... avšak potom pomyslím na
prírodu ako celok, na to, že sa raz za čas potrebuje sama
obnoviť... a opäť si myslím, že nie je škodcom sama voči
sebe.“
„Voči
sebe možno nie... Ale vie byť aj krutá, nielen nebezpečná. Tá
včerajšia búrka bola iba slabý odvar.“
„V
porovnaní s čím?“ pozrela naňho.
Dorian
pokrčil plecami. „S tým, aká dokáže byť ničivá. Chladná.
Bezohľadná.“
„To
si naozaj myslíš?“ zastala pred potokom, ktorý už dlhšiu
chvíľu skutočne počul, a on sa zadíval na vodu. V tme noci
pôsobila ako čiernočierna tekutina, čo sa hrozivo vinie medzi
stromami ako nekonečný žblnkajúci had.
„Viem,
že to znie veľmi trpko. Ale mám na to dôvod.“
Chvíľu
mlčala, Dorian dumal, či sa iba zo slušnosti nevypytuje, alebo ju
to vážne ktovieako nezaujíma. No nezáujem bol v protiklade so
všetkým, čo o nej dosiaľ zistil. „Aký?“ zaznel jej stíšený
hlas.
Nadýchol
sa a vydýchol. „Poviem ti to, ale radšej hneď vravím, že sa mi
to nechce veľmi rozpitvávať, dobre?“
„Iste...
dobre. Vôbec to nemusíš hovoriť, ak nechceš.“
Vo vode
sa zrazu čosi nenápadne zablyslo a Dorian si kľakol, siahnuc do
nej pravou rukou (v ľavej stískal fľašu). V prstoch mu zabrnel až
nepríjemný chladivý pocit, no netrvalo dlho a vytiahol, čo
predtým zbadal. Vedel, že Keira ho pozoruje, ale nič
nevysvetľoval, iba sa opäť postavil, držiac malý studený
kamienok v ruke. „Kedysi som mal sestru. A už ju nemám. Mala
štyri roky a... prišla búrka. Všetci sme boli vonku, akurát...
jedine Daseila sa nám už nevrátila.“
Až
teraz jej opätoval pohľad a zistil, že z neho nestŕha oči a ani
nežmurká. Očividne chcela čosi povedať, ale pravdepodobne –
ako väčšina ľudí – netušila čo, a tak sa rozhodol, že ju
ušetrí rozpakov.
„To
nič. Je to už veľmi dlhá doba,“ doplnil po chvíľke.
„Ah...
ja... to je mi veľmi...“
„Ľúto,
aj mne,“ prerušil ju. „To nič,“ zopakoval.
„Tá
včerajšia búrka...“ zhlboka sa nadýchla, ľútostivo zvraštiac
obočie. „A ty si ju zvládol... nič si nepovedal, nespomenul to,
nebál sa...“
„Nebál?
Mal som príšerný strach,“ priznal. „Príšerný.“
„Ja
som si nič nevšimla...“ vzdychla. „Prepáč.“
„Nie,
nemám...
„Prepáč,“
povedala opäť a Dorian zmĺkol a celkom stuhol, znehybnel, prestal
aj dýchať. Keira totiž pristúpila celkom k nemu a pevne ho
objala.
Komentáre
- najprv to začalo tak pekne, veselo, hlavne ma rozosmialo, že Keira vlastne nevedela najprv, kam ho chce zaviesť :D:D:D to bolo také milé :D
- potom tá cesta vlakom! a to, ako sa pýrila, že jej kúpil lístok! :D:D:D
- a vidíš, to "rytmické narážanie vlakových kolies na koľajnice" je veľmi dôveryhodné, presne som pri tom počula ten zvuk! (ale možno len preto, že viem, o čo išlo) :D:D:D
- keď šli po tej lesnej cestičke, nebáli sa medveďov? :D:D v noci je to celkom nebezpečné, hoci krásne O:)
- dedkov dom :( prvá scéna, kedy mi ostalo clivo... zároveň je však pekné, že mu ho Keira ukázala, bolo to veľmi intímne... znamená to, že mu už asi dostatočne verí O:)
- mňááám, medík!
- inak, chcela by som vedieť, aké to je vidieť všetko ako cez deň, ibaže v iných farbách :D ale zas, taká tá nočná tma (wtf :D ) má svoje čaro... svit mesiaca, oooch O:)
- a druhá smutná, ale zas veľmi intímna scéna - keď jej Dorian porozprával o svojej sestre :( úplne to tam pekne sedelo, že obaja si povedali také tie svoje tajomstvá.. akoby sa poznali už roky O:)
- a na konci som najprv myslela, že sa idú pobozkať alebo čo :D:D:D ale chápem, že by to bolo veľmi skoro O:) teším sa na ten moment!! kedy príde?! :D:D:D
Píškaj pekne ďalej! :*
Hej, vlastne tam bolo dosť veľa intímnych okamihov O:) Tak som to i zamýšľala, že to bude taká vážnejšia kapča, orientovaná na dedka a sestru :( O:) Lebo v takých chvíľach podľa mňa dochádza k ozajstnému zblíženiu, nie iba vtedy, keď zistia, že majú podobný zmysel pre humor :D
Čo sa týka noci, medveďov a mesiaca - je to iná planéta :D Takže nad mesiacmi ani nepremýšľam, viem, že slnká majú dve :D (však názov, no nie... :D :D :D) Úprimne, predstavovala som si naozaj tmavú noc, takú bez mesiaca, bez svetla :D A medvede mi naozaj na um nezišli, tam asi až taká horská príroda nie je, skôr len taká... ako tu u nás pri Novej Dubnici!!! :D Príď sa pozrieť! :D
A k bozku sa nevyjadrujem, priznám sa, že absolútne netuším, kedy príde, ako príde, kto ho bude iniciovať, pri akej príležitosti... fakt to nemám premyslené :D Musí mi tá situácia naskočiť v mysli a ja sa k nej potom postupne dopíšem O:)
Na pokračko sa i ja celkom teším, aj keď neviem, o čom bude celá kapča, ale ten kamienok, čo dvihol z potoka, tam bude mať svoje miesto, a ak budem chcieť pokračovať o tom objatí, možno vymením poradie a ako prvý pôjde tentoraz Dorian a až po ňom Keira :D Uvidím! Však JA som pánom svojho príbehu, že?! :D :D
:*